Dnešným dňom na Slovensku začal platiť všeobecný zákaz hromadných verejných podujatí, ktorý sa týka, žiaľ, aj bohoslužieb. Našim otcom biskupom patrí veľká vďaka za to, že sa snažili urobiť všetko, čo sa dalo, aby zostala zachovaná aspoň minimálna možnosť ich verejného slávenia. 

Napokon sme sa teda ocitli v situácii, ktorá síce neumožňuje pokračovanie bohoslužieb pre širokú verejnosť, ale vo svojej podstate aspoň legalizuje prax, ktorá sa u nás osvedčila na jar: slávenie neverejnej svätej omše, ktorú celebrujúci kňaz pre jej väčšiu dôstojnosť slávi za účasti jedného prisluhujúceho a ďalších maximálne štyroch ľudí, medzi ktorými môže byť napríklad kostolník, lektor, organista, osoba, na ktorej úmysel je svätá omša slúžená, alebo v mnohých prípadoch človek, ktorý technicky zabezpečuje vysielanie takejto neverejnej svätej omše prostredníctvom živého prenosu. Spolu teda práve šesť ľudí.

Hoci si všetci uvedomujeme, že toto obmedzenie predstavuje bolestivý zásah do života nielen nás kňazov, ale hlavne veriacich laikov, ako kresťania, ako konzervatívne zmýšľajúci ľudia, si dokážeme uvedomiť, že jedným z hlavných kritérií pri našom rozhodovaní a konaní je princíp spoločného dobra. Ak povyšujem dobro druhého človeka nad svoje osobné šťastie, je veľká pravdepodobnosť, že sa trafím do toho, čo je dobré pre nás oboch. 

Hľadať dobro v aktuálnych rozhodnutiach krízového štábu je niekedy nad naše chápanie. Zvlášť keď sa máva nejakou tabuľkou, ktorá ukazuje doteraz identifikované najčastejšie ohniská nákazy. Keďže vidíme, že na nej nefigurujú kostoly, môžeme mať pocit, že plošnému zákazu bohoslužieb pre širokú verejnosť chýba logika. 

Skúsil som sa preto zamyslieť nad tým, čo mohlo viesť kompetentných odborníkov k vydaniu plošného zákazu všetkých verejných podujatí vrátane bohoslužieb a postupne mi prišlo na um hneď niekoľko logických vysvetlení, z ktorých niektoré mohli byť aj v ich uvažovaní.

„Nebuďme ako obyvatelia Jeruzalema, ktorí vidiac babylonské vojská verili bludu, že Boh predsa nemôže dopustiť zničenie ich mesta a chrámu.“ Zdieľať

Najskôr k tej nešťastnej tabuľke. Logika hovorí, že nikto nie je schopný s absolútnou istotou povedať, kedy a kde sa nakazil. Štatistika najčastejších ohnísk nákazy má preto len veľmi nízku výpovednú hodnotu o tom, kde je väčšia či menšia pravdepodobnosť nákazy. 

Problémom je teda zlá interpretácia tejto tabuľky, ktorá sa vo viacerých prípadoch javí ako zmätočná. Ona totiž v skutočnosti hovorí len to, na základe akého spoločného menovateľa sa dohľadávali kontakty pozitívne testovaných ľudí, ktoré boli následne tiež pretestované. Ak v tejto tabuľke nefigurujú kostoly, supermarkety alebo verejná doprava, je to logické, keďže nikto nie je schopný poskytnúť úradom kontakty na zväčša neznámych ľudí, s ktorými náhodne zdieľal spoločný priestor kostola, supermarketu či autobusu. 

A teraz k našim kostolom. Skúsenosť nám ukazuje, že medzi nami kňazmi sú, žiaľ, aj takí, ktorí z nejakého dôvodu nerešpektujú pravidlá, nenosia na svätých omšiach rúška, ba dokonca sa môže stať, že slúžia sväté omše, hoci sami majú príznaky respiračného ochorenia – lebo veď neslobodno nechať ľudí bez svätej omše. To posledné im však neslobodno vyčítať, takto boli kedysi vychovávaní a myslia to dobre, hoci podceňujú riziko s tým spojené. 

Skúsenosť nám tiež ukazuje, že aj medzi laikmi sa nájdu takí, ktorí z nejakého dôvodu nerešpektujú pravidlá, nedajú si na svätú omšu rúška, ba vyberú sa na svätú omšu, hoci sami pociťujú príznaky respiračného ochorenia. Nesmieme sa na nich za to hnevať, lebo sme to práve my kňazi, ktorí sme im trpezlivo nevysvetlili, že ísť na svätú omšu s príznakmi akejkoľvek nákazlivej choroby je hriech. 

Zdravý rozum mi hovorí, že aj tzv. obyčajná chrípka sa šíri všade tam, kde sa zhromaždia ľudia, z ktorých niekto je infekčný, teda, prirodzene, aj v kostole. Pôsobil som ako kňaz na viacerých miestach, no vždy som vnímal, že v chrípkovej sezóne pri bohoslužbách ľudia pokašliavali. Nemôžeme sa preto tváriť, že by sa v kostoloch rok čo rok ľudia nemohli nakaziť, hoci aj tzv. obyčajnou chrípkou len preto, lebo o tom nemáme explicitné štatistické dáta. 

Som presvedčený, že ako kresťania nesmieme veriť bludom, že kostoly sú voči šíreniu vírusov, koronavírusov a iných infekcií imúnne. Ak by sme boli v takomto blude, podobali by sme sa obyvateľom Jeruzalema, ktorí vidiac nepriateľské babylonské vojská verili, že Boh predsa nemôže dopustiť zničenie ich mesta a chrámu, v ktorom on sám prebýva. 

