Prvý nicejský koncil „Homoousion“, najdôležitejšie slovo v celých dejinách

Pri každej slávnosti (medzi ktoré patria i nedele) Katolícka cirkev v rámci svojej eucharistickej liturgie vyznáva vieru podľa nicejského (či carihradského) vyznania viery. Toto vyznanie viery sformulovali konciloví otcovia v Nicei v roku 325 ako reakciu na ariánsku herézu.

Cirkevní otcovia sa celé stáročia snažili pochopiť a vyjadriť, ako by Boh mohol byť jeden a Boží Syn skutočne Bohom – viera si vyžadovala, aby bola pravda jedno i druhé. Uskutočnili sa rozličné pokusy. Najpokročilejší z nich, napríklad u Origena (+ 253), chápal Boha Otca ako toho, kto vlastní plnosť božstva, pričom Syn (a Duch Svätý) z neho vyvierajú.

Bez ohľadu na Origenov veľký počin obsahuje jeho prístup zjavný problém: Syn (a Duch Svätý) sú možno božskí v tom, že majú podiel na Otcovom večnom božstve, no nie sú úplne božskí rovnako, ako je božský Otec. Sú Otcovi ontologicky podriadení.

Vo svetle mnohých chybných a neúspešných pokusov došiel alexandrijský kňaz Arius (256 – 336 AD) k záveru, že nie je možné, aby bol Boh jeden a zároveň Boží Syn Bohom. Podľa Ária je iba Boh bez počiatku, nezrodený a večný. Preto aby sa zachovala pravda, že Boh je jeden, Arius dospel k záveru, že Syn musí byť stvorením, aj keď stvorením najvyšším, a teda najväčšmi podobným Bohu. Hoci je Syn „Otcov jednorodený,“ je stvorený. Z toho vyplýva Áriov slávny záver, že bol čas, keď Syn nebol.

Na podporu svojho záveru Arius zhromaždil množstvo úryvkov z Písma, napríklad: „Pán ma stvoril od počiatku svojich ciest, prv ako stvoril odpradávna čokoľvek“ (porov. Prís 8, 22); „On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia, lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi“ (Kol 1, 15-16) a „Otec je väčší ako ja“ (Jn 14, 28). Navyše tie úryvky v Novom zákone, ktoré Synovi pripisujú božstvo, ako napríklad Jánov prológ, to podľa Ária robia iba oslavným spôsobom.

Áriovo odmietanie toho, že Syn je skutočne Boh, spôsobilo v Cirkvi také pobúrenie, že cisár Konštantín I. zvolal v roku 325 koncil, ktorý sa zišiel v meste Nicea. Pre väčšinu biskupov prítomných na koncile otázka neznela tak, či je Syn skutočne Bohom, lebo toto Cirkev verí od svojho založenia. Nie, hlavolam, pred ktorým stáli, spočíval v tom, ako správne chápať a jasne vyjadriť Božiu jedinosť a zároveň vyznať, že Syn je tiež skutočne Bohom.

Prvý pokus spočíval v tom, že sa podobne ako v minulosti použili úryvky z Písma, ktoré vyhlasovali Synovo plné božstvo – napríklad že Syn je Otcov jednorodený (napr. Jn 1, 15). No sv. Atanáz, ktorý bol prítomný na koncile ako diakon, nám vraví, že keď sa navrhlo toto „vyznanie viery“, prítomní ariáni si „šepkali a žmurkali“ na seba. Prečo takéto šepkanie a žmurkanie? Keďže už dospeli k záveru, že Syn je stvorenie, mohli všetky úryvky z Písma vykladať podľa tohto kľúča. Áno, Syn je Otcov jednorodený, no jednorodený je iba ako prvý tvor, ktorého Otec stvoril. Tento neúspešný pokus prinútil „ortodoxných“ biskupov hľadať novú stratégiu na vyvrátenie Ária a vyznanie pravej viery. Nicejský koncil nakoniec urobil čosi, čo predtým ešte nikto nikdy neurobil.

Aby zaručil správny výklad Písma, a teda čítanie Písma vnútri apoštolskej tradície, vzal nebiblické slovo. Krédo vyznáva vieru v Pána Ježiša Krista, ktorý je večný jednorodený Syn Boží. Je „Boh z Boha, Svetlo zo Svetla, pravý Boh z Boha pravého.“ Potom robí významné rozlíšenie, ktoré sa predtým nikdy jasne neurobilo: Syn je „splodený, nie stvorený“. To, čo je „stvorené“, má inú prirodzenosť než stvoriteľ. Boh teda stvoril všetko, čo je. No splodené má vždy tú istú prirodzenosť ako ploditeľ. Syn je teda splodený Otcom, a je teda „jednej podstaty“ (homoousion), čiže tej istej prirodzenosti – s Otcom.

Slovo homoousion je nebiblické slovo, ktoré zaručuje správne čítanie Písma. Titul „Boží Syn“ sa teraz musí vykladať tak, že Boží Syn je ako Otcov Syn Bohom rovnako, ako je Bohom Otec, lebo majú tú istú božskú podstatu. Navyše sa Syn už nechápe tak, že vyviera z Otca a je podriadený Otcovi. Práveže jedna Božia prirodzenosť, to, čím jeden Boh je, je Otec večne plodiaci svojho večného Syna. Otcovo plodenie Syna je podstatnou súčasťou ich jednej božskej prirodzenosti.

Cirkev teda v tejto chvíli v súlade s ohlasovaním Nového zákona správne pochopila a jasne vyjadrila to, ako môže byť Boh jeden a Syn byť Bohom. Nicejský koncil urobil to, čo Arius považoval za nemožné. Náuka o homoousion odlišuje Otca a Syna a zároveň potvrdzuje ich jednotu, lebo Syn je jednej a tej istej podstaty (homoousion) ako Otec.

Náuka o homoousion teda nielen chráni a podporuje správne čítanie Písma, ale aj chráni a vyznáva správne chápanie tajomstva Trojice. (Neskôr, na prvom carihradskom koncile v roku 381, sa vyzná plné božstvo Ducha Svätého, s predpokladom, že aj Duch Svätý je homoousion s Otcom a Synom.) Navyše homoousion zaručuje, že ten istý Syn, ktorý je jednej podstaty s Otcom, je ten istý Syn, ktorý „pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies a mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom“. Homoousion je teda aj ochrancom Vtelenia – že Ježiš je skutočne vtelený Boží Syn.

Podobne homoousion zaručuje aj našu spásu, lebo ten istý Syn, ktorý je jedno s Otcom, „za nás bol aj ukrižovaný za vlády Poncia Piláta, bol umučený a pochovaný, ale tretieho dňa vstal z mŕtvych“. Teraz očakávame jeho návrat v sláve, keď jeho kráľovstvu nebude konca. Podobne homoousion potvrdzuje aj realitu sviatostí. Je to práve vtelený úplne božský Syn, kto nás krstí Duchom Svätým, a v Eucharistii prijímame zmŕtvychvstalé telo a zmŕtvychvstalú krv tohto vteleného božského Syna, ktorý je svojím bytím jeden s Otcom.

Jednoducho povedané, homoousion je najdôležitejšie slovo v celých ľudských dejinách – minulých, prítomných i budúcich! Bez neho by sa vyprázdnilo celé evanjelium, celá jedna, svätá, katolícka a apoštolská viera. Homoousion je teda vo všetkej svojej nádhere, kráse a PRAVDE slovo, na ktorom spočíva naša viera i spása sveta – teraz i naveky.

Thomas G. Weinandy OFMCap, plodný spisovateľ a jeden z najvýznamnejších žijúcich teológov, je bývalý člen Medzinárodnej teologickej komisie vo Vatikáne. Jeho najnovšou knihou je druhá časť diela Jesus Becoming Jesus: A Theological Interpretation of the Gospel of John (Ježiš sa stáva Ježišom: Teologická interpretácia Jánovho evanjelia).

Pôvodný článok v angličtine TU. Preložil Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.