Ak by mladých Annin príbeh neoslovil, pochybujem, že by došlo k blahorečeniu

Ako sa vlastne ľudia prvý raz dozvedeli o príbehu Anny Kolesárovej?

Bol známy v podstate už od momentu jej mučeníctva, keď ju pri obrane jej čistoty zastrelil sovietsky vojak. O týždeň neskôr pri cirkevnom pohrebe miestny farár Anton Lukáč do matriky k jej menu zapísal hostia sanctae castitatis (obeta svätej čistoty). Tamojší obyvatelia Vysokej nad Uhom o okolnostiach jej smrti vedeli, v matrike je ďalších päť podpisov dosvedčujúcich, že sa tak naozaj stalo. Z ideologických dôvodov však do roku 1989 nebolo možné tento príbeh verejne šíriť.

Kto ho potom predstavil verejnosti?

Keď sa asi v polovici deväťdesiatych rokov vtedajší vedúci Univerzitného pastoračného centra v Košiciach kňaz Pavol Hudák dopočul o tomto príbehu, povedal si, že je to dobrý príklad, ktorý môže motivovať, obzvlášť mladých ľudí, v túžbe po čistých vzťahoch. V roku 1999 začali tzv. Púte radosti k hrobu Anny Kolesárovej vo Vysokej nad Uhom, ktoré trvajú dodnes.

Bol to bol on, kto prišiel aj s nápadom na jej blahorečenie?

Áno, povzbudili ho svedectvá viacerých mladých ľudí a povedal si, že by stálo za to skúsiť začať proces Ankinho blahorečenia.

Čo sa muselo spraviť ako prvé?

Pavol Hudák ako aktor kauzy blahorečenia – teda ten, kto podá oficiálny podnet – požiadal o súhlas košického diecézneho arcibiskupa Alojza Tkáča. Následne to odsúhlasila aj Konferencia biskupov Slovenska a arcibiskup Tkáč poslal žiadosť o začatie procesu do Vatikánu. V júli 2004 sme na to dostali povolenie od Kongregácie pre kauzy svätých.

V rámci procesu sa skúma tzv. povesť svätosti kandidáta na blahorečenie, teda či žil cnostne a príkladne. Existovali nejakí svedkovia, ktorí vedeli niečo povedať o Ankinom živote?

Pavol Hudák sa už v roku 1999 iniciatívne prešiel po Vysokej nad Uhom a hovoril so štrnástimi ľuďmi, ktorí Anku poznali. Vedel, že už dlho žiť nebudú a chcel zachytiť ich výpovede. Tie sme však nemohli použiť v oficiálnom procese, ktorý prebiehal od roku 2009. Tam sme potrebovali nové svedectvá, ktoré sme získali na základe presne štruktúrovaných otázok od tzv. promotóra spravodlivosti.

O čom sú tieto otázky?

Bolo ich spolu osemdesiatšesť a odpovede na ne vykresľujú všetky čnosti kandidáta na blahorečenie. Pýtali sa napríklad na to, ako pravidelne chodila Anka do kostola, či prijímala sviatosti, ako sa správala k rodičom alebo na jej celkové správanie. Pavol Hudák navrhol viac ako tridsať mien ľudí, ktorí by na ne mohli odpovedať, vrátane niekoľkých ešte žijúcich Ankiných súčasníkov. To bola asi najrozsiahlejšia časť práce v rámci dokazovania, ktorá bola nevyhnutná.

Čo bolo ďalšie?

Zhodli sme sa, že by bolo dobré pridať tam aj svedectvá ľudí, ktorí prežili vo Vysokej nad Uhom osobné duchovné obrátenie. Práve vďaka nim je totiž toto miesto zaujímavé. Pripojili sme teda fotografie z Pútí radosti a poprosili sedem dievčat a sedem chlapcov, aby napísali na jednu stranu vlastné svedectvo o vnútornom obrátení. To boli veci, ktoré v dôkazných materiáloch nemuseli byť. Vo Vatikáne sa im to však páčilo a veľmi nás za to pochválili.

V rámci diecéznej fázy museli na celý proces dohliadať komisie.

Pridali sme svedectvá ľudí, ktorí prežili vo Vysokej nad Uhom osobné duchovné obrátenie. Práve vďaka nim je totiž toto miesto zaujímavé.

Áno, historická a teologická. Tá prvá vykreslila dobu, v ktorej Anka žila. Opísali, aký život viedli vtedajší obyvatelia či aké boli spoločensko-politické pomery. Úlohou teológov bolo zhodnotiť Ankin život z duchovného hľadiska. Je iné, ak skúmame životy sv. Terézie z Avily alebo sv. Jána Pavla II., ktorí po sebe zanechali mnohé písomnosti, a jednoduchej mladej dievčiny, ktorá nenapísala nič. V jej prípade tak museli odôvodniť, že bola vychovávaná a vedená v katolíckej viere. Zachytili napríklad, že sa chodievala každú sobotu modlievať ruženec k susedom, týždeň pred smrťou pristúpila k spovedi a išla na prijímanie alebo to, že už pár dní pred smrťou nosila čierne šaty, aby vyzerala menej atraktívne a chránila sa pred možným útokom.

Koncom roku 2011 ste všetky dokumenty odovzdali vo Vatikáne, čím sa skončila diecézna fáza. Čo sa dialo v rámci tej rímskej?

Dali sme im dvanásťkilovú krabicu dokumentov. Ako prvé museli skontrolovať, či sú právne v poriadku. O pár mesiacov nám povedali, že je to úplne bezchybné, čo nás veľmi potešilo.

Neskôr sa vypracovalo tzv. Positio, teda sumár celej kauzy procesu blahorečenia, ktorý skúmali vatikánski teológovia, historici a experti z Kongregácie pre kauzy svätých. Po ich schválení a hlasovaní kardinálov predložil prefekt Kongregácie dekrét o mučeníctve pápežovi, ktorý ho v marci tohto roka schválil.

Tušili ste, že sa to už blíži?

Priebežne sme dostávali informácie, že proces napreduje a neobjavujú sa žiadne prekážky. Po odobrení od historickej a teologickej komisie v lete minulého roka sme už tento radostný moment očakávali.

Zachovala sa nejaká fotografia, podľa ktorej vieme, ako Anna vyzerala?

Máme asi tri či štyri školské fotografie, na ktorých je Anka, avšak sú v dosť zlej kvalite. Teraz poznáme jej „neoficiálnu“ podobizeň, na slávnosti blahorečenia však uvidíme nový farebný obraz.

Ako vznikol?

Dostali sme tip na jej praneter, ktorá býva v susednej dedine, s tým, že sa na ňu veľmi podobá. Urobili sme fotografie a podľa nich sa vytvorila táto podobizeň.

Osoby, ktoré cirkev vyhlási za blahorečené alebo sväté, sa niekedy stávajú patrónmi. Bude to aj prípad Anny Kolesárovej?

Možno o nej budeme uvažovať ako o patrónke čistých sŕdc, mladých alebo hľadajúcich čisté vzťahy. Ale zatiaľ sme o tom oficiálne nehovorili.

Dá sa povedať, že aktivity, ktoré sa dejú v Domčeku a na púťach vo Vysokej nad Uhom, dopomohli k jej blahorečeniu?

Ak by mladí ľudia nemali o tento príbeh záujem, neoslovil by ich a sami od seba by tam dlhé roky nechodievali, pochybujem, že by niekto žiadal o začatie procesu blahorečenia. Ak by si ju nikto nevšímal a spontánne by sa nestala inšpiráciou a vzorom, nemali by sme dôvod sa o to vôbec usilovať.

Aktivity a svedectvá z Vysokej nad Uhom oslovili aj vatikánske komisie. Keď sme potrebovali dokázať Ankinu povesť svätosti, uviedli sme, čo všetko jej odkaz spôsobil v životoch mnohých mladých ľudí. Aj keby sa proces blahorečenia nerozbehol, je to niečo, čo stojí za pozornosť.

Niektorí si kladú otázku vo veci odkazu, ktorý je aj na jej hrobe, v znení „Radšej smrť ako hriech“. Je táto interpretácia v súvislosti s Annou Kolesárovou správna? Naznačuje to totiž, že prípadné znásilnenie by znamenalo, že sa dopustila hriechu.

Tejto námietke rozumiem veľmi dobre a je naozaj potrebné ju vysvetliť. Hriech je vedomé a dobrovoľné prekročenie Božieho zákona. Logicky by tak Anka bola stále obeťou a vojak agresorom, aj keby ju nebol zastrelil. Prípadne znásilnenie by celkom určite nebola jej vina, keďže by takto nemala na výber. Je to obsiahnuté v samotnom termíne znásilnenie. To, čo chce nápis „Radšej smrť ako hriech“ vyjadriť, je skutočnosť, že Anna bola v každom prípade odhodlaná chrániť svoju čistotu, aj keby mala na výber. Vždy by si zvolila radšej zomrieť, ako sa dobrovoľne dopustiť hriechu. Je to vyjadrenie jej presvedčenia, podloženého jej náboženským životom.    

Kto je Anna Kolesárová

Narodila sa 14. júla 1928 vo Vysokej nad Uhom ako dcéra Jána Kolesára, prezývaného po mame Hruška, a Anny, rodenej Kušnírovej. Pokrstená bola hneď na druhý deň 15. júla.

O desať rokov neskôr stratila mamu, ktorá zomrela na zápal pľúc. Anka ako jediná žena v domácnosti mala len staršieho brata, musela prevziať zodpovednosť za domácnosť a nahradiť mu matku. Mala veľa kamarátok, ale kvôli povinnostiam ich už nestačila navštevovať. Preto sa rozhodli, že sa budú schádzať u Kolesárovcov. Spolu potom chodili na sväté omše, ruženec či litánie do blízkeho kostola.

Žila veľmi skromne a jednoducho. Dbala o svoju povesť a čistotu. Pravidelne pristupovala k sviatosti zmierenia a Eucharistii. Každú sobotu sa chodili modliť ruženec k susedom Podhorínovcom.

Prišla však druhá svetová vojna a na jej konci v roku 1944 prechádzal cez Vysokú nad Uhom aj front. Boje trvali niekoľko týždňov a vystrašení dedinčania sa skrývali v pivniciach. Ján Kolesár-Hruška, Anka a Miško sa spolu so susedmi ukrývali v pivnici pod kuchyňou.

Pri prehliadke domu jeden opitý ruský vojak našiel pivnicu a ľudí, ktorí sa v nej skrývali. „Haňka, daj mu niečo zjesť, iste je hladný,” povedal Ján Kolesár svojej šestnásťročnej dcére. Anka počúvla a išla do kuchyne pripraviť niečo vojakovi pod zub. Po chvíli si však všimol, že pod šatami dospelej ženy sa skrýva mladé dievča, a začal na ňu naliehať, aby sa mu oddala. Odmietla aj napriek hrozbám, že ju zabije.

Vytrhla sa mu z rúk a bežala k otcovi a bratovi do pivnice. Nahnevaný vojak ju nasledoval, namieril na ňu automat a zakričal: „Rozlúč sa s otcom!“ Anka vykríkla: „Apočko, zbohom! Ježiš, Mária, Jozef…” v polovici modlitby vojak vystrelil dve rany, do hrude a do tváre. 

Boje neutíchali, a tak s jej mŕtvym telom strávili celú noc v pivnici. Na druhý deň neskoro večer ju potajomky a bez kňaza narýchlo pochovali. Zbúchali jednoduchú truhlu z dosák zo stodoly a vykopali plytký hrob vedľa jej nebohej mamky.

Pohrebné obrady vykonal farár Anton Lukáč 29. novembra 1944. Hneď po pohrebe do matriky zapísal Hostia sanctae castitatis, teda obeť svätej čistoty. Takisto pripísal, že krátko pred smrťou pristúpila k sviatosti zmierenia a svätému prijímaniu. 

Jej hrob každoročne navštívia stovky mladých.

Zdroj: TKKBS