Prichádza čas osvedčených ženatých mužov v Amazónii?

Prichádza čas osvedčených ženatých mužov v Amazónii?

Pápež František v Puerto Moldonado v januári 2018. Foto: Osservatore Romano

Nádej na ženatých kňazov v latinskej cirkvi živia dva odseky z Instrumentum laboris mimoriadneho zhromaždenia Synody biskupov pre región Amazónie.

„Amazónia, nové cesty pre Cirkev a pre integrálnu ekológiu“ – takto znie téma špeciálneho zhromaždenia Synody biskupov pre región Amazónie, ktoré sa bude konať od 6. do 27. októbra 2019 na pôde Vatikánu.

Na pozvanie pápeža Františka do Ríma prídu biskupi z Bolívie, Brazílie, Ekvádoru, Peru, Kolumbie, Venezuely, Francúzskej Guyany, Guyany a Surinamu. Medzi synodálnymi otcami budú aj predstavitelia biskupských konferencií a zástupcovia reholí. Prítomní budú viacerí odborníci, predstavitelia niektorých cirkevných inštitúcií a tiež poslucháči, medzi ktorými budú zastúpené pôvodné národy Amazónie. Chýbať nebudú ani delegáti iných cirkví a náboženstiev.

Už 15. októbra 2017 ohlásil pápež František špeciálne zhromaždenie Synody biskupov pre región Amazónie a návštevou v peruánskom Puerto Maldonado, 19. januára 2018 spustil jeho prípravu. Vatikánsky sekretariát Synody biskupov zverejnil 8. júna 2018 prípravný dokument s dotazníkom. Na podklade odpovedí od okolo 260 miestnych a regionálnych prípravných zhromaždení za pomoci Celoamazonskej cirkevnej siete REPAM zostavil sekretariát Synody biskupov Instrumentum laboris, podľa ktorého sa budú preberať témy počas špeciálneho zhromaždenia Synody biskupov pre región Amazónie.

Instrumentum laboris, ktorého text zverejnili vo Vatikáne 17. júna 2019, sa skladá z troch častí: 1. Hlas Amazónie; 2. Integrálna ekológia: volanie zeme a chudobných; 3. Prorocká cirkev v Amazónii: výzvy a nádeje.

Viri probati

Na základe vyjadrení brazílskeho kardinála Cláudia Hummesa OFM alebo emeritného misijného biskupa Erwina Kräutlera CPPS vznikol predovšetkým v Európe – a tu hlavne v Nemecku – dojem, že špeciálne zhromaždenie Synody biskupov pre región Amazónie otvorí cestu pre kňazskú vysviacku starších ženatých osvedčených mužov z dôvodu nedostatku kňazov v niektorých odľahlých regiónoch Južnej Ameriky.

Nádej na niečo také živia len dva zo 147 odsekov v Instrumentum laboris.

Odsek 126: „b) Sviatosti musia byť prameňom života a posily pre všetkých. Musí sa prekonať prísnosť disciplíny, ktorá vylučuje a odcudzuje, a síce skrze pastoračnú citlivosť, ktorá sprevádza a integruje. c) Spoločenstvá majú ťažkosti sláviť Eucharistiu kvôli nedostatku kňazov. ,Cirkev žije z Eucharistie‘. Namiesto toho, aby sme nechávali cirkevné obce bez Eucharistie, treba zmeniť kritériá výberu a prípravy poverených služobníkov, aby sa Eucharistia slávila.“

Konkrétnejší je potom odsek 129, kde sa pod nadpisom „Odporúčania“ okrem iného uvádza: „Potvrdzujúc, že celibát je darom pre Cirkev, treba skúmať možnosť kňazskej vysviacky pre prednostne domácich, vážených a svojím spoločenstvom akceptovaných starších mužov, aj keď títo už majú existujúcu a trvalú rodinu, aby mohli zabezpečiť, že sviatosti budú sprevádzať a podporovať kresťanský život.“

Nádej na viri probati v Amazónii živí aj skutočnosť, že pápež František vymenoval svojho priateľa, 84-ročného kardinála Cláudia Hummesa OFM, ktorý je zároveň prezidentom REPAM-u, za generálneho relátora mimoriadneho zhromaždenia Synody biskupov pre región Amazónie. Kardinál Hummes bude mať kľúčovú funkciu pri vypracúvaní záverečného dokumentu mimoriadneho zhromaždenia, na ktorého podklade môže pápež František napísať posynodálnu apoštolskú exhortáciu.

Pápežovo vyjadrenie počas konferencie na palube lietadla

Pri predstavovaní Instrumentum laboris biskup Fabio Fabene, ktorý je podsekretárom Synody biskupov, zdôraznil, že pápež František vylúčil všeobecné zrušenie povinnosti celibátu. Sekretariát Synody biskupov s požiadavkou viri probati len prijal žiadosť, ktorú uviedli opýtaní počas prípravy synody. Absencia slávenia Eucharistie kvôli nedostatku kňazov je na mnohých miestach pociťovaná ako „núdzový stav“, napriek tomu platí: „Nikto nechce spochybniť celibát,“ uisťoval biskup Fabene.

Pri svojej odpovedi sa podsekretár Synody biskupov odvolával na odpoveď pápeža Františka na otázku novinárky Caroliny Pigozziovej z týždenníka Paris match na tlačovej konferencii na palube lietadla počas návratu do Ríma zo Svetových dní mládeže v Paname koncom januára tohto roka:

Caroline Pigozzi: „... Je možné pomýšľať, že by ste v Katolíckej cirkvi podľa vzoru východného rítu dovolili ženatým mužom stať sa kňazmi?“

Pápež František: „V katolíckej cirkvi východného obradu to môžu urobiť, a volia si celibátnu alebo manželskú možnosť – pred diakonátom.“

Caroline Pigozzi: „Ale teraz v rámci Katolíckej cirkvi latinského obradu: možno pomýšľať, že vy by ste také rozhodnutie videli možným?“

Pápež František: „Čo sa týka latinského rítu... Prichádza mi na myseľ tá veta sv. Pavla VI.: ,Uprednostňujem dať svoj život, skôr než zmeniť zákon o celibáte.‘ Toto mi prišlo na myseľ a chcem to povedať, pretože je to veta odvážna; v ťažšej chvíli, než je táto: 1968-70... Osobne si myslím, že celibát je pre Cirkev darom. A po druhé, nesúhlasím s tým, aby sa dovolil voliteľný celibát, nie. Mohla by jedine zostať určitá možnosť v tých najodľahlejších lokalitách – myslím na ostrovy v Tichomorí... Ale jedna vec je uvažovať, keď je tu pastoračná potreba, tam duchovný pastier musí myslieť na veriacich. Je jedna kniha od otca Lobingera [biskup Fritz Lobinger, Kňazi pre zajtrajšok, EMI, 2009], je zaujímavá – toto je niečo, o čom sa diskutuje medzi teológmi, nie je to moje rozhodnutie. Moje rozhodnutie je: ,nie‘ voliteľnému celibátu pred diakonátom. Je to niečo, za čím si osobne stojím: neurobím to, toto zostáva jasné. Som niekým, kto je ,uzavretý‘? Možno, ale necítim sa, že by som sa mal postaviť pred Boha s týmto rozhodnutím. Keď sa vrátime k otcovi Lobingerovi, ten povedal: ,Cirkev koná Eucharistiu a Eucharistia tvorí Cirkev.‘ Ale tam, kde nie je Eucharistia, v spoločenstvách – pomyslite, Caroline, na ostrovy v Pacifiku...“

Caroline Pigozzi: „Tiež aj v Amazónii...“

Pápež František: „... možno že tam... na mnohých miestach... Lobinger hovorí: Kto koná Eucharistiu? V tamojších komunitách ,vedúcimi‘, ak to tak povieme, alebo organizátormi, sú diakoni alebo rehoľné sestry či laici, priamo. A Lobinger hovorí: možno vysvätiť staršieho ženatého muža – toto je jeho téza – možno vysvätiť staršieho ženatého muža, ale len aby vykonával munus sanctificandi, čiže aby celebroval svätú omšu, aby vysluhoval sviatosť zmierenia a dával pomazanie chorých. Kňazská vysviacka udeľuje tri munera (úrady): regendi – spravovať, ako pastier; – docendi – vyučovať a sanctificandi (posväcovať). Toto je spojené s vysviackou. Biskup by mu udelil čisto fakulty pre munus sanctificandi: toto je tá téza. Kniha je zaujímavá. Azda toto môže pomôcť pri uvažovaní nad problémom. Ja verím, že tento problém musí byť otvorený v tomto zmysle, tam, kde je pastoračný problém, z dôvodu chýbajúcich kňazov. Nehovorím, že by sa to malo robiť, pretože som nad tým nereflektoval, nemodlil som sa dostatočne nad tým. Ale teológovia musia bádať. Príkladom je otec Lobinger... z Fidei donum, bol v Južnej Afrike... už je na dôchodku. Spomínam tento príklad na naznačenie bodov, kde sa majú robiť. Hovoril som s istým oficiálom Štátneho sekretariátu, biskupom, ktorý musel pracovať v jednej komunistickej krajine na začiatku revolúcie. Keď videli, ako sa uberá tá revolúcia v 50. rokoch, viac-menej, biskupi tajne vysvätili roľníkov, statočných a nábožných mužov. Potom, keď kríza prešla, po tridsiatich rokoch, vec sa vyriešila. A on mi hovoril o silných dojmoch, aké zažíval, keď pri jednej koncelebrácii videl týchto roľníkov, so zrobenými rukami, ako si obliekajú alby, aby koncelebrovali s biskupmi. V dejinách Cirkvi sa toto udialo. Je to vec, ktorú treba študovať, uvažovať nad ňou a premodliť ju.

Caroline Pigozzi: „... sú tu tí protestanti, čo sa stali katolíkmi...“

Pápež František: „Áno, pýtate sa ma na to, čo urobil pápež Benedikt XVI., je to pravda. Zabudol som na Anglicanorum coetibus, na anglikánskych kňazov, ktorí sa stali katolíckymi a naďalej žijú v manželstve, akoby boli východnými. Spomínam si na jednu stredajšiu audienciu, keď som videl vo veľkom počte týchto kňazov, v kolárikoch a za ruku so svojimi manželkami a deťmi..., a vysvetlili mi to. Je to pravda, ďakujem, že ste mi to pripomenuli.“

Situácia v Amazónii

Amazonské územie je obrovské – sedem a pol milióna kilometrov štvorcových, deväť krajín – kňazi sú vzácni, problém je pociťovaný a dlhodobý. „Jednou z hlavných vecí, ktoré treba počúvať, je stonanie tisícov komunít bez nedeľnej Eucharistie na dlhé obdobia,“ čítame v prípravnom dokumente pre mimoriadne zhromaždenie Synody biskupov pre región Amazónie. Existujú komunity, ktoré môžu sláviť Eucharistiu len raz alebo dva razy ročne. Rakúsky misionár Erwin Kräutler, ktorý bol dvadsaťpäť rokov biskupom najväčšej brazílskej amazonskej diecézy Xingu, porozprával o tom pápežovi a svoje skúsenosti zhrnul takto: „Mám neobmedzené územie, 700-tisíc veriacich, 800 komunít a len 27 kňazov.“

O viri probati sa diskutuje už nejaký čas

Brazílsky kardinál Cláudio Hummes OFM, dlhoročný priateľ pápeža Františka, podporuje túto možnosť už od roku 2006. Svätý Otec František hovoril o nej už v rozhovore poskytnutom nemeckému týždenníku Die Zeit v roku 2017: „Musíme uvažovať o tom, či viri probati sú možnosťou, a musíme tiež stanoviť, aké úlohy môžu vykonávať, napríklad v izolovaných komunitách. Cirkev musí rozpoznať správnu chvíľu, v ktorej Duch Svätý niečo žiada.“

V prednáške s názvom „Ako bude vyzerať Cirkev v roku 2000?“ z roku 1969 Joseph Ratzinger povedal, že Cirkev v budúcnosti bude malá, a preto zavedie aj „určité nové formy úradu“, napríklad bude vysviacať „za kňazov osvedčených kresťanov, ktorí sú v svetskom zamestnaní“ (Wie wird die Kirche im Jahr 2000 aussehen?, in: Gesammelte Schriften, Band 8/2 [2010], s. 1167). V roku 1970 bolo nemeckým biskupom predložené memorandum k otázke celibátu, ktoré podpísali deviati profesori teológie, medzi nimi Walter Kasper, Karl Lehmann a Joseph Ratzinger. Podľa memoranda má byť v latinskej cirkvi principiálne zachovaná spätosť kňazského úradu a celibátu, ale zároveň treba skúmať, či by popri celibátne žijúcich kandidátoch nemohli byť vysviacaní za kňazov aj ženatí muži. Niet žiadnej pochybnosti o tom, že Katolícka cirkev má k tomu slobodu, keď sa to z pastoračných dôvodov javí ako nevyhnutné.  

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo