Vyznanie viery, ktoré všeobecne uznávajú západné cirkvi

Vyznanie viery, ktoré všeobecne uznávajú západné cirkvi

Legenda o vzniku Apoštolského symbolu našla vyjadrenie aj v maliarskom umení (Göttinger Barfüßeraltar, 1424). Foto: wikimedia

O historickom pozadí vzniku Apoštolského symbolu, ktorý zvykneme označovať ako Apoštolské vyznanie viery.

Apoštolský symbol (Symbolum Apostolicum) je krátkym zhrnutím hlavných doktrín kresťanstva, môžeme povedať, zostručnením teológie Cirkvi. Jeho terajšia forma, v dvanástich článkoch, nesiaha ďalej ako do 6. storočia. Počnúc touto epochou bol používaný v Galii, Španielsku a Írsku na vyučovanie katechumenov. 

Avšak výraz Symbolum Apostolicum je starší. Na konci 4. storočia Rufín Akvilejský napísal komentár k „Apoštolskému symbolu“, v ktorom vysvetľoval jeho pôvod. Ako hovorí, jedna tradícia tvrdila, že apoštoli po prijatí Svätého Ducha sa pred odchodom na misie do rozličných regiónov dohodli na krátkom súhrne kresťanskej doktríny, ktorý mal byť podkladom pre ich vyučovanie a pravidlom viery pre veriacich (ML 21,337).

Ambróz Milánsky sa javí tak, že súhlasí k Rufínovým názorom. Vo svojom „Vysvetlení Symbolu“ hovorí, že počet článkov zodpovedá dvanástim apoštolom: Ecce secundum duodecim apostolos et duodecim sententiae comprehensae sunt.

V 6. storočí sa prvý raz objaví tvrdenie, že každý z dvanástich apoštolov zložil jeden z dvanástich článkov. Pseudoaugustínovská kázeň z tohto storočia takto vysvetľuje pôvod Apoštolského symbolu: „Peter povedal: Verím v Boha, Otca všemohúceho, stvoriteľa neba a zeme... Andrej povedal: A v Ježiša Krista, jeho jediného Syna, nášho Pána...“ (ML 39,2189-2190), a každý z apoštolov za seba dodal jeden z dvanástich článkov.

Toto vysvetlenie vzniku Apoštolského symbolu bolo bežne akceptované počas celého stredoveku. A preto veľké bolo prekvapenie, keď Markos Eugenikos, grécky arcibiskup Efezu, na Ferrarskom koncile (1438) vyhlásil, že východné cirkvi nepoznajú túto formu Symbolu používaného v cirkvách Západu a nevedia o jeho apoštolskom pôvode. O niekoľko rokov neskôr taliansky humanista Lorenzo Valla kategoricky odmietol apoštolskú autoritu Apoštolského symbolu. 

Z nedávnych výskumov vyplýva, že podstatné tvrdenia Symbolu pochádzajú z apoštolskej doby, zatiaľ čo jeho terajšia forma sa vyvíjala len postupne. Jeho dlhé dejiny sú úzko späté s neustálym rozvojom krstnej liturgie a prípravy katechumenov. Najpodnetnejšia pre objavenie sa Symbolu bola potreba formuly tohto druhu pre vyznávanie viery kandidátov na iniciačnú sviatosť.

Už od doby apoštolov cirkevná prax vyžadovala výslovné vyznanie viery v podstatné doktríny Ježiša Krista pred krstom. Kandidáti sa museli naučiť naspamäť danú formulu a odrecitovať ju nahlas pred cirkevným zhromaždením. Z tohto zvyku sa zrodil slávnostný obrad odovzdania a vrátenia Symbolu (traditio et redditio Symboli). Vyznanie viery tvorilo podstatnú časť liturgie a bez plnej akceptácie tohto faktu je nemožné pochopiť dejiny Symbolu.

Štúdium raných dejín Symbolu odhaľuje dve odlišné formy: kristologická formula a trojičná formula.

Kristologická formula

Najprvotnejšia formula Symbolu je uchovaná v glose Skutkov apoštolov 8,37. Filip pokrstil etiópskeho eunucha, keď tento vyznal svoju vieru: „Verím, že Ježiš Kristus je Boží Syn“. Tento úryvok dokazuje, že Symbol sa začínal vyznaním viery v Ježiša Krista, Božieho Syna. Nebolo potrebné vyžadovať viac od kandidátov na krst. Postačovalo vyznanie Ježišovho mesianizmu,  predovšetkým pre konvertitov zo židovstva.

Po krátkej dobe bolo včlenené do formuly slovo „Spasiteľ“. Objavil sa akrostich ICHTYS, veľmi používaný symbol v helenistickom svete. ICHTYS - po slovensky „ryba“ - obsahuje iniciály piatich gréckych slov: „Ježiš Kristus, Boží Syn, Spasiteľ“. Tertulián a Aberciov epitaf dosvedčujú popularitu tejto formuly v druhej polovici 2. storočia.

Avšak omnoho skôr sa v starovekej kresťanskej literatúre vyskytujú vyznania viery v Krista, ktoré majú formálnejší charakter a sú obsiahlejšie.

Už svätý Pavol v Liste Rimanom 1,3n, prezentoval Božie evanjelium ako správu „o svojom Synovi, ktorý podľa tela pochádza z Dávidovho rodu a podľa Ducha svätosti od vzkriesenia z mŕtvych je ustanovený v moci ako Boží Syn, o Ježišovi Kristovi, našom Pánovi“. 

Formuly tohto druhu nachádzame v Pavlovom Prvom liste Korinťanom 15,3n a v Prvom Petrovom liste 3,18-22. Je možné, že sa používali na liturgii. Tento záver sa spontánne natíska hlavne vtedy, keď skúmame sumár diela Vykúpenia, ktorý Pavol načrtáva vo Liste Filipanom 2,5-11.

Okolo roku 100 svätý Ignác Antiochijský (List Trallčanom 9) ohlasoval svoju vieru v Krista slovami, ktoré pripomínajú veľmi zblízka druhý článok Apoštolského symbolu: „Ježiš Kristus z Dávidovho rodu (syn) Márie, ktorý sa naozaj narodil, ktorý jedol a pil, ktorý bol naozaj prenasledovaný za Poncia Piláta, ktorý bol naozaj ukrižovaný a zomrel pred očami neba, zeme a podsvetia, a aj naozaj vstal z mŕtvych. Bol to jeho Otec, ktorý ho vzkriesil, ten istý Otec, ktorý v Ježišovi Kristovi vzkriesi nás, ktorí veríme v Ježiša Krista, bez ktorého nemáme pravý život“.

Trojičná formula

Popri kristologickej formule existovala od apoštolskej doby trojičná formula pre krstný obrad. Trojičná formula sa nakoniec stane prevládajúcou formou. Pánov príkaz: „Krstite všetky národy v mene Otca i Syna a Ducha Svätého“ odporúčal toto pravidlo viery.

Okolo roku 150 mučeník Justín referuje (Apológia I, 61), že kandidát na krst „prijíma obmytie vodou v mene Boha Otca a Pána vesmíru a nášho Spasiteľa Ježiša Krista a Ducha Svätého“.

Epistula Apostolorum, napísaná okolo toho istého dátumu, už rozširuje toto vyznanie viery z troch na päť sekcií. Jej Symbol obsahuje nielen vieru v Otca všemohúceho a v Ježiša Krista, nášho Spasiteľa a v Ducha Svätého, „Tešiteľa“, ale dodáva: „A v Svätú Cirkev a v odpustenie hriechov“.

Formula syntézy

V spise Epistula Apostolorum vidíme, ako bola základná formula rozšírená doplnením dvoch článkov. Ale táto metóda vývoja nie je jediná. Existovala aj iná, ktorá spočívala v prepožičiavaní obšírnejšieho vyjadrenia článkom Symbolu.

Tento druhý spôsob je reprezentovaný typom, ktorý môžeme nazývať formulou syntézy, pretože skutočne zmieruje kristologickú formulu s trojičnou formulou.

Vyznanie Krista, ktoré bolo pôvodne oddelené (svoju nezávislú existenciu si uchováva ešte v praefatio eucharistickej liturgie), vstúpilo do trojičného Symbolu a rozvrátilo jeho prvotnú symetriu. Z toho vyplynula formula s ôsmimi alebo deviatimi vetami a obšírnym pravidlom viery, ktorá bola takého druhu, ako bola formula používaná v Ríme okolo roku 200.

Rímsky obrad krstu opísaný v Hippolytovej Apoštolskej tradícii prináša nasledovný Symbol:

Credo in Deum patrem omnipotentem

Et in Christum Iesum, filium Dei

Qui natus de Spiritu Sancto ex Maria Virgine

Et crucifixus sub Pontio Pilato et mortuus est et sepultus,

Et resurrexit die tertia vivus a mortuis,

Et ascendit in caelis,

Et sedit ad dexteram patris

Venturus iudicare vivos et mortuos

Et in Spiritum Sanctum et sanctam ecclesia,

Et carnis resurrectionem.

Tento starý Rímsky symbol je už dobré známy Tertuliánovi na konci 2. storočia, ale máme mnohé dôvody veriť, že sa objavil oveľa skôr, ako prvý raz počujeme o ňom hovoriť.

Táto rímska formula Symbolu, ako preukázali hlbšie výskumy, je uznávaná za matku všetkých západných Symbolov a nášho Apoštolského symbolu. Počas 3. storočia prechádzala z cirkvi do cirkvi, až nakoniec univerzálne prevládla.

No je nemožné dokázať (ako sa pokúšal Kattenbusch), že tento Rímsky symbol bol pravzorom východných foriem Symbolu. Skôr sa nachádzame v prítomnosti dvoch nezávislých vetiev toho istého spoločného kmeňa, ktorý má svoje korene na Východe.

Napriek tomu môžeme zazrieť na Východe spôsob vývoja, ktorý sa podobá tomu sledovanému na Západe. K jednoduchému trojičnému vyznaniu boli dopĺňané kristologické prehlásenia. No zatiaľ čo Západ zdôrazňoval narodenie z Panny Márie, Východ zavádzal nové vety o večnom zrodení pred stvorením sveta. Tieto doplnky boli považované za „protiheretické“. No zriedkavé a izolované sú prípady, v ktorých je možné ich s istotou spájať s bojom proti heréze.

Väčšia časť doplnkov vďačí za svoje zavedenie vnútornej potrebe Cirkvi nechať vstúpiť do Symbolu v skrátenej forme hlavné dogmy kresťanstva pre vyučovanie katechumenov. Krstná liturgia bola spočiatku jednoduchým obradom, no postupom času sa stala slávnostným obradom.

Krstný symbol podstúpil paralelný vývoj, od jednoduchého trojičného vyznania až po rýchle zhrnutie kresťanskej doktríny.

Keďže existovali rozličné liturgie, existovalo aj niekoľko formúl Symbolu. Najznámejšie sú: Jeruzalemský symbol, ktorý je uchovaný v Katechetických inštrukciách Cyrila Jeruzalemského, a Cézarejský symbol, ako ho podáva cirkevný historik Euzébius Cézarejský.

Diskutuje sa, či Nicejský symbol je upravenou formou Cézarejského alebo Jeruzalemského symbolu.

Je teda evidentné, že terajší text Apoštolského symbolu sa neobjavil pred začiatkom 6. storočia. Prvý raz ho stretáme pri Cézariovi z Arles.

Rímsky symbol z 5. storočia je ešte značne odlišný od Apoštolského symbolu. Neobsahuje slová: creatorem caeli et terrae - conceptus – passus, mortuus, descendit ad inferos - catholicam - sanctorum communionem – vitam aeternam.

Napriek tomu všetky doktrinálne prvky Apoštolského symbolu sa objavujú už okolo konca 1. storočia v početných a rozličných formulách v ranokresťanskej literatúre.

Zdroj: Johannes Quasten, Patrologia, Vol. I fino al Concilio di Nicea, Marietti 1980, s. 29-33.

Z taliančiny preložil o. Ján Krupa

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo