V rozpätí jediného roka boli za blahoslavených vyhlásení dvaja Slováci – saleziánsky kňaz Titus Zeman a mladá žena Anna Kolesárová.

Vzhľadom na to, že to boli prvé blahorečenia na slovenskom území po 15 rokoch, keď pápež Ján Pavol II. v Petržalke vyhlásil za blahoslavených gréckokatolíckeho biskupa Vasiľa Hopka a rehoľnú sestru Zdenku Schelingovú, je krátky rozostup medzi poslednými blahorečeniami naozaj zaujímavý.

Najmä ak si uvedomíme, že k ďalším blahorečeniam môže dôjsť už v priebehu niekoľkých rokov. A nielen to. Vylúčené nie je ani skoré svätorečenie Zdenky Schelingovej.

Tak si to teda zhrňme. V šiestich procesoch blahorečenia je momentálne posudzovaných sedem osobností zo Slovenska. Vo všetkých prípadoch ide o mužov – dvoch biskupov, štyroch rehoľníkov a jedného laika.

Až v piatich zo šiestich prípadov bola úspešne zavŕšená prvá, diecézna fáza procesu a spisové materiály sa už nachádzajú na vatikánskej Kongregácii pre kauzy svätých.

Z toho dva prípady postupujú naozaj rýchlym tempom a existuje tak predpoklad, že by mohli byť uzavreté v krátkom časovom horizonte. Ide o židovských konvertitov zabitých počas druhej svetovej vojny, Františka a Tomáša Munkovcov, a o rehoľníka Jána Havlíka, ktorý sa stal obeťou komunistického režimu.

Otec a syn

O manželoch Františkovi (1895 – 1945) a Gizele Munkových a ich synoch Tomášovi (1924 – 1945)  a Jurajovi sme na Postoji písali už v minulosti.

Židovská rodina pochádzajúca z Lučenca vystúpila zo židovskej náboženskej obce v Bratislave, kde žila v 20. a 30. rokoch minulého storočia a po presťahovaní sa do Ružomberka vstúpila do katolíckej cirkvi.

„Od svojho krstu žili Munkovci intenzívnym náboženským životom, vzdelávali sa a rozširovali si obzor. Každodenne navštevovali bohoslužby (vo farskom či jezuitskom kostole) a pristupovali k sviatostiam. Často si vykonávali duchovné cvičenia,“ napísal historik Ivan A. Petranský v knihe Život pod hviezdou. Ku katolíckej viere Munkovci priviedli aj židovského lekára, neskôr známeho katolíckeho básnika a intelektuála Pavla Straussa.

Najväčším dôkazom, že ich prestup do katolíckej cirkvi nebol len formálny, je rozhodnutie Tomáša Munka stať sa jezuitom. Za svoje heslo si zvoli slová Amor Christi usque ad oblivionem sui (Láska ku Kristovi až do zabudnutia seba).

Rodinu Munkovcov pred protižidovskými represiami spočiatku chránila prezidentská výnimka. Po potlačení SNP však nemecké bezpečnostné zložky zaviedli tvrdé opatrenia voči všetkým zostávajúcim Židom, bez ohľadu na prezidentskú výnimku či vyznávanie iného náboženstva.

Františka, Gizelu a mladšieho syna Juraja Nemci zadržali 14. decembra 1944. Na druhý deň vtrhli do jezuitského noviciátu v Ružomberku a zadržali aj Tomáša. Po dvoch týždňoch, ktoré rodina strávila v miestnej väznici, ich koncom roka odtransportovali do koncentračného tábora v Seredi.

V polovici januára bolo 681 Židov zo Serede odsunutých do rôznych koncentračných táborov. Gizela a Juraj do Bergen-Belsenu, kde obaja zahynuli, Tomáš s otcom do Sachsenhausenu.

Koncom apríla 1945, keď sa blížila sovietska armáda, 30-tisíc väzňov vyrazilo na pochod smrti. Posledné chvíle otca Františka a syna Tomáša opísal jezuita Aurel Štefko:

„Deň pred pochodom smrti /Tomáš/ hnaný hladom našiel na smetisku kuchyne zhnitú mrkvu. Zdá sa, že smetisko bolo postriekané chemikáliami. Na druhý deň, keď práve likvidovali tábor, stál sotva na nohách. Esesmani zbadali, že nevládze a zdržuje pochod kolóny. Vytrhli ho z radu a sotili do priekopy. Samozrejme, že otec zostal s ním. Auf – hore, weiter maschieren – kričí ,nadčlovek´ – poďme ďalej. Otec prosí o chvíľu oddychu pre syna. Dve strely... krv otcova sa zmiešala so synovou. Consumatum est.“

Proces blahorečenia Tomáša Munka a jeho otca Františka sa začal v roku 2011. „Týka sa len otca a syna, keďže o smrti Gizely a druhého syna Jurka nemáme zachované hodnoverné svedectvo, nepoznáme záverečnú fázu ich života,“ vysvetlil pre Ružomberský magazín jezuita Ondrej Gábriš, ktorý bol vicepostulátorom diecéznej fázy procesu blahorečenia.

V roku 2017 sa začala druhá, rímska fáza procesu. „Verím, že Tomáša a jeho otca budeme môcť raz uctievať ako blahoslavených. Bolo by pekné, keby sa slávnosť blahorečenia mohla spojiť s oslavami stého výročia príchodu jezuitov do Ružomberka v roku 2022,“ nádeja sa jezuita Gábriš.

Trpiaci bosý augustinián

V rímskej fáze sa nachádza aj proces blahorečenia bosého augustiniána Andreja Chmeľa (1913 – 1939), ktorý sa narodil v Spišskej Starej Vsi.

O jeho inklinácii k duchovným veciam svedčí aj to, že už počas gymnaziálnych štúdií v Nowom Targu mal na stole z dreva zhotovenú lebku, ktorá mu mala pripomínať pominuteľnosť pozemského života.

Podobne ako Tomáš Munk chcel vstúpiť k jezuitom, ale keďže nemal poľské občianstvo, do Spoločnosti Ježišovej v Poľsku ho neprijali. Keď v časopise Svätá rodina sa dočítal o na Slovensku málo známej reholi bosých augustiniánov, obrátil sa na nich.

V roku 1935 Andrej Chmeľ vstúpil do kláštora v Lnářoch pri Blatnej v južných Čechách, ale už po niekoľkých mesiacoch predstavení rozhodli, že v noviciáte bude pokračovať v Ríme. 

„Na vigíliu Vianoc, oblečený v bielom rúchu, s civilnými šatami na pleciach, ako to vyžaduje regula, pri oltári Nepoškvrnenej hovorí svoje úprimné ,áno´: z rúk priora Antonia Panattoniho prijíma rehoľné rúcho a meno Alojz od Nepoškvrnenej,“ píše cirkevný historik a nitriansky diecézny biskup Viliam Judák v publikácii Boží priatelia – slovenské martyrológium, z ktorej do veľkej miery vychádza aj tento článok.

„Bolo vidieť, že svätosť chce dosiahnuť čo najrýchlejšie, akoby sa obával, že to nestihne,“ vyhlásil o mladom rehoľníkovi zo Slovenska magister novicov Luigi Torrisi.

Aj keď žil ďaleko od domoviny, veľmi pozorne sledoval nemeckú rozpínavosť, ktorá ohrozovala Československo. Po uzavretí Mníchovskej dohody prosil spolubratov o modlitby za svoju vlasť.

Jedným z „pozitívnych nedostatkov“ Alojza od Nepoškvrnenej bol nekompromisný dôraz na dodržiavanie rehoľných pravidiel – asi aj preto mu predstavení zverili funkciu prefekta disciplíny.

„Nie vždy sa mu podarilo zvládnuť situáciu. Spočiatku nedokázal vždy presne odhadnúť temperament svojich zverencov, najmä u tých, čo veľmi nezachovávali pravidlá a neskoršie odchádzali z kláštora. Jeden z nich ho nazval ,policajným psom magistra novicov´,“ uvádza biskup Judák.

Pri skladaní jednoduchých sľubov v roku 1936 si Alojz od Nepoškvrnenej zmenil meno na Alojz Mária od Ukrižovaného Ježiša. Akoby predvídal výstup na životnú kalváriu, ktorý bol pred ním.

Pretrvávajúce zdravotné problémy vyústili do nekompromisnej diagnózy – rakovina štítnej žľazy s rozsiahlymi metastázami. Nasledujúce mesiace tak strávil na nemocničnom lôžku, kde sa pripravoval na smrť.

Zomrel 16. augusta 1939 vo veku 25 rokov. Spolubratia ho najprv pochovali do hrobky bosých augustiniánov na cintoríne Campo Verano, ale v roku 1971 jeho telo preniesli do Kostola Ježiša a Mária na rušnej ulici Via del Corso.

Slovenskú osobnosť pochovanú v Ríme pripomenul našej krajine generálny predstavený bosých augustiniánov Eugenio Cavallari, ktorý v roku 1991 absolvoval turné po slovenských kňazských seminároch.

Bosí augustiniáni v roku 1997 iniciovali aj začatie procesu blahorečenia, ktorý prebiehal na úrovni Rímskej diecézy do roku 2012.

Na rozdiel od prípadu Františka a Tomáša Munkovcov, ktorí zomreli mučeníckou smrťou, a tak sa v rámci procesu blahorečenia nevyžaduje vykonanie zázraku na ich príhovor, v prípade Andreja Chmeľa sa čaká na presvedčivé indície o zázračných uzdraveniach, ktoré by mohli byť preverené špeciálnym lekárskym konzíliom menovaným Kongregáciou pre kauzy svätých.

Aj preto sa o šírenie úcty k tomuto kandidátovi blahorečenia usiluje nielen jeho rehoľa, ale aj komunita Slovákov v Ríme či obyvatelia jeho rodnej diecézy a obce, kde je už po ňom pomenované námestie s pamätníkom a kultúrny dom.

Biskup, ktorý čaká

Kým oba spomínané prípady blahorečenia sa týkajú osobností, ktoré zomreli v prvej polovici 20. storočia, ostávajúce štyri osobnosti zomreli v dôsledku prenasledovania komunistickým režimom. Ich procesy tak idú takzvanou cestou mučeníctva, rovnako ako prípad Munkovcov. 

Z nich najdlhšie prebieha proces spišského biskupa Jána Vojtaššáka (1877 – 1965), o ktorom sme už viackrát písali aj na Postoji (napríklad tutu).

Ján Vojtaššák sa narodil ako siedme z jedenástich detí. Už v detstve sa spoznal s Andrejom Hlinkom, ktorý bol kaplánom v jeho rodnej obci. Neskôr obaja, spolu s kňazmi Štefanom Mnoheľom a Aladárom Poláčikom, zložili v Zakopanom „sľub vernosti slovenskému národu“.

Za kňaza bol vysvätený v roku 1901, pôsobil v rôznych farnostiach Spišskej diecézy, neskôr bol riaditeľom biskupskej kancelárie a rektorom kňazského seminára.

V roku 1920, keď mal 43 rokov, ho Svätá stolica vymenovala za spišského biskupa. V rovnakom čase bol vymenovaný biskup Karol Kmeťko pre Nitriansku a Marián Blaha pre Banskobystrickú diecézu.

„Chudobný kňaz, a taký aj duchom, je najmocnejší reformátor. (...) Nemilujte len chudobu, ale i chudobných. Lebo chudobní sú poklad Cirkvi,“ napísal biskup Vojtaššák v jednom z obežníkov adresovaných spišským kňazom. Sám ich počas svojho pôsobenia na čele diecézy vysvätil takmer dvesto.

Záver jeho života poznačili dva totalitné režimy. Počas existencie Slovenského štátu bol podpredsedom Štátnej rady a dodnes na jeho adresu zaznievajú výhrady, že sa nedostatočne angažoval pri záchrane židovského obyvateľstva. Iní, naopak, poukazujú na to, že na vyvážanie Židov nielen verejne poukazoval, ale sám sa pričinil o záchranu konkrétnych osôb a zastavenie transportov.

Bezprostredne po skončení druhej svetovej vojny bol internovaný do bývalého biskupského kaštieľa v Štiavniku, niekoľko mesiacov bol aj väznený.

V roku 1951 ho spolu s biskupom Michalom Buzalkom a vladykom Petrom Pavlom Gojdičom odsúdili v takzvanom procese s vlastizradnými biskupmi. Vtedy už 74-ročnému Vojtaššákovi vymerali 24 rokov ťažkého väzenia, pokutu 500 000 korún, konfiškáciu všetkého majetku a stratu občianskych práv.

„Na pohľad nič nezostalo na ňom z dôstojnosti veľkňaza Cirkvi, podobne ako z Ježiša Krista, keď ho viedli na Kalváriu, však v jeho vnútri si žiaril ty sám, Bože,“ znejú slová modlitby za Vojtaššákovo blahorečenie, ktorú sa dodnes modlievajú veriaci Spišskej diecézy.

Väznili ho v Ruzyni, Valdiciach, Ilave aj Leopoldove. V roku 1956 ho kvôli chatrnému zdraviu prepustili s tým, že sa nesmie zdržiavať na území Slovenska. No už v roku 1959 ho opätovne odsúdili a väznili. Na slobodu sa dostal až v roku 1963 po udelení prezidentskej amnestie.

Na niekoľko týždňov sa mu podarilo vrátiť na Oravu k synovcovi, ktorý bol farárom v Oravskej Lesnej, odkiaľ ho štátne orgány vykázali do Senohrab pri Prahe. Tam v roku 1965 vo veku 88 rokov zomrel.

Podľa jeho priania ho pochovali do rodičovského hrobu v Zákamennom. V roku 2003 spišský biskup František Tondra nariadil exhumáciu jeho telesných pozostatkov a ich prenesenie do Katedrály svätého Martina v Spišskej Kapitule. Časť ostatkov bola opätovne uložená do hrobu v Zákamennom.

K začatiu procesu blahorečenia vyzval v roku 1995 na Mariánskej hore v Levoči pápež Ján Pavol II. Diecézna fáza procesu sa začala v nasledujúcom roku a v roku 2001 bol prípad postúpený do Ríma.

„Faktom však je, že Štátny sekretariát Svätej stolice (nie Kongregácia pre kauzy svätých) napísala po Veľkej noci v roku 2003 vtedajšiemu spišskému biskupovi Františkovi Tondrovi list podpísaný vtedajším substitútom, arcibiskupom Sandrim, že ,Svätá stolica si váži biskupa Vojtaššáka, ale nateraz nepovažuje jeho blahorečenie za vhodné´,“ napísal pri príležitosti 50. výročia smrti biskupa Vojtaššáka bývalý postulátor procesu blahorečenia Ján Duda.

Na aktuálny stav procesu sme sa pýtali súčasného postulátora Petra Jurčagu. „V kauze blahorečenia biskupa Jána Vojtaššáka sa objavujú stále nové a nové dokumenty, ktoré dávajú nový pohľad na život a činnosť tohto Božieho služobníka, najmä v období rokov 1939 – 1945. V kauze blahorečenia ideme cestou mučeníctva s ťažiskom na 50. a 60. roky 20.storočia. Čaká sa na opätovné obnovenie rímskej fázy procesu blahorečenia,“ uviedol pre Postoj postulátor Jurčaga.

Vojenský ordinár, ktorý skrýval Židovku

Nielen so životom, ale aj s procesom blahorečenia biskupa Vojtaššáka súvisí prípad ďalšieho biskupa – Michala Buzalku (1885 – 1961).

„Prežil štyri režimy, ale verný Bohu, kresťanským hodnotám a sebe samému kabát neobrátil ani raz,“ napísal v roku 2012 v pastierskom liste Marián Bublinec, vtedajší apoštolský administrátor Banskobystrickej diecézy, z ktorej Buzalka pochádzal.

Narodil sa vo Svätom Antone, za kňaza ho vysvätili v roku 1908 vo Viedni. Pôsobil nielen vo viacerých farnostiach na Slovensku, ale aj v Budapešti. Od roku 1922 bol prefektom, profesorom a neskôr aj rektorom kňazského seminára v Trnave, a po jeho presťahovaní aj v Bratislave.

Ako rektor seminára pôsobil aj po tom, čo ho pápež Pius XI. v roku 1938 vymenoval za biskupa. Počas existencie Slovenského štátu zodpovedal za duchovnú správu slovenskej armády, pričom bol vyznamenaný záslužným krížom obrany štátu.

Pôsobenie v pozícii vojenského ordinára sa neskôr stalo predmetom kritiky. Obhajcovia zasa poukazujú na viaceré jeho vyjadrenia, listy a diplomatické aktivity v prospech Židov. Dokonca mal priamo vo svojom dome schovávať jednu židovskú vdovu. „Gestapo však odhalilo úkryt, pani Keppichovú deportovali a biskupa Michala Buzalku podrobili tvrdému výsluchu,“ píše biskup Judák.

Patril medzi biskupov, s ktorými sa komunistický režim porátal ako s prvými. Rovnako ako Vojtaššáka ho internovali už v roku 1945. Pred zinscenovaným procesom s „vlastizradnými biskupmi“ v roku 1951 ešte stihol tajne vysvätiť za biskupa kňaza Antona Richtera.

Rovnako ako Pavol Peter Gojdič bol aj Buzalka odsúdený na doživotie, peňažný trest 200 000 korún, konfiškáciu všetkého majetku a stratu občianskych práv.

V roku 1956 mu prerušili výkon trestu a zvyšok života dožil v rôznych zariadeniach pod dohľadom štátnych orgánov. Zomrel v roku 1961 v Tábore v južných Čechách. Jeho telo sa podarilo preniesť a pochovať v rodnej obci až po niekoľkých rokoch.

Diecézna fáza procesu blahorečenia biskupa Buzalku sa začala v roku 2000 a bola ukončená v roku 2002. V nasledujúcom roku bola otvorená rímska fáza a v tomu istom roku preniesli jeho telesné ostatky do krypty Dómu svätého Martina v Bratislave.

V roku 2017 boli kosti biskupa Buzalku zakonzervované a na žiadosť veriacich a po súhlase Kongregácie pre kauzy svätých prevezené do Svätého Antona, kd eboli slávnostne uložené do novovytvorenej hrobky v miestnom kostole. 

Keďže k pôsobeniu biskupa Buzalku počas obdobia Slovenského štátu sú vznášané výhrady, je ďalśie napredovanie procesu jeho blahorečenia do veľkej miery závislé od „rozmrazenia“ procesu biskupa Vojtaššáka.

Zomrel na popolnici

Podstatne rýchlejšie ako procesy s biskupmi Vojtaššákom a Buzalkom by mohli napredovať prípady rehoľníkov Jána Havlíka a Ivana Mastiliaka, ktoré sa začali len pred niekoľkými rokmi.

Ján Havlík (1928 – 1965) sa narodil v záhorskej obci Dubovce. Okrem rodičov mala na jeho duchovný život výrazný vplyv teta Angela, ktorá sa stala rehoľníčkou a prijala meno Modesta.

V roku 1943 nastúpil do banskobystrickej školy spravovanej Misijnou spoločnosťou sv. Vincenta de Paul. Kým SNP prerušilo jeho štúdiá dočasne, nástup totality natrvalo.

V roku 1950 Havlíka a ostatných novicov presunuli do preškoľovacieho ústavu v Kostolnej pri Trenčíne a následne ich poslali na nútené práce na Priehradu mládeže pri Púchove.

Napriek zložitej spoločenskej situácii tajne pokračovali v rehoľnej formácii pod vedením Štefana Krištína v jednom z nitrianskych bytov. ŠtB však neoficiálny rehoľný dom odhalila a všetkých zatkla. V súdnom procese, ktorý prebehol začiatkom roku 1952, bolo obžalovaných spolu 17 osôb. Nielen páter Krištín a šiesti novici, ale aj dve rehoľné sestry – vincentínky, jezuita Pavol Horský a skupina laikov vrátane Antona Korca, brata tajného biskupa Jána.

Jánovi Havlíkovi súd vyrubil 14 rokov väzenia. Výkon trestu začal v jáchymovských uránových baniach, kde bol jeho spoluväzňom aj známy salezián Anton Srholec. „Teraz ma potrebujú, hoci slabého, všetci väzni, zúfalí, nevedomí, ľahostajní, kruťasi i ,vlčiaci´– gauneri, lumpi, násilníci, zločinci. Teraz ukáž, čo je v tebe, ako to myslíš vážne s tými vysnívanými misiami z mladosti,“ reprodukoval Srholec Havlíkove slová v knihe Svetlo z hlbín jáchymovských lágrov.    

O tom, že Havlík tieto slová myslel vážne, svedčí aj nová obžaloba, ktorá bola proti nemu vznesená v roku 1958 – dôvodom bola duchovná služba spoluväzňom. Verdikt znel – rok väzenia navyše.

Kvôli chatrnému zdravotnému stavu napokon v roku 1962 Havlíka prepustili. Vďaka starostlivosti rodičov a tety Angely prežil na slobode ešte tri roky.

„Zomrel 27. decembra 1965 vo veku 37 rokov v ranných hodinách v úplnej opustenosti od ľudí na jednej skalickej ulici neďaleko opravovne, do ktorej cestou k lekárovi išiel zaniesť pokazené rádio. Tam ho našiel opretého o popolnicu v blízkosti svojho domu skalický lekár Jozef Barát, nejaviaceho už známky života,“ opísal posledné pozemské chvíle Jána Havlíka biskup Judák.

Proces blahorečenia sa začal v roku 2013, vo februári tohto roku bola ukončená diecézna fáza a prípad bol posunutý na Kongregáciu pre kauzy svätých. 

Agent Vatikánu

Po úspešne zavŕšených procesoch blahorečenia biskupov Pavla Petra Gojdiča a Vasiľa Hopka a rehoľníka Dominika Metoda Trčku Gréckokatolícka cirkev na Slovensku v roku 2015 otvorila aj proces blahorečenia redemptoristu Jána Ivana Mastiliaka (1911 – 1989).

Medzi slovenskými gréckokatolíkmi dodnes žijú mnohí, ktorí si ho osobne pamätajú. „Komunisti sa ho veľmi báli, ale nie preto, že bol mohutnej postavy, ale preto, lebo bol duchovne veľký a silný. Poznal som ho päť rokov, keď som bol kaplánom v Prešove. Pomáhal kriesiť našu cirkev, bol neúnavným spovedníkom, formoval kňazov, rehoľníkov, prekladal knihy,“ zaspomínal si počas otvorenia diecéznej fázy procesu prešovský arcibiskup metropolita Ján Babjak.

Ján Ivan Mastiliak, ktorý sa narodil v Nižnom Hrabovci v okrese Vranov nad Topľou, bol prvým gréckokatolíckym redemptoristom zo Slovenska. Už ako 11-ročný vstúpil do juvenátu redemptoristov v Hlučíne na Morave.

V roku 1928 vstúpil do noviciátu, rok nato zložil rehoľné sľuby a v roku 1934 bol v Užhorode vysvätený za kňaza. V Ríme študoval na Pápežskom východnom inštitúte aj na Pápežskej Gregorovej univerzite. Doktorát na východnom inštitúte obhájil v roku 1941, ale štúdiá na „Gregoriáne“ pre zhoršenie zdravotného stavu a návrat do vlasti nedokončil.

Po návrate na Slovensko pôsobil v kláštoroch v Podolínci a v Michalovciach, po skončení druhej svetovej vojny odišiel prednášať do redemptoristického seminára v Obořišti v Čechách. Bol nielen teológom, ale aj znalcom 14 svetových jazykov. Počas života preložil viac ako sto kníh, ktoré sa počas totality šírili ako samizdaty.

Dosiahol však aj iné privilégium – po zrušení Gréckokatolíckej cirkvi sa ho komunisti snažili presvedčiť, aby prestúpil k pravoslávnym, kde mu sľubovali pozíciu biskupa. Keďže odmietol, poslúžili si ním ináč. Stal sa jediným Slovákom, ktorého si predstavitelia totalitnej moci vyhliadli, aby bol súčasťou monsterprocesu s desiatimi rehoľníkmi, ktorý mal predchádzať akcii K, teda likvidácii kláštorov.

Obžaloba z neho vyrobila agenta Vatikánu, ktorý sa z Ríma na Slovensko vrátil nie kvôli zhoršenému zdravotnému stavu, ale aby podával informácie o priebehu SNP.

Vo vykonštruovanom procese dostal v apríli 1950 trest smrti. Neskôr mu ho znížili na doživotie, v Mírove, Valdiciach či v Leopoldove si odsedel spolu 15 rokov.

„Vo väzení sa stretol takmer so všetkými vtedajšími katolíckymi biskupmi, prenasledovanými politikmi a predstaviteľmi verejného života. Takmer štyri mesiace prežil v spoločnej cele aj s neskorším prezidentom ČSSR Gustávom Husákom, čo neskôr veľmi pomohlo pri obnove Gréckokatolíckej cirkvi v roku 1968,“ konštatuje biskup Judák.

Z väzenia ho prepustili po udelení amnestie v roku 1965. Čoskoro sa síce dočkal obnovy svojej cirkvi, ktorej v rôznych pozíciách pomáhal k znovuoživeniu, ale získania slobody sa už nedožil.

Zomrel dva mesiace pre pádom totality v roku 1989. Jeho hrob sa nachádza na michalovskom cintoríne.

Ilustrácie Radky Šidlovej sú s láskavým povolením Spolku svätého Vojtecha prevzaté z publikácie Viliama Judáka Boží priatelia.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo