Ignácovo varovanie pred heretickými doktrínami

Ignácovo varovanie pred heretickými doktrínami

Svätý Ignác Antiochijský. Foto: wikimedia

Život a dielo svätého Ignáca Antiochijského, ktorého úcta spája západnú a východnú cirkev.

Ignác, druhý antiochijský biskup a jedinečná osobnosť, bol odsúdený na zápas so šelmami za vlády cisára Trajána (98 – 117). Dostal príkaz odobrať sa zo Sýrie do Ríma, aby tam podstúpil martýrium.

Počas cesty do večného mesta Ignác napísal sedem listov, ktoré predstavujú jedinú zachovanú pamiatku jeho intenzívnej činnosti.

Päť listov je adresovaných kresťanským obciam v Efeze, Magnézii, Tráloch, Filadelfii a Smyrne. Tieto mestá vyslali delegátov, aby pozdravili Ignáca počas jeho cesty. Jeden list je určený smyrnianskemu biskupovi Polykarpovi. Najdôležitejší je list, ktorý Ignác napísal kresťanskej obci v Ríme, kam to mal namierené.

Listy pre Efez, Magnéziu a Trály Ignác napísal v Smyrne. Ďakuje v nich týmto cirkevným obciam za početné prejavy sympatie, ktorú mu dosvedčili v jeho súženiach. Vyzýva ich, aby poslúchali svojich cirkevných predstavených, a varuje ich pred heretickými doktrínami.

Takisto zo Smyrny poslal Ignác svoje láskyplné pozdravy členom Rímskej cirkvi. Prosil ich, aby nepodnikali nič, čo by mohlo prekaziť jeho najvrúcnejšiu túžbu zomrieť pre Krista. Pretože smrť bola pre Ignáca len počiatkom pravého života: „Aké skvelé je byť zapadajúcim slnkom, ďaleko od sveta, smerom k Bohu. Kiež by som mohol vyjsť v jeho prítomnosti!“ (Rom. 2,2). „Obávam sa, že vaša láska by mi mohla uškodiť. Ja už nikdy nebudem mať podobnú príležitosť dosiahnuť Boha. Som Božou pšenicou a melú ma zuby šeliem, aby som bol uznaný za čistý Kristov chlieb“ (Rom. 1,2; 2,1; 4,1).

Z Troady odišli Ignácove posolstvá do Filadelfie a Smyrny, ako aj list Polykarpovi. Ignác sa dozvedel o konci prenasledovania v Antiochii. A tak prosí kresťanov vo Filadelfii a Smyrne a biskupa tohto mesta, aby poslali delegátov, ktorí by poblahoželali bratom v Antiochii. Tieto listy sa obsahovo veľmi podobajú listom, ktoré odišli zo Smyrny. Sú zapálenými apológiami jednoty viery a obety. A úpenlivo prosia čitateľov, aby obnovili kontakty s biskupom, ktorý je určený, aby im slúžil ako vodca. List Polykarpovi dopĺňa špeciálne direktívy pre výkon biskupskej funkcie. Radí mu: „Drž pevne ako kovadlina pod kladivom. Na udatného zápasníka sa patrí dostávať údery a víťaziť“ (Pol. 3,1).

Ignácove listy vrhajú vzácne svetlo na vnútornú situáciu prvých kresťanských komunít. A dovoľujú nám aj prenikať priamo do srdca veľkého biskupa – mučeníka a čerpať v ňom hlboké duchovné nadšenie, ktoré nás dojíma a zapaľuje. Ignácov živý a intenzívne originálny jazyk opovrhuje vhodnými literárnymi prostriedkami a štýlovými subtílnosťami. Ignácova duša sa v jedinečnom zápale povznáša nad obvyklé spôsoby vyjadrenia.

Ignácove listy majú nevyčísliteľnú dôležitosť pre dejiny dogmy.

Ignácov pohľad na Krista

Ústrednou myšlienkou Ignácovej teológie je Božia „ekonómia“. Boh chce vyslobodiť svet a ľudstvo z otroctva kniežaťa tohto sveta. Boh pripravil svet na spásu v židovstve prostredníctvom prorokov. Ich očakávanie nachádza svoje uskutočnenie v Kristovi:

„Ježiš Kristus (je) náš jediný učiteľ. Ako by sme mohli žiť bez neho, keď aj proroci, ktorí boli jeho učeníkmi v duchu, ho očakávali ako svojho učiteľa?“ (Magn. 9,1-2).

Ignácova kristológia je jasná a čistá, či už ide o Kristovo božstvo alebo ľudstvo:

„Jeden je lekár tela i duše, splodený a nesplodený (gennetos kai agennetos), vtelený Boh, v smrti pravý život z Márie a z Boha (kai ek Marias kai ek Theou), trpiaci a teraz už netrpiaci, Ježiš Kristus náš Pán“ (Eph. 7,2).

„Náš Pán skutočne pochádza podľa tela z Dávidovho rodu, Je Božím Synom podľa Božej vôle a moci, narodil sa skutočne z panny, bol pokrstený Jánom, aby naplnil všetku spravodlivosť“ (Smyrn. 1,1).

Kristus je nadčasový (achronos) a neviditeľný (aoratos):

„Očakávaj toho, ktorý je nad každou udalosťou, nadčasový, neviditeľný, ktorý sa pre nás stal viditeľným; ktorého sa nemožno dotknúť rukou, ktorý netrpí, ktorý však pre nás trpel a vytrpel bolesti každého druhu“ (Pol 3,2).

Ignác zároveň útočí na herézu, ktorá je známa pod označením dokétizmus. Tento blud upieral Kristovi ľudskú prirodzenosť a predovšetkým utrpenie:

„Ak naozaj trpel len zdanlivo, ako tvrdia určití bezbožníci, to znamená niektorí neveriaci – nie sú to skôr oni, kto existuje len zdanlivo? –, prečo teda som ja v putách? Prečo by som si mal priať bojovať so šelmami? Zomrel by som teda zbytočne a to, čo hovorím o Pánovi, by bolo len klamstvom. Varujte sa týchto zlých parazitujúcich výhonkov, ktoré prinášajú smrtonosné plody. Kto ich okúsi, ihneď zomrie“ (Trall. 10-11,1).

„Vyhýbajú sa sláveniu Eucharistie i modlitbe, pretože nechcú uznať, že Eucharistia je telom nášho Spasiteľa Ježiša Krista, ktoré trpelo za naše hriechy a ktoré Otec vo svojej dobrote vzkriesil. Tí, ktorí odmietajú tento Boží dar, nachádzajú smrť vo svojom popieraní. Radšej keby sa obrátili, aby aj oni vstali z mŕtvych. Je pre vás vhodné strániť sa týchto osôb a nehovoriť o nich ani v súkromí ani na verejnosti, ale držať sa prorokov, hlavne evanjelia, v ktorom je pre nás opísané utrpenie a vzkriesenie je nám ukázané ako naplnená skutočnosť“ (Smyrn. 7).

Celkovo vzaté, základ Ignácovej kristológie pochádza od svätého Pavla, hoci je ovplyvnený a obohatený teológiou svätého Jána.

Ignácov pohľad na Cirkev 

Ignác nazýva Cirkev „miestom obety“ (thysiasterion) (Eph. 5,2; Trall. 7,2; Phil. 4). Zdá sa, že toto označenie pochádza od myšlienky Eucharistie ako obety Cirkvi. Didaché vskutku nazýva Eucharistiu thysia. Ignác ju nazýva liekom nesmrteľnosti, protiliekom na smrť a večným životom v Ježišovi Kristovi“ (Eph. 20,2). Ignác dáva toto napomenutie:

„Dbajte teda, aby ste mali účasť len na jednej Eucharistii, pretože jedno je telo nášho Pána Ježiša Krista, jeden je kalich, ktorý nás zjednocuje v jeho krvi, jeden je oltár, ako aj jeden je biskup obklopený kolégiom presbyterov a diakonov, mojimi spoluslužobníkmi“  (Phil. 4). (Citát, ktorý nasleduje, je jasný a nesporný): „Eucharistia je telom nášho Pána Ježiša Krista, ktoré trpelo za naše hriechy a ktoré Otec vo svojej dobrote vzkriesil“ (Smyrn. 7,1).

Ignác ako prvý označuje kresťanov kolektívne pomenovaním „katolícka cirkev“:

„Kde sa objaví biskup, tam je cirkevná obec, podobne ako je katolícka cirkev tam, kde je Ježiš Kristus (Smyrn. 8,2).

Ako poznamenal Enrico Cattaneo (Patres ecclesiae 2008), nie je ľahké postihnúť presný zmysel, v ktorom Ignác chápe titul katholikos = všeobecný, týkajúci sa všetkých, otvorený všetkým, univerzálny.

Možné sú tri významy: 1) v doslovnom zmysle „univerzálna“, pretože Cirkev sa prezentuje ako rozšírená v každej časti sveta; 2) v zmysle „kompletná“, pretože vlastní plnú pravdu a všetky riadne prostriedky k spáse; 3) v zmysle „pravá“ Cirkev, v opozícii k osobitným skupinám heretikov, ktoré nie sú s ňou v spoločenstve.

Ignácove listy vykresľujú živý obraz hierarchickej dôstojnosti a prestíže, ktorá obklopuje biskupa uprostred jeho stáda. O tom však bude podrobná reč nabudúce...  

Zdroj: Johannes Quasten, Patrologia, Vol. I fino al Concilio di Nicea, Marietti 1980. Z taliančiny preložil a doplnil o. Ján Krupa, foto: wikimedia

  

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo