Newman a Ratzinger: dvaja pokorní robotníci v Pánovej vinici

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Newman a Ratzinger: dvaja pokorní robotníci v Pánovej vinici

Slávnosť blahorečenia kardinála Newmana, ktorej predsedal pápež Benedikt XVI. 19. septembra 2010. Foto: vaticannews.va

Oboch zaujímala predovšetkým pravda. Newman ju bránil proti liberalizmu v náboženstve, Ratzinger proti relativizmu.

Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

V roku 2010 Benedikt XVI. vyhlásil pred prítomným zástupom, ktorý čakal na blahorečenie Johna Henryho Newmana: „Newman dlho predstavoval dôležitý vplyv v mojom živote a v mojom myslení.“

Dve desaťročia predtým, pri príležitosti pripomienky stého výročia smrti anglického kardinála vtedy ešte kardinál Ratzinger opísal „svoju vlastnú cestu k Newmanovi“: už ako seminarista sa Ratzinger zoznámil s Newmanovou teológiou svedomia a vývinu doktríny, dvomi oblasťami, v ktorých tento svätec „rozhodujúcim spôsobom prispel k obnove teológie“.

Osobitne, pokračoval Ratzinger, „nám Newman vložil do ruky kľúč, aby sme budovali historické myslenie v teológii, či oveľa viac, naučil nás myslieť v teológii historicky a tak rozoznať identitu viery vo všetkých jej etapách“. Ratzinger bol takmer sedem desaťročí teológom, ktorý myslí v rámci teológie historicky, čiže skúma zázračnú súhru medzi nekonečným Bohom a konečným svetom. Vynikajúci príklad tohto podáva jeho trilógia Ježiš Nazaretský, kde skúma vplyv Vtelenia na dejiny, aj to, ako sa dejiny pokúšali vysporiadať sa s Vtelením.

Jozef Ratzinger: „Newman nám vložil do ruky kľúč, aby sme budovali historické myslenie v teológii, či oveľa viac, naučil nás myslieť v teológii historicky a tak rozoznať identitu viery vo všetkých jej etapách“. Zdieľať

Vzhľadom na tieto vrúcne slová o Newmanovi a na ich prekrývajúce sa teologické pohľady by sme čakali, že v Ratzingerovom rozsiahlom korpuse nájdeme, ako sa priamo zaoberá Newmanovým dielom, a tiež hojné citáty z neho. Takýchto odkazov je však málo a sú roztratené. Pravdou je, že sa sústredili na rozličné odvetvia teológie. Newman pracoval na cirkevných Otcoch, vývine kresťanskej doktríny, vzdelávaní a svedomí, kým Ratzinger sa venoval najprv fundamentálnej teológii, zjaveniu, ekleziológii a potom liturgii a kristológii.

Zo všetkých tieto podoblasti majú čosi spoločné: vývin doktríny a zjavenie. No vo svojich pamätiach Ratzinger pripísal svoje chápanie zjavenia nie Newmanovi, ale sv. Bonaventúrovi. Ratzinger zbežne spomína Newmanovo meno v roku 1968 vo svojom komentári ku konštitúcii 2. vatikánskeho koncilu Dei verbum a je to kuriózny odkaz: Newmanovu teóriu o vývine pripisuje vplyvu Gregoriánskej univerzity v Ríme, hoci Newman napísal svoju knihu na túto tému ešte predtým, než vôbec vstúpil na rímsku pôdu.

Vzhľadom na to, že sa priamo nezaoberá Newmanom, stojí za to spýtať sa: Ako presne Newman ovplyvnil Ratzingera? Môžeme povedať, že Ratzinger chápal nejakú tému, povedzme o vývine doktríny, podobne ako Newman a potom rozvíjal Newmanove myšlienky vlastným spôsobom?

Lepší pohľad na tieto otázky môžeme nájsť v Ratzingerovom tenkom zväzku Chváloreč na svedomie, ktorý sa skladá z dvoch krátkych príspevkov na konferencii v Spojených štátoch prednesených v rozmedzí siedmich rokov. Prvý text „Svedomie a pravda“ sa delí na tri časti, z ktorých druhá je venovaná Newmanovi.

K téme:
Kardinál Newman: Moderný cirkevný otec Zdieľať

Ratzinger tu predstavuje Newmana, „ktorého život a dielo by sme mohli právom označiť za jediný veľký komentár k problému svedomia“, a jeho teóriu svedomia, ktorá môže „prehĺbiť pohľad na aktuálne problémy a otvoriť nám pohľad na ich spojivá s dejinami“. Potom spomína Newmanov život ako odpoveď tým, ktorí by chceli svedomie zmeniť na akýsi subjektivizmus. Pokiaľ ide o konečné závery o konkrétnych otázkach svedomia, Ratzinger sa obracia na sv. Pavla a sv. Tomáša Akvinského, nie na Newmana.

Z tejto stručnej eseje vidíme, že Ratzinger určite pozná jadro Newmana ako mysliteľa a, čo je dôležitejšie, ako človeka. Píše: „Neváham tvrdiť, že pravda je ústrednou témou celej Newmanovej intelektuálnej koncepcie. Svedomie zaujíma ústredné miesto v jeho myslení práve preto, že v jeho strede je pravda. Inými slovami, ústredné postavenie pojmu svedomia sa u Newmana spája s predchádzajúcim ústredným miestom pravdy.

Pravda sa nachádza v srdci Ratzingerovej teologickej a pastoračnej práce – túto druhú vyjadruje biskupské motto, ktoré si zvolil: Cooperatores veritatis, „Spolupracovníci pravdy“. V rozhovore s Petrom Seewaldom Ratzinger poznamenal, že na začiatku svojej kariéry „vylúčil otázku pravdy, lebo sa zdala príliš veľká.“ No neskôr, „v rokoch zápasov v 70. rokoch 20. storočia, mi bolo jasné: ak opomenieme pravdu, kvôli čomu to vlastne všetko robíme?“ Hľadanie pravdy síce so sebou prináša „hrozby a riziká“, no Ratzinger pochopil, že „opustenie pravdy nič nerieši, naopak, vedie k tyranii rozmaru“.

Potom so svojou charakteristickou pokorou pripája myšlienku, ktorá je ústredná pre jeho teologický projekt: „S pravdou môžeme pracovať preto, lebo pravda je osoba.“

Newman zasvätil život boju proti liberalizmu v náboženstve. Ratzinger zasvätil svoj tomu, aby zabránil zatieneniu náboženstva relativizmom, zákerným potomkom liberalizmu. Napriek rozličným chorobám, ktorými trpela doba jedného a druhého, títo dvaja teológovia ponúkli ten istý liek: pravdu, ktorá sa zjavuje vo Vtelení Božieho Syna.

Aj Ratzinger ovplyvnil dve generácie katolíkov nielen špecifickými ideami vo svojich knihách, ale aj tým, kým je: pokorným robotníkom v Pánovej vinici, ktorý používa to najlepšie z minulosti na oživenie katolicizmu v prítomnosti. Zdieľať

Ratzinger určite čítal Newmana aj o Newmanovi. Detaily Ratzingerovej teológie však pochádzali z iných zdrojov: zo sv. Bonaventúru, sv. Augustína a J. G. Geiselmanna z Tübingenskej školy, okrem iných. Newman teda nemal na Ratzingera vplyv prostredníctvom nejakých špecifických teologických axióm, ale tým, kým bol, a tiež teologickým prístupom, ktorý stelesňoval.

Je to ešte vhodnejšie preto, lebo aj Ratzinger-teológ – a tiež ako pápež – ovplyvnil dve generácie katolíkov nielen špecifickými ideami vo svojich knihách, ale aj tým, kým je: pokorným robotníkom v Pánovej vinici, ktorý používa to najlepšie z minulosti na oživenie katolicizmu v prítomnosti. V tomto zmysle, aj v rozličných iných, je teda Ratzinger rovnako dedičom Newmanovho teologického projektu ako priamy učeník Newmanovho myslenia.

Newman je pre svoju teológiu a osobnú svätosť obzvlášť hodný toho, aby bol menovaný za učiteľa Cirkvi, čiže mimoriadneho učiteľa s rozhodujúcim prínosom do teológie. Podrobnosti jeho teológie sa síce od Ratzingerovej odchyľovali, no anglický svätec a nemecký pápež sú spolupracovníkmi v pravde a v svätosti. Možno sa na Newmanov príhovor za svojho dediča jedného dňa dočkáme aj toho, že uvidíme Ratzingera vyzdvihnutého na tú istú dôstojnosť.

David G. Bonagura, Jr.
Autor vyučuje v Seminári sv. Jozefa v New Yorku. Je autorom knihy Steadfast in Faith: Catholicism and the Challenges of Secularism (Pevní vo viere: Katolicizmus a výzvy sekularizmu, Cluny Media).

Pôvodný text: Newman and Ratzinger​.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo