Michael Novak bol mysliteľ, ktorého šírka nemala za jeho (ani za nášho) života obdobu. Ako verejný intelektuál prispel do úžasne veľkého množstva odborov – teológie, filozofie, novinárčiny, ekonomiky, politiky, poézie a prózy – a to zďaleka nie je všetko. V rámci svojej verejnej služby pracoval ako veľvyslanec pre ľudské práva, profesor, veľmi žiadaný verejný rečník a bol ocenený ohromným počtom pôct: 24 čestných doktorátov, Templetonova cena za pokrok v náboženstve, vyznamenania od stredoeurópskych vlád a združení, ktorým jeho monumentálne dielo Duch demokratického kapitalizmu poslúžilo ako prozreteľnostný plán v rokoch, keď sa vyhrabávali z desaťročí komunistického útlaku.

Pohľad na Michaelov odkaz mimovoľne vyvoláva v človeku pocit nedostatočnosti pred úlohou zaoberať sa akoukoľvek jeho časťou. Ja by som sa chcela sústrediť na jeden Michaelov aspekt, ktorý si zasluhuje, aby mu verejnosť venovala väčšiu pozornosť. Je ním Michael Novak – katolík a vplyv katolicizmu na jeho celoživotnú prácu.

Samozrejme, vždy bol označovaný za „katolíckeho intelektuála“. No v sekularizovaných časoch treba obzvlášť zdôrazniť, že Michaelov katolicizmus bol neredukovateľným jadrom, ktoré držalo pohromade všetky dráhy, po ktorých obiehalo a stále obieha jeho celoživotné dielo.

Dnes by som chcela uviesť päť príkladov, ktoré by mali slúžiť ako dôkazy pre toto tvrdenie. Michael, samozrejme, intuitívne vyznával Trojicu. Mal veľmi rád argumenty zoradené po troch. Myslím však, že by mi schválil, keď miesto troch príkladov uvediem päť. Päť je napokon viac než tri! A on nebol známy tým, že by odrádzal od rozširovania diskusie o svojom diele. Pozrime sa teda, ako Michael Novak – katolík – vysvetľuje Michaela Novaka - verejného intelektuála.

Michael Novak s Jánom Pavlom II. Foto: michaelnovak.net

Pomoc chudobným

Prvý a najzjavnejší spôsob predstavuje jeho celoživotný záujem o ústrednú otázku evanjelií: pomoc chudobným.

Tento záujem tvorí jadro Ducha demokratického kapitalizmu. Jeho autor sa dokázal neustále sústrediť na to, ako by sa dalo pomôcť tým najmenším z nás, a preto videl to, čo iní nie – a to: odkiaľ naozaj prichádza zlepšenie. „Vynálezcovia a objavitelia v mnohých oblastiach podnikania“ neboli sekulárnymi démonmi progresívcov minimálne od čias Karla Marxa, ale boli to ľudské bytosti a „dobrodincovia ľudstva“.

„Lepšia očná a zubná zdravotná starostlivosť, lepšie hygienické produkty, očkovania a ‚zázračné lieky‘ zachraňovali životy v takmer každej rodine, ktorú poznám,“ vyjadruje svoju myšlienku jednoduchými slovami. „Starší ľudia, ktorí by v predchádzajúcej generácii boli už mŕtvi, stále žili a v mnohých smeroch žili lepšie.“

Za takýto pragmatizmus Michaela samozrejme drali z kože kritici, ktorí v jeho rehumanizácii kapitalistov šípili čosi nekalé – „sakralizáciu“ demokratického kapitalizmu, ako povedal jeden obzvlášť emocionálny oponent. Takéto strely však vždy minuli morálny cieľ. Na okraj Michaelovej obhajoby ekonomickej slobody by som chcela upozorniť na tri body:

Prvý je morálny. Ľavicoví kritici včera i dnes nedokážu pochopiť jednu vec. Nechápu, že za argumentmi v prospech kapitalizmu môže byť aj niečo iné než nekalé motívy. Je to u nich tak trochu nedostatok láskavosti. Toto je hlbší význam toho, keď sa dnes napríklad hovorí, že „každý miliardár predstavuje zlyhanie systému“. Nie, nie je to tak. Je ľudskou bytosťou stvorenou na Boží obraz ako každý iný. Dnešný progresivizmus, podobne ako včerajší socializmus, reálne riskuje to, že oponentov dehumanizuje a zredukuje ich na ich bankový účet. Michael Novak nikdy neupadol do tohto omylu a nebolo to zo žiadneho podlého dôvodu. Očami samotných chudobných videl, čo dal kapitalizmus svetu. A na rozdiel od niektorých oponentov tiež vedel, že nadávka nie je argument.

Po druhé, Michaelova mohutná obhajoba ekonomickej slobody nikdy nebola o slamených nadčlovekoch v štýle Ayn Randovej. Bol presvedčený a dookola argumentoval, že ekonomická sloboda je prostredím, ktoré najväčšmi vedie k rozvoju ľudských bytostí žijúcich v spoločenstve – konkrétne rodinnom.

Málokedy, ak vôbec niekedy, počujeme od jeho vtedajších či dnešných kritikov, že celá VIII. kapitola Ducha demokratického kapitalizmu sa venuje vyvráteniu pohľadu, že kapitalizmus je pre izolovaných jednotlivcov. Kritizoval tam libertariánsky predpoklad prítomný vo väčšine učebníc ekonómie, že v centre ekonomickej aktivity stojí jednotlivec a že kapitalizmus má slúžiť tomuto jednotlivcovi.

Zdôraznil tiež, že „do tej miery, do akej ekonomická vitalita demokratického kapitalizmu závisí od odloženého uspokojenia, úspor a dlhodobých investícií, nejestvuje žiaden motív takéhoto správania, ktorý by sa vyrovnal ohľadu na budúce blaho vlastného potomstva“. Opakoval, že štruktúra života v základoch demokratického kapitalizmu sa viac sústredí na rodinu než na jednotlivca. Aj v tomto všetkom mal pravdu.

Veľký kolaps našich čias, úzkosť, ktorá dnes preniká našu politiku a spoločnosť, sa dá čítať ako obžaloba mnohých vecí – neúspešných politických opatrení, ľudskej krehkosti a predovšetkým sexuálnej revolúcie. Kapitalizmus per se však nie je jednou z nich.

Po tretie, Michael sa podobne ako iní neo-konzervatívci, ktorí si za podobné obhajoby vyslúžili veľa ohovárania, pri svojom chápaní kapitalizmu odvolával na chudobných ako na jeho posledných svedkov. Ako povedal vo svojej prednáške pri preberaní Templetonovej ceny: „Napriek všetkým svojim chybám, dokonca veľkým nedostatkom, je kapitalizmus pre chudobných lepší než obaja jeho veľkí rivali – socializmus a tradičný spôsob hospodárenia v treťom svete. Pozrime sa len, ktorým smerom vždy migrujú chudobní z celého sveta. Chudobní – ku ktorým patrila i moja rodina a mám to ešte v živej pamäti – o tom vedia lepšie než intelektuáli.“ Toto nie je žiadna sakralizácia ekonomiky, ale americký pragmatizmus, z ktorého vyplýva morálne ponaučenie.

S americkým prezidentom Ronaldom Reaganom. Foto: michaelnovak.net

Caritas

Druhý spôsob, ktorým sa katolicizmus javí ako jadro Michaelovho myslenia, môžeme vidieť v jeho záujme o caritas.

Žiadna téma nebola Michaelovi Novakovi milšia než téma lásky – a láska v jeho chápaní nebola žiadna nasladlosť Čajky Jonathana Livingstona. Bol to nezriedený tomizmus. Do zborníka An American and Catholic Life (Americký a katolícky život) zostaveného pri príležitosti Michaelových 80. narodenín napísala profesorka Elizabeth Shaw, jeho dlhoročná kolegyňa a spolupracovníčka, prekrásnu esej o tom, čo nazvala „zlatou niťou“ vinúcou sa Michaelovým dielom. Je to pojem caritas, ktorý definuje ako „lásku Trojice, ktorá vzniká, udržiava sa a šíri sama od seba“. Z tohto popisu je jasné, že ide o intenzívne katolícke chápanie. Michaelovo dielo by sa nedalo pochopiť bez určitého pochopenia podstaty caritas, ako ukazuje Elizabethina esej. Chcela by som sa stručne dotknúť dvoch príkladov.

Na teoretickej rovine mal Michael veľa čo povedať o Caritapolis alebo civilizácii lásky. Je to civilizácia, ktorá je optimálna pre ľudský rozvoj. Ako vyzerá? Sústredí sa na tomistické chápanie lásky, čiže lásky, ktorá chce dobro toho druhého. Vo všetkých svojich spisoch o Caritapolis sa Michael usiluje odlíšiť toto mesto od takého, ktoré je ideálne a nedosiahnuteľné. „Utopické myslenie je hriechom proti Caritapolis,“ píše v jednej zo svojich posledných kníh, Social Justice Isn’t What You Think It Is (Sociálna spravodlivosť nie je to, čo si myslíte). Jeho chápanie toho, ako by mohlo vyzerať ideálne mesto, nebolo platónske. Bolo to hlboko katolícke chápanie podstatne vzťahovej a obetavej povahy lásky.

To isté tomistické chápanie lásky žil Michael i v skutočnom živote. Pred pár rokmi, keď pomýšľal na zverejnenie niektorých svojich zaľúbených listov, ktoré si ešte pred svadbou písali s Karen, ma poprosil, aby som si ich prečítala s cieľom napísať úvod. Spomínam to tu preto, lebo v týchto listoch je u oboch autorov už od začiatku zrejmá mimoriadne zrelá túžba po blahu toho druhého.

V jednom zo svojich prvých listov Michael nabáda Karen, aby sa pokúsila o Guggenheimovu alebo inú cenu, napríklad Prix de Rome. V niektorom z ďalších listov jej radí, aby usporiadala neformálnu výstavu svojich prác, a dodáva, že sa teší na prvú formálnu. Kvôli nej sa učí o umení, radí jej a inak ju podrobne informuje o svojom písaní. Neskôr, keď naozaj vyhrá maliarsku cenu, možno frustrovaný z toho, aká je hanblivá (minimálne v porovnaní s ním), na ňu nalieha: „Musíš zistiť, koľko radosti prinesie ľuďom tvoje dielo a ako hlboko siaha tvoj talent.“

Pokiaľ ide o Karen, aj ona mu opláca jeho záujem: utešuje ho pri sklamaní z predaja jeho románu a aj inak ho povzbudzuje, aby ju i naďalej udržiaval v obraze o svojom písaní. Len pár mesiacov od začiatku ich vzájomnej korešpondencie milo píše: „Bola by veľká zábava, keby si niekedy napísal pár krátkych vecí (básní či poviedok) a ja by som ich mohla ilustrovať, zalomiť a vytlačiť.“ Je to podnet k spolupráci, ktorý je predzvesťou toho, čo sa stane ich najväčším spoločným dielom zo všetkých: 46 rokov spoločného života v manželstve.

Počas celého svojho života Michael preukazoval túto istú tomistickú milosť nielen tým, že chcel pre svojich priateľov to najlepšie. Strávil aj veľa času pri práci, aby sa to uskutočnilo. Tu je jeden príklad z mnohých. V roku 2010 Michael vytvoril priestor pre diskusiu o mojom prvom prozaickom diele The Loser Letters (Listy skrachovankyne), nepravdepodobnom príbehu o mladej žene na odvykačke, ktorá zápasí s otázkami ateizmu a teizmu. Keď Michael počul, ako naša dcéra Catherine, ktorá je herečkou, nahlas prečítala z knihy pár riadkov, vyhlásil: „Tento príbeh by sa mal zinscenovať pre divadlo.“ A ďalej na tom trval. O šesť rokov sa jeho predpoveď stala skutočnosťou: hra mala premiéru na jeseň v roku 2016 v Hartke Theatre na katolíckej univerzite a hrala sa dva týždne.

Čo sa dá poznať a čo nie?

Tretí spôsob, ktorým zostáva Michaelovo dedičstvo nemysliteľné mimo jeho katolicizmu, súvisí s filozofiou. Celý život sa zapodieval hlbokou otázkou: čo sa dá poznať a čo nie?

Dobrý mysliteľ pochopí, že sú veci, ktoré nemôžeme vedieť. No iba veľký mysliteľ dokáže rozlíšiť, kde je hranica nášho poznania, lebo len veľký mysliteľ tlačí logiku až na hranu. A tak, paradoxne, len tí, čo vedia najviac, dokážu pochopiť, čo vedieť nemôžu. Takýmto mysliteľom bol Michael.

Vezmime si jeho knihu Boha nikto nevidí: Temná noc ateistov aj veriacich z roku 2008ktorá vyšla na vrchole nového ateizmu a ako reakcia naň.

Michael v nej spravil charakteristicky smelý ťah. Miesto toho, aby ateizmus zodral z kože, pozval jeho proponentov, aby sa k nemu pripojili v meditácii o tom, že pochybnosť je podstatnou súčasťou ľudskej situácie, že všetci tvoríme spoločenstvo pochybujúcich a že táto pochybnosť má svoj účel. Deti milujú preto, aby sa im láska opätovala. Zrelá láska je čosi iné. Pochybnosť nás učí „milovať kvôli láske“, píše Michael. Ateisti a veriaci v nejaké náboženstvo si nie sú takí odcudzení, ako si myslia. Ide o to menej v Boha veriť a viac ho poznať a jediným spôsobom, ako ho spoznať, je odvážny, slepý skok nielen do neznáma, ale do nepoznateľna.

Takisto charakteristické je, že autor pri tejto bohatej argumentácii oslnivo, ale skromne ukazuje svoju náboženskú erudíciu; od príbehu o Eliášovi v jaskyni cez spisy obrovského množstva mysliteľov, starých i nových, najmä veľkých kresťanských mystikov, ku ktorým sa vracal rovnako, ako sa k nim neustále vracala Karen vo svojej umeleckej tvorbe.

Dôležité je, že kniha Boha nikto nevidí bola nevyhnutne katolíckou reakciou na nový ateizmus. Bola evanjelizačná vo svojom prístupe k oponentom, chestertonovská vo svojom pochopení a predstavení paradoxu a presiaknutá univerzalitou založenou na katolíckom chápaní toho, čo majú všetci ľudia spoločné ako ľudia, či už vo vnútri Cirkvi alebo mimo nej.

V súčasnosti počúvame veľa prázdnych rečí o slušnosti a veľa sa píše o rozdelení v Amerike. Niet lepšieho spôsobu, ako prekonať rozdelenie, než stretnúť sa so svojimi oponentmi s rešpektom, používať rozum a nájsť spoločnú reč. Michael opakovane používal rozum, aby sa širokým oblúkom vyhol trpkosti. Aj toto predstavuje poučenie priamo odvodené z katolíckej tradície, podľa ktorej správnym použitím logiky odhaľujeme pravdu.

Michael Novak a autorka príspevku Mary Eberstadt. Foto: thecatholicthing.org

„Prichádza každý“

Po štvrté, katolicizmus bol pre Michaela podstatný pri jednej z jeho ďalších inkarnácií: bol to saloniste par excellence, dlhoročný spoločenský impresário a radca v mnohých smeroch.

Jedným z jeho obľúbených citátov bola definícia katolicizmu od Jamesa Joyca: „Prichádza každý.“ Neviem, nakoľko to môže byť presný opis katolíckej cirkvi v súčasnej úzkostlivej chvíli. Viem však, že spojenie „prichádza každý“ vynikajúcim spôsobom vystihovalo večerný stôl u Novakovcov.

Michaelov a Karenin salón vo Washingtone D.C. hostil silnú zostavu kolegov z American Enterprise Institute, ako aj z príbuzných komunít, plus veľké množstvo iných mien, známych i neznámych, spolu so stážistami a deťmi iných ľudí.

A potom to boli večere na pobreží v ich dome v Delaware, ktorý slúžil aj ako Karenine umelecké štúdio a miesto, kde v lete bývali študenti hosťujúci na Univerzite Ave Maria. Ktorýkoľvek večer mohli osoby a obsadenie v novakovskom letnom sídle tvoriť okrem Michaela rotujúci členovia rodiny ako napríklad sestra Mary Ann, brat Ben a dcéra Jana; rotujúci študenti, ktorí priniesli do varenia, upratovania a dumania po večeri bláznivú energiu a zadarmo zabezpečovali zábavu vo forme poézie a živej hudby; rotujúci Eberstadtovci a ich priatelia, ich deti a občas aj priatelia ich detí.

Prebiehali tu intelektuálne rozhovory, napríklad pokračujúce diskusie o katolíckej sociálnej náuke s veľkým S. Menej registrované, no azda ešte dôležitejšie bolo to, že tieto soaré sa riadili zákonom, ktorým bola novakovská katolícka sociálna náuka s malým s, podľa ktorej bol pozvaný každý bez ohľadu na to, aký je veľký alebo malý.

Napríklad jednou z posledných vecí, ktoré napísal – podľa mojich vedomostí to bola posledná vec – bolo odporúčanie pre bývalého študenta Univerzity Ave Maria Petra Atkinsona na postgraduálne štúdium herectva na Columbijskej univerzite. Peter sa vážne venoval divadlu už ako študent. Ako by asi Michaela potešilo a naplnilo vzrušením, keby videl, že túto zimu hral Peter hlavnú úlohu v produkcii „Ach, divočina“ od Eugena O’Neilla. Pre takéto vedenie mladých ľudí Michael žil: pomáhal verným katolíkom do umeleckého a profesionálneho života vrátane kruhov, v ktorých dominuje sekulárna, postmoderná ideológia. O takéto čosi mu išlo aj vtedy, keď vymyslel svoj posledný výtvor – Americkú akadémiu pre katolíckych mysliteľov a umelcov, o ktorej poviem viac o chvíľu.

Michael Novak so svojou rodinou v roku 1987. Foto: michaelnovak.net

Tvorca komunít

Po piate a nakoniec, môžeme nájsť ďalší rozmer Michaelovho nevykoreniteľného univerzalizmu v pomyselných domovoch, ktoré za tie roky postavil či pomohol postaviť iným mysliteľom. Nedokázal prestať tvoriť komunity pre myšlienky s vynikajúcimi a stále pretrvávajúcimi výsledkami.

Časopis First Things je skutočne najvplyvnejším periodikom o náboženstve a ideách v anglicky hovoriacom svete. Tertio Millennio Seminar v poľskom Krakove, ktorý dnes vedie George Weigel, vytvoril spoločenstvo horlivých a vzdelaných katolíckych lídrov zo strednej Európy a Spojených štátov. Takisto aj slovenský letný Free Society Seminar (Seminár o slobodnej spoločnosti), ktorý vedie Robert Royal.

Väčšina ľudí však nevie o Michaelovej poslednej snahe o budovanie inštitúcií, ktorá pohltila množstvo času a pozornosti počas jeho posledných dvoch rokov a s ktorou sa mu pokúšal pomôcť stále širší okruh priateľov. Bol to jeho plán výslovne katolíckej spoločnosti elitných mysliteľov vytvorenej podľa vzoru Academie francaise. Dve letá diskutovala naša malá skupinka počas niekoľkých stretnutí v Delaware o potrebe združenia umelcov a spisovateľov, ktoré by slúžilo ako sila pôsobiaca proti sekularistickému progresivizmu, dnes takému dominantnému v umeniach a akadémii.

Pokúšali sme sa nájsť aj spôsob, ako ho vybudovať. V lete pred Michaelovou smrťou konečne tieto roky diskusií a táto vízia priniesli ovocie: Americká akadémia pre katolíckych mysliteľov a umelcov (AACTA) sa v lete roku 2016 stretla dosť primerane v miniatúrnej zostave na trojdňovom seminári pri pobreží. Medzi prítomnými boli, okrem Michaela, Robert Royal, Hadley Arkes, Igor Babailov, Patrick Cassidy, P. Thomas Joseph White a ja, ako aj Aurora a Paul Griffinovci. Rozprávali sme aj o tom, že túto skupinu budeme používať tiež na rozličné formy vedenia mladých ľudí, vďaka ktorým by sa naše rady rozšírili o mladších členov, aby sa tí obohatili od starších a aby sa zabezpečila kontinuita. Na smrteľnej posteli Michael prosil Boba Royala a mňa okrem iného aj o to, aby sme sa postarali, aby AACTA žila ďalej.

Tento dospievajúci výtvor opäť raz osvetľuje našu tému: Michaelova posledná vážna snaha, podobne ako ostatné počas jeho života, bola skrz-naskrz katolícka. Dnes sa veľmi často spomína citát pápeža Pavla VI., ktorý poznamenal: „Moderný človek ochotnejšie počúva svedkov než učiteľov a ak aj počúva učiteľov, je to preto, že sú svedkami.“ Michael Novak bol naozaj učiteľom – pre študentov a štátnikov, kolegov a kritikov, ako aj pre minulé, prítomné a budúce generácie čitateľov po celom svete. Bol však tiež – spôsobom, ktorý sa dá ľahko prehliadnuť – katolíckym svedkom viery, ktorý sa pre svoju nebojácnosť pri rozprávaní o katolicizme stal vzorom. Práve jeho duchovné dobrodružstvo, jeho láska k Cirkvi a jeho viera umožnili, že tu dnes máme jeho oslnivý intelektuálny, sociálny a politický odkaz.

Mary Eberstadt
Autorka je výskumná pracovníčka v Inštitúte pre vieru a rozum. Jej nasledujúca kniha: Primal Screams: How the Sexual Revolution Created Identity Politics (Primálne výkriky: Ako sexuálna revolúcia vytvorila politiku identity) vyjde v auguste v Templeton Press.

Text je skrátenou verziou príspevku Mary Eberstadt na Second Annual Novak Symposium, ktorý organizovali Catholic University of America a Busch School of Business. Plnú verziu si v angličtine môžete prečítať tu.

Pôvodný text: Catholic All the Way: Michael Novak’s Legacy.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo