Neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého

Neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého

Ilustračné foto: st-takla.org

Prosba „neuveď nás do pokušenia“ sa nedá pochopiť bez „zbav nás zlého“. Spolu tvoria jednu úplnú prosbu.

Práve prebieha dosť veľká diskusia o návrhu pápeža Františka zmeniť prosbu Otčenáša: „neuveď nás do pokušenia“. Ako zdôvodnenie tohto návrhu sa uvádza, že Boh nikdy neuvádza do pokušenia, čiže nepokúša na hriech. 

Na hriech nás môže pokúšať Satan, nie Boh. V tomto svetle pápež tvrdí, že dáva prednosť francúzskemu a španielskemu prekladu: „nenechaj nás upadnúť do pokušenia“. Talianska biskupská konferencia nedávno hlasovaním zmenila Otčenáš na „nenechávaj nás napospas pokušeniu“.

Naozaj nám dáva modlitba pokyn modliť sa, aby nás náš dobrý nebeský Otec aktívne neviedol do situácií predstavujúcich pokušenie, kde by sme mohli padnúť za obeť hriechu? Nemyslím si to. Zdieľať

Na určitej rovine je to, čo chce povedať pápež František, zjavne pravda – Otec nás doslovne nenasmerúva k hriechu, a preto sa nemusíme modliť, aby s tým prestal. Naozaj nám však dáva modlitba, ktorú nás naučil Ježiš, pokyn modliť sa, aby nás náš dobrý nebeský Otec aktívne neviedol do situácií predstavujúcich pokušenie, kde by sme mohli padnúť za obeť hriechu?

Nemyslím si to. Ježiš nám chce povedať oveľa hlbšiu teologickú pravdu, ktorú si máme uvedomovať vždy, keď sa modlíme k Otcovi.

Správne chápanie tejto prosby sa nachádza v Ježišovom vlastnom živote. Jeho život je príkladom, a preto sa stáva interpretačným kľúčom k autentickému významu tejto prosby. Navyše sa podobne ako v Ježišovom živote prosba „neuveď nás do pokušenia“ nedá pochopiť bez „zbav nás zlého“. Spolu tvoria jednu úplnú prosbu.

Keď na Ježiša pri jeho krste zostúpil Duch Svätý, začal svoje spásonosné účinkovanie, ktoré mu vtedy zveril jeho Otec. Pretože ho „prijal“, jeho Otec vyhlasuje: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.“ (Mt 3, 17) Ako pomazaný Mesiáš bol Ježiš Otcovým verným, poslušným Synom, keď sa stal Otcovým spásonosným trpiacim služobníkom (pozri Iz 42, 1 a Ž 2, 7).

Je významné, že hneď nato „Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby ho diabol pokúšal“. (Mt 4, 1. Mk 1, 12 to uvádza ešte silnejšie: „a hneď ho Duch hnal na púšť.“) Vrhá tu Otec Ježiša prostredníctvom Ducha Svätého do rúk diabla, aby ho pokúšal? Nie. Samotné Duchom naplnené Ježišovo poverenie byť spásonosným trpiacim služobníkom nesie so sebou pokušenie alebo skúšku.

V Ježišovej ľudskej prirodzenosti, sa pochopiteľne, objavuje strach z utrpenia vyplývajúceho z jeho úlohy byť mesiášskym služobníkom a pri tomto strachu je konfrontovaný s pokušením. Nebol by radšej ako mesiáš vyzdvihnutý, aby ho svet velebil a netrpel by žiadnu bolesť? Ježiš odráža diablove pokušenia a odmieta hľadať svetskú slávu a prestíž – získať celý svet. Zostal verný spásonosnej službe, ktorú mu dal jeho Otec.

Podobne aj pri Petrovom vyhlásení, že je „Mesiáš, Syn živého Boha“, Ježiš špecifikuje, že to preňho znamená, „že musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, že ho zabijú, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych“. Peter proti tomu protestuje, že to v nijakom prípade nemôže byť pravda vzhľadom na to, kým Ježiš je. Ježiš okamžite Petra karhá: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ (Mt 16, 16, 21-23)

Ježiš vyzýva svojich apoštolov modliť sa, aby ani oni „neprišli do pokušenia“. (Mt 26, 41) Vďaka modlitbe Ježiš svoje pokušenie prekoná. Apoštoli sa nemodlili, a preto padnú. Zdieľať

Peter, podobne ako Satan, pokúša Ježiša, aby bol iným mesiášom, než za akého ho pomazal jeho Otec – Synom, ktorý je trpiacim služobníkom. Peter je na pohoršenie, lebo Ježiš je skutočne pokúšaný. Petrove slová udierajú v Ježišovom ustráchanom srdci a v jeho duši na veľmi lákavú strunu. Je to pokušenie, ktorému musí Ježiš odolať.

Vernosť a poslušnosť Syna, ktorý je trpiacim služobníkom, vedie Ježiša do Getsemanskej záhrady. Tu nachádzame úplný protiklad medzi Ježišom a jeho apoštolmi. Nadišla jeho osudná hodina a Ježiš vie, že ho jeho Otec vedie na kríž. Práve toto „vedenie“ ho uvádza do pokušenia, a tak sa modlí k svojmu Otcovi, aby nebol vedený do pokušenia, ale bol zbavený zlého. Navyše vyzýva svojich apoštolov modliť sa, aby ani oni „neprišli do pokušenia“. (Mt 26, 41) Vďaka modlitbe Ježiš svoje pokušenie prekoná. Apoštoli sa nemodlili, a preto padnú.

Ježiš síce zúfalo chce byť zbavený zla kríža, no napokon odoláva svojmu pokúšajúcemu srdcu: „Otče môj, ak ma tento kalich nemôže minúť a musím ho piť, nech sa stane tvoja vôľa.“ (Mt 26, 42) Ježiš vie, že ho Otec poslal na tento svet práve pre túto hodinu. „Teraz je moja duša vzrušená.“ A predsa: „Čo mám povedať? ‚Otče, zachráň ma pred touto hodinou?‘ Veď práve pre túto hodinu som prišiel.“ (Jn 12, 27)

Ježiš spoznáva, že ho Otec nezachráni pred jeho hodinou smrti, ale dôveruje, že ho Otec zbaví zla smrti, ktoré táto hodina so sebou prináša.

Ježiš ustanovuje Otčenáš svojím ukrižovaním. Na kríži posväcuje Otcovo meno. Ustanovuje Otcovo kráľovstvo, lebo konal Otcovu vôľu na zemi tak, ako ju konal v nebi. A na kríži získava odpustenie vín a odpúšťa všetkým, ktorí zhrešili proti nemu.

A predsa tu na kríži Ježiš podstupuje svoje posledné a najťažšie pokušenie. Mučený strachom Ježiš zvolá: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27, 46) Konanie Otcovej vôle priviedlo zomierajúceho Ježiša ku chvíli, keď cíti, že ho Otec úplne opustil. V tejto zdanlivej opustenosti Ježiš i tak dôveruje svojmu milujúcemu Otcovi, že sa ho nezriekol.

Prvý verš Žalmu 22, ktorý Ježiš vyslovuje, je zdanlivo výkrikom zúfalstva, no ďalej v tom istom žalme uznáva: „A predsa ty si svätý, ty tróniš na chválach Izraela. V teba dúfali naši otcovia; dúfali a vyslobodil si ich. K tebe volali a boli spasení, v teba dúfali a zahanbení neboli.“ (Ž 22, 4-6) Konanie Otcovej vôle uviedlo Ježiša do posledného pokušenia, no toto posledné pokušenie ho vedie k tomu, aby sa s dôverou modlil: „Zbav ma všetkého zla.“

Jeho Otec ho naozaj zla zbavil, nie tak, že od neho odňal kríž, smrť, ktorej sa Ježiš tak bál, ale zbavil ho zla smrti. Ježiša slávne vzkriesil z mŕtvych. Týmto definitívnym úkonom zbavenia zla Otec večne vyhlasuje: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.“

Teraz môžeme vidieť vnútorné prepojenie prosieb „neuveď nás do pokušenia“ a „zbav nás zlého“. Konanie Otcovej vôle ho síce viedlo do pokušenia, no Ježiš pevne veril, že ho jeho Otec zbaví smrti a vzkriesi ho k novému a večnému životu.

Prosba o zbavenie zlého je podstatná: je to posledné oslobodenie od všetkého pokušenia formou definitívneho zbavenia všetkého zla. Toto konečné zbavenie zla spočíva v sláve vzkriesenia, odmene za konanie Otcovej vôle. Toto máme podľa Ježiša pochopiť, keď nás naučil modliť sa Otče náš. Zdieľať

Preto má táto prosba nielen prítomnú zložku, prítomné oslobodenie od pokušenia a zbavenie zlého, ale má v rámci tejto spojenej prosby i podstatnú eschatologickú zložku, ktorá je ešte dôležitejšia: je to posledné oslobodenie od všetkého pokušenia formou definitívneho zbavenia všetkého zla. Toto konečné zbavenie zla spočíva v sláve vzkriesenia, odmene za konanie Otcovej vôle. Toto máme podľa Ježiša pochopiť, keď nás naučil modliť sa Otče náš.

Keď chceme posvätiť Otcovo meno, Duch Svätý, Duch, ktorého sme prijali pri krste, nás vedie konať Otcovu vôľu. Konanie Otcovej vôle nás ako Ježišových nasledovníkov často bude viesť k tomu, aby sme vzali svoj individuálny kríž. Kríž nás, podobne ako Ježiša, často napĺňa hrôzou – úzkosťami z nášho manželstva, rodiny, práce, zdravia, Cirkvi a sveta. Preto nás konanie Otcovej vôle uvádza do pokušenia – strachu zo ziel, ktoré by mohli postihnúť nás a našich milovaných.

Keď sa teda modlíme „neuveď nás do pokušenia“, prosíme Otca, aby nás oslobodil od hrozieb vyplývajúcich z konania jeho vôle, ktoré pre nás predstavujú pokušenie, a prosíme ho, aby to spravil tak, že nás zbaví zlého, ktoré nám hrozí z konania jeho vôle. Navyše prednášame túto prosbu vo viere, že dokonca aj keď nás v tomto svete postihne zlo, sme si istí, že podobne ako v Ježišovom prípade vedie odmena za konanie Otcovej vôle k sláve, prítomnej sláve, hoci odmietnutej týmto hriešnym svetom, aj k večnej plnosti slávy, ktorú nám dá Ježiš na konci čias.

Som presvedčený, že toto hlbšie kristocentrické chápanie prosby „neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého“ odstraňuje príliš zjednodušujúce a nepodložené interpretácie, ktoré volajú po zmene v Otčenáši, zmene, ktorá by bola pre pastoráciu katastrofou. Táto kristovská interpretácia je väčšmi v súlade s našou žitou skúsenosťou a vernejšia evanjeliu, ktorým sa snažíme riadiť.

Ježiš, Syn, nás naučil sa každý deň modliť, aby nás Otec pri konaní jeho vôle neuvádzal do pokušenia, ale aby nás zbavil zla, ktorého sa bojíme, a aby nám tak dal v Duchu Svätom silu posväcovať meno nášho Otca tu na zemi i naveky v nebi.

Thomas G. Weinandy OFMCap
Autor je plodný spisovateľ a jeden z najvýznamnejších žijúcich teológov, slúži ako člen Medzinárodnej teologickej komisie vo Vatikáne. Jeho najnovšiou knihou je Jesus Becoming Jesus: A Theological Interpretation of the Synoptic Gospels (Ježiš sa stáva Ježišom: Teologická interpretácia synoptických evanjelií).

Pôvodný text: Lead Us Not into Temptation, But Deliver Us From Evil.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo