Ignáca, ktorý bol druhým antiochijským biskupom a do čela tejto cirkvi nastúpil po Evodiovi, rímske úrady odsúdili na zápas so šelmami za vlády cisára Trajána (98 – 117). Prikázali mu prísť zo Sýrie do Ríma, aby tam podstúpil martýrium. Počas cesty do večného mesta Ignác napísal sedem listov, ktoré predstavujú jedinú zachovanú pamiatku jeho intenzívnej činnosti. Tieto listy vrhajú vzácne svetlo na vnútornú situáciu prvých kresťanských obcí.

Monarchický episkopát

Ignácove listy podávajú živý obraz hierarchickej hodnosti a prestíže, ktorá obklopuje biskupa uprostred jeho stáda. Svätý Ignác nehovorí nič vo veci prorokov, ktorí hnaní Duchom ešte chodili od cirkvi k cirkvi, ako je to zjavné z Didaché. Monarchický episkopát vládne vo všetkých cirkevných obciach. Nachádzame len biskupov, ktorí sú obklopení svojimi kňazmi a svojimi diakonmi. Biskup predsedá v úlohe zástupcu Boha. Kňazi tvoria apoštolský senát. A diakoni zabezpečujú Kristovu službu.

„Úpenlivo vás prosím, usilujte sa robiť všetko v Božej svornosti pod vedením biskupa, ktorý zastupuje Boha, presbyterov, ktorí predstavujú apoštolský senát, a diakonov, ktorí sú mi takí drahí a ktorým bola zverená služba Ježiša Krista“ (Magn. 6,1).

Myšlienka, že biskup reprezentuje Krista, dodáva tejto funkcii takú nadprirodzenú veľkosť, že nikdy nie je dovolené diskutovať o autorite ani mladého biskupa:

„A je pre vás lepšie nevyužívať vek vášho biskupa, ale preukazovať mu všetku úctu kvôli rešpektu k moci Boha Otca. Viem, že vaši svätí presbyteri nezneužili jeho zjavnú mladosť, ale ako osoby, ktoré sú opatrné voči Bohu, sa mu podriadili, ba nie jemu, ale Otcovi Ježiša Krista, univerzálneho biskupa“ (Magn. 3,1).

Nekonať bez biskupa

Biskup je predovšetkým učiteľom, ktorý je zodpovedný za veriacich. Byť v spoločenstve s biskupom znamená uchrániť sa od omylu a herézy (Trall. 6; Phil. 3). Preto biskup neustále vyzýva svoje stádo k pokoju a jednote, ktoré môžu pochádzať len zo solidarity s hierarchiou:

„Z tohto dôvodu je vašou povinnosťou súhlasiť so zmýšľaním vášho biskupa, ako to už koniec koncov robíte. Vaše ctihodné kňazské kolégium, ktoré je hodné Boha, je harmonicky spojené s biskupom, podobne ako struny s citarou. Takto, v zhode vašich pocitov a v harmónii svojej lásky ospevujete Ježiša Krista. A nech každý z vás má účasť na tomto chóre. Aby ste súhlasní vo svornosti a jednohlasní v Božom tóne spievali jedným hlasom prostredníctvom Ježiša Krista hymnus Otcovi. A aby vás Otec vypočul kvôli vašim dobrým skutkom a uznal za údy svojho Syna. Je teda prospešné pre vás byť v nerozlučnej jednote, aby ste vždy mali účasť na Bohu“ (Eph. 4).

Pre Ignáca je biskup aj veľkňazom liturgie a správcom Božích tajomstiev. Bez biskupa nemožno sláviť ani krst, ani agapé, ani Eucharistiu.

„Bez biskupa nie je dovolené ani krstiť, ani robiť agapé. No všetko to, čo on schváli, je milé aj Bohu. Takto bude všetko, čo sa robí, bezpečné a legitímne“ (Smyrn. 8,2).

„Nech nikto nekoná bez povolenia biskupa niečo z toho, čo sa týka Cirkvi. Nech je považovaná za legitímnu len tá Eucharistia, ktorá sa koná pod predsedníctvom biskupa alebo toho, koho biskup poveril“ (Smyrn. 8,1).

A tak aj manželstvá sa majú uzatvárať pred biskupom:

„Je povinnosťou ženícha a nevesty uzavrieť manželstvo so súhlasom biskupa, aby manželstvo bolo podľa Pána, a nie podľa žiadostivosti“ (Pol. 5,2).

Podľa Pierra Nautina (DPAC 2007) uvedený citát predstavuje „prvú zmienku o zásahu Cirkvi do manželstva kresťanov, ktorý bol diktovaný predovšetkým úsilím vyhnúť sa zmiešaným manželstvám“.

V spôsobe, akým svätý Ignác hovorí o manželstve a panenstve, sú zjavné stopy teológie svätého apoštola Pavla. Manželstvo symbolizuje zväzok, ktorý zjednocuje Krista s jeho nevestou Cirkvou:

„Povedz mojim sestrám, aby milovali Pána a boli verné svojim manželom, telom i v duchu. Podobne odporúčaj mojim bratom v mene Ježiša Krista, aby milovali svoje manželky podobne, ako Pán miluje Cirkev“ (Pol. 5,1).

Ale Ignác radí aj panenstvo:

„Keď niekto dokáže žiť v čistote ku cti tela nášho Pána, nech tak zostane bez toho, aby sa tým vyvyšoval“ (Pol. 5,2).

Pohľad francúzskeho historika

Podľa Pierra Nautina (DPAC 2007) treba Ignácovo učenie o monarchickom biskupovi vnímať v súvislosti s jeho bojom proti sobotistom a dokétom.

Ignác v liste veriacim vo Filadelfii hovorí o schizme, ktorá vznikla v tejto cirkvi. Niektorí členovia cirkevnej obce sa odštiepili od biskupa, pretože boli presvedčení, že treba zachovávať sobotu. A zaiste sa usiloval šíriť svoje myšlienky v okolitých cirkvách, pretože Ignác hovorí o sobotistoch aj vo svojom liste veriacim v Magnézii.

Okrem toho Ignác útočil aj na kresťanov, ktorí odmietali náuku, že Ježiš Kristus sa skutočne narodil, zomrel a vstal z mŕtvych. Ich heréza je známa pod označením doketizmus (dokein = zdať sa, javiť sa). Tento blud hovoril o zdanlivej Kristovej ľudskej prirodzenosti a jeho zdanlivom utrpení a zmŕtvychvstaní.

Jedna pasáž z Listu Magnézijčanom (8,2) vytvára spojitosť medzi týmito dvoma kontroverziami. Aby dokázal, že sobota má byť zrušená v prospech nedele, Ignác nemohol využiť nijaké svedectvo zo Svätého písma. Jediným argumentom bolo, že nedeľa bola dňom Ježišovho vzkriesenia. A podľa Ignácovho názoru odmietať nedeľu znamená odmietať ozajstnosť Pánovho narodenia, utrpenia a vzkriesenia.

Jednota s biskupom

Proti takýmto nezhodám Ignác kázal ako prvé jednotu okolo biskupa a kléru. Zatiaľ čo predošlé písomnosti hovorili občas o jedinom kolégiu starších (presbyterov), občas o hierarchii s dvoma kolégiami (biskupi a diakoni), listy Ignáca Antiochijského sú prvými svedectvami o trojstupňovej hierarchii: monarchický biskup, kňazi (presbyteri), diakoni.

Ignácove listy vyzdvihujú predovšetkým biskupa: biskup je vikárom Boha (Magn. 3,1; 6,1; Tral. 3,1) alebo Ježiša Krista (Tral. 2,1; Eph. 6,1) a bez biskupa neslobodno robiť nič (Tral. 2,2; Phil. 7,2; 4,1).

Zdroj: Johannes Quasten, Patrologia, Vol. I fino al Concilio di Nicea, Marietti 1980; DPAC 2007. Z taliančiny preložil a doplnil o. Ján Krupa.