Prvé stretnutia západosýrskeho kresťanstva s latinským

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Prvé stretnutia západosýrskeho kresťanstva s latinským

Sýrsky katolícky patriarcha Ignác Jozef III. Júnan. Foto: Augsburger Allgemeine

Zatiaľ čo zrod jakobitskej sýrskej cirkvi predstavoval hlboký rozkol v Antiochijskom patriarcháte, vzťahy medzi križiakmi a jakobitmi boli priateľské a srdečné.

Jakobitská sýrska cirkev zaznamenala vrcholné obdobie na prelome 12. a 13. storočia. V tom období, hoci sýrčinu postupne vytláčala arabčina, nastala určitá renesancia sýrskej kultúry a literatúry. Mafrián Orientu po roku 1264 a jeden z najznámejších spisovateľov sýrskej renesancie Gregor Bar Hebraeus referuje, že v tej dobe táto cirkev mala vyše dvadsať metropolitných a vyše sto biskupských stolcov, od Cypru a Anatólie až po Sýriu, Perziu a dnešný Afganistan. No nechýbali ani komunity na Ďalekom východe, v Turkistane a Sinkiangu.

Vzťahy s moslimami sa vyvíjali konštruktívne, hoci politika abbásovského kalifátu vyvolávala už na konci 8. storočia masové prestupy kresťanov na islam a počet kresťanov enormne ubúdal aj počas neskorého stredoveku.

Tolerantní križiaci 

Jakobitský sýrsky patriarcha Michal I. „Veľký“ (1166 – 1199), autor najkompletnejšieho diela o sýrskych dejinách, chváli vo svojom spise ducha tolerancie križiakov a dobré vzťahy s Rímom. Tento úctu požívajúci patriarcha odmietol pozvanie pápeža Alexandra III. na Tretí lateránsky koncil (1179). Jakobiti zostávali verní svojmu krédu, až na nejaké výnimky. Dobré vzťahy medzi oboma cirkvami vzbudili na niektorých územiach silnú náklonnosť voči Rímu. A tak v roku 1183 rival patriarchu Michala dokázal previesť väčšiu časť jeruzalemskej jakobitskej sýrskej komunity do Katolíckej cirkvi.

Počas návštevy v Jeruzaleme v roku 1237 patriarcha Ignác II. David al-Haišumi (1222 – 1252) vykonal v prítomnosti provinciála dominikánov Filipa akt podriadenia sa Rímu. O termínoch únie sa rokovalo neskôr, v roku 1247, keď patriarcha Ignác oficiálne zopakoval svoje vyznanie viery v liste adresovanom pápežovi Inocentovi IV. Avšak väčšia časť jakobitských sýrskych veriacich nenasledovala patriarchu, úniu udržiavala iba malá komunita v Tripolise. Po tomto akte podriadenia sa Ignác sa zriekol funkcie patriarchu a vstúpil do rehole bratov kazateľov vo Svätej zemi. Koniec latinskej nadvlády vo Svätej zemi, ešte pred konečnou kapituláciou Acri (1291), znamenal prerušenie tohto procesu zbližovania. 

Medzi rokmi 1292 až 1495 zažila jakobitská sýrska cirkev (= Sýrska pravoslávna cirkev) mnohé schizmy. Rozdelenie Blízkeho východu medzi rozličné politické mocnosti vyživovalo interné rivality v rozličných komunitách. Prinajmenšom štyria patriarchovia boli súčasne v úrade: jeden v Mardine pod mongolskou nadvládou; ďalší v Barsaumovom monastieri pod nadvládou Mamelukov; tretí v Kilíkii a štvrtý v Tur Abdine. Popri neustálom úpadku Cirkvi a početných konverziách na islam bol následkom týchto rozporov aj prechod niekoľkých biskupov a metropolitov do Katolíckej cirkvi. Avšak išlo o osobné únie, do ktorých sa nikdy nezapojilo veľké množstvo veriacich. 

Florentský koncil

Nové oficiálne kontakty boli začaté na Florentskom koncile (1438 – 1445). Jeden z dekrétov, Multa ad Admirabilia (promulgovaný v Ríme 30. novembra 1444), proklamoval úniu medzi katolíkmi a jakobitmi. Dokument podpísal edesský biskup, ktorý bol emisárom patriarchu Ignáca Behnama, ale pád Konštantínopolu do rúk Osmanov (1453) a komplikované cirkevné rozpory jakobitskej cirkvi viedli k odmietnutiu dekrétu o únii absolútnou väčšinou jakobitských veriacich.

Napriek všetkému patriarcha Ignác Abd-Allah v roku 1549 vyslal jedného svojho kňaza do Ríma k pápežovi Pavlovi III. a dva roky neskôr k pápežovi Júliovi. Hoci medzi historikmi sa stále ešte diskutuje o tom, či tieto kontakty viedli k oficiálnej únii, tieto dve misie zaiste pripravili terén pre ďalšie vyjednávania medzi Svätou stolicou a dvomi Ignácovými nástupcami. Patriarcha Ni’mat-Allah, ktorý sa vydal do Ríma na pozvanie pápeža Pia IV. (1559 – 1565), podpísal vyznanie viery, čím uzavrel úniu, ale po návrate do vlasti bol konfrontovaný so silnou internou opozíciou a obvinili ho pred tureckými úradmi z kolaborácie s nepriateľom. Ni’mat-Allah odmietol tieto obvinenia a konvertoval na islam. Neskôr utiekol z krajiny a uchýlil sa do Ríma (1578), kde mu pápež Gregor XIII. (1572 – 1585) udelil rozhrešenie. 

Vďaka prítomnosti a vplyvu Ni’mat-Allaha v Ríme získal jeho nástupca a synovec Ignác Dávid Šah (1576 – 1591) od pápeža potvrdenie menovania za patriarchu. Napriek tomu apoštolskému nunciovi a titulárnemu sidonskému biskupovi Leonardovi Abelovi, keď sa v roku 1583 pokúsil doručiť mu pápežskú bulu a pálium, sa nepodarilo nájsť Šaha ani v jeho sídle Deir al-Za’faran pri Mardine, ani v jeho rezidencii v Dijarbakire, pretože Šah sa obával, že ho postretne rovnaký osud ako jeho strýka Ni’mat-Allaha.

Latinskí misionári

Nový pokus o úniu bol možný až v 17. storočí v dôsledku zlepšenia vzťahov medzi Konštantínopolom a Rímom. Katolícka cirkev s pomocou Posvätnej kongregácie de Propaganda Fide, zriadenej v roku 1622, dokázala zorganizovať misiu nových rehoľných rádov. Okrem toho Rím našiel vo Francúzsku usilovného partnera pre svoje misionárske aktivity. Po roku 1626 sa latinské rády (jezuiti, kapucíni, karmelitáni, dominikáni) dokázali v priebehu niekoľkých rokov rozšíriť po celom Blízkom východe, pričom sa sústreďovali predovšetkým v Aleppe, kde existovala početná kresťanská komunita.

V tej dobe veľa jakobitských sýrskych biskupov potajomky a individuálne zložilo vyznanie katolíckej viery. Patriarcha Ignác Hadajat-Allah (1597 – 1639) sa obával, že vyznanie poslušnosti pápežovi v písomnej forme sa môže dostať do rúk nepriateľských osmanských úradov. Damaský biskup Cyril ata-Allah, pretože sa v roku 1632 stal katolíkom, bol dokonca uväznený a obvinený z komplotu s Talianmi proti sultánovi. Prepustili ho až po zaplatení enormného výkupného. 

Vysviacka Andreja Achidžana za patriarchu

Jezuitskí a kapucínski misionári zaznamenali taký úspech, že v polovici 17. storočia väčšina jakobitských sýrskych kresťanov vstúpila do spoločenstva s Rímom, takže v Aleppe nastala chvíľa pre misionárov, aby našli katolíckeho arcibiskupa pre sýrskych kresťanov. Ich zámer sa im podaril s pomocou francúzskeho konzula Françoisa Piqueta, reprezentanta Ľudovíta IX. v Aleppe. Piquetovi sa podarilo presvedčiť jakobitského patriarchu Ignáca Šimona I., aby vymenoval katolíka za arcibiskupa aleppského sýrskeho milletu (po arabsky: ta’ifa, národ). Misionári, s ktorými sa patriarcha radil, označili za najlepšieho kandidáta Andreja Achidžana.  

Andrej bol jakobitským sýrskym kresťanom, ktorý v roku 1643 konvertoval do Katolíckej cirkvi pod vplyvom karmelitánov a jezuitov. Formoval sa v Maronitskom kolégiu v Ríme, kam ho poslal maronitský patriarcha Jozef Aquiri (1644 –1648). Po troch rokoch od návratu do Libanonu ho vysvätil za kňaza maronitský patriarcha Hanna as-Safrawi (1648 – 1656).

Sýrsky patriarcha Ignác Šimom bol naklonený návrhu misionárov, aby vymenoval Andreja za aleppského arcibiskupa, a s podporou francúzskeho konzula mal v zámere vysvätiť ho. Avšak misionári považovali za neakceptovateľné, aby tejto ceremónii predsedal nekatolík. Preto v roku 1656 maronitský patriarcha vysvätil Achidžana za biskupa, ktorý prijal meno Mar Denis. Keď Andrej prišiel do Aleppa, ohrdnutý jakobitský sýrsky patriarcha ho odmietal akceptovať. Vtedy konzul Piquet napísal žiadosť francúzskemu ambasádorovi v Konštantínopole, v ktorej ho prosil, aby získal od sultána Muhammada IV. dekrét, ktorým by bol Andrej uznaný za legitímnu hlavu sýrskej komunity v Aleppe. Táto žiadosť bola vypočutá, takže 9. augusta 1656 bol Andrej Achidžan ustanovený za aleppského arcibiskupa. Napriek tomuto zásahu osmanskej autority katolícky biskup sýrskeho milletu nebol schopný udržať v jednote komunitu a medzi sýrskymi katolíckymi a jakobitskými sýrskymi kresťanmi často prepukali konflikty. V roku 1657 bol Andrej nútený uchýliť sa do Libanonu. V roku 1658 François Piquet, ktorý sa mal postarať o jeho opätovné ustanovenie, intervenoval pri aleppskom pašovi, aby tento presvedčil jakobitského sýrskeho patriarchu akceptovať Andreja ako arcibiskupa. 

Hoci postupom času opozícia ochabovala, Achidžan ako dobrý katolík svojej doby nedokázal akceptovať niektoré západosýrske tradície. Okrem toho živil pochybnosti o svojom právnom statuse, lebo aj keď slúžil ako biskup západosýrskej komunity, vysvätený bol ako maronitský biskup. Túto otázku vyriešil pápež Alexander VII. bulou Inter Gravissimas (1659), ktorá potvrdila vysviacku Andreja Achidžana a udelila mu dišpenz od západosýrskeho obradu. A tak bol Andrej oficiálne uznaný pápežom za legitímneho aleppského biskupa. A tak rast sýrskej katolíckej komunity bol výsledkom spojených úsilí arcibiskupa, latinských misionárskych rádov a konkrétnej podpory zo strany francúzskeho konzula.

Keď v roku 1661 zomrel v Mardine jakobitský sýrsky patriarcha Ignác Šimon, katolícki misionári a nový francúzsky konzul François Baron chceli, aby po ňom nastúpil Achidžan. Cieľom bol vstup celého sýrskeho milletu do Katolíckej cirkvi, aby sa vyhlo vytvoreniu dvojitej hierarchie. A tak Andrej Achidžan bol s podporou zo strany francúzskej diplomacie zvolený za patriarchu a sultán ho potvrdil za hlavu sýrskeho národa „firmanom“ (bara’ah, dekrét), ktorý bol napísaný zlatými písmenami. Dvadsiateho augusta 1662 sa Achidžan za veľkej ceremónie – v prítomnosti antiochijského pravoslávneho patriarchu Michala III. Zaima a arménskeho siskeho (kilíkejského) patriarchu Chačadúra III. – stal patriarchom s menom Ignác Andrej Aleppský. Ešte pre svojou intronizáciou Andrej vysvätil za biskupa svojho brata Behnama, ktorý nastúpil po ňom ako aleppský arcibiskup.   

Katolík Andrej Achidžan bol jedinou hlavou sýrskeho národa, ktorý bol potvrdený tak sultánom Muhammadom IV., ako aj pápežom Alexandrom VII. V roku 1663 ho pápež poctil páliom, zatiaľ čo francúzsky konzul sa postaral o zaslanie kópií „firmanu“ všetkým sýrskym kongregáciám v Mezopotámii. Zakrátko sa edesský sýrsky arcibiskup ‘Abd el-Jalil vybral aj so sprievodom do Aleppa, aby oficiálne akceptoval nového patriarchu. V nasledujúcich rokoch únia napredovala, hoci nejaká opozícia zostala. Pretože biskupi Šukr Allah (ktorý zomrel v roku 1672) a ‘Abd al-Masih vznášali nárok na patriarchálny trón, v roku 1664 musel byť Andrej znovu potvrdený Vysokou portou v Konštantínopole za legitímneho patriarchu.

Spory o nástupníctvo

Krátko pred smrťou v roku 1677 patriarcha Andrej presvedčil jeruzalemského jakobitského sýrskeho biskupa Gregora Petra Šabaddina, aby sa stal katolíkom, a označil ho za svojho nástupcu. Napriek tomu bol po Andrejovej smrti vymenovaný za patriarchu Petrov strýko ‘Abd al-Masih, pretože Šabaddin pre veľké zdravotné problémy došiel do Aleppa neskoro. O päť mesiacov neskôr bol Peter potvrdený Vysokou portou za patriarchu a v roku 1678 intronizovaný v Aleppe.

Zápas medzi strýkom a synovcom zapríčinil obdobie veľkej nestability na patriarchálnom stolci. Peter bol päť ráz vyhnaný a päť ráz sa mu podarilo získať od sultána príkaz na investitúru. Vďaka podpore zo strany rakúskeho cisára Leopolda I., pápeža Inocenta XII. a francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. bol v roku 1700 vymenovaný za patriarchu Mar Ignác Peter VI. Šabaddin. Avšak na konci sa táto dišputa vyvinula v prospech strýka, patriarcha Ignác Peter VI. bol zatknutý a donútený odísť do vyhnanstva v Adane, kde na začiatku roku 1702 zomrel.     

Počas nasledujúcich ôsmich rokov sýrski katolíci zostali bez patriarchu a bez chrámov. Väčšina sýrskych  kresťanov, ktorá nasledovala Andreja Achidžana v Aleppe, sa vrátila do jakobitskej sýrskej cirkvi pod vedením patriarchu ‘Abd al-Masiha. Pripadlo Rímu postarať o pastoračnú starostlivosť pre sýrskych katolíkov, ktorí neboli uznaní oficiálne. V roku 1715 Rím vymenoval ‘Abd al-Ačada Safera za arcibiskupa celého sýrskeho národa. Akty maronitskej synody z roku 1736 podpísali aj dvaja sýrski katolícki biskupi: Gregor z Damasku a Dionýz z Aleppa. Zvyčajne išlo len o jedného sýrskeho katolíckeho biskupa, ktorý sídlil buď v Ríme, alebo Jeruzaleme, či v monastieri Mar Efrém v Libanone.

Z taliančiny preložil o. Ján Krupa. 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo