Arménsko a Arméni

Starovekí ľudia rozlišovali Veľké Arménsko (Armenia Major) či Arménsko vo vlastnom zmysle slova, náhorná planina okolo vrchu Ararat, a Malé Arménsko (Armenia Minor), územie medzi mestami Nicopolis, Sebastia (Sivas) a Melitene (Malatya).

Rozličné arménske dynastie sa vystriedali na tróne Veľkého Arménska počnúc 6. storočím pred Kristom do roku 1045 po Kristovi, keď Východorímska ríša skoncovala s panovaním kráľov Bagratidov tým, že sa podvodom zmocnila hlavného mesta Ani.

Pre Arménsko, ktoré už skúsilo v striedavých obdobiach cudziu nadvládu (Achemenidovia, Rimania, Sasánovci, Arabi), sa začalo veľmi dlhé obdobie okupácie. Čoskoro po Grékoch nastúpili Seldžukovia (1064), potom Mongoli, Osmanci, Peržania a Rusi. Na začiatku 20. storočia bolo Arménsko rozdelené medzi tri ostatné impériá.

Arménska Kilíkia

Po páde mesta Ani sa rozličné vysťahované arménske kniežatá sústredili v Kilíkii, kde okolo roku 1080 založil barónstvo a v roku 1198 kráľovstvo. Arménska Kilíkia je nazývaná aj Malé Arménsko (la Petite Arménie, Klein Armenien, netreba si ju pliesť s Armenia Minor).

Kilíkijské kráľovstvo padlo pod údermi egyptských Mamelukov v roku 1375. Od toho dátumu Arméni napriek pretrvávaniu malých kniežactiev alebo polonezávislých štátikov už nemali nezávislý štát až do mája 1918, keď v kaukazskom východnom Arménsku, ktoré už podliehalo Rusku, bola vytvorená nezávislá Arménska republika na území najskôr 10 000 štvorcových kilometrov.

V novembri 1920 sa toto územie stalo súčasťou Sovietskeho zväzu, čím sa zachránilo a zaistilo si vlastnú existenciu pred postupujúcimi Turkami. S pádom Sovietskeho zväzu v decembri 1991 aj Arménsko získalo nezávislosť, ktorú vyhlásilo už ľudovým referendom 21. septembra 1991, pričom sa integrovalo do Spoločenstva nezávislých štátov.

Vo finálnej fáze Sovietskeho zväzu malo Arménsko viac ako 3 300 000 obyvateľov. Podľa registra obyvateľstva republiky z 1. júla 2003 mala Arménska republika 3 210 000 duší. Zjavne značná časť z nich nebýva v krajine, prinajmenšom nepretržite. Počet emigrantov z dôvodu katastrofálnej ekonomickej situácie v 90. rokoch minulého storočia sa odhaduje vo všeobecnosti na približne milión, hoci niektoré hlasy hovoria až o vyše jeden a pol milióne. 

Čo sa týka západného Arménska, to bolo úplne vyprázdnené od arménskeho etnického prvku genocídou spáchanou v rokoch 1915 – 1916 vládnucou stranou „Jednota a pokrok“ takzvaných „Mladých Turkov“ v poslednej fáze života Osmanskej ríše.

Hlasy pápežov

Jedným z hlasov, ktoré sa jasnejšie a rozhodnejšie zdvihli na politickej scéne Európy sužovanej vojnou, bol hlas pápeža Benedikta XV., ktorý na konzistóriu 6. decembra 1915 povedal doslova: miserrima Armenorum gens ad interitum prope ducitur. Ide o vyjadrenie, ktoré predchádza takmer ante litteram tomu, čo bude nasledujúcou definíciou genocídy. Slová Benedikta XV. použil v roku 2001 v Arménsku pápež Ján Pavol II. počas návštevy mauzólea venovaného obetiam genocídy a v roku 2015 pápež František. 

Arménska diaspóra

Od najstarších čias a v dôsledku rozličných faktorov, ktoré mali z času na čas prevládajúci vplyv, sa Arméni roztrúsili či boli nútení roztrúsiť sa do rozličných častí oikoumene, pričom vytvárali prekvitajúce kolónie. V stredoveku bol zvlášť dôležitý prílev Arménov na územia Východorímskej ríše, do Egypta, do východnej i západnej Európy, až do Írska a na Island. Z týchto kolónií už nezostala takmer žiadna stopa s výnimkou niektorých regiónov vo východnej Európe, zvlášť na Ukrajine, v Poľsku, Transylvánii a Egypte.

Prekvitajúca kolónia siahajúca do 17. storočia existuje dosiaľ v Iráne (cca. 100 000), zatiaľ čo z veľmi početných kolónií v Malej Ázii, v Turecku prežila už len kolónia v Konštantínopole/Istanbule s približne 60 000 osobami, ku ktorej treba pripočítať nepočetné ostrovčeky preživších v niektorých kútoch Anatólie. Pozostalí po genocíde vytvorili novú diaspóru 20. storočia so silnými koncentráciami vo Francúzsku (dnes vyše 300 000 osôb) a v Spojených štátoch amerických (vyše 1 000 000 osôb). 

Na Strednom východe sa nachádzajú silné komunity v Libanone (cca. 100 000 osôb) a v Sýrii (cca. 80 000 osôb). Migračné hnutie, ktoré sa začalo v posledných desaťročiach Sovietskeho zväzu, zaznamenalo závratný nárast v 90. rokoch v dôsledku extrémne biednych životných podmienok, ktoré nasledovali po rozpade Sovietskeho zväzu a vyhlásení nezávislosti.

Hoci neexistuje zhoda vo veci presného počtu osôb, ktoré v tomto období opustili Arménsko, zdá sa, že takéto číslo je iste vyššie ako milión. Takto celú arménsku diaspóru mimo hraníc bývalého Sovietskeho zväzu možno dnes odhadovať medzi 2,5 až 3 miliónmi, zatiaľ čo sa predpokladá, že menej ako 2 milióny Arménov žijú v bývalých krajinách Sovietskeho zväzu, predovšetkým v Rusku, Ukrajine a Poľsku, kde arménska prítomnosť vzrástla dvojnásobne v uplynulých desaťročiach.

O celkovom počte Arménov, medzi Arménskom a diaspórou, možno urobiť len približný odhad, ktorý by mal veľmi pravdepodobne presahovať sedem miliónov. Majúc na pamäti diaspóru je ťažké dospieť k spoľahlivým a presným údajom. Ešte ťažšie je to v aktuálnej panoráme arménskej diaspóry, ktorá je vystavená neustálym zmenám a sťahovaniam.

Arménska cirkev

Arménska apoštolská či gregoriánska cirkev (od zakladateľa sv. Gregora Osvietiteľa) patrí do spoločenstva cirkví, ktoré sú dnes častejšie nazývané „staro-orientálne“. Ide o cirkvi, ktoré akceptujú len prvé tri ekumenické koncily: arménska, koptská, etiópska, eritrejská, sýrsko-jakobitská a malankárska. Dnes sa uprednostňuje vyhýbať sa pojmu „monofyzitická“, ktorý sa v minulosti používal na ich označovanie, pretože medzičasom sa zistilo, že ide o zdanlivý monofyzitizmus, ale aj pre dvojznačnosť, ktorú obsahuje, čo sa týka zvlášť prípadu Arménov. 

Tradícia necháva siahať k apoštolom Tadeášovi a Bartolomejovi prvé kresťanské ohlasovanie v Arménsku. Misiu Bartolomeja odráža aj Rímske martyrológium 24. augusta. Nech je to akokoľvek, takmer spoľahlivé stopy kresťanskej prítomnosti v Arménsku možno zistiť počnúc 2. storočím.

Konverzia Arménov

Konverzia Arménskeho kráľovstva za kráľa Trdata (Tiridata) III. sa udiala na úsvite 4. storočia pôsobením svätého Gregora Osvietiteľa (Surb Grigor Lusavorič), misionára vzdelaného v Cézarei v Kapadócii, ktorý bude aj vysvätený za biskupa cézarejským exarchom Leontiom.

Tradičné počítanie v modernej arménskej historiografii umiestňuje dátum jeho konverzie a vysviacky do roku 301, zatiaľ čo novší smerodajní kritici majú sklon umiestniť ich do rokov 314/315.

V obidvoch hypotézach sa Arméni pýšia poctou, že sú prvým kresťanským národom na svete so spoľahlivou a neprerušenou historickou kontinuitou.

V roku 2001 sa slávilo 1700. výročie, ktorému predchádzala päťročnica osláv od roku 1996. Počnúc okamihom obrátenia bol osud Arménska nerozlučne spätý s touto historickou voľbou.  

Vychádza s láskavým súhlasom otca arcibiskupa Cyrila Vasiľa, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.