Bez mlčania sa nemôžeme stretnúť s Bohom ani s blížnym, ani sami so sebou

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Bez mlčania sa nemôžeme stretnúť s Bohom ani s blížnym, ani sami so sebou

Ilustračné foto – Flickr.com/Dzymailas

Mlčanie a samota, keď sú skombinované s otvorenosťou nášho ducha, v nás dokážu zničiť pocity strachu z osamelosti, pretože začneme cítiť, že v skutočnosti nie sme nikdy sami.

V téme Mlčanie sa budeme zaoberať niekoľkými vecami týkajúcimi sa hovorenia i nehovorenia. V prvom bode budeme hovoriť o ohováraní, klebetení, osočovaní, nactiutŕhaní, teda o všetkom tom, čo zahrnujeme pod termín „hriechy jazyka“. 

V ďalšom bode budeme hovoriť o tajomstve a o jeho rôznych dimenziách. A konečne, najvďačnejšou oblasťou je mlčanie ako predpoklad pre to, aby k nám mohol hovoriť Boh a aby sme sa v jeho prítomnosti čosi viac dozvedeli o sebe samých, ba i o druhých.

1. Hriechy jazyka sú najohavnejšími hriechmi zo všetkých. Sú to hriechy, ktoré ľuďom spôsobujú strašne veľa utrpenia, lebo útočia na ich dôstojnosť, a to preto, lebo ľudí potupujú. Čo to je potupa? Je to strata cti. Je to poníženie, zahanbenie. Je to akoby vyzlečenie človeka donaha uprostred námestia, pred tvárami množstva ľudí, ktorí sa pohľadom na nahotu tohto bezmocného človeka dívajú s úškľabkom, ba mnoho ráz i reagujú: pľuvancom, úderom, výsmechom, a človek s tým nemôže nič spraviť. Človek je vo všetkom tom bezmocný.

Keď sa pozrieme na príbeh Ježišov, na ktorý sa tak silne sústreďujeme práve počas tohto veľkonočného obdobia, to, čo je tam najsilnejšie, je práve toto: prekrúcanie pravdy, klamanie pri jeho súdnom procese, vymýšľanie si toho, čo povedal, hoci nič takého sa nestalo. Ježiš bol vlastne odsúdený na smrť a ukrižovaný na základe vymyslených faktov.

Prečítajte si tiež:
Ľudia s najlepším charakterom sú tí, ktorých terčom humoru sú najprv oni sami Zdieľať

Toto je to, čo sa dosť často deje i v prípade nás ľudí: jeden o druhom, ak sa chceme navzájom znemožniť, šírime vymyslené fakty, ktoré sa nedajú overiť. A ľudia na základe nich sa potom k dotyčnému postavia. Aj keď tento hriech nie je zriedkavý, predsa však myslím, že sa nenachádza medzi nami, ktorí sa zhromažďujeme tu na sv. omši a ktorí sa nazývame veriacimi; a ak sa nachádza, tak iba veľmi zriedkavo. Ten totiž predpokladá pekelnú zlomyseľnosť: totiž aby človek výslovne a vedome na základe klamstva chcel niekoho zničiť. Také prípady sa stávajú vtedy, keď niekto niekomu stojí v ceste, či už tým, čo robí, alebo tým, čo vie, alebo jednoducho už samotná jeho existencia toho druhého rozčuľuje.

No verím, že sa medzi nami nachádzajú takí, ktorí rozširujú fakty o iných bez toho, že by si overili ich pravdivosť. S rečami je to totiž tak, že tu sa niečo povie, a kým to príde tam, cez niekoľko uší a úst, už je z toho úplne niečo iné. Z komára sa stane somár, maličkosť sa nafúkne a vznikne z toho ozruta. A jej dôsledky môžu byť hrozné.

Aký je rozdiel medzi ohováraním, klebetením, osočovaním a nactiutŕhaním? Klebetenie je rozširovanie prehreškov človeka pred tými, ktorých do toho nič nie je. Je to v podstate nezainteresované rozširovanie informácií o nejakom zlom skutku človeka. Ohováranie je v podstate to isté čo klebetenie, no má v sebe už istý stupeň zainteresovanosti. Človek už ním čosi sleduje, robí ho systematicky, rád a so zameraním na konkrétneho človeka. Je tam istá dávka škodoradosti alebo túžby tomu človeku uškodiť. Osočovanie je rozširovanie nepravdivých, neoverených alebo polopravdivých vecí o druhom človeku. Je tam už výslovné zlo, pretože človek je už jasne nasmerovaný na to, aby o druhom vytiahol čo najviac zlých vecí, doslova po nich loví a čím ich má viac, tým je tomu radšej.

Hriechy jazyka sú najohavnejšími hriechmi zo všetkých. Sú to hriechy, ktoré ľuďom spôsobujú strašne veľa utrpenia, lebo útočia na ich dôstojnosť, a to preto, lebo ľudí potupujú. Zdieľať

Nactiutŕhanie je podobné: zámerom je zničiť česť človeka, dosiahnuť to, aby si ho tí, ktorí si ho vážia, nevážili. Toto všetko sú ťažké činy, pretože to, čo má človek najcennejšie, je jeho česť a dobré meno. Dobré meno sa ľahko zničí, na ťažko znova navracia. Mnohí ľudia sa po skúsenostiach s takýmito prehreškami na vlastnej koži utiahli, prípadne na ľudí zanevreli a prestali im dôverovať. Kresťanovi by sa to síce nemalo stať: mal by sa vedieť s tým vyrovnať zrelo s tým, že veď Boh vie, ako to je, no i tak, nie je to ľahké.

Je každé spomínanie zlých skutkov iného hriech? Často sa s touto otázkou stretám pri spovedaní. Nie je. Ak by to tak bolo, potom by sa neriešilo žiadne skutočné zlo a ľudia, ktorí ho konajú, by mali voľnú cestu. Ak chceme zlo, ktoré niekto koná, riešiť, musíme sa často dať viacerí dohromady, povedať si o tom, zistiť, či to je naozaj pravda, a potom sa rozhodnúť pre konkrétne kroky. No takýto proces má svoje pravidlá a nikdy nie je zameraný na výslovné poškodenie tomu druhému, ale, naopak, na jeho záchranu a hlavne na záchranu zainteresovaných ľudí, prípadne duchovných a materiálnych hodnôt.

Taktiež človek, ktorý sa nachádza pod vplyvom zla druhého človeka, potrebuje sa občas o tom všetkom, čo zažíva, i s niekým podeliť: či už preto, aby dostal svetlo, alebo aby mu niekto pomohol už tým, že si ho vypočuje, niesť tento jeho kríž. Tam vlastne ide o hľadanie opory.

2. Poďme teraz na tajomstvo. Tajomstvo je súčasťou nášho ľudského života. Sú veci, o ktorých sa nehovorí. Tak ako nechodíme po ulici nahí, tak máme i vo svojom vnútornom živote veci, ktoré nikdy neodhaľujeme. Je síce pravdou, že čím menej tajomstiev máme, tým sme slobodnejší, no nie je možné byť celkom bez tajomstiev alebo lepšie povedané: sú tajomstvá, ktoré sa odhaľujú iba v špeciálnych kontextoch.

Ak chceme zlo, ktoré niekto koná, riešiť, musíme sa často dať viacerí dohromady, povedať si o tom, zistiť, či to je naozaj pravda, a potom sa rozhodnúť pre konkrétne kroky.  Zdieľať

K tomu prvému, že totiž čím menej tajomstiev máme, tým sme slobodnejší, treba povedať toľko, že nevyslovené, nevypovedané tajomstvá nás kvária a dosť často – ak nie vždy – nás oberajú o pocit sebaúcty. Ak ja totiž viem, že v živote mám niečo, čo som nikdy pred nikým neotvoril, nikdy sa ani nedozviem, ako to celé je, čo som za človeka. Stále budem mať o sebe všelijaké podozrenia a ich výsledkom bude, že sa budem vyhýbať istým témam alebo istým ľuďom zo strachu, že sa ma opýtajú na niečo, čo si neželám, aby vedeli.

Ak sa mi však podarí tajomstvo niekomu odhaliť, pred niekým ho vypovedať a vypočuť si od neho spätnú väzbu, dosť často zistím, že vlastne to, čo som pokladal za tragédiu, som vlastne dramatizoval a že v skutočnosti o nič nejde. Alebo dokonca zistím, že to, čo prežívam, možno prežíva každý človek alebo aspoň väčšina ľudí. Preto vyjavovanie tajomstiev, ktoré nás deformujú, je vlastne cestou k oslobodeniu.

John Bradshaw napísal knihu Rodinné tajomstvá, ktorá vyšla i v slovenčine. Zaoberá sa v nej mnohými tajomstvami, ktoré panovali a panujú v našich rodinách a ktoré – ak ich neodhalíme – začnú mať nad nami svoju deštruktívnu moc. Ide o tajomstvá správania sa niektorých našich predkov, nášho pôvodu, života či praktík v našej rodine: vraždy, podvody, väzenia, potraty, zneužívania, alkoholizmus, adopcia, predmanželské tehotenstvo, nevera rodičov, zamýšľaný potrat alebo nechcené narodenie niektorého člena rodiny, rasový pôvod, neznámi súrodenci, samovražda, traumy (napríklad koncentrák, mučenie niekoho), nezvestný člen rodiny, opustenie niektorého člena rodiny, ktorý potom opustený zomrel, neodpustenie pred smrťou, kult, kliatba a prekliatie, duševné poruchy, dedičné choroby, rôzne problémy súvisiace so sexualitou, sexuálna orientácia, úchylky a pod.

Je preto dôležité, aby sme o svojich tajomstvách hovorili. No nie s každým alebo s kýmkoľvek. Sú tajomstvá, ktoré môžeme povedať každému, no sú i také, ktoré si vyžadujú istý stupeň dôvery medzi mnou a tým, komu to tajomstvo odhaľujem. Nejestvuje totiž nič deštruktívnejšieho ako prezradenie tajomstva, ktoré jeden človek druhému zveril. Toto dokáže mnohých riadne odrovnať a nehovoriac o tom, že vzťah týchto dvoch ľudí to definitívne zničí.

Vyjavovanie tajomstiev, ktoré nás deformujú, je vlastne cestou k oslobodeniu. Zdieľať

Preto máme v katolíckej cirkvi ustanovizeň, ktorá je výslovne zameraná na oblasť tajomstiev: ustanovizeň spovede. Ja dosť často pripomínam tým, ktorí sa ako dospelí idú po prvý raz spovedať: „Nebojte sa spovede. Keď idete na spoveď, ste v bezpečných rukách. Kňaz, ktorý tam sedí, už počul príbehy desiatok tisícov ľudí. Pred kňazom, ktorý často spovedá, žiaden človek nevyznie ako čudák. Jednoducho kňaz je postava, ktorá je takmer dokonale zasvätená do tajomstva ľudského hriechu. On vie, ako sa všetci nachádzame na tej istej lodi. Všetci hrešíme takmer rovnako. Jestvuje iba veľmi málo ľudí, ktorí hrešia výnimočnými hriechmi. Ale ani v takom prípade nemožno mať obavu. Spovedajúci kňaz je realista.

No aj napriek tomu cirkev dáva možnosť predsa si úplne uchrániť svoju tvár. Ak máš naozaj obavu sa vyznať známemu kňazovi alebo i neznámemu, avšak s tým, že si ťa môže zapamätať, choď tam, kde to nebude vôbec možné. Napríklad choď na pútnické miesto, ďaleko od svojho domova, vyspovedaj sa tam, uprostred noci, v úplnej tme spovednice, ako sa to robí napríklad na mariánskej púti v Levoči, a tam zhoď zo seba nadobro svoje tajomstvo, aby si potom mohol – cez toto svoje sebaodhalenie a Božie odpustenie a zároveň kňazovo povzbudenie – kráčať (a možno od ľahkosti i lietať) ďalej, ľahšie svojím životom.“

Spovedné tajomstvo, ktoré je jednou z najposvätnejších vecí v katolíckej tradícii, má cirkev v hlbokej úcte a takmer nepoznať kňaza, ktorý by ho porušil. Kňaza, verného svojmu povolaniu, určite. Ale nepočul som nič takého ani o kňazovi, ktorý by bol z kňazstva odpadol a potom porušil spovedné tajomstvo.

Nedávno som počul o jednom sympóziu, ktoré sa konalo na sklonku 80. rokov v Nitre, kde vraj komunisti konštatovali, že všeličo pod nátlakom a mučením už ich tajná polícia z kňazov dostala okrem jedného: prezradenia spovedného tajomstva. To je čosi, čo si každý kňaz pokladá za známku svojej stavovskej cti. A odhliadnuc od toho, je za to i jeden z najvyšších cirkevných trestov (exkomunikácia ipso facto vyhradená pápežovi. Termín ipso facto znamená „samým činom“, tzn. exkomunikáciu spôsobuje automaticky samotné vykonanie činu, netreba na to odsúdenie zákonitej autority).

Pred kňazom, ktorý často spovedá, žiaden človek nevyznie ako čudák. Jednoducho kňaz je postava, ktorá je takmer dokonale zasvätená do tajomstva ľudského hriechu. Zdieľať

Aký to má zmysel a akú silu? Spisovateľ Max Frisch vo svojom románe Moje meno nech je Gantenbein píše o istom mužovi, ktorý sedí vo svojom opustenom byte. Manželka od neho odišla. Zrejme manželstvo stroskotalo. Aby vyjadril svoje zážitky, vymýšľa si mnohé príbehy, v ktorých sa snaží objaviť svoju vlastnú skúsenosť v mnohých rolách. Ale potom to nechá a rozhodne sa pre rolu zdanlivo slepého človeka menom Gantenbein. I keď so svojím „ja“ sa nedokáže celkom vžiť do svojej novej roly, predsa v nej nachádza optimálne vyjadrenie svojej základnej životnej skúsenosti.

Z času na čas toho, že má chodiť ako zdanlivo slepý a tak klamať ľudí, má po krk. Vtedy sa poberie do prírody, prechádza sa so svojím slepeckým psom, hádže do vody borovicové šišky a teší sa, že môže vidieť, ako pes skáče do vody, vyloví ich, vynesie von a strasie si zo srsti vodu. Počas tejto divnej zábavy mu napadne myšlienka: „Katolík má spoveď, kde sa môže zbaviť svojho tajomstva. Je to výborné zariadenie: kľakne si a skoncuje so svojím mlčaním bez toho, aby sa vydal ľuďom napospas. Potom vstane a opäť zaujme svoju rolu medzi ľuďmi, zbavený nešťastnej túžby byť uznávaný. A ja mám len psa, ktorý mlčí ako kňaz. Psa, ktorého pohladím a za ktorým, keď prídeme k prvým ľudským obydliam, kráčam.“

„Ja mám len psa, ktorý mlčí ako kňaz,“ hovorí Gantenbein a z jeho slov cítiť ľútosť, že nemá možnosť spovedať sa. Spoveď je kúsok raja, kde veriaci človek znova nachádza seba samého. Akú možnosť duševného uvoľnenia poskytuje spoveď tomu, kto v nej vyslovuje tajomstvo, skrývané pred svojím okolím, a ukazuje sa takým, akým je, bez strachu, že jeho tajomstvo zneužijú! Ale tým ešte nie je spomenuté to podstatné v spovedi: ak nás naša rozpoltenosť núti za veľkého duševného napätia k mnohorakým rolám, tak v každej dobrej spovedi uznávame, že hlavnou príčinou tohto všetkého sú hriech a vina.

Veriaci človek sa spoveďou vracia k vnútornej jednote, k svojej vlastnej identite. Po úprimnom vyznaní mu Boh odpúšťa celú vinu a dokáže na ňu zabudnúť. Zdieľať

Veriaci človek sa spoveďou vracia k vnútornej jednote, k svojej vlastnej identite. Po úprimnom vyznaní mu Boh odpúšťa celú vinu a dokáže na ňu zabudnúť. Keďže ho prijíma Boh, môže i on prijať seba samého. Táto z milosti Boha darovaná vnútorná jednota mu otvára novú cestu k blížnym, pretože vzťah jednotlivca k blížnym odzrkadľuje jeho vzťah k sebe samému. A tak, keďže spoveď zjednocuje človeka so sebou samým a s Bohom, zjednotí ho zároveň i s jeho okolím. Takto je spoveď prostriedkom spásy, ktorý podporuje spoločnosť a dáva jej nové podnety. Kto v nej našiel seba, môže sa stretnúť s blížnym otvorenejšie, čestnejšie a bezprostrednejšie (Myšlienky pochádzajú z knihy Rudolfa Stertenbrinka V obrazoch a príkladoch, diel II.).

Z tohto vidíme nielen to, aké dôležité je mať inštitúciu, ktorá je určená na vypovedanie našich ponižujúcich tajomstiev, ale i to, ako nás v nej vypovedané tajomstvo znova navracia k pôvodnej trojitej jednote, ktorú sme stratili hriechom tým, že nám v nej Boh udeľuje svoje odpustenie. No zároveň nám hovorí, aké dôležité je mať také miesto, kde to tajomstvo ostáva.

My kňazi dosť často zažívame výsmech a ponižovanie zo strany profánneho sveta. Snažíme sa to niesť s pokorou. Často sa nám pripomínajú veci, pri ktorých sa nemôžeme obhajovať, pretože by sme museli otvoriť sféru, ktorá je pre nás zapečatená. Nedávno sa tak stalo, keď v našej tlači vyšiel článok o redaktorovi talianskeho bulvárneho časopisu L’Espresso Riccardovi Bocca, ktorý pochodil množstvo spovedníkov, fingovane sa u nich vyspovedal a potom všetko, čo mu údajne povedali, zverejnil. Vatikán proti tomu protestoval. Celá pointa spočívala v tom, že toto je vždy nerovný boj: jeden hovorí a druhý mlčí, lebo mlčať musí.

Toto sa nám kňazom občas stáva. Počujeme niekedy odniekiaľ, čo sme komu povedali v spovednici. No my sa k tomu vyjadriť nemôžeme. Preto si radšej zvolíme utrpenie ako to, aby sme vec jednoducho rozuzlili a povedali, ako to bolo naozaj a ako sa veci naozaj majú. Toto si ale nevolíme, lebo by to bola zrada podstaty.

Spoločnosť si dosť často neuvedomuje, ako veľa my kňazi vieme, dokonca i o tých, ktorí nás sami vysmievajú, a pritom my mlčíme a mlčať budeme. Kňaz, ani za cenu mučeníctva, nikdy neodhalí tajomstvo, ktoré by mohlo niekoho kompromitovať alebo ho odhaliť.

Spovedné tajomstvo, aj keď je to fenomén veľmi špeciálny, by mal byť vzorom pre mnohých, ktorí sa musia učiť tomu, že jestvujú tajomstvá, ktoré si musíme držať u seba a my nemôžeme o nich povedať nikomu, za žiadnych okolností, lebo by sme vážne zradili človeka. Mnohé vnútorné veci, o ktorých vieme, sú cenným pokladom, s ktorým musíme nakladať s úctou a múdrosťou. Preto mlčanie je čnosť, ktorá svedčí i o vnútornej integrite a múdrosti človeka viac než ktorákoľvek iná.

Spovedné tajomstvo, aj keď je to fenomén veľmi špeciálny, by mal byť vzorom pre mnohých, ktorí sa musia učiť tomu, že jestvujú tajomstvá, ktoré si musíme držať u seba. Zdieľať

Na zakončenie tohto bodu by som chcel uviesť ešte jednu formu mlčania: mlčanie ľudí, ktorí sa nachádzajú v pozíciách autority, keď nie je možné hovoriť o istých veciach, lebo by ublížili či už zainteresovaným ľuďom, alebo inštitúcii ako takej. Sem zapadajú rôzni vedúci pracovníci, predstavení, ale napríklad i rodičia. Niekedy nechápeme, prečo sa človek rozhodol tak, ako sa rozhodol, ale treba jednoducho uznať, že pozná dôvody, ktoré my poznať nemôžeme, a že on jednoducho o všetkom hovoriť nemôže.

Treťou oblasťou mlčania je „mlčanie ako miesto, kde sa stretávame s Bohom“. Bez mlčania sa človek nemôže stretnúť ani s Bohom, ani sám so sebou a vlastne ani s blížnym. Je zaujímavé, ako logicky sú tieto veci poprepletané. Žijeme vo svete, ktorý je preplnený hlukom. Zvykli sme si naň až tak, že ticho a mlčanie nás mnohých vyrušujú, ba dokonca privádzajú do paniky. No mlčanie je najzákladanejšou podmienkou k tomu, aby sme mohli počuť.

Pozrime sa na niektoré výhody mlčania, ticha a samoty. Mlčanie a samota je spôsob, keď sme mimo ľudí a vecí a my sa dostávame do prítomnosti Boha. V takomto stave potom strácame pokušenie pretvárať svet a ľudí na svoj obraz. Jednoducho sme pred Bohom a hovoríme mu: „Som tu a som pripravený nechať sa tebou premeniť na to, na čo si želáš ty!“

Mlčanie a samota nás učí, že ľudí a veci nepotrebujeme až tak, ako sme si to mysleli. Ľudí máme milovať, nie ich potrebovať. Mlčanie a samota nám ďalej pomáhajú postaviť sa zoči-voči beznádeji. V mlčaní, samote a tichu objavujeme očarujúcu prítomnosť Boha a táto nám stačí, aby sme získali pokoj, nech sa nachádzame v akomkoľvek stave.

Bez mlčania sa človek nemôže stretnúť ani s Bohom, ani sám so sebou a vlastne ani s blížnym. Zdieľať

Mlčanie a samota nám majú pomáhať upokojovať svoje vnútro a vyrovnávať sa s pokušením stále čosi hovoriť a čosi komentovať. Pustovník Agatho vraj nosil tri roky vo svojich ústach kamienok a tak sa učil mlčať. Bola to vraj pre neho veľká škola. Mlčanie a samota nás učí, že nemusíme odpovedať na všetky požiadavky a naliehania nášho okolia. Aj keď treba byť pripravený slúžiť ľuďom, je tu predsa jeden hlas, ktorý je zo všetkých najpodstatnejší a to je hlas Boží. V mlčaní, tichu a samote sa učíme tieto hlasy triediť.

Mlčanie a samota nás učí niečo o našich sklonoch veci a ľudí riadiť, ovládať, kontrolovať. Oslobodzuje nás od tyranie, ktorú uplatňujeme nad inými svojimi slovami. Thomas Merton sa vyslovil: „Ticho nenarušuje hovorenie; narušuje ho naša úzkosť, aby nás iní počúvali!“ Keď sme ticho, je pre nás oveľa ťažšie manipulovať a kontrolovať ľudí a situácie. Slová sú zbrane, ktoré keď sme ticho, odkladáme. Vzdávame sa svojej túžby, aby nás ľudia počúvli a poslúchli. Ticho nás núti poddať sa vôli Najvyššieho.

Aj keď treba byť pripravený slúžiť ľuďom, je tu predsa jeden hlas, ktorý je zo všetkých najpodstatnejší a to je hlas Boží. Zdieľať

Mlčanie a samota nás otvárajú pre Božiu milosť. Kladú nás do pozície očakávania na to, čo nám Pán povie. Je to postoj pripravenosti na jeho slovo. Mlčanie a samota nás otvárajú pre pohľad Boží: na svoj život, na svoje skutky i na motívy, ktorá za nimi ležia, sa začneme pozerať skutočnými – Božími – očami a začneme v nich vidieť to, čo tam naozaj je. To isté bude platiť i o životoch, skutkoch a motívoch iných.

Mlčanie a samota, keď sú skombinované s otvorenosťou nášho ducha, v nás dokážu zničiť pocity strachu z osamelosti, pretože začneme cítiť, že v skutočnosti nie sme nikdy sami. Vždy tu je prítomný náš milujúci Boh. Toto nám dá úžasnú slobodu: budeme síce hľadať ľudí, no nebudeme sa cítiť opustenými, keď nás pre tú či onú príčinu odsunú na okraj. Osamelosť nebude pre nás kliatbou. Boh nás totiž nikdy neopustí.

Mlčanie a samota nám pomôže zistiť, či by náš nekonečne prázdny život nedokázal naplniť iba nekonečný Boh. V mlčaní a tichu ho hľadáme a nachádzame. Mlčanie, ticho a samota skombinované s otvorenosťou voči Bohu, to je tá najlepšia kombinácia, akú nám náš život môže ponúknuť. Je to postoj, ktorý stojí na začiatku všetkých ostatných užitočných duchovných praktík. Bez mlčania, ticha a samoty žiadna iná nemá šance na úspech.

 
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo