Niektorí ani nevedia, že sú nešťastní, lebo nemajú cieľ života

Niektorí ani nevedia, že sú nešťastní, lebo nemajú cieľ života

Ilustračné foto: Flickr.com/Cuba Gallery

Keď hovoríme o starostlivosti o dušu, musíme mať vždy na mysli „zameranie na Boha“ a „zameranie na večnosť“. Píše Milan Bubák v pokračovaní svojho cyklu o láske.

Táto téma, starostlivosť o dušu, sa dá poňať rozlične. Keby sme na ňu šli napríklad tak, ako by sme šli na podobnú tému: starostlivosť o telo, asi by sme sa sústreďovali na prevenciu. Pri starostlivosti o telo by sme hovorili o tom, čo robiť, aby naše zdravé telo ostalo zdravým a aby sa čo najdlhšie tešilo dobrej kondícii a trvalej pohode. Tému starostlivosti o dušu by sme potom spracovávali tak, že by sme hovorili o tom, čo robiť, aby naša zdravá duša ostala natrvalo zdravá a v dobrej pohode.

Ja som si však tento prístup nezvolil. Myslím si totiž, že je len veľmi málo ľudí, ktorí majú zdravú dušu. Väčšina, drvivá väčšina je tých, ktorí majú dušu chorú, a preto potrebujú uzdravenie. Až po uzdravení môže nasledovať etapa udržovania si tohto zdravia. 

Keď hovoríme o liečení chorej duše, dostávame sa k dnes veľmi populárnemu slovu psychoterapia. Toto slovo etymologicky naozaj znamená liečenie duše. Preto hlavne v západnom svete je veľmi populárne a rozšírené navštevovanie psychoterapie. Psychoterapia môže byť buď individuálna, alebo skupinová, alebo oboje. Ľudia, ktorí sa vložia do tohto procesu, si vyhradia čas a peniaze, aby sa pravidelne, povedzme raz za týždeň alebo raz za dva týždne, stretli so svojím terapeutom. Tí, ktorí sa zúčastňujú na skupinovej terapii, sa zasa pravidelne stretávajú so svojou terapeutickou skupinou.

Prečítajte si tiež:
Iba to, čo má trvalý zmysel, môže byť zdrojom skutočnej radosti Zdieľať

Dôvodom, prečo sa títo ľudia vkladajú do procesu psychoterapie, ktorý ich stojí nemálo času a ešte viac peňazí, je to, že potrebujú objaviť problém, ktorý im v ich živote spôsobuje silnú emocionálnu bolesť a ich život robí mizerným, nešťastným a neunesiteľným. Ľudia tu za pomoci psychoterapeuta alebo skupiny analyzujú svoje problémy, idú naspäť do svojho detstva alebo rodiny a snažia sa objaviť nejaký kľúčový faktor, ktorý by bol zodpovedný za ich prítomný stav: napríklad neschopnosť vhodným spôsobom vyjadriť svoj hnev, alkohol v rodine alebo zneužívanie v detstve. Psychoterapeuti používajú rôzne metódy. No nech je metóda akákoľvek, cieľom všetkých je to isté: nastolenie zdravia alebo šťastia tým, že sa odstráni hlavný problém.

Keď hovoríme o starostlivosti o dušu z kresťanského pohľadu, máme však na mysli úplne inú vec a úplne iný cieľ, než má psychoterapia. Áno, psychoterapia je liečenie chorej duše. A aj tým sa zaoberá láska (hovoríme o starostlivosti o dušu ako o jednom z darov lásky). Lenže na rozdiel od profánnej psychoterapie láska vychádzajúca od Boha to robí inak. Profánna psychoterapia to robí profánnym spôsobom, bez Boha, láska to však robí s Bohom. Preto aj keď profánne psychoterapie môžu byť veľmi užitočné, v konečnom dôsledku sú všetky veľmi limitované a k úplnému uzdraveniu chorej duše človeka nikdy neprivedú.

Človek okrem psychoterapeuta by mal poznať ešte aj inú adresu, na ktorú by sa mal buď od počiatku, alebo od nejakého bodu svojho uzdravujúceho putovania obrátiť. Lenže čo keď niet nikoho, kto by mu túto správnu adresu nadiktoval? Tou adresou je Ježiš. Švajčiarka Hanna Wolff napísala peknú knihu Jesus the Therapist. A má pravdu: Ježiš je terapeut. V evanjeliách máme desiatky príbehov o Ježišovi ako terapeutovi. Mnohí, ktorí prechádzajú cez profánne psychoterapie, no neskončia u Ježiša, zdravie duše nenájdu. Toto vie každý múdry terapeut.

Mnohí, ktorí prechádzajú cez profánne psychoterapie, no neskončia u Ježiša, zdravie duše nenájdu. Zdieľať

No terapie tak či tak majú svoju hodnotu. Preto je dobré o nich vedieť a poznať ich. No treba zároveň poznať ich limity a slabé miesta. A hlavne, že každá, aj keby bola ako účinná, musí prejsť v záverečnej fáze do Ježišoterapie. Inak sa zdravie duše nedostaví. Toto by sme mali vedieť v súvislosti s nami samými i v súvislosti s tými, ktorým sa usilujeme v snahe postarať sa o ich dušu pomôcť.

Dnešnú tému „starostlivosť o dušu“ budem spracovávať v dvoch fázach: najprv v stručnosti predstavím dnešné psychoterapeutické metódy, aby sme mali o nich prehľad. Potom prejdem do spomínanej Ježišoterapie, aj keď to možno celkom tak nazývať nebudeme.

Jestvuje veľa psychoterapeutických škôl, napríklad psychoanalýza, psychosyntéza, humanistická terapia, behaviorizmus, kognitívna terapia atď. Každá sa pozerá na príčinu a tým i na riešenie našich vnútorných problémov inak. Niektoré sú s kresťanstvom kompatibilné, iné nie. Alebo niektoré ich body sú v zhode s evanjeliom, iné nie. Preto niektoré sú účinné, iné nie. No všetky majú svoje limity a je dôležité tieto ich limity poznať. 

Prvou teóriou, na ktorú sa pozrieme, je psychoanalýza (Freud). Tá tvrdí, že naše vnútorné problémy sú výsledkom neschopnosti človeka riešiť konflikty v rámci jednej alebo viacerých etáp svojho psycho-sexuálneho vývoja. Človek sa v niektorej etape svojho života jednoducho zasekol a ostal na nej trčať. Treba to teda objaviť a človeka z tohto zaseknutia uvoľniť a pohnúť ho ďalej k rastu. Zaujímavá je u Freuda okrem piatich etáp psycho-sexuálneho vývoja človeka (orálna, análna, phalická, latentná a genitálna), v ktorých sa človek môže zaseknúť, i štruktúra osobnosti človeka; tá sa skladá z troch psychických procesov: id, ego a superego.

Aj keď profánne psychoterapie môžu byť veľmi užitočné, v konečnom dôsledku sú všetky veľmi limitované a k úplnému uzdraveniu chorej duše človeka nikdy neprivedú. Zdieľať

Id je princíp pôžitku a nachádza sa u dojčiat. Funguje podľa motta: „Chcem, čo chcem, a chcem to okamžite!“ Ego je už vyššia forma, je to princíp reality. To znamená, že človek je síce chorobne zameraný na seba, na svoje ego, no robí to diplomaticky. To, čo chce, dosahuje takticky a vypočítavo. Superego je hlas spoločenského štandardu. Človek sa tu riadi nielen svojimi egoistickými chúťkami, ale je ochotný ísť i poza seba. Mnohí ľudia fungujú na báze „id“, to  znamená ako dojčatá, celý svoj život. Iní sú síce už trocha vyššie, no postáli na báze „ega“. Báza „superega“ je síce najvyššie, no niekedy tie hlasy, ktoré v sebe nosíme, môžu byť podľa Freuda pre človeka opresívnymi, a preto sú chvíle, keď sa treba proti nim postaviť.

Psychosyntéza (Assagioli) zasa hovorí, že človek v sebe nosí a má už všetko, čo potrebuje k svojmu šťastnému životu, len to treba správne poskladať, správne skombinovať, ako keď sa dáva dohromady zvuk orchestra. Nesprávne poskladané komponenty netvoria harmonicky celok, aj keď komponenty samy osobe môžu byť bezchybné. Zástancovia psychosyntézy teda učia ľudí objavovať v sebe tieto komponenty a správne ich poskladať do harmonického celku.

Behaviorizmus (Skinner, Bandura, Pavlov), nazýva sa aj teóriou učenia, zasa tvrdí, že naše problémy sú výsledkom toho, čomu sme sa v našom živote naučili alebo, naopak, nenaučili. Niečo nie som schopný robiť preto, lebo ma to nikto nenaučil. Mojou výzvou, ak chcem problém vyriešiť, bude potom sa naučiť správnemu prístupu k veci, s ktorou zápasím. Alebo niečo sústavne robím, aj keď to je zlé, lebo ma niekto takémuto prístupu naučil a vo mne sa vytvorila istá rutina. Mojou úlohou bude teda od svojich nesprávnych reakcií sa odúčať.

Veciam sa učím buď výchovou, alebo vlastným pozorovaním. Ak ma napríklad rodičia trestali za nejakú formu správania, naučil som sa tomuto správaniu vyhýbať. Naopak, ak ma povzbudzovali a chválili, osvojil som si ho. Niekedy ale mohlo ísť o chyby v tom, čo bolo dobré a čo zlé. A tak som si osvojil k niektorým výzvam života nesprávny prístup. Potrebujem sa preto neskôr, ak mi to začne robiť problémy, od týchto vecí odúčať alebo sa učiť novým.

Svedomie je naša vnútorná svätyňa, kde k nám hovorí Boh. Zdieľať

Humanistické teórie (Maslow, Rogers) tvrdia, že za našimi problémami nestojí nejaké zaseknutie sa kdesi v minulosti alebo nenaučenie sa čomusi, čo potrebujem vedieť alebo robiť, ale je za nimi naša neochota vydať sa na púť smerom k rozvoju plného potenciálu, ktorý v sebe nosíme. Preto sa v týchto teóriách spomína tzv. jonášov komplex, poukazujúci na starozákonného proroka Jonáša, ktorý utekal pred Bohom, ktorý ho pozýval vydať sa na púť do Ninive a tam vykonať jeho misiu. Úlohou človeka pri snahe odstrániť zo svojho života problémy bude objavovať v sebe svoj vnútorný potenciál a v maximálne možnej miere ho rozvinúť, teda byť sám sebou.

Kognitívna teória (Ellis) zasa poukazuje na to, že naše problémy nie sú výsledkom situácií, cez ktoré prechádzame alebo sme prechádzali, ale skôr našej interpretácie týchto situácií. Ak som napríklad presvedčený, že som pupkom sveta, potom budem neustále nešťastný, keď ľudia nebudú predo mnou v pozore. Alebo keď si myslím, že moja matka mi je povinná stále variť, prať, ustielať posteľ, neustále po mne upratovať, potom budem nešťastný, ak mi to jedného dňa neurobí. Samozrejme, táto teória sa nekĺže iba po povrchu, ale ide ešte hlbšie, lebo každý – aj hlboko láskyplný a altruistický človek – môže mať v sebe presvedčenia, ktoré jeho život robia mizerným.

Logoterapia (Viktor Frankl) hovorí o hľadaní zmyslu. Túto teóriu Frankl rozvinul hlavne po svojich skúsenostiach v koncentračnom tábore, ktorý sa mu podarilo prežiť. Videl tam, že niektorí väzni, hoci boli všetci na tom rovnako, sa v koncentráku vnútorne rozložili, iní, naopak, duševne spevneli. Frankl sám si vtedy povedal, že ak sa nechce rozložiť, musí hľadať v tom všetkom zmysel. Dnes by sme to povedali tak, že potreboval preprogramovať svoj počítač na novú situáciu. Mnohí ľudia žijú teda podľa neho vo vnútorných problémoch a nešťastí preto, lebo nevidia zmysel (alebo majú tzv. existenčné vákuum) v tom, čo robia.

Keď hovoríme o starostlivosti o dušu, musíme mať vždy na mysli „zameranie na Boha“ a „zameranie na večnosť“. Zdieľať

Je ešte viacej teórií a terapií. Ako som spomínal, niektoré sú v zhode s kresťanstvom, niektoré nie. Napríklad psychoanalýza, hoci má v sebe aj silné body, na človeka hľadí veľmi pesimisticky, temno, veľmi sexuálne a silne deterministicky. Ako keby v ňom bolo niečo, pre čo sa sám nerozhodol, a to ho teraz ovláda. Môže na tom síce čosi zmeniť, ale ak nezmení, nič sa nestane. On sám si to nevybral. A tu ako keby sa strácala zodpovednosť za svoj život. V prípade superega napríklad kresťanstvo trvá na dôležitosti svedomia.

Sú prípady, keď sme naozaj boli formovaní podľa spoločenských zásad, ktoré stoja v rozpore s naším svedomím. Svedomie je naša vnútorná svätyňa, kde k nám hovorí Boh. Otázku Boha však Freud úplne zanedbáva, Boh vo vývoji človeka nie je, a preto u neho nehrá žiadnu rolu ani Božia milosť. To je dôvod, prečo po prvotnej módnej vlne mať psychoanalytika sa ukázalo, že táto teória je príliš finančne drahá a málo účinná (ak vôbec).

Čo sa týka psychosyntézy, je to milá teória a milá snaha, no znova, pre nás kresťanov vždy visí vo vzduchu otázka: či človek sám dokáže všetko vlastnými silami? Či je všetko riešenie týkajúce sa našich vnútorných problémov iba v našich rukách? Vieme, že nie je. Tí, ktorí sa zapojili do púte smerom k duchovnému rastu a odstraňovania svojich nedobrých stránok, vždy narazia na limity.

Behaviorizmus sa v kresťanstve veľa odporúčal, používal a aj používa. Je to tá známa snaha o disciplínu. Pri výchove hlavne mladých ľudí cvičenie v disciplíne má veľký význam. Lenže život človeka nie je len „malým dvorom a veľkým bičom“. Takýto pohľad na človeka by bol príliš krutý: človek sa môže veľa veciam naučiť, no nie všetkému. To vedia mnohí, ktorí roky bojujú s hriešnymi návykmi. Treba i Božiu milosť.

Niektorí ľudia možno ani nevedia, že keď sú nešťastní, je to v skutočnosti preto, lebo nemajú pred sebou cieľ svojho života ako celku. Zdieľať

Humanistické prístupy majú taktiež na sebe veľa kladného. Je naozaj dôležité vydať sa bez strachu k rozvoju toho najlepšieho, čo v sebe nosíme. Ibaže ich problém spočíva v tom, že tieto teórie nemajú žiadnu normu, podľa ktorej by sa riadili. Normou si je sám človek, jeho vlastné ego. On sa neriadi podľa toho, čo od neho čaká Boh, ale on sám si je bohom. A to je veľmi nebezpečné. Experiment s „na klienta nasmerovanou teóriou“, ako sa táto terapia zvykla nazývať, má za sebou tam, kde sa praktizoval, príliš veľa obetí. Samozrejme, túto teóriu nemožno zmiesť zo stola kompletne. Má v sebe i dobré veci. No treba byť múdry v rozlišovaní toho, čo áno a čo nie.

Kognitívna teória sa používa hodne i v náboženskom kontexte. Ľuďom, ktorí trpia povedzme na úzkosť, ponúkame napríklad výroky Ježišove typu: „Čo sa bojíte, vy maloverní. Pozrite sa na poľné ľalie...“ (por. Mt 6, 25-34). Tento prístup je teda pomerne dobre kompatibilný s evanjeliom. Samozrejme, za podmienky, že človek uzná svoje limity, totiž: že svojimi vlastnými silami nedokáže všetko.

A posledná spomenutá teória, logoterapia, je dnes veľmi populárna a je v silnej zhode s katolíckym učením, pretože sa zaoberá naozajstnou podstatou: hľadaním zmyslu. Načo je cesta, ktorá nikam nevedie, alebo ak aj niekam vedie, ja osobne neviem, kam. Logoterapia je preto v súčasnosti aj v katolíckom kontexte dosť preferovaná.

Sme to my, ktorí sme povinní ľuďom povedať, kde je ich zakorenenie, kde je ich pôvod a kde je ich cieľ. Určite to nemáme robiť ako sektári, chodiac od dverí k dverám a násilne vstupovať proti ich vlastnej vôli, často manipulatívne, do ich života. Zdieľať

Keby sme mali starostlivosť o dušu v zmysle terapií zhrnúť, azda najlepším konštatovaním bude, že aj keď nie je zlé sa do nich vložiť – ba niekedy je to i nutné – predsa ony samy nestačia, nie sú samospasiteľné. Terapie môžu urobiť veľký kus práce, no úplne nám pomôcť nedokážu. Presne na tomto spočíva i fatálny omyl hnutia „New Age“. Je to presvedčenie, že sám si svojimi vlastnými silami poradím. Neporadím si!

Pre mňa osobne najlepším príkladom, ako to má byť, je štruktúra sv. omše. V omši máme najprv bohoslužbu slova, ktorá nás inšpiruje, poúča, povzbudzuje, napomína, konfrontuje... Potom máme prinášanie darov. Tie sú výsledkom našej činnosti: chlieb a víno vzniklo na základe spolupráce mnohých činností: oráča, strojára, ktorý vyrobil pluh, rozsievača, mlynára, pekára, oberačov hrozna, vincúra... My sme urobili maximum, no nie je to ešte to, čo potrebujeme pre svoju plnú spásu. Preto to prinášame na oltár, kde sa chlieb stane Telom Krista a víno jeho Krvou. To, čo som ja vytvoril, dostane novú kvalitu. A je mi to vrátené v novej podobe pri sv. prijímaní. Tá nová kvalita je to, čo do toho môjho snaženia dodal Boh.

Toľko k psychoterapii. Bolo treba o nej hovoriť, lebo na jednej strane samotné to slovo znamená liečenie duše a na strane druhej veľa ľudí sa o psychoterapiu zaujíma a treba mať v tom všetkom jasno. Lenže psychoterapia samotná nie je ešte celkom to, čo máme na mysli, keď hovoríme o starostlivosti o dušu ako o skutku lásky.

Keď hovoríme o starostlivosti o dušu, musíme mať vždy na mysli „zameranie na Boha“ a „zameranie na večnosť“. Naša duša prahne po Bohu. Od neho sme vyšli a k nemu smerujeme. Ľudia sa musia o Bohu dozvedieť a na neho nasmerovať. S našou dušou je to ako s tým jeleňom, ktorého spomína žalmista, ktorý túži po vode. Naša duša je často nešťastná preto, lebo je vysmädnutá po Bohu. Niektorí ľudia možno ani nevedia, že keď sú nešťastní, je to v skutočnosti preto, lebo nemajú pred sebou cieľ svojho života ako celku. Ježiš, keď uzdravoval, vždy uzdravoval predovšetkým dušu. Telo bolo iba doplnkom.

Z toho dôvodu je veľa ľudí – a myslím si, že v konečnom dôsledku je to každý –, ktorí aj napriek tomu, že sú zdraví, že majú majetok i vzťahy, budú vo svojom jadre predsa len nešťastní, lebo dni ich života sa skracujú a oni chcú vedieť, čo bude ďalej. Z tohto uhla sa začnú mnohí pozerať na svoju minulosť i na svoju budúcnosť.

Mám ísť medzi ľudí, nič nehovoriť, iba žiť to, čo verím. Ak tým vzbudím tzv. opýtateľnosť, t. j. záujem ľudí o to, ako žijem a prečo tak žijem, potom ich môžem i učiť. Zdieľať

Keď hovoríme o skutku lásky, je dôležité, aby sme boli ľuďom k dispozícii, a ak majú záujem, o týchto veciach im hovorili. Dnes sa hovorí veľa o práve na informácie. Áno, ľudia majú právo na informácie. No nielen o príležitostiach k štúdiu, k práci, nielen o výrobkoch a pôžičkách, ale i o Bohu. Žijeme v kultúre, ktorá ľuďom toto právo upiera. A ak im ho sprostredkuje, potom vo veľmi zdeformovanej podobe. Pozri počínanie si bulváru. Sme to teda my, ktorí sme povinní ľuďom povedať, kde je ich zakorenenie, kde je ich pôvod a kde je ich cieľ. Určite to nemáme robiť ako sektári: chodiac od dverí k dverám a násilne vstupovať proti ich vlastnej vôli, často manipulatívne do ich života.

Môžeme to robiť napríklad tak, ako to robil Sokrates. Používal metódu, ktorú neskôr označili termínom maieutická, t. j. metóda pôrodu: jedna otázka porodí ďalšiu. Sokrates napríklad chodil na trh medzi ľudí a pýtal sa ich: „Čo tu robíš?“ „Predávam mrkvu!“ „A načo predávaš mrkvu?“ „Aby som mal na živobytie!“ „A načo potrebuješ žiť?“ ... A človeka takto doviedol k podstate.

No jestvuje ešte lepšia metóda, ako je metóda Sokratova, je to metóda Ježišova, ktorú nám predstavil pri svojom nanebovstúpení: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28,19). Sú tu tri body: 1) iďte, 2) učte, 3) krstite. To znamená mám ísť medzi ľudí, nič nehovoriť, iba žiť to, čo verím. Ak tým vzbudím tzv. opýtateľnosť, t. j. záujem ľudí o to, ako žijem a prečo tak žijem, potom ich môžem i učiť. A možno budú z toho i sviatosti, čo je už priamy kontakt s Bohom: krst, pokánie, eucharistia.

Na záver jedna skúsenosť, ktorú podáva psychológ C. G. Jung. Tento veľký psychológ tvrdí, že na otázku jedného študenta teológie, či ľudia v modernej dobe idú radšej k doktorovi než ku kňazovi, neodpovedal. Namiesto toho rozposlal dotazníky pomocou nezávislých osôb a dostal stovky zaujímavých odpovedí. „Výsledky potvrdili len to, čo som už dávno vedel,“ priznal sa. Štatistiky ukázali, že veľké percento opýtaných katolíkov, vlastne prevažná väčšina, by si zvolilo kňaza. Protestanti by radšej navštívili lekára a židia sotva pomysleli, že by v prípade psychických problémov mali zavítať k rabínovi. Podobný štatistický obraz sa podľa slov Junga naskytol aj v Amerike. Jeho kolega psychiater z USA tentoraz skúmal otázku výskytu komplexov u človeka, resp. vonkajšieho prejavu negatívnych komplexov. Najmenej nimi trpeli katolíci, potom protestanti a najviac židia. Zaujímavá zhoda.

Ježiš uzdravuje dušu odpúšťaním a nasmerovaním života človeka na jeho podstatu a správny cieľ. Zdieľať

„Musí jestvovať čosi v Katolíckej cirkvi, čo spôsobuje takýto príznačný efekt,“ pokračuje Jung v odpovedi na otázku, ktorú raz dostal „Prečo veriaci katolíci menej podliehajú neurózam a čo môžu protestantské cirkvi urobiť pre to, aby ich členovia dosiahli podobný výsledok?“. „Zaiste ste to počuli odo mňa,” odpovedal. „U katolíkov sa, samozrejme, tiež objavujú neurózy, no počas svojej štyridsaťročnej praxe som ich neliečil viac než šesť.“ „Súvisí to najskôr so spoveďou,“ pokračuje. „Často som prišiel do kontaktu s katolíckymi kňazmi, osobitne jezuitmi, ktorí sa dobre vyznali v psychoterapii. Jej štúdium malo u nich dlhoročnú tradíciu. Podobne aj u benediktínov.“

V Katolíckej cirkvi existuje totiž stará tradícia, akési directeur de conscience – duchovné vedenie. Táto prax zahŕňa neuveriteľné množstvo skúseností a psychologického cvičenia. Junga udivovala múdrosť, s akou jezuiti či iní katolícki kňazi radili svojim „pacientom“. „Nedávno som mal pacientku,“ dokladal svoje presvedčenie, „vysokopostavenú ženu, ktorá chodila na spoveď k istému jezuitovi. Rozoberala s ním všetky kritické miesta mojej psychologickej analýzy. Sám som jej to poradil. Na moje veľké prekvapenie spovedník odobril všetky moje kroky – on, jezuita! To mi otvorilo oči a pochopil som múdrosť a veľkosť kňazského duchovného vedenia. Podľa mňa to vysvetľuje, prečo katolíci dávajú prednosť kňazovi pred psychológom.“ (Katolícke noviny, 15/2003, 13. apríla 2003)

To je to, čo čítame i v evanjeliách (napr. Lk 5,17-26): Ježiš neuzdravuje len telo ochrnutého, ale i dušu. Vlastne uzdravuje hlavne dušu. Uzdravuje ju odpúšťaním a nasmerovaním života človeka na jeho podstatu a správny cieľ.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo