Rumunská gréckokatolícka cirkev v rokoch 1700 až 1948

Rumunská gréckokatolícka cirkev v rokoch 1700 až 1948

Siedmi rumunskí gréckokatolícki biskupi, ktorých 2. júna 2019 blahorečí pápež František. Foto: corrispondenza romana

Na prelome mája a júna tohto roka pápež František absolvuje apoštolskú cestu do Rumunska.

Venujte nám minútu, skôr ako začnete čítať

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. Ďakujeme!

Redakcia Postoja

 

Na prelome mája a júna tohto roka pápež František absolvuje apoštolskú cestu do Rumunska. Jej vrcholom bude blahorečenie siedmich gréckokatolíckych biskupov – mučeníkov v meste Blaj. Rumunský „malý Rím“ je sídlom archieparchie Făgăraş a Alba Iulia, ktorú vedie väčší (vrchný) arcibiskup Lucian kardinál Mureşan (* 1930), najvyšší predstaviteľ Rumunskej gréckokatolíckej cirkvi.  

Archieparchii Făgăraş a Alba Iulia podlieha päť eparchií: Oradea, Cluj-Gherla, Lugoj, Maramureş a Bucureşti (Bukurešť), pričom táto cirkev má vo svojej vlasti celkovo 498 658 veriacich (ide o údaj z Pápežskej ročenky za rok 2017). Eparchia v Bukurešti vznikla v roku 2014 odčlenením z archieparchie Făgăraş a Alba Iulia. Okrem Rumunska má táto cirkev od roku 1987 jednu eparchiu aj v USA, v Cantone (štát Ohio) so 6 200 veriacimi.

Viac informácii o vzniku spomenutých eparchií prináša historický prierez dejinami gréckokatolíckej cirkvi na území dnešného Rumunska, ktorý je doslovne prevzatý z publikácie Oriente Cattolico, ktorú v roku 2018 vydala vatikánska Kongregácia pre východné cirkvi:

Rumunská gréckokatolícka cirkev od roku 1700 do roku 1918: zrod a konsolidácia únie

Po uzavretí únie v Rímom bola pravoslávna opozícia obmedzená na južnú Transylvániu. Avšak v polovici 18. storočia musela gréckokatolícka cirkev čeliť rozsiahlym vzburám, ktoré viedli dvaja mnísi: Bessarion Sarai (1744) a Sofrón (1759 – 1760). Veľký počet veriacich sa zriekol únie, a preto sa viedenský cisársky dvor rozhodol uznať existenciu pravoslávia v Transylvánii, pričom v roku 1761 vyslal do tohto regiónu pravoslávneho biskupa. Napriek týmto stratám sa v priebehu dvoch nasledujúcich storočí rumunskej gréckokatolíckej cirkvi podarilo postupne rozvinúť na kompletnú inštitúciu s jasnou konfesionálnou identitou.

V tomto období prítomnosť tejto cirkvi silne ovplyvnila vývoj rumunského intelektuálneho života. Gréckokatolícka elita, ukotvená v obidvoch tradíciách, gréckej i latinskej, bola schopná vypracovať novú ideu národnej príslušnosti, ktorá nielenže viedla k rozvoju politických práv v Transylvánii, ale aj položila základy pre zrod moderného rumunského štátu. 

Inštitucionálne usporiadanie: od pravoslávneho metropolitu ku gréckokatolíckej arcidiecéze

Po tom, čo už získala politické uznanie (druhým Leopoldovým diplomom), musela nová gréckokatolícka cirkev získať ešte kánonické potvrdenie od Svätej stolice; bola to záležitosť, ktorá sa vyžiadala dlhý a ťažký proces. Vyjednávania medzi habsburskými autoritami a Svätou stolicou s konečným cieľom posilniť katolicizmus v Transylvánii sa konali medzi rokmi 1713 a 1721, ale rozdielny názor, čo sa týka statusu, ktorý treba udeliť novej diecéze, a patronátne právo, ktoré si nárokovala Viedeň, spomalili oficiálne uznanie Rímom. Nakoniec v roku 1721 bulou Rationi Congruit Svätá stolica formálne zriadila gréckokatolícku diecézu Făgăraş (Fagaraš) a uznala patronátne právo cisára Karola VI. nad diecézou. Hlavné sídlo gréckokatolíckej cirkvi zostalo v meste Făgăraş do roku 1737, keď ho biskup Inocent Micu-Klei presťahoval do mesta Blaj (Blaž), ktoré sa tak stalo novým cirkevným a kultúrnym centrom transylvánskych Rumunov, takže v roku 1866 ho rumunský básnik Mihai Eminescu definoval ako „malý Rím“.

V roku 1776 cisárovná Mária Terézia vytvorila v meste Oradea (Veľký Varadín) v severozápadnej časti kniežactva druhú diecézu pre gréckokatolíckych Rumunov, ktorí dovtedy spadali pod latinskú diecézu Oradea. Toto riešenie kánonicky potvrdil pápež Pius VI. bulou Indefessum 16. júna 1777. Ako už diecéza Făgăraş, tak aj táto nová eparchia sa stala sufragánnou diecézou latinskej arcidiecézy Ostrihom.

So vznikom národných hnutí v 19. storočí, hlavne v roku 1848, klérus a laici rumunskej gréckokatolíckej cirkvi prejavovali stále naliehavejšie túžbu po autonómnej hierarchii. Toto očakávanie bolo uspokojené v roku 1850, keď cisár František Jozef povýšil diecézu Făgăraş na metropóliu, pričom Oradea mala byť sufragánnym stolcom spolu s dvomi novými diecézami Gherla a Lugoj. Nová metropolitná provincia Făgăraş a Alba Iulia bola vyňatá z jurisdikcie latinského ostrihomského prímasa a získala cirkevnú autonómiu a slobodu od akéhokoľvek zasahovania inej miestnej hierarchie. Tieto nové inštitucionálne nariadenia potvrdil kánonicky 26. novembra 1853 pápež Pius IX. bulou Ecclesiam Christi

Takéto usporiadanie rumunskej gréckokatolíckej cirkvi zostalo nezmenené až do obdobia medzi dvomi svetovými vojnami, keď v roku 1930 Svätá Stolica zriadila novú diecézu Maramureş  (Maramureš) v severnej Transylvánii so sídlom v obci Baia-Mare.

Kultúrna aktivita a vzdelávací systém

Po kríze, ktorej rumunská gréckokatolícka cirkev musela čeliť v polovici 18. storočia, bolo jasné, že kvôli prežitiu únie treba zabezpečiť dobrú formáciu pre laických veriacich. Bol potrebný vzdelávací systém, ktorý by bol schopný poskytnúť ľudu teologické základy pre pochopenie únie a formovať kvalifikovaný klérus. S týmto cieľom začala cirkev publikovať rozličné teologické diela a rozbehla solídny vzdelávací systém a  pastoračnými návštevami rozvíjala stále intenzívnejší vzťah s veriacimi. V roku 1747 bolo v meste Blaj (Blaž) založené gréckokatolícke vydavateľstvo, ktoré publikovalo veľký počet diel pre klérus a laikov, ktoré vysvetľovali, v čom spočíva únia, a mali za cieľ podporovať mier v gréckokatolíckych komunitách, v ktorých únia vyvolala kontroverzie. Toto obnovené vzdelávacie úsilie a súbor publikovaných diel v období medzi 18. a 19. storočím mali veľký úspech pri budovaní novej gréckokatolíckej identity.

Prvý diecézny seminár bol otvorený v meste Blaj (Blaž) v roku 1754 a niekoľkí seminaristi mali možnosť študovať v iných latinských a gréckokatolíckych seminároch v rozličných častiach Habsburského impéria a v Ríme. V roku 1858 Pius IX. vyhradil v Gréckom kolégiu v Ríme štyri bezplatné miesta pre seminaristov novej rumunskej gréckokatolíckej metropólie. Medzi rokmi 1867 a 1918 vyše tridsať gréckokatolíckych študentov navštevovalo v Ríme pápežskú univerzitu Gregoriana. Diecéza Gherla otvorila seminár v roku 1858, zatiaľ čo diecéza Oradea otvorila vlastný seminár v roku 1912. Cirkev sa starala aj o vzdelávanie a formáciu laikov, predovšetkým v druhej polovici 19. storočia, keď začala formovať učiteľov náboženstva, ktorí mali pracovať na vidieku.

Výsledkom tohto vzdelávacieho úsilia bolo sformovanie generácie dobre vzdelaných kňazov, ktorí boli schopní prispievať k rozvoju gréckokatolíckej identity. Vďaka formácii získanej v Ríme, vo Viedni a v ďalších západných mestách bol veľký počet eminentných gréckokatolíckych intelektuálov schopný poskytnúť významný príspevok rumunskej kultúre.

Zavedenie latinských inštitúcií: katedrálna kapitula a vikariát

Biskupi rozvíjajúcej sa transylvánskej gréckokatolíckej cirkvi neraz zavádzali niektoré latinské inštitúcie, pričom ich prispôsobovali miestnej situácii. Uveďme dva príklady: zavedenie vikariátu a katedrálnej kapituly. Predovšetkým nebolo náhodné vytvorenie prvých vikariátov v gréckokatolíckych pohraničných oblastiach. 

Prvý vikariát bol ustanovený v roku 1776 v oblasti Uhorska, ktorá zahrnovala gréckokatolíkov severnej Transylvánie v lokalitách Satu Mare a Maramureş (Maramureš). O jedno desaťročie neskôr boli ustanovené vikariáty v mestách Făgăraş, Hațeg a Năsăud, za ktorými nasledoval na začiatku 19. storočia vikariát Silvania. Ako posledný bol ustanovený vikariát Maramureş v roku 1860 s cieľom posilniť severnú hranicu únie, ktorá sa zmenila niekoľko rokov predtým, keď rumunskí farári prešli z ruténskej cirkvi do novovytvorenej diecézy Gherla.

Prvého decembra 1808 pápež Pius VII. listom Apostolatus Officium ratifikoval cisársky dekrét z rovnakého roku, ktorý vytvoril katedrálnu kapitulu v diecéze Făgăraş, zloženú zo šiestich kanonikov, ktorých zodpovednosť za týkala najdôležitejších aktivít diecézy.

Kánonické a disciplinárne usporiadanie

Kánonické a disciplinárne usporiadanie rumunskej gréckokatolíckej cirkvi sa rozvíjalo v priebehu druhej polovice 19. storočia po vytvorení metropólie. Pretože štyri diecézy boli situované v dvoch odlišných politických entitách (Transylvánia a Uhorsko), pričom každá mala svoje vlastné svetské usporiadanie a odlišné dohody medzi štátom a cirkvou, kvôli jednote metropólie bolo potrebné prispôsobiť diecézne kánonické nariadenia. Svätá stolica intenzívne participovala na tomto procese, ktorý sa týkal aj nariadení konkordátu medzi Svätou stolicou a Habsburskou ríšou z roku 1855.

Niektorí gréckokatolícki biskupi, hlavne prvý metropolita Alexandru Şterca Şuluțiu (1853 – 1867), odmietali prispôsobiť sa potridentským nariadeniam. V úsilí vyriešiť túto situáciu apoštolský nuncius vo Viedni podnikol niekoľko návštev rumunskej gréckokatolíckej cirkvi v rokoch 1855, 1858 a 1868. Jeho zámerom nebolo len pochopiť problémy a potreby gréckokatolíckej cirkvi, ale aj skorigovať také aspekty jej života, ktoré boli považované za nezlučiteľné s nariadeniami Rímskej cirkvi. Hlavné otázky sa týkali rozvodu, zmiešaných manželstiev, ženatých kňazov, pripustenia ženatých kňazov do katedrálnej kapituly, cirkevných súdov, autonómie gréckokatolíckej cirkvi, regionálnych synod, formácie kňazov a liturgických kníh.

Postoj gréckokatolíkov v týchto veciach odzrkadľoval konfesionálnu identitu ich Cirkvi, ktorá bola výsledkom ich zrastenia s východnou tradíciou. Taká situácia vznikla zvlášť v roku 1868, keď bol zvolený za metropolitu Ioan Vancea (1868 – 1892). Synoda uložila novému metropolitovi desať podmienok, ktoré sa týkali usporiadania metropólie. Medzi nimi podmienka, ktorá sa týkala účasti rumunských gréckokatolíckych biskupov na Prvom vatikánskom koncile (1869 – 1870), nepredstavovala len vyjadrenie plnej integrácie tejto cirkvi do katolíckeho spoločenstva, ale aj slávnostné uznanie svojej individuality a svojich špecifických tradícií. 

Zvolanie koncilu rumunskej gréckokatolíckej cirkvi v roku 1872 po rozličných nevydarených pokusoch znamenalo rozhodujúci prechod v definícii jej konštitučného zriadenia. Napriek tomu je možné identifikovať aspoň v časti jej usporiadania vplyv latinskej ekleziológie. V roku 1872 koncil stanovil sériu noriem a princípov, ktoré vyzdvihovali autonómiu a individualitu gréckokatolíckej cirkvi. Metropolitné synody v rokoch 1882 a 1900 uzavreli proces, ktorý sa začal v 19. storočí a z ktorého vznikla usporiadaná cirkev s vlastnou kánonickou disciplínou. 

Rumunská gréckokatolícka cirkev v období medzi dvomi svetovými vojnami

V dejinách rumunskej gréckokatolíckej cirkvi bolo najplodnejšie medzivojnové obdobie. Pripojenie Transylvánie k Rumunsku v roku 1918 si vyžiadalo reštrukturalizáciu cirkvi kvôli prispôsobeniu sa novej politickej situácii. V roku 1929 Svätá stolica podpísala konkordát s Rumunskom a v roku 1930 promulgovala apoštolskú konštitúciu Solemni Conventione, ktorá reorganizovala katolícku cirkev v krajine. Na základe jej nariadení sa arcidiecéza Făgăraş a Alba Iulia, ktorá mala svoje centrum v meste Blaj, stala metropolitným sídlom so sufragánnymi diecézami Oradea so sídlom v meste Oradea, Cluj-Gherla so sídlom v meste Cluj,

Lugoj so sídlom v meste Lugoj a Maramureş so sídlom v obci Baia-Mare. V roku 1932 bol gréckokatolíkom starého Rumunského kráľovstva povolený protopopiat (protopresbyterát) v Bukurešti, ktorý bol v roku 1940 pretransformovaný na vikariát.

Dvadsiateho piateho júla 1923 gréckokatolícka hierarchia prejavila zámer prevziať bez výhrad gregoriánsky kalendár. Dvadsiateho piateho mája 1924 gréckokatolícki biskupi hlasovali za akceptáciu rozhodnutia rumunského pravoslávneho Svätého Synodu, ktorý sa konal od 10. mája do 8. júna 1923. Toto rozhodnutie odrážali náboženské nariadenia v 22. článku rumunskej ústavy z roku 1923 (neskôr náboženské nariadenia v 19. článku ústavy z roku 1938), podľa ktorej „Pravoslávna cirkev a gréckokatolícka cirkev sú rumunskými cirkvami […]. Pravoslávna cirkev je hlavnou cirkvou, ale gréckokatolícka cirkev má prednosť pred ostatnými vierami“. 

Voľba metropolitu

Problémy týkajúce sa voľby metropolitu vznikli v roku 1918 po smrti metropolitu, ktorý sa volal Victor Mihályi de Apşa. Volebná synoda vybrala troch kandidátov, ale cisár sa rozhodol odignorovať obvyklú procedúru a vybral toho, ktorý dostal menší počet preferenčných hlasov. Rumunská hierarchia sa obrátila na Svätú stolicu, ktorá zrušila cisárske rozhodnutie, no nevyriešila problém v pozadí tejto záležitosti.

Procedúry pre voľbu metropolitu neboli predmetom konkordátu z roku 1929 a nová procedúra bola zavedená až v roku 1935 pri voľbe ďalšieho metropolitu. Medzitým Svätá stolica schválila na žiadosť gréckokatolíckych hierarchov participáciu diecéz a arcidiecéz na voľbe metropolitu. Tým bola obnovená starobylá výsada synody a Cirkev si smela voliť svojho prímasa podľa kánonickej disciplíny.  

Vzdelávacie inštitúcie

Rumunská gréckokatolícka cirkev stratila všetky svoje základné školy v dôsledku ich znárodnenia v roku 1930. V období medzi svetovými vojnami sa jej podarilo založiť nové sekundárne školy v mestách Blaj, Cluj a Beius. Okrem toho v mestách Blaj a Oradea ďalej fungovali teologické inštitúty pre formáciu kňazov. V roku 1922 bol založený ďalší teologický inštitút v meste Gherla, ktorý bol potom v roku 1931 presťahovaný do mesta Cluj. Napokon v roku 1930 pápež Pius XI. založil v Ríme Collegio Pio Romeno: po otvorení v roku 1935 fungovalo iba do vypuknutia druhej svetovej vojny. Gréckokatolícke školy v období medzi dvomi vojnami poslúžili k rastu úrovne vzdelania v Cirkvi a k posilneniu cirkevnej identity.  

Rehoľné rády

Rehoľný život zaznamenal pozoruhodný rozmach počas medzivojnového obdobia. Je to viditeľné na pribúdaní rehoľných rádov v prostredí gréckokatolíckej cirkvi. Popri baziliánoch, ktorí boli znovu aktívni od roku 1923, sa tu objavili aj ďalšie komunity: assumptionisti, spočiatku v meste Blaj (1923) a potom v ďalších diecézach, jezuiti (1926) a františkáni (1928). Rumunské gréckokatolícke ženské rehoľné rády sa zrodili práve v tomto období, vrátane Kongregácie Márie Matky Božej v meste Blaj (1919), Sestry Notre Dame (1930) a Baziliánske sestry (1948).   

Zbožnosť veriacich

V tomto období rumunskí gréckokatolícki veriaci prejavovali svoju identitu rozličnými náboženským praktikami, napríklad individuálnymi alebo skupinovými púťami, procesiami, rozličnými formami zbožnosti, uctievaním svätých atď. Púte organizované pri príležitosti sviatku Nanebovzatia Panny Márie (Zosnutia Presvätej Bohorodičky), ktoré sa v Transylvánii konali od 19. storočia, veľmi pribúdali a priťahovali aj pravoslávnych veriacich. Pobožnosti k Božej Matke sa šírili v období, keď bol metropolitom Victor Mihályi de Apşa, ktorý založil niekoľko náboženských spolkov a bratstiev zasvätených Panne Márii. Rumunská gréckokatolícka cirkev prevzala aj posvätný ruženec a úctu k niektorým svätým, k Františkovi Assiskému, Antonovi Paduánskemu a Terézii z Lisieux. Pripojenie týchto latinských praktík k východnému dedičstvu prispelo k rozvoju jedinečného rímsko-grécko-katolíckeho náboženského cítenia. 

Preklad príspevku o Rumunskej gréckokatolíckej cirkvi z publikácie Oriente Cattolico vychádza s láskavým súhlasom otca arcibiskupa Cyrila Vasiľa, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.

Akou sumou by ste mohli podporiť POSTOJ?

Naša redakcia funguje najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Pridáte sa k nim? Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo