Pápež blahorečí siedmich rumunských gréckokatolíckych biskupov

Pápež blahorečí siedmich rumunských gréckokatolíckych biskupov

Vrchný arcibiskup Lucian Muresan počas kreovania na kardinála Benediktom XVI. v roku 2012. Zdroj: zimbio

Pri príležitosti blížiacej sa apoštolskej cesty pápeža Františka do Rumunska si prečítajte historický prierez dejinami kresťanstva na území dnešného Rumunska.

Tridsiata apoštolská cesta pápeža Františka bude namierená do Rumunska. Svoju trojdňovú návštevu Svätý Otec začne 31. mája v Bukurešti. Po oficiálnom prijatí prezidentom Klausom Johannisom a po rozhovore s premiérkou Vioricou Dăncilăovou sa v prezidentskom paláci stretne s reprezentantmi politického, spoločenského a diplomatického života.

Ďalej je naplánovaný rozhovor s rumunským pravoslávnym patriarchom Danielom, prejav pred Svätým Synodom, ktorý je riadiacim grémiom Rumunskej pravoslávnej cirkvi, a spoločná modlitba v patriarchálnej katedrále.

Prvého júna bude pápež František celebrovať svätú omšu na obľúbenom transylvánskom/sedmohradskom mariánskom pútnickom mieste Șumuleu Ciuc (Šumuleu Čiuk). Popoludní je naplánované stretnutie s mládežou a rodinami v meste Iași (Jaš), ktoré je situované neďaleko hraníc s Moldavskou republikou.

Druhého júna bude Svätý Otec viesť v meste Blaž slávnosť blahorečenia siedmich gréckokatolíckych biskupov, ktorí v období komunistického prenasledovania zomreli vo väzení v rokoch 1948 až 1970. Táto bohoslužba sa bude konať v byzantskom obrade, pápež bude prvý raz celebrovať podľa tejto východnej tradície. V závere svojej návštevy sa Svätý Otec stretne s Rómami, ktorí predstavujú najslabšiu sociálnu vrstvu v Rumunsku.

Rumunsko má v prvej polovici roka 2019 predsedníctvo v Rade Európskej únie. Vyše 80 percent z 20 miliónov obyvateľov Rumunska sa hlási k pravoslávnej cirkvi. Prvú a dosiaľ poslednú pápežskú návštevu v Rumunsku absolvoval v roku 1999 svätý Ján Pavol II. na pozvanie vtedajšieho pravoslávneho patriarchu Teoctista.

Maďarská a nemecká menšina v Rumunsku sa hlási väčšinou k protestantským konfesiám. Katolíci majú takmer šesťpercentný podiel. Podľa údajov Pápežskej ročenky z roku 2017 sa ku gréckokatolíckej cirkvi hlási 498 658 občanov Rumunska.

V marci tohto roka Vatikán oficiálne uznal martýrium, ktoré v komunistických žalároch podstúpili siedmi gréckokatolícki biskupi: Valeriu Frențiu, Vasile Aftenie, Tit-Liviu Chinezu, Ioan Suciu, Ioan Balan, Alexandru Rusu a kardinál Iuliu Hossu.

Vrcholom pápežskej návštevy v Rumunsku bude ich blahorečenie v meste Blaj (Blaž), kde sídli najvyšší predstaviteľ Rumunskej gréckokatolíckej cirkvi, ktorým je väčší (vrchný) arcibiskup Lucian kardinál Mureşan (* 1930).

Pri príležitosti blížiacej sa apoštolskej cesty pápeža Františka do Rumunska si prečítajte historický prierez dejinami kresťanstva na území dnešného Rumunska, ktorý kladie dôraz na dejiny tamojšej gréckokatolíckej cirkvi.

Nasledujúci výklad pochádza z publikácie Oriente Cattolico, ktorú v roku 2018 vydala vatikánska Kongregácia pre východné cirkvi:

Počiatky kresťanstva na území dnešného Rumunska

Proces pokresťančovania dáckych Rimanov, ktorí boli predkami terajších Rumunov, sa začal v období rímskeho Ilyrika. Dobytie Dácie cisárom Trajánom (105-106 po Kr.), vytvorenie rímskych provincií v celej oblasti a romanizácia spoločnosti predchádzali šíreniu kresťania na územiach severne od Dunaja. Keď cisár Aurelián okolo roku 275 opustil Dáciu, kresťanstvo dokončilo proces romanizácie miestnych národov a nové národy sa usadili v tejto geografickej oblasti.  

Čo sa týka kresťanskej prítomnosti v Scythia Minor, Martyrológium potvrdzuje prítomnosť dvoch biskupov v meste Tomis (dnes Constanţa), jeden bol aktívny v období Diokleciánovho prenasledovania kresťanov (okolo roku 300) a druhý za vlády cisára Licínia (308 – 324). Okrem spomenutých biskupov Synaxarion Konštantínopolskej cirkvi uvádza viac ako 60 mučeníkov v meste Tomis.

Nepochybný dôkaz kresťanskej prítomnosti v tomto regióne pri dolnom toku Dunaja poskytol objav baziliky zo 4. storočia v obci Niculițel. Chrámová krypta uchovávala sarkofág s relikviami štyroch mučeníkov. Ich mená sa podarilo identifikovať na gréckom nápise objavenom na tom istom mieste. Pod kryptou baziliky archeologické vykopávky odhalili ostatky ďalších dvoch mučeníkov, ich mená sú však neznáme.  

Dva dôležité dokumenty potvrdzujú, že Góti na druhej strane Karpát prijali kresťanstvo. Prvým dokumentom je list adresovaný Kapadóckej cirkvi v období svätého Bazila Veľkého. List poslal klérus Gótskej cirkvi spolu s relikviami svätého Sávu, gótskeho mučeníka, ktorého hodil do vody rieky Buzău jeho vlastný národ 12. apríla 372. Tento list je napísaný po grécky a opäť dokazuje vplyv tejto kultúry v regióne pri dolnom toku Dunaja. Druhým dokumentom je list napísaný Auxentiom z Durostorumu v čase smrti gótskeho biskupa Ulfilu. Tento list, datovateľný okolo roku 383, obsahuje prvky rumunského kresťanského slovníka. Je adresovaný prelátovi gréckej kultúry, ktorý prekladal Písma do gótčiny. Tento biskup používal často aj latinčinu, pretože jeho jurisdikcia sa rozprestierala na celé územie Impéria. To potvrdzuje lingvistická konfigurácia v Moesia Secunda, v oblasti južne od Dunaja, ktorá bol súčasťou diecézy Trácia vo východnej časti Impéria. 

Na rozdiel od Scythia Minor sú dôkazy prvých znakov kresťanského života v bývalej provincii Dácia takmer výlučne archeologického typu. Svedectvá datovateľné do obdobia medzi 4. až 8. storočím v tejto oblasti dosvedčujú existenciu kresťanstva na územiach severne od Dunaja, aj keď na miestnej úrovni chýbala náboženská hierarchia.

Transylvánia/Sedmohradsko od pokresťančenia až k cirkevnej únii s Rímom

Po roku 395 dve imperiálne diecézy Dácia a Macedónia boli postúpené východnej časti Impéria (Pars Orientis), aj keď z cirkevného hľadiska zostávali zviazané so západnou časťou. Išlo o situáciu, ktorá vznikla na začiatku 5. storočia, keď celá oblasť bola pripojená k Solúnskemu rímskemu apoštolskému vikariátu a cisár Justinián to potvrdil v roku 535 „Novellou 11“. Cisár založil vikariát v Prima Iustiniana, kde stanovil sídlo prefektúry Ilyrikum a povolil novému arcibiskupovi autoritu apoštolského vikára nad dunajskými provinciami a nad tromi zadunajskými provinciami, ktoré boli nedávno znovu dobyté.

Táto cirkevná organizácia bola otrasená, no nie zničená slovanskými inváziami (posledná zmienka o vikariáte v Prima Iustiniana je z roku 602). V polovici 8. storočia Ilyrikum prešlo pod jurisdikciu konštantínopolského patriarchu. Takto vzniknutá situácia pripravila pôdu pre šírenie kresťanstva medzi Bulharmi, ku ktorému došlo o storočie neskôr vďaka konštantínopolskej misii. V tom čase bulharskí vladári ovládali latinsky hovoriace kmene na obidvoch brehoch Dunaja; preto pokresťančenie Bulharov predstavovalo začiatok dlhého a plodného slovansko-byzantského obdobia v náboženských a kultúrnych dejinách Rumunov.

Postupné dobývanie Transylvánie Maďarmi, ktoré sa začalo na konci 10. storočia, bolo sprevádzané príchodom Sikulov. V polovici 12. storočia bola táto oblasť kolonizovaná Sasmi. S maďarským podmanením bola vytvorená v meste Alba Iulia latinská diecéza a jej prvý biskup bol inštalovaný v roku 1111. V roku 1191 bola zriadená praepositura nullius pre Sasov v meste Sibiu. Od 12. storočia sa tu objavili niektoré západné mníšske komunity, ktoré zakladali kláštory, napríklad benediktínsky kláštor v Cluj – Mănăştur (Kluž – Manaštur) a cisterciánsky v Igris (1179) a Carta (1208 – 1210). V rokoch 1211 až 1225 sa Rád nemeckých rytierov prechodne objavil v juhovýchodnej časti Transylvánie s vlastným centrom v meste Braşov (Brašov). Dominikáni prišli do tohto regiónu v roku 1221 a františkáni v roku 1228. V priebehu 14. storočia dynastia Anjouovcov postupovala diskriminačne a otvorene uprednostňovala latinskú cirkev. V tomto novom kontexte sa grécka cirkev stala základným prvkom identity pre Rumunov, ktorí sa nachádzali pod uhorskou nadvládou. 

Počnúc rokom 1437 sa inštitucionálne usporiadanie Transylvánie/Sedmohradska zakladalo na dokumente Unio trium nationum (Únia troch národov), ktorý vyhradzoval vedenie tohto kniežactva výlučne maďarskej šľachte (vrátane zlatinizovanej rumunskej šľachty), Sasom a Sikulom. Následkom toho rumunské obyvateľstvo bolo ponechané na okraji vládneho systému a jeho politická izolácia rástla.

Napriek tejto diskriminácii východná cirkev v Transylvánii pokračovala v pôsobení a v priebehu 15. a 16. storočia vznikli nové biskupstvá a východné monastiere po celom regióne na podporu cirkvi, ktorá bola veľmi aktívna medzi svojimi veriacimi.

V roku 1526 Turci porazili Maďarov pri Moháči a Transylvánia sa stala autonómnym kniežactvom podliehajúcim sultánovi. Následne rástli náboženské napätia v tejto oblasti pod vplyvom protestantskej reformácie. Saská komunita sa stala luteránskou v roku 1554 a od roku 1553 mala vlastného biskupa v meste Sibiu. V roku 1564 maďarská šľachta založila kalvínsku cirkev s vlastnou biskupskou štruktúrou, zatiaľ čo jej najradikálnejšie živly založili v roku 1571 antitrinitárnu Unitárnu cirkev s hlavným sídlom v meste Cluj (Kluž). Opakované nariadenia vydané transylvánskym snemom viedli k zrušeniu katolíckych diecéz Alba Iulia a Oradea a k zatvoreniu kláštorov a katolíckych konventov. Napriek všetkému katolicizmus vzdoroval v slobodných komunitách Sikulov, vo františkánskom konvente v Csyk a na panstvách niekoľkých rodín, ktoré zostali katolícke; malé komunity katolíkov prežili aj v niektorých väčších mestách (Cluj, Alba Iulia, Turda, Oradea, Caransebeș).

Náboženské reformy zavedené privilegovanými vrstvami Transylvánie mali dôležité následky pre pravoslávnych Rumunov.

V reakcii na pokus Sasov nanútiť reformáciu bol v roku 1544 vytlačený v Sibiu katechizmus v rumunskom jazyku, ktorý sa však nezachoval. Následne sa vďaka úsiliam diakona Coresiho objavili ďalšie materiály podľa slovanskej cirkevnej tradície Rumunov, ktoré boli vytlačené v cyrilike. 

V polovici roku 1560 sedmohradské knieža Ján Žigmund a snem, aby priviedli transylvánskych Rumunov k reformácii, nanútili miestnej pravoslávnej cirkvi protestantskú hierarchiu, a to so zámerom zmeniť zvnútra jej náboženskú doktrínu a prax. Prvý z takýchto biskupov Juraj zo Sangeorz bol ustanovený v roku 1566 v meste Teiuş. V tom istom roku zhromaždenie snemu stanovilo vyhnanie pravoslávnych biskupov, kňazov a mníchov, ktorí odmietali novú hierarchiu. Po smrti Jána Žigmunda v roku 1571 rumunská kalvínska hierarchia, keď zostala bez inštitucionálnej podpory, v krátkom čase upadla.

Nové sedmohradské knieža Štefan Báthory (1571 – 1586), ktorý v roku 1575 prijal aj titul poľského kráľa, bol katolík. V roku 1572 obnovil pravoslávnu hierarchiu v Transylvánii. Metropolitu Eftimia vysvätil [srbský] péčsky patriarcha. Od roku 1581 metropolita Eftimie sídlil v hlavnom meste Alba Julia v blízkosti rezidencie kniežaťa. V roku 1583 boli vytvorené ďalšie dve biskupstvá v mestách Vad a Şimleu na panstve rodiny Báthory. Dvadsiateho mája 1595 podpísaná zmluva medzi valašským kniežaťom Michalom Odvážnym a sedmohradským kniežaťom Žigmundom Báthorym stanovovala, že nasledujúcich transylvánskych pravoslávnych metropolitov bude vysviacať valašský metropolita.  

Toto nové inštitucionálne usporiadanie transylvánskej pravoslávnej cirkvi ju však neuchránilo pred protestantskými kniežatami, ktoré nastúpili na transylvánsky trón v 17. storočí. Knieža Gabriel Bethlén v nádeji, že zreformuje transylvánsku pravoslávnu cirkev, konšpiroval s ekumenickým patriarchom Cyrilom Lukarisom, ktorý sa prikláňal ku kalvinizmu. V roku 1638 knieža Juraj I. Rákoci publikoval dekrét, ktorý podriaďoval pravoslávnemu metropolitovi, kalvínskemu „biskupovi – dozorcovi“.

Najvýznamnejším opatrením, ktoré protestantské autority uložili transylvánskej pravoslávnej cirkvi, bola povinnosť používať rumunský jazyk namiesto slovanského jazyka na bohoslužbách a v cirkevnom živote. Toto nariadenie viedlo v roku 1648 k publikácii Nového zákona v rumunskom jazyku v meste Alba Iulia. Hoci zámerom protestantských vládcov bolo podporiť reformu rumunskej cirkvi, takáto zmena len posilnila puto medzi pravoslávnymi a ich vlastným náboženským dedičstvom.

V roku 1688 bola Transylvánia pripojená k Habsburskej ríši a nový politický a kultúrny kontext spôsobil hlboké zmeny v rumunskej pravoslávnej komunite v tomto regióne.

Cirkev na rázcestí: únia s Rímskou cirkvou (1700)

Myšlienka únie s Rímskou cirkvou sa šírila v Transylvánii na konci 17. storočia.

Vo februári 1697, vyše jedno storočie po Brestskej únii, transylvánsky pravoslávny metropolita Teofil zvolal do Balgradu (Alba Iulia) veľký počet kňazov na synodu o únii transylvánskych Rumunov s Rímskou cirkvou. Pozorné skúmanie textov tejto synody zjavuje existenciu dvoch odlišných nasmerovaní: niektorí sa prikláňali k únii podľa dogmatických bodov vydaných Florentským koncilom; iní sa dovolávali rovnosti práv s ostatnými náboženskými skupinami v krajine. Niektorí historici síce spochybnili pravosť rozhodnutí tejto synody, no je pravda, že tieto rozhodnutia boli potvrdené o mesiac neskôr, 21. marca 1697, v slávnostnej deklarácii, ktorú podpísal samotný metropolita. Okrem toho 10. júna toho istého roka sa ďalší dvanásti kňazi, ktorí sa nezúčastnili na synode, pripojili k rozhodnutiam pre úniu a žiadali uhorského prímasa, kardinála Leopolda Kolloniča, aby sa prihovoril na cisárskom dvore v prospech únie, ako bolo stanovené synodou a deklaráciou z marca 1697.  

Avšak v júli 1697, skôr ako viedenské autority stihli potvrdiť ich úsilia, metropolita Teofil náhle zomrel a tým ukončil prvú fázu cirkevnej únie. Následnú a komplexnejšiu fázu cirkevnej únie medzi rokmi 1698 až 1701 viedol jeho nástupca Atanáz Anghel. Pretože cisársky dvor meškal s rozhodnutím o cirkevnej únii, nový metropolita zorganizoval v jeseni 1698 ďalšiu synodu v Balgrade (Alba Iulia), pričom verejne propagoval projekt cirkevnej únie s Rímom. Privilegované vrstvy transylvánskej spoločnosti reagovali tvrdo na tento nový pokus, a tým vyvolali ďalšie váhanie vo Viedni. Táto situácia našla riešenie v cisárskom dekréte z februára 1699, ktorý je známy aj ako prvý Leopoldov diplom. Dekrét bol adresovaný všetkým pravoslávnym, ktorí žili v krajinách Svätoštefanskej koruny, a garantoval rovnosť práv cirkvám, ktoré sa zjednotia s Rímom. Tento dokument bol vykladaný ako potvrdenie rumunských plánov pre cirkevnú úniu. Po dlhých a ťažkých vyjednávaniach v roku 1701 cisársky dvor rozhodol sériou nariadení o únii transylvánskych Rumunov s Rímskou cirkvou.

Pretože boli katolíckou dynastiou, Habsburgovci vždy podporovali na novopodmanených územiach katolícke inštitúcie. V období podmanenia Transylvánie bola katolícka konfesia najslabšou v celom sedmohradskom kniežactve. Bolo jasné, že protestanti sa nikdy nevrátia ku katolicizmu, ale keďže Rumuni predstavovali väčšinu obyvateľstva, ich únia s Rímskou cirkvou by enormne posilnila katolícky vplyv v regióne. Keď sa začali vyjednávania medzi jezuitami a zástupcami transylvánskej pravoslávnej cirkvi, Rumunom bolo sľúbené oficiálne uznanie a zrovnoprávnenie. Avšak rastúca opozícia privilegovaných vrstiev Transylvánie zabránila aplikácii druhého Leopoldovho diplomu z roku 1701, ktorý priznával Rumunom všetky občianske práva. 

Akty synody, ktoré predchádzali a sprevádzali cirkevnú úniu, zjavujú pevnú vôľu zaistiť integritu obradu, kánonickej disciplíny a liturgie rumunskej pravoslávnej cirkvi na základe aktov Florentského koncilu. Rumunský klérus chápal úniu ako integráciu do katolíckeho spoločenstva, ale s odlíšenou cirkevnou identitou, ktorej zväzky s pravoslávnym svetom by boli zachované. K únii s Rímom ich neviedla vôľa oslobodiť sa od svojho pravoslávneho dedičstva, ale skôr túžba chrániť takéto dedičstvo pred rastúcim tlakom kalvínskeho reformačného hnutia.

Avšak rumunská cirkev sa vyvíjala inak, ako si tieto únie predstavovali pravoslávni veriaci. Pravoslávnych považovali za patriacich k „obradom“ v lone jedinej katolíckej cirkvi, a nie k jednotlivým cirkvám. V prípade Rumunov bola táto predstava nanútená kardinálom Kolloničom, ktorý v postavení uhorského prímasa mal dokončiť vyjednávania o únii. Jeho nedostatok dôvery voči rumunskej hierarchii a neuznanie cirkevnej identity rumunskej cirkvi v Transylvánii viedli k opätovnej vysviacke metropolitu Atanáza „sub conditione“ vo Viedni. Vladyka Atanáz tam musel zložiť vyznanie viery podľa tridentského obradu, dostal jezuitského „teológa“ ako poradcu a „grécky“ episkopát Transylvánie sa musel podriadiť „latinskému“ prímasovi Uhorska. Toto boli niektoré opatrenia, ktoré poznačili potridentský vývoj rumunskej gréckokatolíckej cirkvi po roku 1700.

Preklad príspevku o Rumunskej gréckokatolíckej cirkvi z publikácie Oriente Cattolico vychádza s láskavým súhlasom otca arcibiskupa Cyrila Vasiľa, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo