Najstaršia zachovaná kresťanská homília

Najstaršia zachovaná kresťanská homília

Ilustračná fotografia

Všeobecná úcta, ktorú kresťanský starovek preukazoval Klementovi Rímskemu, mu vyniesla pripísanie niekoľkých ďalších spisov.

Druhý Klementov list

V dvoch rukopisoch, ktoré obsahujú grécky text autentického Klementovho listu, a taktiež v sýrskom preklade, je pripojený druhý list, ktorý je takisto adresovaný Korinťanom. No tento dokument nie je listom a nepochádza z Klementovej ruky. Spoľahlivo to dokazuje jeho literárna forma a štýl. Napriek tomu je toto dielo veľmi zaujímavé. Je to najstaršia zachovaná kresťanská kázeň.

Charakter a tón tejto homílie sú neklamné. Tento názor potvrdzujú predovšetkým dve pasáže: „Usilujme sa byť veriacimi a pozornými nielen vo chvíli, keď nás napomínajú presbyteri. Pamätajme na Pánove slová aj po návrate domov“ (17,3). Druhá pasáž hovorí: „Bratia, po (slove) Boha pravdy vám čítam toto napomenutie, aby ste sa zachránili dbajúc na tu napísané veci a váš prednášateľ s vami“ (19,1). Kazateľ tu naráža na čítanie Svätých písiem, ktoré muselo predchádzať jeho kázni. Štýl nie je literárny a v tom sa úplne odlišuje od štýlu autentického Klementovho listu. Dodajme, že autor nehovorí v prvej osobe plurálu, ale používa singulárnu formu. Cituje nielen Sväté písma, ale aj apokryfné evanjeliá, napríklad Evanjelium Egypťanov.

Veľmi protichodné sú zatiaľ názory týkajúce sa vzniku tejto kázne. Niektoré pokusy o presné určenie jej dátumu alebo autora stroskotali na nedostatku chronologických údajov v texte.

Hypotéza Adolfa von Harnacka, ktorý videl v tomto dokumente list pápeža Sotéra (166 – 175) kresťanskej obci v Korinte, naráža na neprekonateľnú námietku, že vôbec nevykazuje znaky listu.

James Rendel Harris a Burnett Hillman Streeter tvrdia, že táto kompozícia by mohla byť alexandrijskou homíliou, pretože cez jej teológiu presvitá vplyv Alexandrie a odvoláva sa na Evanjelium Egypťanov.

No ako to, že bola pripísaná Klementovi? Najpresvedčivejšia hypotéza pochádza od Josepha Barbera Lightfoota, Franza Xavera von Funka a Gustava Krügera, podľa ktorej táto homília pochádza z Korintu. Istmické hry, diskutované v blízkosti Korintu, by vysvetľovali obrazy siedmej kapitoly. Treba ešte vypátrať, prečo bolo toto dielo pripísané Klementovi a pripojené k jeho prvému listu. Je dosť pravdepodobné, že táto homília bola uchovávaná v korintskom archíve na tom istom mieste, kde bol Klementov list, a tieto dva spisy boli objavené súčasne. Máme len jednu indíciu pre dátum jej spísania: vývoj kresťanskej doktríny, ako sa tento zjavuje v homílii. Avšak táto indícia nedovoľuje stanoviť presný dátum. Myšlienky týkajúce sa pokánia, ktoré sa v homílii nachádzajú, vedú k domnienke, že bola spísaná v neveľkom časovom odstupe od Hermasovho Pastiera, okolo roku 150.

Hoci Sýrska cirkev zaradila tento dokument medzi Sväté písma, Hieronym a Euzébius odmietajú jeho autentickosť. Euzébius hovorí: „Treba ešte vedieť, že existuje, ako sa hovorí, druhý Klementov list, ale vieme, že nebol rovnako známy ako prvý [Klementov list], takže si nemyslíme, že naši predkovia ho používali“ (Hist. eccl. 3,38,4). Hieronym ho absolútne odmieta: „Existuje druhý list, ktorý koluje pod Klementovým menom, no nebol uznaný za taký našimi predkami“ (De viris illustr. 15).

Obsah

Obsah homílie je dosť všeobecný. Kresťanská predstava o Kristovi ako sudcovi živých a mŕtvych má zodpovedať jeho božskej vznešenosti. Máme ho oslavovať dodržiavaním jeho prikázaní a opovrhovaním pôžitkami tohto sveta, a to s cieľom získať večný život.

Kristológia

V homílii je rozhodne dosvedčené Kristovo božstvo i ľudstvo:

„Bratia, Ježiša Krista máme považovať za Boha, za sudcu živých i mŕtvych“ (1,1).

„Tak ako sa Kristus, náš Pán, náš Spasiteľ, ktorý bol predtým duchom, vtelil a v takejto prirodzenosti nás povolal, tak aj my v tomto tele dostaneme odmenu“ (9,5).

Kristus za nás podstúpil veľké utrpenie:

„[Kristus] sa nad nami zmiloval a zachránil nás. K súcitu ho pohol pohľad na poblúznenie a skazu, ktorej sme prepadli. Len v ňom sme mali nádej na spásu“ (1,7).

Kristus je nazývaný „kniežaťom nepominuteľnosti, skrze ktorého nám Boh zjavil pravdu a nebeský život“ (20,5).

Predstava o Cirkvi

Veľmi zaujímavá je predstava o Cirkvi, ktorú zjavuje tento list. Podľa autora homílie Cirkev existovala pred stvorením slnka a mesiaca. No bola neviditeľná, duchovná, neplodná. Teraz sa vtelila: je Kristovým telom, je Kristovou nevestou a my sme jej boli daní ako deti:

„Len ak konáme Božiu vôľu, bratia, budeme patriť k prvej Cirkvi, k tej duchovnej, ktorá bola stvorená pred slnkom a mesiacom... Vyberme si príslušnosť k Cirkvi života, aby sme boli zachránení. Domnievam sa, že vy viete, že živá Cirkev je Kristovým telom, pretože Písmo hovorí: „Boh stvoril muža a ženu“. Mužom je Kristus. Ženou je Cirkev. Aj knihy prorokov a apoštolov učia, že Cirkev nie je od dneška, ale existuje od počiatku. Cirkev bola duchovná práve tak ako náš Ježiš a bola jasne ukázaná v ostatných dňoch, aby nás zachránila. A Cirkev, ktorá bola duchovná, sa stala viditeľnou v Kristovom tele a tak nám ukázala, že kto ju uchová vo vlastnom tele bez toho, aby ju pokazil, dostane ju v Duchu Svätom, pretože toto telo je kópiou Ducha: preto kto pokazí kópiu, nemôže mať účasť na origináli. Toto teda, bratia, znamená: rešpektovať telo, ak chcete mať podiel na Duchu. Ak hovoríme, že telom je Cirkev a Duchom je Kristus, z toho vyplýva, že ten, kto tupí telo, tupí Cirkev. Ten teda nebude môcť mať podiel na Duchu, ktorým je Kristus“ (14,1-4).

Autor homílie sa tu ukazuje silne ovplyvnený Pavlovou líniou myslenia, zvlášť Listu Efezanom (1,4,22; 5,23,32). Cirkev nazýva mystickým Kristovým telom a predstavuje ju ako Kristovu nevestu. Táto kázeň je zaujímavá aj z iného hľadiska. Poskytuje nám prvý odkaz na materstvo Cirkvi, no bez použitia výrazu Matka: „Poteš sa, ó neplodná, ktorá si nerodila“ sa chce vzťahovať na nás, pretože naša Cirkev bola neplodná predtým, ako jej boli dané deti“ (2,1).   

Krst

Krst je nazývaný pečaťou (sfragis) a táto pečať má byť uchovaná neporušená. „O tých, ktorí neuchovali pečať, je povedané: Nezomrie červ ich rozpadu, ich oheň sa neuhasí, budú vydaní výsmechu každého tela“ (7,6). „Uchovajte vaše telo v cudnosti a vašu pečať nepoškvrnenú, aby sme dostali večný život“ (8,6). Aj tu sa objavuje Pavlova teológia (porov. Ef 4 a 2Kor 1,21-22).

Pokánie

Posledná časť kázne prináša priame svedectvo o paenitentia secunda, o pokání za hriechy spáchané po krste. Vyzýva kresťanov k pokániu, podobne ako Hermasov Pastier.

„Bratia, robme konečne pokánie, nepretržite sa usilujme konať dobro: i keď sme plní každého druhu pochabosti a zloby. Mažme svoje hriechy a usilujme sa o svoju spásu pokáním, ktoré vychádza z hĺbky srdca. Dbajme na to, aby sme sa páčili ľuďom, a to nielen nám, ale aj cudzincom, kvôli láske k spravodlivosti, aby (Božie) meno nebolo preklínané kvôli nám“ (13,1).

„Priatelia, využime peknú príležitosť robiť pokánie. Je čas na pokánie. Obráťme sa k Bohu, ktorý nás povolal, kým je ochotný nás prijať“ (16,1).

„Aj my, kým sme na tomto svete a máme čas robiť pokánie, robme celým srdcom pokánie za zlo, ktoré sme spáchali v našom tele, aby sme boli zachránení Pánom. Lebo keď prejdeme z tohto sveta na druhý svet, už sa nebudeme môcť spovedať a robiť pokánie“ (8,2-3).

Účinnosť dobrých skutkov pre spásu

Táto kázeň rozhodne potvrdzuje potrebu dobrých skutkov. Almužna je hlavným prostriedkom na odpustenie hriechov. Almužna je prospešnejšia než pôst a modlitba:

„Almužna je výborná ako pokánie za hriech. Pôst je prospešnejší než modlitba, ale almužna je prospešnejšia než jedno i druhé. Láska prikrýva množstvo hriechov a modlitba, ktorá vychádza z dobrého svedomia, vyslobodzuje zo smrti. Blažený človek, ktorý bude uznaný za bohatého v týchto veciach: pretože almužna zmenšuje hriech“ (16,4).

Zdroj: Johannes Quasten, Patrologia, Vol. I fino al Concilio di Nicea, Marietti 1980. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo