Ľudia s najlepším charakterom sú tí, ktorých terčom humoru sú najprv oni sami

Ľudia s najlepším charakterom sú tí, ktorých terčom humoru sú najprv oni sami

Ilustračné foto – Flickr.com/Thom Chandler

Čím sa človek viac pozná, tým viac sa vníma ako vtip, keď sa porovná s Božou láskou a milosrdenstvom.

                                  „Nesmej sa nikomu!“ (Sir 7,12)

Dnešnou témou je nevinný žart alebo humor. O tejto téme je dôležité hovoriť z troch dôvodov: Prvý je, že humor je nevyhnutný pre zdravý život každého človeka. Po druhé, musíme sa naučiť rozlišovať medzi humorom a nehumorom, medzi humorom konštruktívnym a humorom deštruktívnym, aby sme mohli byť nositeľmi iba takého humoru, ktorý ľudí spája a im a nám pomáha v napredovaní, a nie naopak. A konečne, život kresťana je do istej miery žartom. Toto divné tvrdenie, samozrejme, vysvetlím.

Zdravý zmysel pre humor je darom od Boha. Ak ho máme, sme schopní žiť v rovnováhe. Ak ho nemáme, strácame zmysel pre smer a tak sa stávame nebezpečnými nielen pre seba, ale aj pre tých, s ktorými žijeme či ktorým slúžime. Mahátmá Gándhí napísal: „Zmysel pre humor je tyčou, ktorá vyvažuje naše kroky, ako tak kráčame po lane svojho života. Ak by som nemal zmysel pre humor, už by som bol dávno spáchal samovraždu.“

Je však omnoho ľahšie súhlasiť s Gándhím, ako humor definovať. Čo je vlastne humor?  Encyclopedia Britannica definuje humor takto: „Je to vnútorná schopnosť človeka dobrosrdečne uvažovať nad rozpormi života a toto svoje uvažovanie potom vyjadriť rečou, písmom alebo inou formou umenia.“ Je to teda schopnosť postrehnúť nelogiku ľudí, života a vecí a toto potom nejako vyjadriť. No – pozor!!!, ako hovorí definícia – dobrosrdečnou a slušnou formou.

Prečítajte si tiež:
Napomínanie nesmie byť unáhlené, ale láskavé Zdieľať

Existuje niekoľko úrovní humoru. (1) Prvou je humor, ktorý sa zameriava iba na nelogiku v slovách. Tento humor môže mať niekoľko foriem: prvou je tzv. slovná hračka. Je to forma humoru, keď sa povie slovo, no to slovo vyjadruje niečo úplne iné, než sa myslí. Je to zmätok v samotnom jazyku. Význam mnohých slov závisí od kontextu. Alebo môže ísť o spojenie dvoch slov, z ktorého môže vzniknúť slovo tretie, ktoré má úplne iný význam. 

Hyperbola, po slovensky nafúknutie, je zveličenie skutočnosti kvôli tomu, aby to znelo vtipne. Opakovanie nie je síce zvlášť vtipnou formou humoru, no používa sa často. Dvakrát opakujeme vetu, kde sa stane to isté, tretíkrát sa to stane inak, čo má situáciu vybičovať do absurdity. A konečne štvrtou formou slovného humoru je porovnávanie a kontrast. „Moja hlava je prázdna ako bambus.“ „Potí sa ako maštaľné dvere.“

(2) Existujú však nezhody či zmätky aj v životných situáciách a v ľuďoch a toto je druhá, už vyššia úroveň humoru. Spomeňte si na Charlieho Chaplina alebo Laurela a Hardyho. Ako krásne vedeli napodobňovať situácie každodenného života. Alebo našich humoristov, ako kedysi v 90. rokoch to boli Markovič, Piško, Skrúcaný či dvojica Satinský a Lasica. Tento posledný vedel krásne opisovať neresti ľudí napríklad vo svojom známom cykle fejtónov „Šľak ma ide trafiť!“, kde pranieroval hlúposť niektorých konkrétnych (aj keď nemenovaných) ľudí. Krásou toho humoru bolo a je to, že ak človek nad tým všetkým uvažuje, nájde sa v tom sám a vlastne sa začne smiať sám na sebe.

(3) Na najvyššej úrovni humoru sa nachádza nelogika života vo všeobecnosti: hlúposť zameriavania sa na márnosti života a neschopnosť vyhnúť sa jeho koncu, čo stojí v priamom kontraste s jeho nádejami a snami. Na túto úroveň humoru sa neskôr zameriame bližšie, pretože je veľmi nevyhnutná pre náš zdravý vývoj a pre evanjelizáciu. Táto forma humoru je vlastne tzv. prorockým postojom, keď hoci sme svojím životným štýlom (napríklad že žijeme sexuálne čisto, že sa neopíjame, že nakradneme a nekľajeme, že napríklad uznávame isté hodnoty, ktoré väčšina dnes pokladá za „prekonané“) niektorým ľuďom na posmech (možno väčšine), skutočná otázka znie: „Kto vlastne je tu naozaj na smiech?“ O tom však viac neskôr.

Zdravý zmysel pre humor je darom od Boha. Ak ho máme, sme schopní žiť v rovnováhe. Zdieľať

Prvkom, ktorý odborníci pokladajú za srdce humoru, je, ako sme si povedali, rozpornosť, nelogika (tzv. inkongruita). V humornej situácii alebo v žarte sa neskutočné na okamih stane skutočným, napr. zvieratká zrazu rozprávajú a my sa zabávame na nelogike celej tejto situácie. Filozof Henri Bergson hovorí, že terčom humoru je pompéznosť a arogancia, ktoré sa humor snaží narušiť. Napríklad vyobliekaný, navoňavkovaný, dôležito vyzerajúci podnikateľ sa pošmykne na banánovej šupke uprostred veľmi vážnej a naškrobenej situácie.

Takýto incident vlastne poukáže na to, že každý človek, aj ten najnamyslenejší a najnafúkanejší, je pod vplyvom ľudských „zákonov“ nepredvídateľnosti. Sigmund Freud na to hovorí, že humor je v podstate rozbitím našej snahy o ovládanie a kontrolu situácie. Žart je povolením vedomej kontroly v prospech toho, čo je podvedomé. Aj Bergson aj Freud sa zhodujú v tom, že v humore je útok na predvídateľnosť, na pocit kontroly a ovládania situácie, a je v ňom povýšená sloboda a spontánnosť ľudskej osoby. Ľudia majú zmysel pre humor, keď sú schopní postrehnúť rozpornosť, to, čo je nepredvídateľné.

Humor je dôležitý. Je to viditeľné na množstve a odlišnosti situácií, v ktorých humor používame. Ak chceme spoznať hodnotu najvyššej – tretej – úrovne humoru, ktorú sme si pred chvíľkou spomínali, je nevyhnutné, aby sme si všimli typy humoru a množstvo odlišných situácií, v ktorých slovo „humor“ používame. Teraz sa preto zameriame na to, kde a ako humor používame, a všimneme si, kedy ide a kedy, naopak, nejde o humor, tzn. kedy sme a kedy nie sme vtipní.

Duchaplnosť sa – na rozdiel od väčšiny foriem humoru – nezameriava na rozpory, ktoré si človek všíma prirodzene v situáciách okolo seba, ale skôr tu ide o humor čisto intelektuálny. Mnohé formy humoru vyvolávajú u ľudí úsmev. Duchaplnosť však často vedie k výbuchom smiechu. Duchaplnosť je darom. Niektorí ľudia ju nemajú. No niektorí ňou oplývajú v hojnosti. Satira si všíma slabosti ľudského rodu a robí si z nich žart. Satira sa obyčajne pokúša o uzdravenie ľudí z hlúposti tým, že ich vedie k tomu, že sa na svojej vlastnej hlúposti smejú.

Humor je dôležitý. Je to viditeľné na množstve a odlišnosti situácií, v ktorých humor používame. Zdieľať

Čierny humor je formou satiry, no na rozdiel od satiry kritizuje ľudské správanie bez toho, že by mu dával nádej na zlepšenie alebo nápravu. Neverí v zmenu. Sarkazmus je brutálna forma satiry, má poväčšine formy ostro pichajúcich a bolestivých poznámok. Ak napríklad jedna žena stojaca pred výkladnou skriňou na poznámku svojej priateľky „Aké krásne šaty!“ odpovie „To je pravda. Len škoda, že nemajú tvoje rozmery“, táto žena je sarkastická.

O iróniu ide vtedy, keď povieme presný opak toho, čo myslíme. Irónia môže navonok vyzerať ako kompliment alebo ako ocenenie druhého človeka, avšak v skutočnosti sa v nej skrýva žihadlo. Má formu priamych dlhších alebo kratších viet alebo sa vyjadruje špecifickým tónom hlasu. Paródia je humorná forma, pri ktorej sa napodobňuje napr. nejaké dobre známe literárne dielo alebo niečí výrok tým, že sa humorne prekrúca pôvodný zmysel, a to buď recitáciou alebo spevom.

Ktorý typ humoru zo spomínaných je najlepší? Kritérium je asi takéto: niektoré formy sú v samotnom princípe zlé, ako napríklad sarkazmus, čierny humor alebo irónia. Tie nemožno tam, kde sa chce rásť v blízkosti vo vzťahoch, používať nikdy. Ostatné formy sú dobré, avšak iba vtedy, ak nikoho nimi nepotupujeme.

Teraz sa pozrieme na situácie, v ktorých sa humor používa, a pokúsime sa určiť, či v nich naozaj ide o humor.

Humor ako politická manipulácia. Umenie humoru je v tomto prípade nasmerované proti nepriateľom štátu a odvádza pozornosť od neschopnej vlády a jej úradov. Vláda nepriamo zneužíva karikaturistov a komikov na svoje vlastné ciele. V Číne bude napríklad rola karikaturistov veľmi pravdepodobne nástrojom systému propagandy komunistickej strany, kde humor nahráva jej politike. Humor je v týchto okolnostiach manipulovaný tak, aby pomáhal udržiavať „status quo“. Kvôli tejto manipulácii je potom pochybné používať slovo „humor“ na praktiky, ktoré sú silným znásilnením ľudskej slobody. Toto v skutočnosti humor nie je.

Humor ako politická manipulácia. Umenie humoru je v tomto prípade nasmerované proti nepriateľom štátu a odvádza pozornosť od neschopnej vlády a jej úradov. Zdieľať

Humor utláčaných. Jediným spôsobom, ako napadnúť utláčateľa, je urobiť z neho hlupáka. A tak sa tvoria žarty, v ktorých je viditeľná a zvýraznená ich hlúposť a arogancia (napr. policajti a vodiči; učitelia a žiaci; dôstojníci a vojaci). Takto sú utláčaní schopní upevniť si medzi sebou zmysel pre jednotu a znovu nastoliť pocit svojej vlastnej dôstojnosti. Humor je v tomto prípade tým, čo podporuje spravodlivosť, a preto zapadá do definície humoru.

Humor utláčateľov. V každej kultúre prekvitajú etnické vtipy. Keď sa však pozrieme na ne zblízka, neunikne nám, že ich cieľom je ponížiť členov inej kultúry. Vlastná kultúra či skupina je v celom tom procese predstavená ako normálna alebo nadradená. Etnické vtipy môžu byť nesmierne bolestivé a nespravodlivé pre členov menšiny a utláčaných kultúr. Vtipy v tomto prípade posilňujú v ľuďoch predsudky, ktoré automaticky pokladajú členov menšinovej skupiny za podradných.

Okrem etnických vtipov patria do tejto skupiny aj vtipy iných skupín, ktoré môžu byť v istých kultúrach alebo spoločnostiach v pozícii nerovnosti, napr. mužov zo žien, vzdelaných z nevzdelaných, klerikov z laikov (alebo naopak, závisí to od toho, kto je v pozícii moci). Ak sa toto deje, takéto vtipy sa potom dajú pokladať za to, čo stojí proti duchu sociálnej spravodlivosti a lásky. A teda vtipy tohto charakteru nie sú humorom

Humor a karikatúra. V demokratických spoločnostiach sa humoru darí v snahe o redukovanie verejnej namýšľavosti, v snahe o privedenie vecí naspäť k ľudským proporciám. Vodcovia sú stavaní pod lampu a vysmievaní dosť často s mimoriadnym pocitom slobody. Karikatúra je obraz, ktorý spočíva v grafickej deformácii nápadných bodov na vzhľade človeka, aby u diváka vyvolal zábavu. Akákoľvek nezhoda na jeho osobnosti je uvážene a úmyselne premrštená. Ak napríklad tvár človeka je typicky guľatá, táto jeho guľatosť je vykreslená v extrémnej podobe. Karikaturisti sa vo všeobecnosti snažia vyhýbať tomu, aby ich karikatúry boli urážlivé. V takom prípade ide o humor. Ak sú urážlivé a potupujúce, potom o humor nejde

V demokratických spoločnostiach sa humoru darí v snahe o redukovanie verejnej namýšľavosti, v snahe o privedenie vecí naspäť k ľudským proporciám.  Zdieľať

Humor na kontrolu vybočení z vychodených chodníčkov. Strach z vysmiatia môže spôsobiť, že ľudia sa vo všetkom prispôsobia. Výsmech sa môže stať jednou z deštruktívnych síl aj v duchovných a náboženských spoločenstvách. Ľudia, ktorí nechcú kráčať vychodenými cestami, ale chcú byť otvorení pre nové výzvy od Ducha Svätého, či už vo svojom osobnom živote, alebo vo svojej pastoračnej práci, musia počítať s možnosťou výsmechu. Ďaleko od toho, aby sme podporovali toho, kto robí niečo inovatívne... Budeme robiť, čo je v našich silách, aby sme tomuto jedincovi podťali nohy.

Napríklad v cirkvi či na pracoviskách, kde sa ľudia snažia o presadenie niečoho inovatívneho, alebo v spoločenstvách, ako je škola, športový klub či internát, kde sa cíti, že je potrebná zmena a istí ľudia sa o ňu aj dobromyseľne a zapálene pokúsia. Odpoveďou im môže byť výsmech. Výsmech je dosť často znakom závisti a žiarlivosti. Každá forma humoru, ktorá je závistlivou alebo žiarlivou reakciou na snahu o obnovu, nie je humorom, pretože nie je (podľa našej definície) „slušným a dobromyseľným uvažovaním nad nezhodami života“

Humor ako forma vyhýbania sa konfliktu. V tradičných kultúrach je vtipkovanie medzi istými jedincami a skupinami často nepriamo „predpísané“. Vtipkuje sa, pretože je tu isté napätie, a spoločnosť, ktorej sa to týka, sa chce vyhnúť tomu, aby toto napätie vybuchlo do otvorených konfliktov. Vzťahy, kde je ustavičné vtipkovanie, udržujú ľudí v odstupe. Medzi sebou môžeme síce vtipkovať často a pri každom stretnutí, no keď sa na svoj vzťah pozrieme zblízka, zistíme, že medzi nami v skutočnosti nejestvuje žiadna blízkosť, ba, naopak, že svojím vtipkovaním sa vlastne snažíme vyhnúť tomu, aby sme sa hlbšie a s odvahou pozreli na niektoré problémy, ktoré medzi nami v našom vzťahu jestvujú.

Každá forma humoru, ktorá je závistlivou alebo žiarlivou reakciou na snahu o obnovu, nie je humorom Zdieľať

Vtipkujúce vzťahy sa môžu ľahko vyvinúť nielen v bežnej komunite ľudí, ale aj v komunite duchovnej, náboženskej (napr. medzi členmi „stretka“) či dokonca rehoľnej. V snahe vyhnúť sa konfrontácii ľudia radšej jeden s druhým vtipkujú. Takéto vtipkovanie nie je humorom. Duchovná komunita, v ktorej sa vtipkujúce vzťahy stanú hlavnou formou medziosobnej komunikácie, bude komunitou veľmi plytkou. Takéto spoločenstvo zúfalo potrebuje obrátenie.

Humor, ktorý je indiferentný. Toto je humor psiny a zábavy. Ide o humor, ktorý nemá žiaden špeciálny cieľ. Je to humor, ktorý dvíha srdce, ktorý nás uzdravuje uprostred vyčerpávajúceho a náročného sveta. Toto je typ humoru, ktorý nachádzame u Jána Pavla I., u Jána XXIII., sv. Filipa Neriho, v spisoch sv. Terézie Avilskej.

Humor, ktorého terčom si je človek sám. Toto je schopnosť človeka „smiať sa sám na sebe“. Keď si sami zo seba úprimne urobíme objekt vlastného humoru – našu vlastnú hlúposť, našu snahu brať sa príliš vážne, našu snahu byť niečím iným, ako v skutočnosti sme – potom sme získali vlastnosť, ktorá je nezaplatiteľnej hodnoty, vlastnosť, ktorá nám – ako kresťanom a ľudským bytostiam – pomôže udržať sa normálnymi a zdravými. K tejto forme humoru sa vrátime neskôr, lebo ak ju nemáme, nemôžeme byť naozajstnými kresťanmi (???).

Všetci dobrí komici majú spoločnú jednu vec: sú schopní dotknúť sa sŕdc svojich poslucháčov. Ani oni, podobne ako proroci, neodsudzujú svet, ale naopak, akosi nám poskytujú pocit nádeje. Vtipkári a komici nemajú však vo všetkých kultúrach rovnaký status. Komik Woody Allen pekne poukázal na druhotriedne spoločenské postavenie komika, keď povedal: „Keď robíš komédiu, uvedom si, že nesedíš pri stole s dospelými.“ (t. j. nie všetci ľudia sú dostatočne zrelí na to, aby sa vedeli smiať z vecí, ktoré nosia na sebe a ktoré im žart odhalí).

Na druhej strane však v dávnych tradičných kultúrach vtipkári a komici zaujímali veľmi vysoké spoločenské postavenie hneď vedľa kňazov. Aj kňazi, aj klauni tu jestvovali preto, aby ľuďom pripomínali dôležité hodnoty v ich kultúre, napr. povinnosť zaujímať sa aj o dobro celého spoločenstva a kmeňa, nielen o svoje. Prežitie spoločenstva, kmeňa záviselo od služby kňaza a klauna.

V priemyselných kultúrach sú však humoristi spoločensky položení do „bezpečného“ odstupu. Je to tak preto, lebo tieto kultúry tvrdo oddeľujú posvätné od profánneho a toto oddelenie potom prirodzene ovplyvňuje všetky aspekty života. Vo svete, kde ľudia hľadajú iba svoje vlastné postavenie a kde vládne individualizmus a konzumizmus, ľudia predsa nepotrebujú niekoho, kto by im pripomínal pomíňajúcu povahu sveta a potrebu byť tu aj k službe iných. Humor je prijateľný, avšak iba za podmienky, že humoristi nestrávia príliš veľa času uvažovaním nad rozpačito dôležitými vecami života. Niet divu, že diktátori hádžu do väzení špičkových komikov, ktorí sa vysmievajú z ich politickej pompéznosti a arogancie.

Keď si sami zo seba úprimne urobíme objekt vlastného humoru, potom sme získali vlastnosť, ktorá je nezaplatiteľnej hodnoty. Zdieľať

Nachádza sa humor aj vo svätom Písme? Samozrejme. V Písme sa nachádza veľa ľudí, ktorí sa smejú, ich smiech však nemusí vždy znamenať, že prežívajú humor. Naopak, často môže byť vyjadrením surovosti a neláskavého a sarkastického zmýšľania. Obaja, Abrahám a Sára sa napríklad smejú na prísľub Boha, že budú mať syna (Gen 17, 17; 18, 12). Ich smiech je sarkastickým smiechom, ktorý plynie z nedostatku hlbokej viery v Boha. Ľudia sa surovo smejú aj z utrpenia Jóba (30, 1). Aj Bohu sa pripisuje humor (vyjadrený smiechom) na mnohých miestach Biblie.

Humor je útokom na pompéznosť a márnosti ľudí. Prekrásnym príkladom tohto vysoko-stupňového humoru je úryvok zo Žalmu 2 (1-4). Králi tohto sveta sa tu opisujú ako jedinci, ktorí kujú plány proti Pánovmu Pomazanému. Zabúdajú však, že Boh na nich pozerá: „Ten, čo na nebesiach prebýva, sa im vysmieva; Pán na nich privedie posmech.“ Dôvodom pre Pánov humor je tu hlúposť, rozpor v ľuďoch, ktorí sa vážne snažia robiť sa väčšími, než v skutočnosti sú. Odmietajú uznať, že ich život úplne závisí od Boha. K tomu, aby sa mohli postaviť proti svojej pýche, potrebujú istú dávku zdravého sebapoznania.

Ďalej je tu Žalm 37: „Hriešnik snuje nástrahy spravodlivému a škrípe proti nemu zubami. Ale Pán sa mu smeje, lebo už vidí, ako sa blíži jeho deň.“ (12-13). Aká veľkolepá hlúposť a nelogika, na ktorej sa dá zabávať! A Pán sa naozaj aj zabáva. Pýchou sa snažíme robiť bohmi. Existuje niečo smiešnejšie?

V Novom zákone sa prvok nelogiky humoru a stav prekračovania toho, čo je neprekročiteľné, používa veľmi ostro. Podľa niektorých to, čo urobil Ježiš, vôbec jeho príchod – on, Boh, kráľ kráľov, sa narodil v maštali a žil jeden z najbiednejších ľudských životov a nakoniec zomrel na kríži v rukách posmievačov a arogantných jedincov – je jasná nelogika, ale práve v tejto nelogike sa nachádza tá najpravejšia múdrosť.

Čím sa človek viac pozná, tým viac sa vníma ako vtip, keď sa porovná s Božou láskou a milosrdenstvom. Zdieľať

Ako hovorí Pavol: pre židov bol Ježiš pohoršením, pre Grékov bláznom, no pre nás je tou pravou múdrosťou života. A tu sme vlastne pri podstate. Keď čítame evanjeliá, niektorí hovoria, že je to vlastne humorná kniha. Na mnohých miestach Ježiš hlása princípy, ktoré museli byť ľuďom jeho doby (a vlastne sú také pre ľudí každej doby) smiešne. Napríklad reč s Nikodémom alebo podobenstvo o farizejovi a mýtnikovi, kde nie spravodlivý farizej, ale darebák mýtnik vyšiel z chrámu ako ospravedlnený. Toto muselo byť niečo na pobavenie.

Čo je najzákladnejšou vlastnosťou humoru? Pokora. Goethe bol presvedčený, že „charakter ľudí sa na ničom inom tak jasne neprejavuje ako na tom, čo pokladajú za humorné.“ Ľuďmi s najlepším charakterom sú ľudia, pre ktorých prvým objektom ich vlastného humoru sú si oni sami. Do chvíle, keď zomrieme, budeme mať dosť vecí na sebe, ktoré nás môžu udržovať v dosť dobrej nálade. Človek sa pozrie na seba, na svoju konečnosť a na svoju hriešnosť a potom vidí Boha, ktorý ho chce milovať a vyslobodiť ho z jeho hriechov.

Večný a nekonečný Boh ponúka seba samého jemu, konečnému a hriešnemu. Aká švanda! Lenže aké bohaté je Božie milosrdenstvo a láska. Čím sa človek viac pozná, tým viac sa vníma ako vtip, keď sa porovná s Božou láskou a milosrdenstvom. Je zaujímavé všímať si etymológiu a podobnosť (v latinčine) slov: human (človek), humus (hlina, pôda), humility (pokora), humor. Vidíš medzi nimi nejakú súvislosť? Majú rovnaký koreň. Človek vzatý zo zeme, je volaný vystupovať k výškam. Ak však zabudne na svoj pôvod a začne sa naparovať, humor – ktorý ho pokorí – ho môže znova priviesť k pravde. 

A sme pri cieli: čo tak pozrieť sa na myšlienku: kresťanský život ako vtip. Kresťania sú povolaní k tomu, aby boli spoločenstvami nádeje vo svete a v kultúrach, v ktorých ľudia stratili zmysel pre smer a cieľ. Postoje a životný štýl kresťanov by mali svedčiť o oddaní sa evanjelizácii. Ak by boli kresťania neodlíšiteľní od ľudí, medzi ktorými chcú svedčiť o Božom kráľovstve, prestali by byť symbolmi „Božej nelogiky“, prestali by byť „bláznami a vtipkármi“ pre Pána. Nezabúdajme, že komici a klauni majú v našej kultúre nízke postavenie. Ani kresťania, ako klauni alebo komici v napodobňovaní svojho Majstra, by nemali očakávať lepšiu pozíciu. No čo na tom? Malo by nám to prekážať?

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo