Odvaha v čase beznádeje

Odvaha v čase beznádeje

Ilustračné foto: TASR/AP

Nikdy som nechodil na hodiny historika Franka Orlanda, ale jeho motto vložené do vysokoškolského kalendára, ktorý som používal, so mnou zostalo 45 rokov. Znelo: „História je liekom na beznádej.“

Myslím, že v súčasných znepokojivých časoch života cirkvi je vhodné si ho pripomenúť.

Pred 40 rokmi bola katolícka cirkev vo vážnych problémoch. Posledné roky pápeža Pavla VI. boli svedkami nekonečnej série sporov. Masový odpor proti encyklike Humanae Vitae, ktorý mal ničivé dôsledky na disciplínu kňazov a autoritu biskupov, je iba jedným z príkladov. Pápež vyzeral na konci svojej vlády deprimovane, verejne vyčítal Bohu, že nevypočul jeho modlitbu a neušetril život jeho priateľa Alda Mora (Moro bol dvojnásobný taliansky premiér, ktorého zavraždili teroristi). Zdalo sa, že prísľub evanjelizačnej katolíckej obnovy, ktorú v roku 1962 oživil Ján XXIII. pri svojom otváracom prejave na začiatku 2. vatikánskeho koncilu, sfalšovala trauma pokoncilových rokov.

Potom nadišiel krátky okamih radosti, keď sa katolícke duše rozjasnili nad zvolením kardinála Albina Lucianiho za pápeža. Ján Pavol I. sa usmieval. Počas stredajších generálnych audiencií mával skvelé malé katechetické lekcie. Kniha jeho „listov“ postavám ako Dickens a Chesterton či Pinocchio a Figaro očarila svet. Dobrá zvesť opäť vyzerala dobre.

Po 33 dňoch, ktoré sa zdali byť začiatkom sľubného pontifikátu, našli ráno 28. septembra 1978 Jána Pavla I. v jeho posteli mŕtveho.

Pred 40 rokmi bola katolícka cirkev vo vážnych problémoch. Odvaha, s akou sa vtedy jej vodcovia pustili do riešení, by nám dnes mala byť veľkou inšpiráciou. Zdieľať

Cirkev sa opäť ponorila do hlbín beznádeje, ako ich vo svojom diele vykreslil John Bunyan.

Šok z pápežovej smrti najsilnejšie prežívali pravdepodobne tí, ktorí Lucianiho posunuli na Petrov stolec. Americký kardinál-voliteľ William Baum mi o 20 rokov neskôr povedal, že tento úder cirkvi bol „odkazom od Pána, úplne odlišným od toho, čo je bežné. (...) Išlo o Pánovo úsilie niečo nás naučiť.“ Kardinál Jozef Ratzinger mi povedal, že bol podobne ohromený: „Boli sme presvedčení, že voľba [Jána Pavla I.] bola urobená v súlade s Božou vôľou, nie len ľudským spôsobom, (...) a ak mesiac po svojom zvolení, ktoré prebehlo podľa Božej vôle, zomrie, Boh nám chcel niečo povedať.“

Niektorí kardináli-volitelia dospeli k záveru, že Božím posolstvom bolo to, že je čas na odvahu.

Keď sa potom dvaja hlavní súperi počas druhého konkláve v roku 1978 vyblokovali a v podstate jeden druhému znemožnili kandidatúru, niekoľko kardinálov pozbieralo odvahu a navrhli niečo, čo sa dovtedy zdalo nemysliteľné: hľadať pápeža mimo Talianska. Lídrom tejto dramatickej zmeny bol viedenský kardinál Franz König. Nebol sám. Spomenúť si zaslúžia aj tí, ktorí sa ku Königovi a jeho odvážnemu návrhu pripojili, vďaka čomu konkláve zvolilo mladého muža, 58-ročného Karola Wojtylu z Krakova: išlo o poľského prímasa kardinála Stefana Wyszynského, filadelfského arcibiskupa kardinála Johna Krola a jedného z najmladších a najnovších členov konkláve kardinála Jozefa Ratzingera, arcibiskupa v Mníchove a Freisingu.

Odvahu si vyžadovalo aj to, aby Karol Wojtyla voľbu prijal, pričom vedel, že bude musieť opustiť bohatú krakovskú kultúru, z ktorej čerpal svoju silu a inšpiráciu. No je to odvaha kardinálov-voliteľov, na ktorú by sme mohli zamerať svoju pozornosť v dnešných časoch, keď sa zdá, že cirkev opäť uviazla v hlbinách beznádeje.

Voliči Wojtylu boli muži zvyknutí na istý poriadok vecí a z tohto poriadku sami profitovali. No vo chvíli krízy mali odvahu uvažovať mimo zabehaných noriem a predstaviť si, čo bolo dovtedy nepredstaviteľné. Boli pripravení čeliť skeptickým či dokonca nepriateľským reakciám iných kardinálov, ktorí neboli schopní prinútiť svoje mysle, aby si osvojili túto dramatickú inováciu, a ktorých inštinktívnou reakciou na krízu bolo to, že hľadali bezpečný pár rúk, ktorý by veci upokojil. Boli ochotní vyskúšať niečo bezprecedentné.

Príbeh ich odvahy spred 40 rokov by mal byť liekom na beznádej, ktorú dnes pociťujú niektorí katolíci. Mal by inšpirovať aj biskupov, aby sa popasovali s touto krízou a aby pri jej riešení rozmýšľali nad rámec zvyklostí. A mal by inšpirovať aj autority v Ríme vrátane tej najvyššej autority.

George Weigel
Americký teológ, napísal trojdielnu biografiu Jána Pavla II. Svedok nádeje.

Pôvodný text: Courage in the Slough of Despond. Uverejnené v spolupráci s Denver Catholic, preložil L. Obšitník.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo