Pápežov teológ

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Pápežov teológ

Pokračujeme v našom seriáli o najvplyvnejších biskupoch, ktorí hýbu končiacou sa synodou o rodine.

Je označovaný ako pápežov teológ aj líder liberálneho krídla v Katolíckej cirkvi. Kto je kardinál Walter Kasper?

Príbeh sa má približne takto: počas posledného konkláve, teda zhromaždenia kardinálov k voľbe nového pápeža, sa nemecký kardinál Walter Kasper (náhodou) pristavil na pár slov s argentínskym kardinálom Jorge Mario Bergogliom, arcibiskupom z Buenos Aires. Pri tej príležitosti mu daroval čerstvý španielsky preklad svojej knihy s názvom Milosrdenstvo: základný pojem Evanjelia a kľúč kresťanského života.

O niekoľko dní čerstvo zvolený pápež František pri svojej prvej generálnej audiencii na svätopeterskom námestí povedal pútnikom: „Počas posledných dní som čítal knihu jedného kardinála – kardinála Kaspera, múdreho teológa, dobrého teológa – o milosrdenstve. A táto kniha mi dala veľa dobrého, ale nemyslite si, že robím reklamu svojim kardinálom! Vôbec nie! No táto kniha mi dala veľmi veľa dobrého, veľmi veľa dobrého.“

Prečítajte si ďalšie profily najvplyvnejších biskupov:
Cirkev podľa Marxa
Konzervatívna tvár z Juhu nečaká spásu zo Severu Zdieľať

Kniha bola už o deň neskôr vypredaná v každom rímskom kníhkupectve a v priebehu týždňa ju vraj v tlačenej podobe nebolo možné zohnať vôbec nikde. Čo je dôležitejšie, posolstvo o Božom milosrdenstve sa stalo ústrednou témou Františkovho pontifikátu a kardinál Kasper pápežovým najbližším spolupracovníkom a teologickým poradcom. Dnes 82-ročný kardinál sa tak zrazu ocitol v centre cirkevného diania, zaneprázdnený ako azda nikdy predtým.

Kto je teda tento „pápežov teológ“, ktorý zvykne byť pasovaný za vedúcu osobnosť liberálneho krídla v Katolíckej cirkvi? Aké sú jeho ciele a vplyv na prebiehajúcej synode o rodine?

Muž narodený pre dialóg

Walter Kasper sa vo svojich memoároch označuje za dediča katolíckej teologickej školy v Tübingene. Predstavitelia tejto školy sa významne zaslúžili o obnovu katolíckej teológie tým, že sa vrhli na historické štúdium cirkevnej doktríny a nadviazali na tradíciu kritického dialógu so súčasným svetom. Kasper má v živej pamäti atmosféru nadšenia Druhého vatikánskeho koncilu (1962 – 1965) pre duchovnú a liturgickú obnovu, ekumenizmus a dialóg so svetom a neochvejnou láskou sa hlási ku koncilovému programu aggiornamenta („zosúčasnenia“) Katolíckej cirkvi.

Alfou a omegou Kasperovho teologického projektu je úsilie sprostredkovať porozumenie medzi náboženským vedomím a sekularizmom moderného myšlienkového vývinu, ktorý považuje za odcudzeného potomka kresťanskej kultúry západného sveta.

Nezaškodí azda malá ukážka jeho kalibru ako teológa: zásadný problém moderného sekularizmu spočíva podľa Kaspera v definícii človeka na základe slobody chápanej v intenciách autonómie ľudskej vôle. Výsledkom takého chápania je pomýlená predstava Boha ako súpera ľudskej slobody, ktorého sekularizmus odmieta.

Kasper zdôrazňuje, že Boh ako Stvoriteľ nie je bytosť na tej istej úrovni ako stvorenie, a preto nie je súperom, ale bezpodmienečným základom a predpokladom ľudskej slobody. Na základe teologického myslenia Karla Rahnera (1904 – 1984) Kasper učí, že každý slobodný ľudský akt v sebe dokonca nesie odkaz na bezhraničnú slobodu Boha, teda je v istom zmysle dôkazom Jeho existencie (Der Gott Jesu Christi, II.3, IV.4b).

Kasperovo teologické dielo vyniká erudovanosťou a sviežosťou myslenia. Knihy Jesus der Christus z roku 1974 a Der Gott Jesu Christi z roku 1982 sa dnes na mnohých zahraničných fakultách považujú za základnú literatúru pre študentov teológie. K jeho plodnej teologickej práci treba prirátať čestné doktoráty z dvadsiatich univerzít, čestnú profesúru na univerzite v Tübingene a veľký počet ďalších ocenení.

Takto sa dá získať predstavu o úcte, ktorú človek jeho zásluh požíva v prostredí Katolíckej cirkvi. S Walterom Kasperom sa dá nesúhlasiť, ale nie je možné nevážiť si ho.

Kasper vs. Ratzinger

Po troch desaťročiach vyučovania dogmatiky v Münsteri a Tübingene ho pápež Ján Pavol II. v roku 1989 vymenoval za biskupa diecézy Rottenburg-Stuttgart. V roku 1993 sa Kasper podpísal spoločne s ďalšími nemeckými biskupmi pod pastierky list, ktorý umožňoval rozvedeným katolíkom v novom vzťahu prístup ku sviatostiam. Voči tomuto listu verejne vystúpil vtedajší prefekt kongregácie pre náuku viery kardinál Joseph Ratzinger a Ján Pavol II. vtedy postup nemeckých biskupov zamietol.

V roku 2001 ten istý pápež menoval Kaspera za kardinála a zveril mu na starosť Pápežskú radu pre jednotu kresťanov. Ako predseda rady bol praktickým lídrom ekumenického úsilia v Katolíckej cirkvi. Výrazne sa tiež zapájal do náboženského dialógu so židmi. Prácu na zjednotení kresťanov staval na úsilí o dosiahnutie širšieho teologického konsenzu.

Z tejto pozície sa dostal do ďalšieho teologického sporu s kardinálom Ratzingerom, tentoraz v otázke vzťahu univerzálnej cirkvi a miestnych cirkví. Vznešený ideál univerzálnej jednoty cirkvi, ktorá v Ratzingerovej ekleziologickej vízii predchádza a determinuje miestne cirkvi, kritizoval ako centralistický model. Podľa Kaspera ide tento model nad rámec oficiálneho katolíckeho učenia, oberá miestne cirkvi o ich legitímnu autonómiu a sťažuje ekumenický dialóg.

Debata Kasper verzus Ratzinger však nepresiahla podobu verejnej výmeny niekoľkých listov odborno-teologického rázu. Zákonite utíchla, keď sa stal v roku 2005 kardinál Ratzinger novým pápežom.

Kasperovo „ale aj“

S pontifikátom pápeža Františka sa situácia kardinála Kaspera od základu zmenila. Prelát, ktorý počas celého života ako predstaviteľ vnútrocirkevnej opozície tak trochu ťahal za kratší koniec, si získal mimoriadny vplyv ako pápežov dvorný teológ. František sa inšpiroval Kasperovou teológiou Božieho milosrdenstva, ozvenu v ňom však nachádza aj vízia cirkvi „zdola“, ktorá sa usiluje predstaviť cirkev ako prístupnú pre ľudí a otvorenú pre dialóg.

Obaja sa stretávajú v predstave, že pastoračná služba v cirkvi má vychádzať z  potrieb, starostí a bolestí konkrétnych ľudí, ktorým cirkev ohlasuje a sprostredkúva nevyčerpateľný dar Božieho milosrdenstva.

Na prebiehajúcej synode o rodine dal pápež František kardinálovi Kasperovi zelenú, aby rozprúdil diskusiu o pastorácii rozvedených a homosexuálne orientovaných ľuďoch. Táto diskusia sa však nesie najmä v duchu rozlišovania medzi kompetenciami miestnych cirkví odpovedať na špecifické požiadavky pastorácie a záväzkom rešpektovať doktrínu a prax univerzálnej cirkvi.

Podľa niektorých komentátorov je táto synoda ďalším pokračovaním kolízie dvoch nemeckých velikánov, Ratzingera a Kaspera, a ich osobitnej teologickej vízie o cirkvi.

Namiesto vyvolávania obáv z prebiehajúcej diskusie na synode je potrebné poukázať na jej veľký prínos: dialóg, v ktorom sa dopĺňa možná jednostrannosť a nedostatočnosť jedného či druhého pohľadu. Katolíckemu učeniu je totiž vlastná rovnováha a vzájomná previazanosť jednotlivých častí. Zodpovedá tomu výraz „ale aj“, a nie „buď-alebo“.

Ku spáse je napríklad potrebná Božia milosť, ale aj odpoveď ľudskej prirodzenosti. Božie zjavenie je obsiahnuté vo Svätom písme, ale aj v cirkevnej tradícii. Cirkev je Novým Jeruzalemom, ale aj poľnou nemocnicou. Božia prozreteľnosť ponúkla priestor v cirkvi vplyvu kardinála Ratzingera a neskoršieho pápeža Benedikta, ale aj vplyvu kardinála Kaspera. Koniec koncov, cirkev riadia ľudia, ale aj Boží Duch.

Autor je katolícky kňaz, momentálne je na doktorandskom štúdiu na Catholic University of America vo Washingtone D.C., USA.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo