Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
21. 05. 2020, 09:03

Sviatok

Kristovo nanebovstúpenie

Kristovo nanebovstúpenie si nemožno predstavovať podľa prírodných zákonov, lebo oslávené telo zmŕtvychvstalého Krista už nepodliehalo pozemským fyzikálnym zákonom.

Kristovo nanebovstúpenie

Aj keď Lukášovo dvojdielo hovorí o viditeľnom Ježišovom vznesení sa do neba (Lk 24,51), resp. o viditeľnom vzatí Ježiša do neba (Sk 1,11), Kristovo nanebovstúpenie si nemožno predstavovať podľa prírodných zákonov, lebo oslávené telo zmŕtvychvstalého Krista už nepodliehalo pozemským fyzikálnym zákonom.

Zatiaľ čo podľa Lukášovho evanjelia (kap. 24) sa Ježišovo nanebovstúpenie udialo v pondelok po Nedeli Pánovho zmŕtvychvstania, podľa Skutkov apoštolov (kap. 1) až po štyridsaťdňovom medziobdobí, v ktorom sa Zmŕtvychvstalý viackrát zjavil vyvoleným svedkom (Sk 10,40; 13,31).

„Štyridsať dní“ medzi Ježišovým zmŕtvychvstaním a nanebovstúpením netreba chápať ako exaktný časový údaj, ale ako zaokrúhlené symbolické číslo, ktoré je inšpirované dĺžkou Ježišovho pobytu v púšti (Lk 4,1).  

Pán Ježiš nanebovstúpením ukončil verejné a viditeľné účinkovanie na zemi. Kristovo nanebovstúpenie tvorilo záver zjavení a začiatok kazateľskej činnosti apoštolov.

Zostúpenie z neba na zem sa uskutočnilo pri vtelení Božieho Syna a ten istý Ježiš vystúpil s ľudskou prirodzenosťou do neba (Jn 3,13, Ef 4,8-10).

Ježišovo nanebovstúpenie malo za cieľ jeho povýšenie. Kristus prevzal vládu nad všetkým (Ef 4,8–10; 1,20n). Jeho povýšenie na Pána, Mesiáša a Syna (Rim 1,4; 14,9; Sk 2,36), Príhovorcu (Rim 8,34), Vládcu a Spasiteľa (Sk 5,31) je zamerané na parúziu, pri ktorej sa povýšený Pán ukáže ako sudca (Sk 10,42; 17,31).

Kristovo nanebovstúpenie – jeho „odchod“, jeho „oslávenie“ – bolo potrebné, aby zoslal Svätého Ducha (Jn 16,8; 7,39; Lk 24,49; Sk 1,8; 2,32; Ef 4,8–12).

Cirkevní otcovia a stredovekí teológovia

Ešte Meliton Sardský († okolo 190) sa pozerá na Kristovo vzkriesenie, nanebovstúpenie a povýšenie k pravici Otca ako na jedinú udalosť. V ranej Cirkvi sa štyridsať dní medzi Ježišovým zmŕtvychvstaním a nanebovstúpením nepovažovalo za časový údaj. Vskutku Cirkev spočiatku nepoznala vlastný sviatok Kristovho nanebovstúpenia (Pseudo-Barnabášov list 15,9), spomínalo na naň v rámci slávnosti Zoslania Ducha Svätého. Samostatný sviatok Nanebovstúpenia Pána je dosvedčený až v 4. storočí (Apoštolské konštitúcie 8,33) a pred 5. storočím nie je všeobecne rozšírený.

Keďže v Novom zákone je rozprávanie o Kristovom nanebovstúpení posledným veľkonočným príbehom a súvisí so zoslaním Ducha Svätého na Turíce, bolo príhodné v rámci liturgickej reformy natiahnuť veľkonočné obdobie od slávnosti Kristovho zmŕtvychvstania cez slávnosť Nanebovstúpenia Pána až po slávnosť Zoslania Ducha Svätého.  

Popri Markellovi z Ankyry († okolo 374), ktorý hovorí o dovŕšení „osláveného človeka“ Ježiša, cirkevní otcovia – napr. Irenej Lyonský († okolo 200), Hilár z Poitiers († okolo 366), Augustín († 430) a Lev Veľký († 461) – zdôrazňujú telesné nanebovstúpenie Krista. Zmŕtvychvstaním bolo plne oslávené Kristovo telo. Hilár z Poitiers tvrdí, že Ježiš bol dovŕšený v „tom istom oslávenom tele“ (De Trinitate 11). Povýšenie Syna bolo na prospech ľudskej prirodzenosti, „ktorú bolo treba obohatiť takýmto oslávením“ (Lev Veľký, Tomus II epistola 165, 115).

Podľa Jána Damaského († pred 754) oslávená Kristova telesnosť, s ktorou sedí po pravici Boha Otca, nie je fyzická, Kristus nesedí po pravici Otca v lokalizovanom zmysle (Fide orthodoxa 4,2). Aj Ján Scotus Eriugena († okolo 880), Albert Veľký († 1280) a Mikuláš Kuzanský († 1464) zdôrazňujú, že Kristovo nanebovstúpenie nemalo ako cieľ kozmologicky určiteľné miesto.

Cirkevné magistérium

Kristovo nanebovstúpenie a zasadnutie po pravici Boha Otca je obsiahnuté už v najstarších vyznaniach viery (DH 10-76) a viackrát ho potvrdil Učiteľský úrad Cirkvi (DH 125; 150; 189; 502; 1338). Zdôrazňuje sa oslávená telesnosť v Kristovom nanebovstúpení (DH 44; 681; 801; 852).

Cirkev učí aj to, že zmŕtvychvstalý a povýšený Pán sedí „po pravici Otca“, a síce iuxta modum naturalem, ako to zdôrazňuje Tridentský koncil (DH 1636), no tridentskí konciloví otcovia nemali na mysli Kristovu fyzickú telesnosť, ale chceli odlíšiť prebývanie Krista v nebi od jeho prebývania vo sviatostiach.

Vo vyznaní viery v Kristovo nanebovstúpenie sa vyjadruje veľkonočná viera, že Syn, ktorý sa stal človekom a uponížil sa až na smrť na kríži, bol definitívne a navždy vzatý do plnosti života a moci svojho Otca. 

Teologické vysvetlenie

Rozličné obrazy a predstavy o Kristovom povýšení, oslávení a nanebovstúpení presahujú akúkoľvek priestorovú predstavu. Vzkriesený Kristus je definitívne pri Otcovi a v rovnakom čase novým spôsobom pri Cirkvi.

Touto novou Kristovou prítomnosťou sa už začala, aj keď skryte, jeho parúzia. V parúzii na konci čias sa definitívne ukáže Kristova skrytá vláda. Po tejto stránke Kristovo nanebovstúpenie poukazuje na budúcnosť ešte neskončených dejín.

Kristovým nanebovstúpením a s ním spätým zoslaním Svätého Ducha sa začína čas Cirkvi. Nanebovstúpenie je momentom Synovho paschálneho tajomstva, ktoré zahrnuje jeho utrpenie, smrť, zostup do podsvetia, vzkriesenie i parúziu.

Nanebovstúpenie predstavuje cieľ cesty Synovho poslušného samoponíženia. Pretože v nanebovstúpení sa povyšuje Syn, ktorý sa stal človekom, ľudstvo je skrze svoju hlavu pri Bohu.

Skrze Kristovo nanebovstúpenie vznikne to, čo sa v kresťanstve nazýva nebo. Predtým sa myslelo na Abrahámovo lono alebo na raj ako na miesto pobytu pre spravodlivých, ktorí patria ku Kristovi (Lazár, lotor na kríži).

V období medzi Ježišovým zmŕtvychvstaním a nanebovstúpením leží čas vznikajúcej Cirkvi. Nanebovstúpenie je začiatkom Kristovej parúzie, jeho vždy nového príchodu vo Svätom Duchu, najmä v bohoslužobnom zhromaždení Cirkvi, ktorá zostáva zameraná na Kristovu definitívnu parúziu.

Zdroj: Nový lexikón katolíckej dogmatiky, Herder 2012.

Odporúčame