Memento mori!

Memento mori!

Ilustračné foto: Flickr.com/Tim Pierce

Novembrové dni sa od môjho raného detstva vždy spájali so slávnosťou všetkých svätých a hneď potom dušičkami. Nie vždy som chápal ich zaradenie a nasadenie.

                        „Duša vytŕha z pút hmoty svoje krídla.“  (Goethe)
 

Napríklad taký prienik množín. Máte pred sebou množinu jabĺčok, ktorú ale čiastočne prekrýva množina hrušiek a v bode, kde sa prekrývajú, sa nachádzajú aj jabĺčka, aj hruštičky. Nuž a toto zmiešané územie, ak si dobre pamätám, sa odborne nazýva prienik množín.

Keď dnes uvažujeme o prieniku množín dvoch sviatkov z úvodu novembra, tak môžeme povedať, že je to smrť. Áno, smrť, tá o ktorej Rúfus prozaicky povie, že je pastierkou jesene, čo pasie na strniskách, ktorá je možno ďaleká tušene, ale netušene blízka!

Či to už sú všetci svätí, alebo všetci ostatní zosnulí, teda tí, o ktorých svätosti sa nevie, alebo na svoju svätosť stále čakajú, alebo vo svojom veľkom zúfalstve už nič nečakajú – všetci museli prejsť bránou smrti. Povedzme si úprimne, že za tou bránou smrti je to pre nás neprebádané územie. Zatiaľ neprebádané! 

Prečítajte si tiež:
Niet na svete toľko ticha, čo nežných slov som Ti zamlčal... Zdieľať

Lenže každý, kto už videl zblízka umierať človeka, mohol vypozorovať, že aj v tie posledné minúty sa stále vedie rozhodujúci zápas o jeho dušu. Ak nám padlo zaťažko byť toho zomierania súčasťou, aké nám bude ťažké byť jeho hlavným protagonistom?

Ježiš na viacerých miestach evanjelia hovorí: „Ešte neprišla moja hodina...“

Ale potom v plnosti času, keď už vie, že prišla jeho hodina, jeho posledná večera, začne sa v úzkosti Getsemanskej záhrady potiť krvou.

Za akých okolností sa uskutoční moja posledná hodina? Myslím, že keby som to vedel, už by som naplno nedokázal žiť svoj život. Oči svojho podvedomia by som mal stále upreté na ten ozrutný dátum, ktorý ma vyprevadí až k prechodu bránou smrti. Na mieste je otázka: Ako sa dá posilniť na ceste k smrteľnej hodine, o ktorej neviem?!

Zopár univerzálnych rád existuje, akokoľvek by sa mohli javiť ako teoretické:

Ži prítomnosť.

Vysvetlím na príklade:

Na Silvestra roku 1950 odznelo v kostole českej obce Číhošt takéto kázanie: „Na konci uplynulého  roku, s pocitom bolestného smútku obzeráme sa naspäť a musíme priznať aj my: vykonal som  v tomto roku mnoho činov a práce, ale nie pre Boha a svoju dušu. Nahovoril som milióny slov, ale iba málo z nich chválilo Boha, prežil som 365 dní, čo činilo 8 760 hodín, ale väčšinu z nich som premrhal, pretože nemali cenu pre moju dušu a večnú spásu.“

A kňaz pokračoval: „Dňa 16. augusta 1851 mal byť v Londýne popravený muž menom Licián Hol. Keď sa ho spýtali, či má pred smrťou ešte nejaké prianie, prosil úpenlivo, aby mu bol život predĺžený o štvrťhodinu, že chce svoju dušu na večnosť lepšie pripraviť. Tomuto prianiu bolo vyhovené, ale potom sudca zvolal s hodinkami v ruke: „Štvrť hodinky uplynulo, pozor, pripravte sa!“ a tu začal odsúdený ešte úpenlivejšie volať a prosiť: „Ešte aspoň päť minút!“ Sudca povolil aj túto ďalšiu lehotu a keď povolený čas uplynul, odsúdený o to naliehavejšie prosil: „Aspoň minútu, ešte aspoň minútu, len jednu minútu.“ Aj tá mu bola povolená, ale potom už bola poprava vykonaná.“

Za akých okolností sa uskutoční moja posledná hodina? Myslím, že keby som to vedel, už by som naplno nedokázal žiť svoj život. Zdieľať

Toľko zo silvestrovskej kázne. Kazateľom bol vtedajší farár Jozef Toufar. Dvadsaťdeväť dní po tomto kázaní si prišli po neho na faru eštebáci kvôli tzv. číhoštskému zázraku, teda pozoruhodnej udalosti s krížom nad oltárom. Nasledovalo drsné vypočúvanie, kde ho chceli zlomiť najprv psychicky a potom aj fyzicky, aby sa v rámci chystaného monsterprocesu verejne priznával k vymláteným klamstvám. Vo väzení na chladnej samotke mu dávali jesť iba strašne presolenú polievku a potom mu odopreli tekutiny, pretože sa Jozef statočne nepriznáva, lebo sa nemá k čomu priznať.

Jeden z najväčších eštebáckych zločincov Ladislav Mácha si na ňom liečil svoje komplexy, keď ho do toho podzemia chodil mlátiť hlava-nehlava, len aby sa už priznal. Mlátil ho obuškom aj tri hodiny, kým sa neunavil. Potom si odbehol hore oddýchnuť od vyčerpanosti mlátenia, aby sa tam najedol a napil, a následne smelo do nového mlátenia. Takého krutého, že Jozefovi Toufarovi, ktorý je jedna veľká modrina a opuchlina, o pár dní nato praskol žalúdočný vred, následkom čoho si ho našla smrť...

Prečítajte si tiež:
Keď spovedám, plačem aj kričím (rozhovor s bratom Filipom) Zdieľať

Počuj, kresťan, človek Boží, aj Teba zvykne štvať, že toľko nás je a nič nerobíme? Aj Ty si myslíš, že evanjelium práve dnes má čo ponúknuť? Aj Ty si vo veku, keď vieš, že už nie si milionár času a dni sú Ti vzácnosťou, s ktorou viac nechceš šafáriť? Aj Teba hnevá, že mediálna klíma tu urobila z každého kňaza a biskupa potenciálneho sexuálneho predátora na malé deti? Aj Teba hocikedy premáha túžba podniknúť niečo naozaj veľké pre nebeské kráľovstvo?

Ak hovorím o žití v prítomnosti, tak kňaz Toufar môže byť jej archetypom. Pozri, na zapadnutej fare v zapadnutej dedine pri prebiehajúcej ateizácii nastupujúcich komunistov v rozhodujúcej chvíli krásne zasvietil. Prečo? Lebo Boh vždy hľadí na úmysel, ale hlavne na srdce človeka.

A poukáže naň. To Toufarovo bolo čisté. V týchto dňoch už prebieha proces jeho blahorečenia. V prítomnosti totiž rastie naša duša do večnosti.


Jozef Toufar. Foto – Facebook

Ži nádej.

Ilustrujem na príklade.

V pútavej knihe „Zápisky dedinského farára“ je načrtnutý život kňaza, ktorého sužuje rakovina, ale ktorý pod svojím chatrným zovňajškom skrýva bohatstvo duchovného života, a práve preto odvážne vzdoruje farníkom, ktorí stále viac prepadajú zmyslovej aj citovej modloslužbe. Zasahuje aj do osudov dedinského zámku, v ktorom šľachtic žije strašlivú neveru voči manželke a šľachtičná si chorobne chráni relikviu v podobe medailónu, v ktorom má za sklíčkom chumáč blond vlasov ako pamiatku na svojho náhle zomrelého syna. Popritom ukrutne nenávidí vlastnú dcéru, ktorá sa jej narodila po smrti prvého syna a o ktorej tajne dúfala, že to bude znova syn, akoby náhrada prvého, na ktorom toľko lipla.

Kňaz v múdrom dialógu dokáže z tejto ženy vytrhnúť jej nahromadenú malovernosť a nenávisť voči svojmu osudu aj k svetu a skrze tento duchovný zápas jej umožní odísť s pokojom v duši na pravdu Božiu. Krátko po dialógu sa šľachtičná ešte rozhodne kňazovi napísať list, z ktorého mu najprv vypadne medailón, ale už bez vlasov, ktoré ešte predtým v zápale rozhovoru hodila do ohňa v krbe.

Boh vždy hľadí na úmysel, ale hlavne na srdce človeka. Zdieľať

Kňaz list vloží k svojim zápiskom, takže dá sa z neho čítať: „Pán farár, neviete si predstaviť stav, v akom ste ma zanechali. Čo vám mám povedať? Zúfalá spomienka na jedno dieťa ma držala od všetkého v desivej samote. Pôjdem na spoveď. Poviem: Hrešila som dobrovoľne proti nádeji, jedenásť rokov, každú hodinu dennú a bude tak povedané všetko. Nádej, držala som ju mŕtvu v náručí jedného hrozného večera, sychravého a pustého v mesiaci marec. Cítila som jej posledný dych na tvári, na mieste, o ktorom dobre viem. Teraz mi bola vrátená. Tentokrát nie iba požičaná, ale daná. Je to nádej úplne moja, iba moja. Nádej, ktorá je akoby telo z môjho tela. Je to nevýslovné!“

Na druhý deň ráno šľachtičná zomiera.

Hm, zdá sa Ti, že do knihy sa zmesti všetko?

Ale v reálnom živote koľko je takých pripútaností z minulosti, ktorých sa neviem pustiť a keď o ne napokon prídem, prepadám opaku nádeje, čo je zúfalstvo?

A znova odkaz na Písmo: „Ak iba v tomto živote máme nádej, tak sme najúbohejší z ľudí.“ Lenže my žijeme nadčasovú nádej. Nádej, ktorá nezahanbuje. Aj sviatok  „dušičiek“ sa odvodzuje z tej veľkej teologickej pravdy, že duša človeka je nesmrteľná a milosť Božia je na spásu potrebná.

Ži odvahu.

Priblížim skrze príklad.

Ešte na základnej škole mne aj súrodencom čítavala po večeroch maminka z knihy vtedy ešte tajnej od Sergeja Dakova „Patrím k vám“. (Neskôr vyšla pod názvom: „Odpusť, Nataša“.) Mám pred očami ten skutočný príbeh chlapca Sergeja, ktorý bol ako dieťa hodený do socialistického decáku v Rusku a skrze propagandu sa stáva nadšeným vedúcim Komsomolu, neskôr vojak tajnej KGB, ktorá mala za úlohu surovým spôsobom rozháňať skupiny modliacich sa kresťanov po domoch.

Vďaka Nataši, krásnej a pokornej dievčine, ktorú si hneď všimol na jednej z razií, pomaly precitá k naozajstnému životu, lebo je zasiahnutý jej tichou odvahou. Nataša totiž následne bola dvakrát do krvi zbitá hordou sadistických príslušníkov KGB. Keď ju do tretice našli na inom mieste s inou modliacou sa skupinou, vtedy sa znenazdajky postavil pred ňu najväčší tvrďas zo skupiny Viktor a začal kričať na kolegov: „Neopovážte sa jej dotknúť, nikto na ňu nemôže vztiahnuť ruku, rozumiete, nikto!“ A na uštipačnú poznámku člena komanda, či ju chce mať len pre seba, odpovedá: „Nie, ale z nej vyžaruje niečo, čo my nemáme, nikto sa jej nedotkne, nikto!!!“ kričal Viktor.

Nemusím dať ani hlavu na klát alebo ruku do ohňa za nebeské kráľovstvo, ak ma takto k tomu (zatiaľ) nikto nenúti. Stačí sa možno prežehnať na pešej zóne pred kostolom alebo v závodnej jedálni pred jedlom. Stávať sa postupne človekom, ktorý nemá strach.  Zdieľať

Táto scéna sa Sergeja Dakova tak dotkla, že postupne začal opúšťať totalitnú stranu a utekať aj pred svojou vlastnou minulosťou. 3. septembra vyskočil zo sovietskej vojenskej lode, ktorá sa práve zdržiavala v kanadských pobrežných vodách, a zázračne doplával ku brehu. Napokon celým svojím životom začal svedčiť o Bohu aj vďaka odvahe a čistému srdcu Nataše, ktorá nikdy nepotrebovala na ohlasovanie Boha veľa slov. 1. februára 1973 nájdu Sergeja zavraždeného. Takto si komando KGB myslelo, že zvíťazilo. Ibaže Sergejova duša to teraz vidí inak. Pravdivo.

Pre dokazovanie odvahy nemusím skákať bungee nad priepasťou alebo vyliezť na komín a tam sa bicyklovať. Nemusím dať ani hlavu na klát alebo ruku do ohňa za nebeské kráľovstvo, ak ma takto k tomu (zatiaľ) nikto nenúti. Stačí sa možno prežehnať na pešej zóne pred kostolom alebo v závodnej jedálni pred jedlom. Stávať sa postupne človekom, ktorý nemá strach. Nejde o sebastrednosť, ale o kresťanskú nebojácnosť. Lebo v kresťanstve môže byť strach premenený skrze hlboké osobné stretnutie sa s Kristom a, samozrejme, aj s jeho krížom. Od neho potom započujem: „Neboj sa, ja som premohol svet!!“

Toto sú príbehy troch ľudí, o ktorých sa dá dočítať v knihách. Zmapovanie môjho života sa možno tiež raz ocitne v knihe.

Akokoľvek túžim, aby vyznela románovo, nech vyznie pravdivo...

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo