Evanjelizácia nie je promenáda, na ktorej stoja iba hlboko zbožní

Evanjelizácia nie je promenáda, na ktorej stoja iba hlboko zbožní

Rozhovor s biskupom Jozefom Haľkom o Godzone aj jeho skúsenostiach zo sociálnych sietí.

Ako vníma evanjelizačný projekt Godzone? Prečo sa rozhodol pôsobiť na sociálnych sieťach? Aké odozvy majú jeho videjká? Aj na to sme sa pýtali bratislavského pomocného biskupa Jozefa Haľka. 

Minulý piatok ste na Godzone tour stáli pred tisíckami mladých ľudí na pódiu, prihovárali sa im a na záver ste im udelili požehnanie. Voči týmto evanjelizačným koncertom sa už roky objavujú rozporuplné názory. Ako vy vnímate fenomén Godzone?

Predovšetkým treba zdôrazniť, že ide o projekt, ktorý zastrešuje Rada pre mládež pri Konferencii biskupov Slovenska. Nejde teda o akciu, o ktorej nič nevieme.

Ale ak by ma aj zavolali na akékoľvek iné stretnutie mládeže s prosbou o príhovor a požehnanie, tak by som pozvanie prijal. Samozrejme, nešiel by som na nijaké výstredné alebo scestné akcie, ktoré sa vymykajú normálnosti. Ale pokiaľ neexistujú vážne dôvody, cítim povinnosť ísť medzi mladých, pretože je to dôležité.

Každý, kto príde na Godzone, môže vidieť, že sú tam kňazi. Takže ak má niekto problém alebo pochybnosti o samotnom koncerte, hovorím mu, že sú tam kňazi, ktorí spovedajú, rozhrešujú.

Vnímate teda Godzone pozitívne?

Godzone je ako duchovná čistička. Tisícky mladých, ktorí tam prídu, môžu byť pre slovenskú cirkev veľký potenciál. Všetko, čo nás vedie k Ježišovi, vnútornému obráteniu a tomu, aby sme žili to, čo vyznávame, je dobré. Dôležité je, hovorím teraz o stretnutiach mládeže všeobecne, aby sa odfiltrovali všetky čo i len náznaky prvkov manipulácie alebo okultizmu, ktoré by zvádzali na zlý smer a upriamovali našu pozornosť na nás samých a výlučne naše pocity.

Prečo je pre vás dôležité tam ísť?

Ježiš nás vyzýva, aby sme chodievali do náročného prostredia. Nemôžeme si našu evanjelizáciu predstavovať ako promenádu, na ktorej z každej strany stoja iba hlboko zbožní, vzdelaní a zorientovaní ľudia. Nemôžeme žiť v skleníku alebo laboratóriu. Je to o dotyku s každodennou a tvrdo reálnou človečinou. Kľúčové je, aby odznelo posolstvo a výzva hľadať zmysel života v Kristovi. To som sa snažil zdôrazniť aj minulý piatok na pódiu.

Je vám forma, akou sa robia koncerty Godzone, blízka?

Nie všetko, ale to je prirodzené, keďže tu zohráva rolu aj vekový rozdiel. No nie je to o tom, či sa to mne osobne všetko páči. 

Prečítajte si rozhovor s biskupom Haľkom:
Judášove klony sa objavujú v celých dejinách cirkvi Zdieľať

Pozerám sa na to inak. Na jednom mieste sa zídu tisícky mladých ľudí, ktorí spievajú piesne o Ježišovi. Zapájajú sa do spoločnej modlitby. Keď som sa pred nich postavil, hovoril som im o Panne Márii a na konci sústredene prijali požehnanie. Je to všetko dobré? Myslím, že skvelé! 

Samozrejme, prichádzajú aj takí, ktorí zatiaľ iba hľadajú a možno práve tam sa v nich začne rodiť niečo nové.

Asi najväčšou výhradou voči Godzone je, že ponúka mladým iba príjemný emočný zážitok, ktorý sa im zapáči, no keď prídu v bežnom živote zo strany cirkvi prirodzené požiadavky, prestáva byť pre nich viera príťažlivá.

Vecne tejto výčitke rozumiem. Ale zároveň vravím, že ak to niekto dokáže zorganizovať lepšie, dvere má otvorené. Godzone je určitá pastoračná realita, ktorá tu roky existuje.

Keď komunikujem s charizmatickými spoločenstvami, hovorím im, aby dávali pozor na emocionalizmus, pretože nie všetko je o eufórii a citovom nabudení. Človek môže prežívať aj duchovnú suchopárnosť, no jeho modlitba môže zostávať hlboká a plná viery. Matka Tereza či Terézia z Ávily zažívali dlhé obdobie bez emočného prežívania viery a sú sväté.

Texty piesní na Godzone majú racionálne jadro. Emócia, ktorá počas nich príde, môže byť zároveň kanálom na prijatie hlbokého obsahu. Pri kázaní hovoria často aj kňazi najprv príbeh a potom podstatu. Aj Ježiš pracoval s fantáziou a emóciami človeka, keď rozprával príbehy a podobenstvá. No za kritérium skutočného prijatia obsahu postavil skutky, každodennú prax.

Biskup Jozef Haľko žehná na záver bratislavského Godzone. (Foto: Adam Rábara)

Keď hovoríte o podobenstvách, vy ste známy tým, že sa snažíte používať nové prirovnania teologických pojmov, napríklad k počítačovému svetu. Ako sa toto vo vás zrodilo? Súvisí to s tým, že ste prítomný na sociálnych sieťach?

Začalo sa to ešte pred tým, ako som mal nejaké sociálne siete. Týkalo sa to kázní, keď som sa prihováral mladým ľuďom.

Raz som krst prirovnal k zasunutiu SIM karty do telefónu, že vznikne signál. Narážal som na to, že keď sme pokrstení, dostali sme duchovnú SIM kartu a medzi nami a Bohom vznikol signál. No po svätej omši prišiel za mnou istý IT-čkar a povedal mi, že moje prirovnanie nesedí, lebo signál nezáleží na SIM karte (úsmev).  

Vtedy som si uvedomil úskalia nových prirovnaní, najmä v tejto technickej oblasti.

Ale určite vás to neodradilo...

Nie. Neskôr ma povzbudila skúsenosť z jedného stretnutia mládeže, kde bola veľká katechéza o počítačovej klávesnici – o tom, aké dynamizmy vyjadrujú niektoré tlačidlá v duchovnom živote.

Napríklad „enter“ znamená vstúpiť aj potvrdiť – čiže konverzia aj vytrvalosť, teda vstúpim do Božej prítomnosti aj ju potvrdím životom. Pri kombinácii kláves CTRL+C a CTRL+V mi prišli na um svätci, ktorých si môžem skopírovať do svojho života, „sejvnúť“ do srdca. Alebo „escape“ predstavuje postoj pri pokušení a tak podobne.

Mnohých táto katechéza o klávesnici oslovila, pričom logika je v tom, že mladý človek pozerá často na klávesnicu, hoci máme aj dotykové obrazovky. Je to teda jeho prirodzené prostredie. A doň sa dajú kódovať duchovné presahy.

V čom je teda výzva?

Ježiš pri svojom učení nadväzoval na to, čím ľudia žijú, a to použil ako symbol. Výzva spočíva v tom, že dnes mladí ľudia už nežijú v kategóriách pastierov a roľníkov, jednoducho nežijú v prírode. Mladý človek dnes prežije väčšinu života v umelom prostredí, nie v slnečnom, ale neónovom svetle, v interiéri, ľudia dnes chodia na výlety do nákupných centier. A takýto človek už ťažšie rozumie tomu, že „rozsievač vyjde zasievať...“

Mnohých mohlo prekvapiť, že s novým štýlom prichádza biskup. Stretli ste sa s výhradami, že sa zjednodušovanie niekomu nepáčilo?

Voči prirovnaniam som nezaregistroval nejakú výhradu. Skôr sa mi stávalo, že som sa opakoval. Jednoducho som si uvedomil, že keď je jedna birmovná sezóna, nemal by som na tú ďalšiu hovoriť rovnaké veci. Potom som začal nad touto oblasťou nového jazyka aj programovo rozmýšľať.

Zároveň ste vstúpili do sociálnych sietí. Najprv ste si založili účet na twitteri.

Áno, ale mal slabú sledovanosť. Predsa len, ľudia u nás viac používajú facebook. Trvalo však mesiace, kým som sa rozhodol, že tam idem.

Čo ste zvažovali?

Laickí spolupracovníci, ktorí mi v tom pomáhali, mi hovorili o rizikách. Napríklad o možnej strate súkromia alebo aby to nebola jednoducho strata času. Ale ani jedno sa nepotvrdilo, možno aj preto, že sme sa rozhodli pre založenie nie bežného profilu, ale oficiálneho účtu, kde je prítomný medzičlánok, ktorý stránku spravuje.

Vnímali ste facebook ako novú misiu?

Základná filozofia je to, čo som povedal v prvom príspevku svojho facebooku – jeho najdôležitejšou úlohou je, aby sme sa raz stretli face to face. Je to teda akoby aj taká zoznamka na prvý kontakt a spôsob na dohodnutie osobného stretnutia.

Hoci sa stane, že mi napíšu ľudia aj nejaký ten „hejt“. Vtedy sú dve možnosti. Buď pozvať dotyčného človeka na rozhovor. V tejto miestnosti už sedeli ľudia, ktorí prešli od „hejtu“ ku komunikácii a k podaniu rúk. No a potom sú „hejty“, skôr akýsi žlčníkový záchvat v elektronickej podobe, keď je asi lepšie pisateľa nedráždiť odpoveďami.

Minútka otca biskupa Haľka z 27. októbra. 

Na facebooku uverejňujete tzv. minútku, 60-sekundové zamyslenie k nedeľnému evanjeliu. Mali ste nejakú spätnú väzbu už po prvých videjkách?

Ľudia zo spoločnosti Arthur media, ktorí mi s facebookom pomáhajú, mi od začiatku vraveli, že sa musím vyjadrovať zrozumiteľne. Lebo ako profesor na bohosloveckej fakulte možno niekedy používam menej zrozumiteľnú terminológiu. Tu sa dostávame k téme, o ktorej sme už hovorili.

Vezmime si vetu „Ježiš je náš Spasiteľ“. Je to pravda, ktorú vyznávame, ale je dosť možné, že mladí ľudia, čo nechodia na cirkevnú školu alebo nežijú v cirkevnom spoločenstve, tomu nebudú rozumieť. Keď ale poviem „Ježiš ťa zachránil“, je to už pochopiteľnejšie. Čiže snažím sa vyjadrovať zrozumiteľne, no bez kompromisu s pravdou.

Ako hodnotíte minútku, akú má sledovanosť?

Už sa blížime k stovke týchto výstupov, ktoré uverejňujeme v sobotu o tretej popoludní. Majú kolísavú sledovanosť, dosť záleží na téme.

Ktorá je najsledovanejšia?

Ak nehovoríme len o tých minútkach, ale celkovo o videovýstupoch na mojom facebooku, tak tam ma teší, že na nej nie som ja, ale je to videjko s pátrom Akvinasom, dnes už 103-ročným dominikánom, ktorý sa pred kamerou začal modliť. Malo to obrovský dosah, najmenej 70 000 videní.

Pri minútke často hovoríte aj o aktuálnom spoločenskom i politickom dianí. Neboli voči tomu výhrady?

Zásadne nespomínam konkrétne mená, ale keď poviem – a voči tomu boli aj výhrady na facebooku –, že jedným z kritérií pri komunálnych voľbách by mal byť postoj kandidátov pri hlasovaní o hazarde, zdá sa mi to úplne legitímne.

Facebook ste začali používať aj na oznámenia, že budete v istom čase na istom mieste, kde vás môžu ľudia stretnúť. Čo ste tým sledovali?

Táto aktivita vychádzala z toho, že keď už raz sedím vo vlaku, tak chcem byť k dispozícii tým, ktorí by sa chceli porozprávať. 

Nechceli ste si radšej čítať?

Nie, to môžem aj inokedy. Jednoducho, keď som v teréne, tak chcem byť s ľuďmi. Ale je to môj názor, nechcem nikomu nič natláčať. Treba priznať, že s vlakom to na prvý raz nevyšlo, lebo mi kúpili lístok do prvej triedy medzi rušňom a jedálenským vozňom. No samotné oznámenie vyvolalo veľký záujem.

„Je dosť pravdepodobné, že si pred Vianocami zadovážime jedno vlakové kupé, a keď bude záujem, bude sa v ňom spovedať.“ Zdieľať

Potom ste nahlásili, že budete na Hviezdoslavovom námestí.

Áno, tam ľudia za mnou prišli, a aj s dosť vážnymi vecami. Som rád, že som im mohol pomôcť. Teraz budem počas vianočných trhov k dispozícii pri Maltézskom stánku v termínoch, ktoré ešte zverejním. 

Aké sú vaše ďalšie plány? Nedávno ste si založili účet na Instagrame.

Áno, ale zatiaľ ho veľmi nekŕmim. Instagram stojí dosť na kvalitných fotografiách, ale chcem to časom rozvinúť.

Boli ste na stretnutí youtuberov, čo je trochu špecifická kultúra. Ako to na vás pôsobilo?

Bol som medzi nimi dvakrát na pozvanie ich spoločného poradcu, ktorý aj mne radí a pomáha. Veľmi rád sa s nimi rozprávam a spoznávam svet týchto mladých ľudí.

Keď ste im povedali, kto ste a čo robíte, ako reagovali?

Boli celkom prekvapení. Ale je to prostredie, kde nie je tak celkom samozrejmé, že spoznajú nejakého kňaza alebo biskupa. Tam si uvedomujem, ako dôležité je proaktívne kontaktovať aj tieto kruhy. Je tam dobrá atmosféra, všetci si tam tykáme, hoci je zjavné, že som iná generácia (úsmev).

Myslím, že by stálo za to zorganizovať pre mladých školenia o tom, ako evanjelizovať aj na Youtube, a pritom nebyť závislí od čísiel sledovanosti. Samozrejme, musí to byť profesionálne.

V rámci KBS máte na starosti zahraničných Slovákov aj tých, ktorí akýmkoľvek spôsobom cestujú. Chystáte niečo v tejto oblasti?

Stále hľadáme spôsob, ako ponúknuť kamionistom duchovnú službu na parkoviskách, ďalej ako osloviť tých, čo migrujú s cirkusmi, ako ich podchytiť.

Ďalšia oblasť je spovedanie vo vlakoch pred sviatkami. Je dosť pravdepodobné, že si pred tohtoročnými Vianocami zadovážime jedno kupé, a keď bude záujem, bude sa v ňom spovedať.

Myslíte, že bude medzi kňazmi ochota zapojiť sa do týchto nekonvenčných spôsobov?

To by bolo trochu také, že ja mám nápad, ale vy ho realizujte. Nie, sám si sadnem do vlaku, aby som zistil, či je to zmysluplné (smiech). Už komunikujem aj so železnicami, aké by boli možnosti, a uvidíme, či bude o niečo také záujem.

Vy ste známy aj tým, že hovoríte vtipy. Je to súčasť nového štýlu, o ktorom sme sa rozprávali?

Dobrý humor je aj nadhľad. Dôležité je, aby to nebolo smiešne, ale naozaj vtipné. Smiešne je skôr šašovské, ale potom sú ozaj vtipy, za ktorými môže byť veľké posolstvo. Človek musí byť zároveň opatrný, aby to nedopadlo ako s tým kazateľom, ktorý povie vtip a potom zabudne, ako chcel naň nadviazať. A prečo ho vlastne povedal.

Skúsite nejaký príklad?

Na vtipy z kostolného prostredia treba ísť opatrne. Páčia sa mi tie, ktoré sú istým spôsobom autoironizujúce, vtipne a bez urážky vystihujú nejaký aspekt kňazskej činnosti.

Napríklad ten o kňazovi, ktorý bol citlivý na mikrofón. Keď raz prišiel k ambóne, prežehnal sa a chcel povedať „Pán s vami“, zazdalo sa mu však, že mikrofón nefunguje. Tak začal naň prstom klopkať a pritom vravel, že sú problémy s mikrofónom. Ľudia si však nevšimli, že nepovedal „Pán s vami“, takže vznikol dialóg: „Sú problémy s mikrofónom. I s duchom tvojím.“ Úkon kajúcnosti skôr, ako sa nazdal...

Dá sa povedať, že v oblasti komunikácie v moderných prostriedkoch ste dali príklad aj ostatným v cirkvi. Ako by ste povzbudili napríklad kňazov ísť do tohto prostredia?

Nechcem figurovať ako príklad. Je to moja iniciatíva, ktoré nie je povinná. Ale pre toho, kto by slobodne a spontánne cítil, že by chcel niečo také robiť, je to iste inšpirácia. Ja si, samozrejme, veľmi vážim aj kňazov, ktorí nie sú na sieťach, ale sú intenzívne prítomní v teréne medzi ľuďmi a zároveň sú mužmi modlitby. A už vôbec sa nechcem s niekým porovnávať. Naopak, sám si musím sústavne klásť otázku, či si popri aktivitách na sociálnych sieťach plním dobre všetky ostatné povinnosti (úsmev). 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo