Sviatok
Všetci svätí sú Kristovi priatelia a Boží dedičia
V línii gréckych cirkevných otcov Ján Damaský obhajuje cirkevnú prax uctievania svätých.
Fra Angelicko - Všetci svätí. Zdroj: Wikipedia
Svätý Ján Damaský (cca. 650 – 740/50) uzatvára obdobie cirkevných otcov na kresťanskom Východe a je považovaný za trait d'union medzi patristickou epochou a stredovekom, medzi gréckym Východom a latinským Západom, ako to vidno na hojnej prítomnosti citácií z jeho spisov napríklad u svätého Tomáša Akvinského (1225 – 1274) a ďalších stredovekých scholastických autorov.
Najvýznamnejším dielom Jána Damaského je Prameň poznania, v ktorom tvrdí, že nechce pripojiť „nič vlastné“, ale vo všetkom nasledovať svätých otcov. V časti s názvom Výklad pravej viery Damaský vykladá syntetickým spôsobom vieru Cirkvi, pričom doslovne cituje mnohé pasáže zo spisov gréckych cirkevných otcov.
Keď v roku 1890 pápež Lev XIII. vyhlásil svätého Jána Damaského za cirkevného učiteľa, zaiste tým zamýšľal medziiným upriamiť pozornosť katolíckych veriacich na tvorbu najvýznamnejšieho kompilátora a systematika teologickej spisby gréckych cirkevných otcov.
V línii gréckych cirkevných otcov Ján Damaský obhajuje cirkevnú prax uctievania svätých. Prvého novembra, na slávnosť Všetkých svätých v latinskom obrade, je vhodná príležitosť pomeditovať nad ukážkou z Damaského argumentácie.
Ešte pripomeňme, že v gréckom / byzantskom obrade sa Všetci svätí oslavujú v nedeľu 1. týždňa po Päťdesiatnici (= po nedeli Zostúpenia Svätého Ducha).
Svätých musíme uctievať ako Kristových priateľov a ako Božie deti a dedičov, ako hovorí evanjelista Ján Teológ: „Tým však, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi“ (Jn 1,12). „A tak už nie sú otroci, ale synovia; a ak synovia, sú aj dedičia: Boží dedičia, Kristovi spoludedičia“ (Gal 4,7; Rim 8,17). Aj Pán vo svätých evanjeliách hovorí apoštolom: „Vy ste moji priatelia. Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán“ (Jn 15,14-15).
Ak sa Stvoriteľ a Pán všetkých vecí nazýva aj „Kráľ kráľov a Pán pánov“ (Zjv 19,16) a „Boh bohov“ (Ž 49 (50),1), tak zaiste aj svätí sú bohmi, pánmi, kráľmi – a ich Bohom, Pánom a Kráľom je a nazýva sa Boh. Lebo Mojžišovi hovorí: „Ja som Boh Abraháma, Boh Izáka, Boh Jakuba“ (Ex 3,6). A Mojžiša Boh ustanovil za boha pre faraóna (porov. Ex 7,1).
Čo sa týka svätých, nenazývam ich bohmi, kráľmi a pánmi na základe prirodzenosti, ale pretože kraľovali a vládli nad vášňami a uchovali bez zmeny podobnosť Božieho obrazu, na ktorý boli splodení (mimochodom, „kráľom“ sa nazýva aj kráľov obraz), a pretože sa zo slobodného rozhodnutia zjednotili s Bohom, prijali ho za spolubývajúceho a účasťou na ňom sa stali na základe milosti tým, čím je Boh na základe prirodzenosti.
A teda, ako by sme nemali uctievať sluhov, ktorí sa stali aj priateľmi a synmi Boha? Úcta preukazovaná dobrým spolusluhom je v skutočnosti dôkazom lásky k spoločnému Pánovi.
