Arménsky katolícky patriarchát so sídlom v Libanone

Arménsky katolícky patriarchát so sídlom v Libanone

Arménsky katolícky patriarcha Krikor Bedros XX. Ghabroyan

Vzťahy Arménskej cirkvi s Rímskou cirkvou siahajú podľa najstaršej arménskej tradície k samotnému Gregorovi Osvietiteľovi.

Je dôležité zdôrazniť základnú zhodu arménskej kristológie s vierou chalcedónskych cirkví napriek rozmanitosti vo formuláciách.

Všetky cirkvi veria v jediného Krista, ktorý je „vtelené Božie Slovo, dokonalý Boh, čo sa týka božstva, dokonalý človek, čo sa týka človečenstva“, obidve prirodzenosti sú zjednotené „v únii, ktorá je reálna, dokonalá, bez zmiešania, bez premeny, bez rozdelenia a bez nejakej formy oddelenia“, ako vyznáva Spoločná deklarácia, podpísaná 13. decembra 1996 pápežom Jánom Pavlom II. a katholikom všetkých Arménov Karekinom I., pričom preberá doslovne chalcedónsku definíciu.

Ide teda len o verbálny či nominálny „monofyzitizmus“, ktorý neznamená zmiešanie prirodzeností. Táto základná ortodoxia arménskej kristológie, ako aj ostatných predchalcedónskych cirkví je už akceptovaná tak historikmi dogmy, ako aj v rozličných vyhláseniach autorít príslušných cirkví, napriek určitej zdržanlivosti v tomto ohľade.

Pre arménsku cirkev sa slávnostné uznanie kristologickej ortodoxie na vzájomnej úrovni s Rímskou cirkvou udialo v práve citovanej Spoločnej deklarácii medzi Jánom Pavlom II. a Karekinom I.

Dvaja katholikovia

Sídlo katholika sa viackrát sťahovalo počas stáročí. Vagharšapat, Dvin, Argina, Ani boli hlavnými sídlami vo Veľkom Arménsku. Po emigrácii do Kilíkie bolo najskôr od roku 1152 v Hromkla (Rumkale) na spodnom ramene Eufratu, v roku 1292 sa presťahovalo do Sis, hlavného mesta Kilíkijského kráľovstva. V roku 1441 biskupi a vardapet Veľkého Arménska požiadali katholika Grigora Musabekiana, aby sa zo Sis vrátil do pôvodného sídla, pretože toto mesto sa ocitlo na periférii imperiálnej správy Osmanov a Peržanov, ako aj života arménskej spoločnosti. Po Musabekianovom odmietnutí si východní Arméni zvolili nového katholika. Katholikos v Sis pokračoval s titulom „katholikos Kilíkie (Veľkého domu Kilíkie) s jurisdikciou ohraničenou na Kilíkiu a okolie, zatiaľ čo katholikos Ečmiadzinu bol uznaný za „katholika všetkých Arménov“.

V dôsledku genocídy v rokoch 1915-1916 a zničenia arménskych inštitúcií v Anatólii bolo sídlo katholika zo Sis po niekoľkých sťahovaniach provizórneho charakteru medzi Adanou, Aleppom a Damaskom presťahované v roku 1930 do Libanonu, do mestečka Antelias v blízkosti Bejrútu.

V 60. rokoch minulého storočia kilíkijský stolec z vlastnej iniciatívy zriadil eparchie mimo hraníc svojej tradičnej jurisdikcie (už neexistujúca starobylá Kilíkia, Cyprus, Libanon, Sýria), ktoré spôsobili napätia s Ečmiadzinom. Hoci zostala nezmenená vtedy vytvorená situácia eparchií, v ostatných troch desaťročiach sa rysovala medzi obidvoma sídlami vôľa k dialógu a väčšej spolupráci.  

Veľká väčšina Arménov, ktorí dnes bývajú v Arménsku alebo sú rozptýlení po svete, patrí do autokefálnej cirkvi, ktorá sa od minulého storočia oficiálne označuje ako „Arménska apoštolská cirkev“, zatiaľ čo jej tradičné označenie v liturgických textoch je Hayastaniayts Ekeghetsi (Cirkev Arménov).

Približne 5 percent Arménov tvorí katolícku komunitu zjednotenú s Rímom. K protestantským cirkvám sa hlási približne 150 000 Arménov. Na území Arménskej republiky po nadobudnutí nezávislosti sa rozšírili novšie náboženské hnutia a predovšetkým Jehovovi svedkovia.

Vzťahy s Rímom

Vzťahy Arménskej cirkvi s Rímskou cirkvou siahajú podľa najstaršej arménskej tradície k samotnému Gregorovi Osvietiteľovi, ktorý sa vydal do Ríma spolu s kráľom Trdatom, aby sa stretol s kráľom Konštantínom a pápežom Silvestrom.

Je dosť pravdepodobné, že Mikuláš I. bol v písomnom  styku s arménskym princom Ašotom V. Bagratidem, ktorý nastúpil na trón s menom Ašot I. (porov.Monumenta Germaniae Historica, Epistulae, VI, ed. Perels, Berolini 1925).

Vzťahy budú historicky viac zdokumentované a intenzívnejšie počnúc 11. storočím. No vzájomné nedorozumenia, príkazy obradových a disciplinárnych zmien zo strany Ríma, ktoré neboli nutné, a latinizačná orientácia dominikánskych Fratres Unitores hlboko zničili tieto vzťahy, ktoré sa vo svojich počiatkoch javili dosť sľubné. Cirkevná únia Florentského koncilu z roku 1439 (Decretum pro Armenis) nemala reálny dosah, aj z dôvodu slabej reprezentatívnosti nemnohých arménskych delegátov vo vnútri vlastnej cirkvi.

Treba si všimnúť, že už pred ustanovením arménskeho katolíckeho patriarchátu v roku 1742 existovali arménske komunity v plnom spoločenstve s Rímom v mestách Ľvov, Kamenec Podolský, Transylvánia a Mardin s arménskymi katolíckymi biskupmi. Ďalšie arménske katolícke komunity bez vlastných hierarchov existovali aj na Kryme, v Benátkach, Livorne, Ríme, Nachičevane, Smyrne, Isfahane a Egypte. 

Arménsky katolícky patriarchát

Kilíkijský patriarchát

Kilíkijský katolícky patriarchát Arménov siaha do 26. marca 1740, keď bol arménsky aleppský katolícky biskup Abrahám Ardzivian zvolený za katholika v Sis. Prišiel do Ríma a na konzistóriu 26. novembra 1742 bol potvrdený Benediktom XIV. za patriarchu Kilíkie pre katolíckych Arménov. V arménskom jazyku arménsky katolícky patriarcha má titul „katholikos patriarcha Kilíkijského domu“ (Kathoghikos Patriarkh Tann Kilikioy).

Po odcestovaní z Ríma v roku 1743 sa nemohol usadiť v Konštantínopole, kde bol medzičasom zvolený katholikos apoštolskej cirkvi, ale usadil sa v Kreime v Libanone. Nástupca presťahoval sídlo do Bzommaru (tiež v Libanone), ktorý sa stal duchovným centrom arménskych katolíkov.

Abrahám Ardzivian po uznaní pápežom prijal meno Bedros (Peter) a túto obyčaj prevzali jeho nástupcovia. Ich jurisdikcia sa týkala najskôr Kilíkie, Sýrie a Libanonu, potom Egypta a Mezopotámie a od roku 1769 sa rozšírila aj na región Tokat a Perkenik v Malej Ázii v okolí Sebaste.

Skupiny arménskych katolíkov existovali v rozličných častiach Turecka a v Konštantínopole. Bolo ich približne 10 000, keď bol v roku 1707 umučený kňaz Ter Komitas Cheomurdjian, blahorečený v roku 1929.

Dekrétom z 9. júla 1759 Sacra Congregatio de Propaganda Fide zriadila v Konštantínopole arménsky katolícky vikariát, ktorý bol závislý od latinského patriarchálneho vikára: trval až do zriadenia primaciálneho Konštanínopolského arcibiskupstva, čo vykonal Pius VIII. 6. júla 1830 v dôsledku civilnej emancipácie udelenej všetkým katolíkom Osmanskej ríše vďaka spojenému zásahu Rakúska a Francúzska pri Vysokej porte a vďaka následnému uznaniu katolíkov statusom millet v roku 1829.

V roku 1850 bolo zriadených šesť nových biskupských sídel v Turecku. Jurisdikčné konflikty medzi dvoma arménskymi primaciálnymi sídlami, v Libanone a Konštantínopole, boli vyriešené v roku 1866, keď na konzistóriu 10. júla bolo arménske primaciálne konštantínopolské sídlo zrušené a spojené s Kilíkijským patriarchátom zvolením Andona Hassuna za patriarchu, ktorý už bol arcibiskupom Konštantínopolu (1860 – 1867), pričom Kilíijský patriarchát začal sídliť v Konštantínopole.

Hassun, ktorého patriarchát bol poznačený tvrdými vnútornými bojmi v arménskej katolíckej komunite, bol na konzistóriu 13. decembra 1880 kreovaný na kardinála a po zrieknutí sa patriarchálneho úradu zomrel 28. februára 1884 po tom, čo u pápeža Leva XIII. dosiahol zriadenie Pápežského arménskeho kolégia v Ríme (1883). 

Patriarchálne sídlo zostalo v Konštantínopole do roku 1928, keď po zrušení šestnástich diecéz v Turecku z dôvodu genocídy v rokoch 1915-1916 a blízkosti prechodu moci na kemalistické sily bolo presťahované do pôvodného sídla do Bzommaru s permanentným sídlom v Bejrúte. Táto situácia sa stala definitívnou na konzultačnej synode Arménskej biskupskej konferencie v roku 1928. Dvadsiateho šiesteho januára 1929 ju ratifikovala Svätá stolica.

V roku 1937 bol zvolený za katholika-patriarchu biskup Aghagianian, ktorý prijal meno Krikor Bedros XV. V roku 1946 bol kreovaný Piom XII. za kardinála ako historicky druhý Armén. Jeho dlhý patriarchát znamenal veľmi šťastné obdobie v cirkevnej a inštitucionálnej organizácii arménskej katolíckej komunity vďaka výstavbe mnohých chrámov, škôl, časopisov a novín, pomocných inštitúcií. 

V roku 1958 bol Krikor Bedros XV. menovaný Piom XII. za viceprefekta Sacra Congregatio de Propaganda Fide, ktorej prefektom bol kardinál Fumasoni Biondi, po ktorom nastúpil v roku 1962. Vzdal sa úradu patriarchu Kilíkie katolíckych Arménov, keď bol v roku 1962 vymenovaný Jánom XXIII. za prvého delegatus seu moderator Druhého vatikánskeho koncilu.

Za nového patriarchu bol zvolený Louis Batanian, ktorý už bol arcibiskupom diecézy Aleppo a patriarchálnym vikárom, potom locum tenes patriarchu od roku 1959. Louis Batanian prijal menom Iknadios Bedros XVI.

Občianska vojna v Libanone (1975 – 1990) oslabila katolícku prítomnosť v krajine z dôvodu masovej emigrácie počas rokov vojny, ako aj po vojne.

Terajším katholikom patriarchom Kilíkie katolíckych Arménov so sídlom v Bejrúte je Krikor Bedros XX. Ghabroyan, ktorý bol zvolený za patriarchu 24. júla 2015 Synodou tejto patriarchálnej cirkvi.

Vychádza s láskavým súhlasom otca arcibiskupa Cyrila Vasiľa, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo