Kresťanský život ako cesta duchovného sebaprekonávania

Kresťanský život ako cesta duchovného sebaprekonávania

Metropolita Ilarion Alfejev.

Kresťanstvu je cudzí ideál človeka, ktorý nehľadiac na seba nasadí všetky svoje sily a zdravie do pozemského úsilia, bez východiska do duchovných sfér.

Ani jedna historická osobnosť nemala taký vplyv na duchovno-mravný vývoj ľudskej spoločnosti ako Ježiš Kristus. Hoci nijako nevykazoval črty sociálneho reformátora, jeho náuka sa v priebehu stáročí stala základom pre radikálne zmeny v celkovom komplexe vzťahov medzi ľuďmi, nielen v rovine osobnej mravnosti, ale aj v sociálnej rovine. 

Ježiš nevyzýval k zrušeniu otroctva, no práve prostredníctvom kresťanského chápania prirodzenej rovnosti medzi ľuďmi bolo otroctvo nakoniec odstránené. Ježiš nevyzýval k zmene politického režimu alebo k reforme právneho kódexu, no práve prostredníctvom kresťanstva ľudská spoločnosť vytvorila také právne postupy, ktoré sú dnes základné pre životnú realitu mnohých štátov.

Ježiš nebol bojovníkom za sociálne práva, no práve na kresťanskej náuke sa zakladá to chápanie ľudských práv, ktoré dovolilo ženám a deťom stať sa plnohodnotnými členmi spoločnosti a umožnilo vyhubiť nerovnosť v spoločenských právach, ako aj diskrimináciu z dôvodu príslušnosti k nejakému národu alebo rase a mnohé ďalšie nedostatky spoločenského poriadku, ktoré boli príznačné pre starý svet.  

Premena spoločnosti sa začína mravnou premenou osoby. Starozákonné zákony cielili na uchovanie duchovného zdravia a neporušiteľnosti ľudu Izrael. Na to bolo možné v prípade potreby obetovať jednotlivých ľudí. Príznačný je biblický výrok: „Neobrezaný muž, ktorému by nebolo obrezané mäso predkožky, nech je vyobcovaný spomedzi svojho ľudu. Porušil moju zmluvu“ (Gen 17,14). Porušovatelia Božích zákonov museli byť jednoducho odseparovaní, odstránení ako nadbytočný alebo nebezpečný prvok, ktorý celkovo škodí ľudu.

V Novom zákone je každý človek predstavený ako vzácny v Božích očiach. Mravné napomenutia Ježiša Krista sa neobracajú na určitý ľud, ale na celé ľudstvo, no pritom Ježiš Kristus sa obracia na konkrétneho človeka. Pre kresťanstvo neexistujú nadbytoční ľudia, ktorých možno zničiť kvôli blahu ostatných ľudí. Každá duša je cenná a dokonca aj najtvrdošijnejším zločincom dáva Kristus šancu na polepšenie. „Kristus prišiel na svet spasiť hriešnikov“, zdôrazňuje apoštol Pavol (1Tim 1,15). Na kríži Pán daroval odpustenie kajúcemu lotrovi (Lk 23,40-43). 

Vo svojich poučeniach si Ježiš nekládol za cieľ dať vyčerpávajúcu zbierku mravných zákonov a predpisov. Takúto zbierku sa usiloval vytvoriť farizeji a zákonníci. Ich postoj bol Ježišovi veľmi cudzí. Ježišove náuky o mravných témach udávajú základný smer pre duchovný vývoj človeka, no v žiadnom prípade nie sú zacielené na to, aby reglementovali celý jeho život, aby mu brali slobodu. Naopak, vracajú človeku vnútornú duchovnú slobodu, ktorú stratil skrze zotročenie hriechom a vášňami.  

Duchovné sebaprekonávanie

V Kázni na vrchu poučuje Spasiteľ učeníkov: „Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich zožiera hrdza a mole a kde zlodeji vnikajú a kradnú. Zhromažďujte si poklady v nebi, kde ich nezožiera ani hrdza, ani mole, a kde zlodeji nevnikajú a nekradnú. Veď kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce“ (Mt 6,19-21). Tým Ježiš učí, aby sme nelipli ani na materiálnom bohatstve, ani na postavení v spoločnosti, ani na iných pozemských dobrách, ale aby sme vždy hľadali nebeské kráľovstvo.

Spasiteľ hovorí: „Nikto nemôže slúžiť dvom pánom. Buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo k jednému bude lipnúť a druhým pohŕdať. Nemôžete slúžiť Bohu i mamone“ (Mt 6,24). Zháňanie sa za pozemskými dobrami, horúčkovité hľadanie obohatenia je nezlučiteľné so službou Bohu. Na prvom mieste v hierarchii hodnôt musí stáť Boh; všetky ostatné dobrá môžu nasledovať len na druhom mieste alebo neskôr.

Keď Ježiš poučoval svojich učeníkov, aby sa nenechali premôcť pozemskými starosťami, pripomínal im Božiu prozreteľnosť: „Pozrite sa na nebeské vtáky: nesejú, nežnú, nezhromažďujú obilie do sýpok, a váš nebeský Otec ich živí. Či vy nie ste oveľa viac ako ony? ... A prečo ste takí ustarostení o oblečenie? Pozorujte poľné ľalie, ako rastú: nenamáhajú sa a nepradú. No hovorím vám: Ani Šalamún sa v celej svojej sláve neobliekal tak ako hociktorá z nich ... Nehovorte teda ustarostene: Čo budeme jesť? Čo budeme piť? Čo si oblečieme? Veď toto všetko zháňajú pohania; a váš nebeský Otec predsa vie, že to všetko potrebujete. Hľadajte však najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko sa vám pridá (Mt 6,26-33).

Týmito slovami Spasiteľ nezakazuje človeku pracovať a starať sa o živobytie pre seba a svoje deti: Spasiteľ varuje pre zotročením prácou, pred jej premenením na samoúčel. Kresťanstvu je cudzí ideál človeka, ktorý nehľadiac na seba nasadí všetky svoje sily a zdravie do pozemského úsilia, bez východiska do duchovných sfér. Kresťanstvo rozvíja iný ideál, ideál človeka, ktorý žije na zemi bez toho, aby sa nechal pohltiť hektickosťou a mnohými starosťami o pozemské veci, ale hľadá „Božie kráľovstvo a Jeho spravodlivosť“, myslí na svojho nebeského Otca a nespolieha sa až tak veľmi na svoje vlastné sily ako skôr na Božiu prozreteľnosť.

Ježiš učí: „Vchádzajte tesnou bránou! Veď priestranná brána a široká cesta vedú do záhuby a mnoho je tých, čo ňou vchádzajú. Do života vedie tesná brána a úzka cesta, a málo je tých, čo ju nachádzajú“ (Mt 7,13-14). Ježiš varuje: „Beda svetu pre pohoršenie. Pohoršenia síce musia prísť, ale beda človeku, skrze ktorého pohoršenie prichádza. Ak ťa zvádza tvoja ruka alebo noha, odtni ju a odhoď od seba. Lepšie ti bude, ak vojdeš do života okyptený alebo chromý, než aby si mal obidve ruky alebo obidve nohy, a hodili by ťa do večného ohňa. A ak ťa zvádza tvoje oko, vylúp ho a odhoď od seba. Lepšie ti bude, keď vojdeš do života s jedným okom ako s dvoma očami, a hodili by ťa do ohnivého pekla“ (Mt 18,7-9).

Kresťanský život je cestou duchovného sebaprekonávania a boja. V tomto boji však človek nie je sám. Sám Boh mu pomáha prekonávať pokušenia a mrzutosti, vykoreňovať neresti v sebe a kráčať cestou cnosti, keď sa človek obráti na Boha s prosbou o pomoc a spomenie si na jeho prísľub: „Proste a dostanete, hľadajte a nájdete, klopte a otvorí sa vám. Veď každý, kto prosí, dostáva, kto hľadá, nachádza, a tomu, kto klope, sa otvorí“ (Mt 7,7-8).

Metropolit Hilarion (Alfeyev): Katechismus. Kleine Wegbegleitung im orthodoxen Glauben, Muenster 2017. Preložil o. Ján Krupa.    

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo