Pocta kardinála Duku zosnulému pátrovi Akvinasovi

V sobotu dopoludnia vo Zvolene pochovajú najstaršieho slovenského rehoľníka, dominikána Akvinasa Juraja Gaburu, ktorý zomrel vo veku 104 rokov. Hlavným celebrantom pohrebnej omše bude kardinál Dominik Duka, pražský arcibiskup.

Pri tejto príležitosti pre Postoj napísal krátku spomienku na svojho rehoľného spolubrata a dlhoročného osobného priateľa.

Moje stretnutie s otcom Akvinasom má dve roviny, tá prvá je rozprávanie jeho českých spolubratov, ako boli Metoděj Habáň, ale aj Reginald Dacík a ďalší, o ňom.

Prvé skutočné stretnutie sa odohralo na stanici v Hradci Králové v roku 1973, keď otec Akvinas pricestoval na moje primície. Stal sa tak generálnym spovedníkom mojich rodičov, môžem povedať, že on celé primície prežil v spovednici (dodávam, že to bol kňaz – politický väzeň bez štátneho súhlasu).

Nikdy nenosil v srdci nenávisť

Bol to človek, ktorý skutočne nasledoval Krista, pre neho Cirkev nebola organizácia, pre neho ani Rád nebola organizácia. On dokázal prijímať jednotlivých predstavených, či už to bolo všeobecne v Cirkvi, alebo povedzme i v rámci Rádu a Provincie, tak ako danú skutočnosť, ktorá patrí k štruktúre Ducha Svätého.

Prečítajte si životný profil pátra Akvinasa
Žehnal aj zo smrteľnej posteleZdieľať

Bol kňazom, ktorý mal nesmierne citlivý prístup k človeku. Môžem to demonštrovať na rozprávaní známeho pražského kňaza Karla Pilíka. Keď v Leopoldove drali perie a mnohí plnili normu tým, že drali vo všelijakej kvalite, otec Akvinas často poznamenal: „Uvedomte si, čo keď ten vankúšik dostane malé bábätko a to brko ho bodne?!“ Takto poctivo on pracoval.

Zároveň bol vlastne spovedníkom Leopoldova aj ďalších väzníc, kde ho zavreli, čo znamená, že po určitom čase sa celkom určite našli donášači, ktorí ho udávali, a on šiel do korekcií. Preto veľkú časť svojho väzenia prežil na samotkách o hlade. No nikdy nenosil v srdci nenávisť!

Koniec koncov, komunistický režim mu predstavoval spolužiak z gymnázia, syn kostolníkov z Modrého kostola v Bratislave – Gustáv Husák. To už viem z rozprávania, keď sme sa stretávali, pretože sme vlastne s otcom Ambrózom Svatošom, ktorý bol od roku 1986 našou hlavou, vytvárali určitý triumvirát.

Veľké postavy bývajú nedocenené

Od roku 1975 sme mali Provinciu rozdelenú na českú časť a slovenskú časť. A ja som dostal za úlohu dbať na študijnú formáciu. Všetky naše rozhodnutia boli urobené demokraticky, hlasovaním, dvaja proti jednému, ako to má byť, a nikdy nemohla nastať patová situácia. No naše riešenia často spočívali v symfónii, teda v súhre.

Na túto jeho prácu nezabudnem, pretože vznik Slovenského vikariátu a potom aj vznik Slovenskej dominikánskej provincie – to boli kroky, na ktorých sme od roku 1975 spoločne pracovali. Každé stretnutie s ním bolo pre mňa určitou duchovnou obnovou, rovnako ako s jeho sestrou, ktorá bola spolužiačkou známej kunsthistoričky Růženky Vackovej, ženy, ktorá bola najdlhšie vo väzeniach komunistického Československa, ale predtým mala ešte tréning v nacistických väzniciach.

Myslím, že sú skutočnosti, na ktorých môžeme vidieť, že sloboda Cirkvi, ktorú občas prehrávame svojou malou statočnosťou alebo aj určitou pohodlnosťou, stojí práve na týchto skutočne veľkých postavách, ktoré si nikdy nepýtali žiadne vyznamenanie a, ako to už býva, ani si na ne nikto nespomenul, aby ich pripomenul a vyzdvihol.

Týmto by som teda chcel vzdať vďaku zosnulému otcovi Akvinasovi.