Rovnako nesmieme veriť bludom, že milosť kňazskej vysviacky so sebou automaticky prináša imunitu voči vírusovým ochoreniam. Doteraz som nepochopil, prečo by som nemusel mať na svätej omši rúško, keď ho majú nielen ľudia v laviciach, ale aj miništranti okolo mňa. Možno existuje nejaký kňaz, ktorý nikdy v živote nemal ani tzv. obyčajnú chrípku, no ja som bol chorý zatiaľ každú zimu. 

Ak niekto žije v omyle, že na Slovensku nemáme prípad prenosu tejto nákazy počas bohoslužby, tak s bolesťou musím konštatovať, že osobne viem o prípade jednej farnosti u nás na Slovensku, kde jeden dobrý farár s dobrým srdcom a dobrým úmyslom, ale, žiaľ, zároveň v horúčke, s kašľom a bez rúška slúžil sväté omše, vysluhoval sviatosť zmierenia a takto prispel k rozšíreniu covidu medzi svojimi farníkmi. 

Som si istý, že ho to veľmi mrzí a modlím sa za neho, pretože jeho vyšší vek ho radí do rizikovej kategórie. Ak však osobne viem o tomto jednom prípade, tak mám právo sa domnievať, že to nie je jediný prípad na svete a možno ani na Slovensku. 

„Je vinou hlavne nás kňazov, že sme nedokázali rázne odmietnuť nepravdy, ktoré sa šíria po internete.“ Zdieľať

Asi všetci dobre vieme, že na Slovensku, na rozdiel od niektorých iných krajín na západ od nás, je návštevnosť bohoslužieb pomerne vysoká a vysoký je aj vekový priemer ich účastníkov a účastníčok. Regulácia či dokonca aj úplný zákaz verejných podujatí vrátane bohoslužieb má preto u nás z hľadiska prevencie väčší význam než napríklad v Česku, kde na bohoslužby chodí oveľa menej ľudí. 

Plošnosť tohto zákazu má logiku, lebo vzhľadom na aktuálnu epidemiologickú situáciu, ktorá sa vyznačuje vysokým počtom hospitalizovaných, s tým spojenými nevyhnutnými opatreniami v nemocniciach, v kombinácii s relatívne vysokou mobilitu našich päť a pol milióna obyvateľov je doteraz platný semafor už skrátka neefektívny. 

Veľký problém je, ak je za úmyselným nerešpektovaním opatrení neposlušnosť, resp. zmätenosť kňazov i laikov, ktorá vychádza z toho, že veria hoaxom, ktoré sa u nás šíria rovnako intenzívne ako napríklad v Česku. 

My sme však viac kresťanskí než naši západní bratia a sestry, preto je u nás logicky viac hoaxov s kresťanským motívom. To vytvára veľký problém v podobe rastúcej vlny odporu voči opatreniam práve medzi veriacimi. Je vinou nás všetkých, no hlavne nás kňazov, že sme nedokázali ráznym spôsobom odmietnuť tieto nepravdy, ktoré sa šíria po internete, a trpezlivo vysvetľovať ľuďom, že niektoré weby, ktoré sa tvária ako kresťanské, v skutočnosti vytvárajú až apokalyptický odpor nielen voči svetským, ale aj voči cirkevným autoritám. 

Nezabúdajme pri svojom hodnotení aktuálnych opatrení na to, že medzi tými, ktorí o nich rozhodujú, je nemálo praktizujúcich veriacich vrátane aktuálneho ministra zdravotníctva či predsedu vlády. Ak by som si myslel, že týmto ľuďom ide o nejaký útok proti cirkvám, že im ide o obmedzovanie činnosti cirkví či diskrimináciu kresťanov, bol by som – slušne povedané – ignorant.

Zdržme sa vytvárania nenávisti voči týmto ľuďom, ktorým ide o naše spoločné dobro. Hlavný hygienik nie je žiadny diablov syn a jeho včerajšie večerné rozhodnutie o povolení podujatí pre 6 osôb vnímam ako vyjdenie v ústrety práve nám, účastníkom bohoslužieb. A rovnako ani tí ostatní z krízového štábu nie sú služobníci satana, ktorí chcú zničiť Cirkev, ktorú, mimochodom, pekelné brány nepremôžu.

Tieto jesenné dni, podobne ako boli tie jarné, sú skvelou príležitosťou ísť na hlbinu, oživiť svoj osobný vzťah s Bohom v tej najhlbšej intimite svojho vnútra, ešte viac sa v tom zakoreniť v blížiacom sa období Adventu a potom spoločne pri bohoslužbách sláviť tie najhlbšie a najkrajšie Vianoce! 

Mám v tomto dôvod na optimizmus, ak sa pozriem na štatistiky vývoja španielskej chrípky, ktorej krivka vývoja zatiaľ nápadne pripomína tú dnešnú.

Hoci plošný zákaz bohoslužieb pre širokú verejnosť je drastický a bolestný zásah do nášho duchovného života, plne sa stotožňujem s odporúčaním našich biskupov, ktorí toto opatrenie prijali. 

Nedajme sa preto zmiasť, nedajme sa pomýliť, nenechajme sa zviesť na cestu neposlušnosti, teda cestu diabla. Podčiarkujem múdru myšlienku našich biskupov, že poslušnosť voči tomuto ich rozhodnutiu prinesie dobré ovocie.