Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
06. apríl 2019

Kresťanská viera nie je plodom ľudskej kreativity alebo ľudskej múdrosti

Božie zjavenie, Sväté písmo a Svätá tradícia z pravoslávneho pohľadu.
Kresťanská viera nie je plodom ľudskej kreativity alebo ľudskej múdrosti

Metropolita Ilarion Alfejev. Zdroj: novosti

Kresťanská viera nie je plodom ľudskej kreativity alebo ľudskej múdrosti. Kresťanská viera má základy v Božom zjavení, totiž v tom, „čo sám Boh chcel zjaviť ľuďom, aby v neho verili správnym spôsobom a na svoju spásu a mohli ho dôstojne uctievať“ (1).

Podstata Božieho zjavenia je vyjadrená v Liste Hebrejom nasledujúcimi slovami: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom ústami prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi“ (Hebr 1,1-2). Boh sa teda odkrýval ľuďom postupne a krok za krokom. Prvý krok zjavenia Boha sa udial skrze prorokov a ten druhý skrze Božieho Syna Ježiša Krista. 

Sväté písmo a Svätá tradícia

Tieto dva kroky Božieho zjavenia nachádzajú vyjadrenie vo Svätom písme kresťanov, v Biblii (2). Biblia má dve časti: Starý zákon a Nový zákon.

Starý zákon pozostáva zo zbierky kníh, ktoré sú venované dejinám ľudstva od stvorenia sveta, ako aj dejinám vyvoleného ľudu Izrael. Významné miesto v tejto zbierke zaujímajú knihy Prorokov. Tieto knihy okrem iného predpovedajú, že na svet príde Spasiteľ.

Nový zákon obsahuje: štyri evanjeliá, ktoré informujú o živote, utrpení, smrti a zmŕtvychvstaní Ježiša Krista; knihu Skutky apoštolov, ktorá opisuje počiatočné obdobie v živote kresťanskej cirkvi; listy svätého apoštola Pavla, ktoré oslovujú široké spektrum tém k teológii a kresťanskému spôsobu života; katolícke listy (3) svätých apoštolov, ktoré sa zaoberajú jednotlivými aspektmi kresťanskej viery a kresťanského spôsobu života; Apokalypsu, ktorá hovorí o zavŕšení dejín sveta a o druhom Kristovom príchode.

Cirkev označuje všetky knihy Svätého písma za „inšpirované Bohom“ alebo „vnuknuté Bohom“. Ich autormi boli ľudia, avšak písali pod pôsobením Svätého Ducha, pod jeho vnuknutím.

Sväté písmo je pre kresťanov rozhodujúcim a zaručeným prameňom viery. Sväté písmo je súčasťou Svätej tradície a len zvnútra tejto Svätej tradície môže byť správne interpretované. 

Pod Svätou tradíciou chápe Pravoslávna cirkev náuku viery, sviatosti alebo tajomstvá (4), obrady, nariadenia k vedeniu života a celkovú mnohotvárnosť duchovnej skúsenosti, ktorá sa odovzdáva veriacim z generácie na generáciu, v písomnej alebo v ústnej forme. 

Jeden Boh – Otec a Stvoriteľ

Vyznanie viery sa začína slovami: Verím v jedného Boha, všemohúceho Otca, Stvoriteľa neba i zeme, všetkého viditeľného i neviditeľného.

Boh je jeden

Tu sa zdôrazňuje základná dogma kresťanskej viery: Existuje len jeden Boh.

Kresťanstvo je monoteistické náboženstvo. Viera v jedného Boha (5) je v kresťanstve dedičstvom po náboženstve židovského ľudu, ktoré nachádza vyjadrenie na stránkach Starého zákona, v prvej časti Biblie.

Boh, o ktorom hovorí Starý zákon, je jeden a jediný Boh: „Predo mnou nebol utvorený boh a ani po mne nebude. Ja som Pán a okrem mňa niet spasiteľa“ (Iz 43,10-11). Prvé prikázanie mojžišovského Zákona znie: „Ja som Pán, tvoj Boh... Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!“ (Ex 20,2-3). V knihe Deuteronómium hovorí Boh o sebe: „Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou silou“ (Dtn 6,4-5).

Ježiš neustále poukazoval na to, aké dôležité je starozákonné prikázanie uctievať jedného Boha. Pokušiteľovi odpovie: „Pánovi, svojmu Bohu sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť“ (Mt 4,10; Lk 4,8). Na otázku učiteľa Zákona: „Ktoré prikázanie je zo všetkých najdôležitejšie?“ Ježiš odpovie: „Najdôležitejšie je toto: Počuj, Izrael! Pán, náš Boh, je jediný Pán! Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou dušou, celou mysľou a celou silou“ (Mk 12,28-30).  

Apoštol Pavol povie: „Aj keď sú takzvaní bohovia na nebi či na zemi... no my máme jedného Boha Otca (6), z ktorého je všetko, a my sme tu pre neho a jedného Pána Ježiša Krista, skrze ktorého je všetko a aj my sme skrze neho“ (1Kor 8,4-6).

Inzercia

Chápanie Boha v Starom zákone

Boh v Starom zákone nie je v žiadnom prípade abstraktnou neosobnou silou, ktorá je veľmi vzdialená od človeka. On je živý Boh (1Sam 17,26.36; 2 Kr 19,16). Boh je vždy živý a činný, „nedrieme veru ani nespí“ (Ž 121,4), „neunaví sa, neustane“ (Iz 40,28).

Boh v Starom zákone je svätý Boh (Iz 57,15), jeho meno je „sväté a hrozné“ (Ž 111,9, 99,3). Boh je nazývaný „dobrý“ (Ž 34,9; 100,5; 144,9): Boh je absolútne dobro, prameň každého dobra a všetkej svätosti.

Boh „súdi celú zem“(Gen 18,25); „Súdi sa s každým telom, svojvoľníkov vydá meču“ (Jer 25,31). Boh je spravodlivý sudca, „on dáva výstrahu každý deň“ (Ž 7,12); „Zasadol si na trón, Sudca spravodlivý“ (Ž 9,5); „Jedného poníži, druhého povýši“ (Ž 75,8); „Povstaň, Sudca zeme, pyšným daj odplatu!“ (Ž 94,2).

V mnohých starozákonných textoch sa hovorí o Bohu metaforicky ako o bytosti podobnej človeku, ktorá má tvár, oči, uši, ruky, nohy, dych atď. To znamená: Boh vidí, počuje, hovorí, chodí, prikláňa a odvracia sa, pamätá si a zabúda, hnevá a upokojuje sa, čuduje sa, sprotiví si, smúti, ľutuje. 

Základom tejto metaforickej reči je skúsenosť osobného stretnutia s Bohom, pociťovanie jeho stálej účasti na živote ľudí. V skorších dobách ľudia cítili Boha po svojom boku – bol ich vládcom a sprievodcom na ceste, prítomný v ich bohoslužbách a sviatkoch, ako pomocník v každodennom živote. Svoju skúsenosť spoločenstva s Bohom sa ľudia usilovali vyjadriť prostriedkami, ktoré mali k dispozícii, pričom používali ľudské obrazy a pojmy.

Chápanie Boha v Novom zákone

V Novom zákone sa Boh ukazuje skrze Ježiša Krista predovšetkým ako náš nebeský Otec. V Starom zákone sa meno „Otec“ občas používa pre Boha (Iz 63,16), avšak v tom zmysle, že bol Otcom ľudu Izrael. V Novom zákone sa dôrazne a ustavične zastupuje predstava o Bohu ako Otcovi všetkých ľudí (7).

Pre každého človeka má Boh plán a každý človek je v jeho očiach cenný. Pre Boha neexistujú nadbytoční ľudia a nikto, komu by nechcel venovať svoju pozornosť a lásku. Boh myslí na každé svoje stvorenie: „Nepredávajú sa vari dva vrabce za halier? Ale ani jeden z nich nepadne na zem bez vedomia vášho Otca. Vám sú však spočítané aj všetky vlasy na hlave. Nebojte sa teda! Vy ste cennejší ako mnoho vrabcov“ (Mt 10,29).

O svojom nebeskom Otcovi Ježiš hovorí: je „milosrdný“ (Lk 6,36), „dobrý aj k nevďačným a zlým“ (Lk 6,35), „dáva vychádzať slnku nad zlými aj nad dobrými a zosiela dážď na spravodlivých aj nespravodlivých“ (Mt 5,45).

Akokoľvek dobrý môže byť nejaký človek, nikdy neprekoná Božiu dobrotu. V tomto zmysle Ježiš povie: „Nikto nie je dobrý, iba jeden — Boh“ (Mk 10,18; Mt 19,17). Zároveň vyzýva svojich učeníkov k tomu, aby napodobňovali Boha v jeho dokonalosti (Mt 5,48) a mysleli na to, že milosrdenstvo ich robí rovnakými s Bohom (Lk 6,36) a tvorcovia pokoja sa stanú Božími deťmi (Mt 5,9).

Na základe náboženstva Starého zákona Ježiš vytvoril nové náboženstvo, ktoré robí všetkých ľudí synmi a dcérami Boha. Prijatie za Božie dieťa sa deje skrze Svätého Ducha: „Všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Boží synovia. Veď ste neprijali ducha otroctva, aby ste opäť žili v strachu, ale prijali ste Ducha synovstva, v ktorom voláme: ‚Abba, Otče.‘ Tento Duch sám dosvedčuje nášmu duchu, že sme Božie deti“ (Rim 8,14-16).

Poznámky:

  1. Filaret Moskovský, Katechizmus.
  2. Slovo „Biblia“ pochádza z latinčiny a je vypožičané s gréckeho slova „Biblía“, ktoré znamená „knihy“.
  3. Označenie „katolícky“ má rozličné významy. Tu poukazuje na to, že tieto listy sa neobracajú na určitých ľudí, ale na celkovú Cirkev.
  4. Grécke slovo „mystérion“ označuje v Biblii v singulári Božie tajomstvo spásy v Ježišovi Kristovi (Ef 1,9; 3,3-4). Na Západe bolo toto slovo preložené slovom „sacramentum – sviatosť“. Pravoslávna cirkev často používa pre sviatosti výraz „tajomstvá“.
  5. „Monoteizmus“ (z gréčtiny: monos = jediný a theos = Boh) je viera v jedného Boha. Ďalšími monoteistickými náboženstvami sú židovstvo a islam. Kresťanstvo, židovstvo a islam sú občas označované ako „abrahámovské náboženstvá“ podľa biblickej postavy Abraháma, ktorý je uctievaný vo všetkých troch náboženských tradíciách.
  6. Zmysel týchto slov je takýto: hoci rozličné vymyslené bytosti v nebi a ľuďmi zbožštené predmety na zemi boli nazvané „bohmi“, v skutočnosti existuje len jeden jediný Boh. Tu apoštol Pavol hovorí o rozličných formách polyteizmu (z gréčtiny: polys – „mnoho“ a theos = „boh“) alebo o pohanskom mnohobožstve. K polyteistickým patrili predovšetkým náboženstvá v antickom Grécku a Ríme. Dodnes existujú takého polyteistické náboženstvá, ako hinduizmus, taoizmus, šintoizmus a niekoľko ďalších. 
  7. V náuke Ježiša Krista podľa Matúšovho evanjelia sa slovné spojenie „nebeský Otec“ (stále so zámenom „váš“ alebo „môj“) objavuje celkovo dvadsaťkrát.  

Metropolit Hilarion (Alfeyev): Katechismus. Kleine Wegbegleitung im orthodoxen Glauben, Muenster 2017. Preložil o. Ján Krupa.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.