Pravoslávni kresťania v období reforiem v Osmanskej ríši

Ekumenický patriarcha bol príslušný pre všetkých pravoslávnych poddaných Osmanskej ríše. Osmanský sultán mu priznal nadradené postavenie oproti ostatným do toho obdobia existujúcim pravoslávnym patriarchátom a arcibiskupstvám.

Bližšie informácie zhrnul Hacik Rafi Gazer, arménsko-nemecký teológ, ktorý je profesorom Dejín a teológie kresťanského Východu na Erlangensko-norimberskej univerzite.

Príslušníci iných kresťanských patriarchátov a cirkví boli postupne podriaďovaní Ekumenickému patriarchátu. V priebehu stáročí niektoré cirkvi kolísali medzi samostatnosťou a podriadením. V niektorých prípadoch sa samostatnosť cirkví vyvíjala paralelne s politickou nezávislosťou národov.

Na základe zachovaných historických prameňov nie je jednoznačné, či Ekumenický patriarchát bol príslušný pre rodinné, manželské a dedičské právo všetkých pravoslávnych poddaných Osmanskej ríše. Zaiste je možné doložiť, že neustále existovali samostatné zákonné predpisy pre pravoslávnych poddaných, ktoré boli uskutočňované nezávisle od Ekumenického patriarchátu.

Stúpenci náboženstva knihy

Slovo millét pochádza z arabského slova mille a znamená „slovo“. Skupina ľudí, ktorí boli Osmanmi považovaní  za stúpencov „náboženstva slova“ alebo „náboženstva knihy“, bola v Osmanskej ríši nazývaná millét. Nielen židia a kresťania boli millétmi, ale aj moslimovia. Stotožňovanie millétu a národa predstavuje neskorší vývoj a nemá veľa spoločného s pôvodným významom tohto slova.

Obyvateľstvo Osmanskej ríše bolo rozdelené na dve časti: moslimovia a nemoslimovia. Príslušníci moslimského millétu patrili prevažne k sunnitskej konfesii islamu. Príslušníci kresťanského millétu sa delili na rozličné kresťanské cirkvi (pravoslávni, orientálni pravoslávni, katolíci, protestanti).

Po roku 1453 boli Osmanmi niekoľko storočí uznané len tri veľké milléty: Židov, pravoslávnych a Arménov. V priebehu 19. storočia vznikli ďalšie milléty, takto napríklad arménsky katolícky millét (1831), katolícky millét (1850) alebo arménsky protestantský millét (1878).

Milléty, ktoré existovali od pádu Konštantínopolu (1453), dostali v 19. storočí vlastné ústavy: pravoslávni v roku 1862, Arméni v roku 1863 a Židia v roku 1865.

Aj nemoslimské milléty podliehali islamskému právu šaría. Samostatne si smeli regulovať len svoje náboženské záležitosti.

Najvyšší duchovní nemoslimských millétov, napríklad vrchný rabín, ekumenický patriarcha alebo arménsky katolikos-patriarcha mali postavenie štátnych úradníkov. Osmanský štát zvykol prenajímať tento úrad za poplatok.

Zlepšenie postavenia kresťanov

Porážkou Turkov pri Viedni v roku 1683 sa začal postupný úpadok Osmanov. Mierovou zmluvou, ktorá bola podpísaná v roku 1699 v Karlovci, si kresťanské štáty zaistili práva a územia na európskom kontinente.

Od roku 1740 Francúzsko vystupovalo ako veľmoc ochraňujúca latinských katolíkov, ale aj orientálnych katolíckych kresťanov v Osmanskej ríši.

Zmluvou, ktorá bola podpísaná v roku 1774 v Küçük Kaynarca (dnes Kajnardža v Bulharsku), si Rusko zaistilo ochranu nad pravoslávnymi poddanými v Osmanskej ríši.

V paragrafe 7 zmluvy, ktorá bola podpísaná v roku 1779 v Aynali Kavak, bolo kresťanom povolené stavať nové a renovovať existujúce chrámy.

Tulipánovým obdobím sa začala v Osmanskej ríši orientácia na Západ. Dopredu ju hnali reformy obdobia tzv. Tanzimatu z 3. novembra 1839 a 18. februára 1856. Reformné obdobie trvalo do roku 1876. V rámci reforiem mala byť zrušená dovtedy existujúca diskriminácia kresťanov. Na programe boli nasledujúce body: civilné zrovnoprávnenie kresťanov a moslimov, rovnosť pred súdom, rovnosť pri daňových odvodoch, právo na výstavbu nových a obnovu starých chrámov a sakrálnych stavieb.    

V období tzv. Tanzimatu však neustále dochádzalo ku konfliktom. Moslimské obyvateľstvo často odporovalo rovnakému zaobchádzaniu s kresťanskými spoluobčanmi. Keď Rusko v roku 1853 žiadalo potvrdenie zmluvy z roku 1774, ktorou sa stalo ochrancom pravoslávnych kresťanov byzantskej tradície v Osmanskej ríši, Osmani to odmietli. Vypukla Krymská vojna.

V paragrafe 8 Parížskej zmluvy z roku 1856 boli kresťanom prisľúbené rovnaké civilné a politické práva vo všetkých záležitostiach. V tom období nastal skutočný rozmach vo výstavbe kostolov v Osmanskej ríši.

V dôsledku uvoľnenia náboženskej politiky v rámci obdobia reforiem v 19. storočí sa aj katolícke, anglikánske a rozličné protestantské cirkvi a spoločenstvá smeli usadiť mimo Istanbulu v rozličných provinciách Osmanskej ríše. No táto konfesionálna pestrosť viedla k novým konfliktom okolo prozelytizmu medzi pôvodnými cirkvami a novoprisťahovanými kresťanskými spoločenstvami, ktoré sa nevyhli ani konfliktom s moslimami kvôli evanjelizácii medzi stúpencami islamu. 

V Osmanskej ríši sa aj napriek rastúcej náboženskej pestrosti nikdy nepresadil princíp rovnoprávnosti náboženstiev. V novozaloženej Tureckej republike sa úplne rezignovalo na osmanský modus vivendi. V modernom Turecku nebolo nijaké miesto pre pravoslávnych kresťanov byzantskej tradície. Viac sa o tom dozviete tu.