Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Cirkev Svet kresťanstva
17. november 2020

Tajomstvá strýčka Teda

Príbeh zvráteného kardinála, ktorý Vatikánu prerástol cez hlavu

Ako sa sexuálny predátor mohol stať jednou z najvplyvnejších osobností Katolíckej cirkvi a kto je za to zodpovedný?

Príbeh zvráteného kardinála, ktorý Vatikánu prerástol cez hlavu
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Ako sa sexuálny predátor mohol stať jednou z najvplyvnejších osobností Katolíckej cirkvi a kto je za to zodpovedný?

Ubehlo odvtedy už štvrťstoročie. Na jar roku 1995 oslávil pápež Ján Pavol II. 75. narodeniny, začiatkom leta prvýkrát navštívil samostatnú Slovenskú republiku a v októbri už po šiestykrát pricestoval do USA.

Na medzinárodnom letisku v Newarku hlavu Katolíckej cirkvi privítal prezident Bill Clinton, ktorý potom v súkromnom rozhovore s pápežom pokračoval v arcibiskupskom sídle. Hostiteľom bol 65-ročný arcibiskup Theodore McCarrick.

„Brilantný diplomat, presvedčivý muž, bezchybne hovoriaci po španielsky, taliansky, francúzsky a nemecky. (...) Dva roky dokonca študoval poľštinu, aby sa dokázal trochu porozprávať s prisťahovalcami z Poľska. Semináre v jeho diecéze sú jedni z mála, v ktorých počet uchádzačov rastie,“ opisujú vtedajšieho newarského arcibiskupa vatikanisti Andrea Tornielli a Gianni Valente v knihe Deň súdu, ktorá vyšla pred dvoma rokmi v Taliansku. Slovenský preklad vyšiel tento rok pod názvom Vatikán a boj o moc vo vydavateľstve Fortuna Libri.

Theodore Edgar McCarrick sa narodil v roku 1930 v New Yorku, za kňaza bol vysvätený ako 27-ročný a v roku 1977 ho pápež Pavol VI. vymenoval za pomocného newyorského biskupa. Vďaka svojim schopnostiam bol predurčený na vysokú cirkevnú kariéru: ovládal jazyky, vedel vystupovať a pohybovať sa v politických i ekonomických kruhoch, vďaka čomu dokázal získať bohatú podporu pre najrôznejšie projekty, ktoré inicioval. Zároveň mal charizmatický prejav, vedel presvedčivo obhajovať morálne a sociálne učenie Cirkvi, angažoval sa v medzináboženskom dialógu.

Tým všetkým zapôsobil na pápeža Jána Pavla II. V roku 1981 vymenoval 51-ročného McCarricka za biskupa diecézy Metuchen, odkiaľ ho po necelých piatich rokoch presunul do čela arcidiecézy Newark, kde pôsobil 14 rokov. V Jubilejnom roku 2000 ho pápež vymenoval za washingtonského arcibiskupa a tri mesiace nato aj za kardinála. V roku 2005 sa zúčastnil konkláve, z ktorého vzišiel pápež Benedikt XVI.

V tom istom roku McCarrick dovŕšil kanonický vek 75 rokov, keď je každý biskup povinný predložiť pápežovi svoju rezignáciu. V prípade, že sa teší dobrému zdraviu a povesti, zvykne byť jeho mandát predĺžený o niekoľko rokov. Prefekt Kongregácie pre biskupov Giovanni Battista Re tak zakrátko washingtonskému arcibiskupovi oznamuje, že pápež Benedikt XVI. sa rozhodol predĺžiť jeho pôsobenie o ďalšie dva roky.

Uplynie však len osem mesiacov a Vatikán 16. mája 2006 oznamuje, že Svätý Otec prijal zrieknutie sa pastoračného vedenia arcidiecézy Washington predložené kardinálom McCarrickom. Novým washingtonským arcibiskupom sa stáva dovtedajší pittsburský biskup Donald Wuerl.

Kardinála McCarricka vtedy určite ani len nenapadlo, že tento koniec je len začiatkom ďalšieho strmého pádu. Aj keď ten neprišiel hneď. Až v lete 2018 Vatikán informuje, že McCarrick sa vzdal členstva v kardinálskom zbore a pápež František „nariadil jeho suspendovanie z vykonávania akejkoľvek verejnej služby spolu s povinnosťou zdržiavať sa v dome, ktorý mu bude určený, aby tam viedol život modlitby a pokánia, až pokým sa obvinenia vznesené proti nemu neobjasnia v riadnom kanonickom procese“.

Pol roka nato prichádza z Vatikánu ďalšia informácia – McCarrick je prepustený z klerického stavu. Ide o najťažší trest, aký môže katolícky kňaz dostať. Vyhlásenie Svätej stolice menuje aj delikty, z ktorých bol bývalý kardinál usvedčený: navádzanie na hriech v rámci spovede a prestúpenie šiesteho prikázania Desatora s mladistvými i dospelými, s priťažujúcou okolnosťou zneužitia moci.


Pápež Pavol VI. v roku 1977 vymenoval pre Arcidiecézu New York naraz troch pomocných biskupov. Jedným z nich bol 46-ročný Theodore McCarrick (prvý zľava). Foto – TASR/AP

Príbeh dnes už 90-ročného Theodorea McCarricka sa symbolicky uzavrel minulý týždeň, keď Vatikán zverejnil 450-stranovú správu o jeho kauze. Je to po prvýkrát, čo bola zverejnená osobná a kanonická dokumentácia vysokého cirkevného predstaviteľa ešte počas jeho života.

Vypracovanie Správy o úradných poznatkoch a rozhodovacom procese Svätej stolice ohľadom bývalého kardinála Theodorea Edgara McCarricka (1930 – 2017) nariadil pred vyše dvoma rokmi pápež František.

Jeho rozhodnutie vyvolali obvinenia bývalého apoštolského nuncia v USA Carla Mariu Viganòa, ktorý vo svojom svedectve zverejnenom koncom augusta 2018 obvinil Františka z krytia McCarickových sexuálnych deliktov a vyzval ho na odstúpenie z pápežského stolca.

Vatikánsku správu, z ktorej do veľkej miery tento text vychádza, vypracovali nemenovaní zamestnanci Štátneho sekretariátu Svätej stolice. Čerpali pri tom z archívov rôznych úradov Rímskej kúrie, apoštolskej nunciatúry vo Washingtone, ale aj z 90 rozhovorov s americkými aj kuriálnymi kardinálmi, biskupmi, kňazmi, seminaristami, laikmi. Pri príprave správy dokonca vypovedali aj obaja žijúci pápeži. Niektoré rozhovory trvali hodinu, iné tridsať hodín, mnohé boli veľmi emotívne, píše sa v úvode správy, ktorá na začiatku upozorňuje, že viaceré jej časti nie sú vhodné pre mladistvých ani pre osoby, ktoré zažili sexuálne zneužívanie.   

V Ríme sa jednoducho rozhodli, že z niekdajšej cirkevnej celebrity urobia exemplárny prípad, a tak do sveta vyšlú signál, že so sexuálnymi predátormi v sutane sa jedná bez milosti.

Zverejnenie šokujúcej správy však zároveň vyvoláva neodbytné otázky. Prečo osoba, o ktorej zvrátenosti sa v amerických a vatikánskych kuloároch hovorí už celé desaťročia, bola potrestaná až na sklonku života? Ako sa vôbec takýto človek mohol stať kardinálom a jednou z najvplyvnejších persón Katolíckej cirkvi?

A napokon – aj keď sa to nepíše ľahko – aký je podiel viny pápeža Jána Pavla II., ktorý McCarricka počas svojho pontifikátu povýšil až štyrikrát, ako aj jeho nástupcov Benedikta XVI. a Františka, ktorí s ním udržiavali kolegiálne vzťahy napriek tomu, že ich podriadení mu už dávno prikázali stiahnuť sa do úzadia a kajať sa za svoje hriechy?

Neboj sa, ty prídeš na rad nabudúce

Ak by sme mali povedať, ktorý rok bol pre McCarrickovu cirkevnú kariéru zlomový, tak to bol rok 1999. Vtedajšiemu washingtonskému arcibiskupovi Jamesovi Aloysiusovi Hickeymu a takisto aj newyorskému arcibiskupovi Johnovi Josephovi O´Connorovi pomaly ťahalo na osemdesiatku, takže Kongregácia pre biskupov začala veľmi intenzívne pracovať na výbere ich nástupcov. V hľadáčiku sa ocitol aj vtedajší newarský arcibiskup. 

Zaujímavosťou je, že v tom istom roku McCarrick navštívil aj Slovensko – po boku premiéra Mikuláša Dzurindu a banskobystrického biskupa Rudolfa Baláža sa zúčastnil slávnostného spustenia satelitného vysielania Rádia Lumen.

Apoštolský nuncius v USA Gabriel Montalvo sa postupne oboznamuje s mienkou najdôležitejších osobností americkej Cirkvi. Washingtonský kardinál Hickey aj bostonský kardinál Bernard Law sa o McCarrickovi zmieňujú vysoko pozitívne. (Kardinál Law musel neskôr abdikovať po tom, čo denník The Boston Globe informoval o rozsiahlom krytí sexuálneho zneužívania v jeho diecéze. O celom prípade bol natočený oscarový film Spotlight.)     

Kardinál O´Connor však nuncia Montalva pred McCarrickom varuje. Nuncius ho preto žiada, nech dá svoje výhrady na papier, aby o nich mohol informovať Svätú stolicu. Ťažko chorý kardinál, ktorý v tom čase strávil niekoľko týždňov v nemocnici, kde mu odstránili nádor na mozgu, odpovedá oneskorene, ale precízne. K šesťstranovému listu pripája aj niekoľko príloh. Veľmi otvorene a konkrétne píše o škandálnych vzťahoch McCarricka so seminaristami a kňazmi, ktorí s ním spávajú v jednej posteli, o čom sa v prostredí americkej Cirkvi šušká už dlhé roky, pripája aj mnohé ďalšie informácie a postrehy. Z celého listu srší kardinálova obava, že by sa mal dožiť chvíle, keď bude mať vedenie svojej arcidiecézy odovzdať práve McCarrickovi.   

Nuncius Montalvo odosiela O´Connorov list na Kongregáciu pre biskupov a vatikánsky štátny sekretariát. Substitút štátneho sekretariátu Giovanni Battista Re, ktorý sa zakrátko stane prefektom Kongregácie pre biskupov, o liste informuje priamo pápeža Jána Pavla II. 


Rok 1999 – Theodore McCarrick s biskupom Rudolfom Balážom a premiérom Mikulášom Dzurindom slávnostne spúšťajú satelitné vysielanie Rádia Lumen. Foto – TASR/Jozef Ďurník

Je dobré všimnúť si na chronologickej línii jeden dôležitý údaj – v čase lustrovania, či je McCarrick súci na pozíciu washingtonského či newyorského arcibiskupa, má tento prelát už 69 rokov. Nebol teda žiadnym nepopísaným listom. Kardinál O´Connor bol doteraz najvyšším cirkevným predstaviteľom, ktorý otvorene pomenoval jeho temnú minulosť, ale zďaleka nebol prvým.

Prvé anonymné listy obviňujúce McCarricka z obťažovania maloletých osôb začali na Konferenciu katolíckych biskupov USA, apoštolskú nunciatúru vo Washingtone aj rôznym americkým kardinálom prichádzať už od polovice 80. rokov. Autorkou bola „Matka 1“ (vatikánska správa v rámci ochrany osobných údajov nezverejnila niektoré mená s tým, že vatikánsky štátny sekretariát pozná ich identitu). Ďalšie obvinenia z McCarrickových pedofilných vzťahov s chlapcami, ktorí ho volávali „strýčko Ted“ začali pribúdať začiatkom 90. rokov. Ako sa ukáže neskôr, McCarrickovi sa zjavne toto pomenovanie páčilo, keďže takto ho oslovovali aj mladí muži, s ktorými sa stýkal.

Minimálne časti americkej katolíckej hierarchie bol známe aj svedectvo „Kňaza 1“ z Diecézy Metuchen, ktorý v roku 1994 v rozsiahlom liste vtedajšiemu biskupovi Edwardovi Thomasovi Hughesovi napísal, že v roku 1987 bol priamym svedkom toho, ako sa McCarrick v posteli objímal s iným kňazom, a neskôr k tomu donútil aj jeho samého. K prvej situácii došlo počas rybačky, na ktorú biskup McCarrick vzal dvoch kňazov a „Kňaza 1“, ktorý bol v tom čase ešte len seminaristom. Keď večer prišli do motela, všetci štyria spali v jednej izbe s dvoma posteľami. Keď McCarrick zbadal seminaristov zmätený pohľad, mal mu povedať: „Neboj sa, ty prídeš na rad nabudúce.“ Stalo sa tak už zakrátko, keď McCarrick vzal seminaristu so sebou do New Yorku.    

I keď vatikánska správa neuvádza identitu „Kňaza 1“, z kontextu je zjavné, že ide o Gregoryho Littletona. Ten sa v liste McCarrickovmu nástupcovi priznal, že aj on sám potom už ako kňaz obťažoval dvoch 15-ročných chlapcov, za čo bude neskôr prepustený z klerického stavu.

Vatikánska správa uvádza, že biskupovi Hughesovi o svojich skúsenostiach s jeho predchodcom porozprával už v roku 1989 aj „Kňaz 4“ a v roku 1994 „Kňaz 3“, pričom obaja opísali to, ako si od nich McCarrick vynucoval masírovanie, ktoré ho sexuálne vzrušovalo. Ani v jednom z týchto troch prípadov neexistujú žiadne dôkazy, že by biskup získané informácie posunul Svätej stolici, nunciatúre alebo iným členom americkej cirkevnej hierarchie.

Samozrejme, v roku 1981, keď Ján Pavol II. menoval McCarricka za biskupa Metuchenu, sa o týchto záležitostiach ešte nič nevedelo. Ani v roku 1986, keď ho povýšil za arcibiskupa Newarku, ešte vo Vatikáne o ničom netušili. Ale v 90. rokoch už áno.

Aj preto je v roku 1997 pri výbere nového chicagského arcibiskupa McCarrickovo meno vyškrtnuté. Rovnako ho v roku 1999 zamietnu aj v prípade New Yorku a Washingtonu. Všetko nasvedčuje tomu, že vrcholom McCarrickovej kariéry ostane arcibiskupský post v Newarku.

V máji roku 2000 však zomiera McCarrickov najvážnejší kritik – newyorský kardinál O´Connor. V tom istom období Ján Pavol II. začne opätovne zvažovať McCarrickovu nomináciu do Washingtonu a nanovo dáva preveriť vznesené obvinenia. Nuncius Montalvo preto osloví štyroch biskupov, ktorí v rôznych obdobiach s McCarrickom úzko spolupracovali. Okrem už spomínaného Hughesa ide o biskupov Jamesa McHugha, Vincenta Breena a Johna Smitha.

Vatikánska správa konštatuje, že traja z nich „poskytli Svätej stolici nepresné a nekompletné informácie o McCarrickových sexuálnych vzťahoch s mladými dospelými osobami. Tieto nepresné informácie pravdepodobne ovplyvnili závery poradcov Jána Pavla II. a v dôsledku toho aj samotného Jána Pavla II.“. 


Arcibiskup McCarrick sa v roku 2000 zhovára s 80-ročným newyorským kardinálom O´Connorom, ktorý sa obával, že McCarrick skončí práve na jeho arcibiskupskom stolci. Foto – TASR/AP 

McCarrick vie, že je opäť v hre a rozhodne sa o svoju budúcnosť zabojovať. V auguste 2000 zasiela priam dojemný list osobnému sekretárovi pápeža Jána Pavla II. Stanisławovi Dziwiszovi. „Počas sedemdesiatich rokov svojho života som nikdy nemal sexuálne vzťahy so žiadnou osobou, mužom alebo ženou, mladou alebo starou, klerikom alebo laikom, nikdy som nezneužíval ani som nepristupoval s nedostatočným rešpektom k akejkoľvek osobe,“ napísal McCarrick v liste, ktorý dal Dziwisz prečítať aj pápežovi.

Vatikánska správa konštatuje, že na rozhodnutie Jána Pavla II. napokon predsa len vymenovať McCarricka za washingtonského arcibiskupa a následne aj za kardinála, mali pravdepodobne najsilnejší vplyv dve osobné skúsenosti. Jedna bola z komunistického Poľska, kde tajná polícia vyrábala falošné obvinenia voči biskupom, aby ich diskreditovala a oslabila tak vplyv Cirkvi na spoločnosť.

„Je známe, že aj na základe skúseností prežitých počas komunistického režimu v Poľsku Ján Pavol II. veľmi nedôveroval obvineniam sexuálneho charakteru týkajúcich sa kňazov a biskupov,“ konštatujú vatikanisti Tornielli a Valente.

Druhou bola osobná skúsenosť s McCarrickom, s ktorým sa osobne poznal od polovice 70. rokov, teda ešte v období, keď nebol pápežom. „McCarrick mal s Jánom Pavlom II. frekventovaný kontakt tak v Ríme, ako aj počas zahraničných ciest vrátane návštevy pápeža v Newarku v roku 1995 či pri príležitosti výročných stretnutí Pápežskej nadácie v Ríme,“ konštatuje vatikánska správa. 

McCarrickovo zaručenie sa za seba samého napokon prevážilo výhrady medzičasom zosnulého kardinála O´Connora a priame svedectvo kňaza Littletona, ktorého – ako priznáva vatikánska správa – Vatikán považoval za „nedôveryhodného informátora“, keďže sám bol páchateľom sexuálnych deliktov.

Svätá stolica 21. novembra 2000 oznamuje, že pápež Ján Pavol II. prijal demisiu 80-ročného washingtonského arcibiskupa Hickeyho, a za jeho nástupcu vymenoval 70-ročného Theodorea McCarricka.

Nihil dicens

Keď sa o menovaní McCarricka za washingtonského arcibiskupa dozvedel dominikán Boniface Ramsey, ostal zaskočený. Od konca 80. rokov až do roku 1996 vyučoval teológiu v kňazskom seminári Newarkskej arcidiecézy (The Immaculate Conception Seminary School of Theology), takže ani on sa nevyhol informáciám o arcibiskupovi spávajúcom s mladými klerikmi. Nebral ich na ľahkú váhu, ale nechcel sa ani podieľať na ich ďalšom šírení. No keď sa dozvedel, že McCarrick bol povýšený na najdôležitejší biskupský stolec v krajine, začal konať.

Hneď na druhý deň zatelefonoval na apoštolskú nunciatúru. Arcibiskup Montalvo ho vypočul a požiadal ho, aby všetky informácie spísal na papier. Vlastne sa zopakoval ten istý scenár ako pri kardinálovi O´Connorovi. No keďže Ramsey sa dlhé roky pohyboval priamo medzi seminaristami, jeho informácie boli omnoho presnejšie.

„Krátko po mojom príchode do seminára som sa začal dozvedať o tom, že arcibiskup McCarrick zdieľa svoju posteľ so seminaristami. Fungovalo to takto, aspoň takto som to pochopil: počas leta, ale vlastne aj počas iných období, arcibiskup zatelefonoval rektorovi seminára a požiadal ho, aby poslal piatich seminaristov, ktorí by s ním strávili deň-dva v jeho dome na pobreží New Jersey. Mám pocit, že arcibiskup občas rektora informoval, ktorých seminaristov by si prial. Keď piati seminaristi prišli do domu pri mori, zistili, že je tam len päť postelí – štyri pre nich a jedna pre arcibiskupa. Arcibiskup im povedal, že seminarista, ktorý nemá posteľ, by mohol spať v jeho,“ referuje Ramsey s tým, že osobne poznal seminaristov, ktorí s arcibiskupom trávili spoločné dni, a dnes sú z nich už diecézni kňazi.

„Musím však podčiarknuť, že nikto nikdy neobvinil arcibiskupa z explicitného sexuálneho správania v posteli. Zároveň sa zdalo, že arcibiskupovo chovanie je kňazom Newarskej arcidiecézy dobre známe, rovnako aj mnohým ďalším osobám, a, samozrejme, bolo vnímané s veľkou mrzutosťou. Arcibiskup bol vnímaný minimálne ako osoba, ktorá sa správa veľmi nevhodne a zahráva sa s ohňom. Verím, že arcibiskup sa už takto nespráva,“ pokračuje Ramseyho svedectvo.

V nasledujúcich riadkoch upozorňuje na to, že McCarrickova minulosť je časovanou bombou, lebo o nej vedia už aj médiá. Konkrétne spomína najväčšie noviny v New Jersey Star-Ledger ktoré už mali o arcibiskupovi pripravený materiál, no na poslednú chvíľu ho stiahli. Prečo, to Ramsey nespomína.

Svoj list končí odporúčaním, aby nuncius kontaktoval bývalých rektorov seminára a zistil si tak veci z prvej ruky.


Kardinál Theodore McCarrick pozdravuje pápeža Jána Pavla II. krátko po tom, čo ho vo februári 2001 kreoval za kardinála. Foto – TASR/AP

Z vatikánskej správy vyplýva, že v tomto prípade nuncius Montalvo nekonal tak dynamicky, ako v prípade svedectva kardinála O´Connora, a Ramseyho list uňho na niekoľko týždňov zapadol. Dá sa to vysvetliť blížiacimi sa vianočnými sviatkami, ale aj tým, že McCarrick bol už vymenovaný a Ramsey do veľkej miery len spresnil O´Connorove informácie spred roka.

Krátko po Novom roku však nunciovi pristála na stole obálka s pečiatkou Washington, D.C. List bol síce anonymný, ale jeho obsah bol výrečný: „Mohlo by dôjsť k veľkému škandálu, ak by sa McCarrick stal kardinálom. Prosím ťa, zabráň tomu.“

Nunciovi Montalvovi je jasné, že Washington je kardinálskym sídlom a ak sa nič nestane, McCarrick sa kardinálom skôr či neskôr stane. Urýchlene preto zasiela Ramseyho svedectvo aj anonymné varovanie vatikánskemu štátnemu sekretárovi Angelovi Sodanovi, ktorý ho posúva pápežovi Jánovi Pavlovi II. Pridáva k tomu rukou napísanú krátku správu, že zásielka obsahuje list pátra Ramseyho o osobe monsignora McCarricka.

Keď Ján Pavol II. správu kardinálovi Sodanovi vrátil, ten si na ňu urobil rukou písanú poznámku: „Vrátená Svätým Otcom. Nihil dicens. + A. S.“

Presne tri mesiace po menovaní McCarricka za washingtonského arcibiskupa sa na Námestí svätého Petra koná konzistórium, počas ktorého pápež Ján Pavol II. kreuje 42 nových kardinálov. Zo známych mien sú medzi nimi napríklad Walter Kasper, Zenon Grocholewski, Jorge Mario Bergoglio či – Theodore Edgar McCarrick.

The Washington Post: Z McCarricka si berte príklad

Vo Washingtone sa kardinál McCarrick cíti ako ryba vo vode. V Bielom dome sa stretá s novým americkým prezidentom Georgeom W. Bushom, ktorý do úradu nastúpil 20. januára 2001, teda krátko po menovaní McCarricka. Dobré vzťahy však udržiava aj s čelnými predstaviteľmi demokratov, často cestuje do zahraničia.

Sexuálne škandály v cirkvi sa však stále viac stávajú celospoločenskou témou. Ján Pavol II. v apríli 2001 vydáva apoštolský list Sacramentorum sanctitatis tutela, ktorým po štyroch desaťročiach aktualizuje a sprísňuje zastarané pravidlá vyšetrovania a trestania najzávažnejších, teda aj sexuálnych deliktov.    

Rok nato vychádza v denníku The Washington Post článok, ktorý pranieruje bostonského kardinála Lawa a newyorského kardinála Egana ako prelátov zodpovedných za krytie sexuálnych deliktov vo svojich diecézach. Naopak, washingtonského kardinála chváli ako muža na správnom mieste, ktorý „v čase, keď sú mnohí lídri americkej rímskokatolíckej Cirkvi kritizovaní ako arogantní, tajnostkárski a bezcitní, McCarrick dáva škandálmi poznačenej inštitúcii to, čo tak veľmi potrebuje: atraktívnu verejnú tvár“.

V apríli 2005 sa kardinál McCarrick zúčastňuje konkláve, z ktorého vzišiel pápež Benedikt XVI. Začiatkom leta oslavuje 75. narodeniny, predkladá svoju rezignáciu, ale Kongregácia pre biskupov po konzultáciách s nunciom Montalvom a jeho súhlasnom stanovisku (!) predlžuje McCarrickov mandát o ďalšie dva roky. Nič nenasvedčuje tomu, že by sa už nad ním sťahovali mračná.


McCarrick to vedel nielen s pápežmi, ale aj s americkými prezidentmi. Kardinál sa baví s Georgeom W. Bushom po jednej z omší vo washingtonskej katedrále v roku 2005. Foto – TASR/AP

Veci sa však dali v tichosti do pohybu ešte v novembri 2004, keď bývalý kňaz diecézy Metuchen Robert Ciolek (vatikánska správa ho uvádza ako „Kňaza 2“, no v jednej z poznámok pod čiarou je uvedené aj jeho pravé meno s tým, že súhlasil s jeho zverejnením) zaslal Revíznej komisii Pittsburskej diecézy (tzv. Diocesan Review Board boli zriadené vo všetkých amerických diecézach, aby dohliadali na transparentné vyšetrovanie sexuálneho zneužívania) vyhlásenie o svojom zneužívaní v detstve na katolíckych školách. Okrajovo v ňom spomenul aj to, že neskôr sám patril medzi seminaristov, ktorí spávali v posteli s biskupom McCarrickom a masírovali ho.

O Ciolekovom vyhlásení vtedajší pittsburský biskup Wuerl informuje nuncia Montalva. Vatikánska správa však konštatuje, že v archívoch sa nenašiel žiadny dôkaz, že by nuncius posunul tieto informácie Svätej stolici.

V tom istom roku opäť ožíva aj prípad „Kňaza 1“, ktorým je, ako sme už spomenuli, pravdepodobne Gregory Littleton. Ten sa odvolal na Kongregáciu pre náuku viery proti rozhodnutiu metuchenského biskupa Edwarda Thomasa Hughesa, ktorý ho suspendoval pre sexuálne zneužívanie dvoch maloletých chlapcov. Keďže kongregácia až doteraz nemala o tomto prípade žiadne informácie, požiada Littletona aj biskupa Hughesa o zaslanie všetkej potrebnej dokumentácie.

Do vedenia kongregácie sa medzičasom dostáva William Joseph Levada, ktorého si Benedikt XVI. povolal zo sanfranciskej arcidiecézy, takže dobre pozná celý americký kontext. Po tom, čo sa oboznámil s Littletonovým celým prípadom, vrátane starých obvinení voči McCarrickovi, v novembri roku 2005 informuje pápeža Benedikta XVI. o svojich zisteniach a ten dospieva k nasledujúcemu rozhodnutiu: prefekta Kongregácie pre biskupov poverí, aby si McCarricka predvolal do Ríma a oznámil mu pápežovo prianie, aby hneď po skončení vianočných sviatkov 2005 rezignoval na úrad washingtonského arcibiskupa.

Ešte predtým, ako McCarrick stihne pricestovať do Ríma, sa na internete objavuje článok katolíckeho bloggera Matta Abotta, v ktorom informuje o kauze Ciolek.

Na stretnutí s kardinálom Re McCarrick pristúpi na svoju abdikáciu, ale žiada, aby ju mohol podať nie po Vianociach, ale až po veľkonočných sviatkoch v roku 2006. Takisto žiada, aby Vatikán so zverejnením jeho rezignácie zároveň oznámil meno nového washingtonského arcibiskupa, aby to celé pôsobilo ako normálna výmena a nie odstránenie nežiaducej osoby. McCarrick sa aj v úzkych cíti natoľko silný, že si diktuje podmienky.

Inzercia

Z výpovede kardinála Re pre autorov vatikánskej správy vyplýva, že McCarrick sa mu na stretnutí priznal, že občas si do postele pozval nejakého seminaristu, ale že nikdy s nimi nemal sexuálny styk. Svoje chovanie mal definovať slovom „imprudente“ (neuvážené). 

Vatikán McCarrickovi ustúpi – a ako sa ukáže neskôr, nie poslednýkrát – a jeho rezignáciu prijíma až k 16. máju 2006. Zároveň oznamuje meno jeho nástupcu Donalda Wuerla. Prezident Bush následne oboch pozýva na slávnostnú večeru do Bieleho domu.

Nebyť prvých negatívnych správ v médiách, všetko by pôsobilo dojmom pokojného odchodu váženého pastiera americkej Cirkvi na zaslúžený odpočinok.

To bude moja smrť

Po odchode z úradu sa McCarrick sťahuje z arcibiskupskej rezidencie do rozsiahleho seminára Redemptoris Mater v Hyattsville (Maryland), kde má k dispozícii celé krídlo s osobitným vchodom. Aj keď je už len emeritným arcibiskupom, naďalej sa teší početným pozvaniam na cirkevné, spoločenské aj kultúrne podujatia. Cestuje nielen po USA, ale aj do zahraničia vrátane Ríma, keďže naďalej je členom viacerých úradov Rímskej kúrie.

Aktívnym je však aj „Kňaz 1“ Gregory Littleton, ktorý sa nedokáže zmieriť s tým, že kým on bol za obťažovanie maloletých prepustený z klerického stavu, biskup, ktorý mu v mladosti spôsoboval to isté, sa naďalej ako vážená osobnosť pohybuje v žiare reflektorov. Littletonovi právnici stále viac tlačia na bývalú McCarrickovu diecézu Metuchen, aby kompenzovala ujmu svojho bývalého kňaza.    

Miestny biskup o tom informuje metropolitnú arcidiecézu Newark, tá zasa apoštolskú nunciatúru vo Washigntone a tá o neutíchajúcom dianí okolo kardinála McCarricka referuje Kongregácii pre biskupov.

Z diplomatickej komunikácie kardinála Re s apoštolským nunciom Pietrom Sambim, ktorý medzičasom nahradil nuncia Montalvu, je zjavné, ako sa obáva toho, že médiá sa dozvedia o tom, že kardinál, ktorý v minulosti sexuálne obťažoval seminaristov, býva v kňazskom seminári. Kardinál preto nuncia žiada, nech sa pokúsi McCarricka dotlačiť k tomu, aby sa zo seminára odsťahoval a aby skončil aj s početnými verejnými aktivitami a žil utiahnutým životom.

Sambi neskôr kardinála Re informuje, že s McCarrickom sa stretol a požiadal ho o opustenie seminára a ukončenie verejných aktivít. Nuncius vo svojej správe opisuje, ako McCarrick zbledol v tvári, no vzápätí odmietol obvinenia „Kňaza 1“ ako falošné, s cieľom vytĺcť peniaze od Cirkvi. Podľa Sambiho správy sa napokon McCarrick rozplakal a povedal: „Ak sa budem musieť utiahnuť do klauzúry, som pripravený tak urobiť, ale bude to moja smrť.“   

Okrem Kongregácie pre biskupov sa situáciou zaoberá aj Štátny sekretariát Svätej stolice na čele s novým štátnym sekretárom Tarcisiom Bertonem. Ten prípravou správy o McCarrickovom prípade poverí arcibiskupa Carla Mariu Viganòa, ktorý v tom čase pôsobí na štátnom sekretariáte ako delegát pre pápežské diplomatické zastúpenia. Taliansky arcibiskup v celom prípade zohrá veľmi dôležitú rolu a dá mu nový, nečakaný rozmer.

Správa, ktorú Viganò koncom roka 2006 odovzdá svojmu priamemu nadriadenému, arcibiskupovi Leonardovi Sandrimu, substitútovi štátneho sekretariátu, a následne končí v rukách kardinála Bertoneho, sa končí apelom, aby, ak sú všetky dostupné informácie pravdivé a overené, bol kardinál McCarrick exemplárne potrestaný.  

Začiatkom roka kardinál Bertone o dianí okolo McCarricka osobne informuje pápeža Benedikta XVI. Vatikánska správa uvádza, že kardinál Bertone pri jej príprave vypovedal, že Svätý Otec bol správami z USA znepokojený, podporil pokračovanie riešenia situácie, ale zároveň vyjadril názor, že nateraz by Kongregácia pre náuku viery nemala otvárať formálny kanonický proces.  


McCarrick vedel byť vždy presvedčivý. V zbožnom postoji počas zasadnutia Konferencie katolíckych biskupov USA v roku 2013. Foto – TASR/AP

Mohlo by sa zdať, že McCarricka už majú všetci plné zuby. Dianie v nasledujúcich rokoch však svedčí o opaku. Kardinál cestuje po celom svete, stretá sa s prezidentmi, premiérmi, intenzívne komunikuje s náboženskými, najmä moslimskými lídrami, čo odôvodňuje snahou zlepšiť naštrbené kresťansko-moslimské vzťahy po známom príhovore Benedikta XVI. na univerzite v Regensburgu a následných protestoch v moslimských krajinách.

Prijíma taktiež najrôznejšie poverenia od Konferencie katolíckych biskupov USA, amerického ministerstva zahraničných vecí i od samotného Vatikánu. V polovici roka 2007 pápež Benedikt XVI. menuje kardinála McCarricka za svojho špeciálneho vyslanca na siedmom sympóziu náboženských, vedeckých a ekologických hnutí v Grónsku.

O svojich cestách kardinál v pravidelných správach informuje vatikánskeho štátneho sekretára Bertoneho, sekretára pre vzťahy so štátmi Mambertiho, ktorému McCarrick v podstate konkuruje ako neformálny vatikánsky minister zahraničných vecí, ale aj nuncia Sambiho, ktorý mu vo svojich odpovediach ďakuje za všetky aktivity a povzbudzuje ho k ďalšej činnosti (!).

V apríli 2008 počas návštevy Benedikta XVI. v USA spolu s ďalšími americkými kardinálmi McCarrick koncelebruje svätú omšu s pápežom v newyorskej katedrále a následne je účastníkom spoločnej večere.

Krátko po návrate hlavy Katolíckej cirkvi do Vatikánu sa na internete objavuje otvorený list, ktorý mu adresuje psychoterapeut a bývalý benediktínsky mních Richard Sipe. Venuje sa v ňom kríze Cirkvi vyvolanej sexuálnymi škandálmi, pričom sa priamo venuje aj McCarrickovej minulosti.

Aktivizuje sa aj arcibiskup Viganò, ktorý, vychádzajúc zo Sipeovho otvoreného listu, píše svoju druhú správu a opätovne sa prihovára za potrestanie McCarricka. „Prípad kardinála McCarricka je výhradne v kompetencii rímskeho pápeža, ktorý by v prípade potreby mohol poveriť promótora spravodlivosti Kongregácie pre náuku viery, aby čo najskôr inicioval vyšetrovanie,“ končí svoj text arcibiskup Viganò, na ktorý podľa vatikánskej správy kardinál Bertone rukou napísal, že zdieľa tieto postrehy.

Žiadne vyšetrovanie sa však nekoná. V polovici júna 2008 však kardinál Re zasiela McCarrickovi dôverný list odobrený Benediktom XVI., v ktorom ho – opäť veľmi úctivým a láskavým spôsobom – žiada, aby „verejne nevystupoval a viedol tichý život modlitby a pokánia za svoje niekdajšie neuvážené skutky“.

McCarrick sa však stále nevzdáva. Možno sa aj sám seba pýta, prečo má na staré kolená pykať za hriechy z mladosti? Kardinála Re a apoštolského nuncia informuje, že je ochotný vzdať sa časti verejných vystúpení, ale nie všetkých. Takisto pripúšťa, že je ochotný opustiť kňazský seminár Redemptoris Mater, a spomína štyri miesta, kam by mohol ísť bývať. Ani v jednom prípade nejde o kláštor či domov dôchodcov, kde by nebol na očiach. Naopak, jednou z navrhnutých možností je, aby mu Svätá stolica zabezpečila apartmán blízko Vatikánu.

Začiatkom roku 2009 sa McCarrick napokon sťahuje zo seminára do bytu v objekte Fary svätého apoštola Tomáša vo Washingtone. Odtiaľ sa po roku opäť sťahuje – tentokrát do domu v Hyatsville, teda do mesta, kde sa nachádza kňazský seminár, ktorý musel opustiť.

Vatikán mu povolí pokračovať aj v niektorých verejných aktivitách, ale nesmie konať svojvoľne, pre tú-ktorú cestu či vystúpenie si vždy musí vyžiadať súhlas. Naďalej ostáva aj členom viacerých úradov Rímskej kúrie. 

Množstvo aktivít v nasledujúcich rokoch však vôbec nenasvedčuje, že by osemdesiatnik McCarrick ubral plyn. Opakovane sa stretá s americkým prezidentom Obamom, ale aj s iránskym prezidentom Ahmadínedžádom, angažuje sa ako mediátor v izraelsko-palestínskom konflikte, pravidelne cestuje do Ríma, slúži slávnostné sväté omše, svätí nových diakonov a kňazov, zúčastňuje sa na najrôznejších verejných podujatiach, poskytuje rozhovory... A o všetkom až s chorobnou dôslednosťou referuje vatikánskym predstaviteľom vrátane samotného Benedikta XVI.

Viganòv odpal

Začiatkom mája 2012 sa v jednom z hotelov na Manhattane koná charitatívna večera World Mission Dinner Pápežských misijných diel v USA. Jedným z hostí je aj nový apoštolský nuncius Carlo Maria Viganò, ktorý svoju diplomatickú misiu v Spojených štátoch začal v októbri 2011.

„Vážení hostia, tu prítomní biskupi a čestní hostia tohto večera, veľvyslanci Pápežských misijných diel, čo je nádherný titul. A predovšetkým vaša eminencia kardinál McCarrick – dlhodobý ,veľvyslanec‘, kňaz, biskup, arcibiskup, kardinál, ktorého všetci máme veľmi radi,“ začína svoj slávnostný príhovor nuncius Viganò, ktorý sa potom s McCarrickom srdečne pozdravuje aj osobne, čo zachytili prítomní fotografi.

Na prvý pohľad nevinnú epizódku opísali vo svojej knihe vatikanisti Tornielli – Valente. Vatikánska správa podujatie zmieňuje len heslovito a pridáva k tomu jednu poznámku pod čiarou: „Kardinál Wuerl (McCarrickov nástupca na arcibiskupskom stolci vo Washingtone - pozn.) v rozhovore spomenul, že McCarrick býval počas mandátu nuncia Viganòa účastníkom veľkých podujatí na nunciatúre aj inde.“


Arcibiskup Viganò chcel odpáliť pápeža Františka, no napokon znemožnil sám seba. Foto – TASR/AP

Krátko nato vypadáva z McCarrickovej skrine ďalší kostlivec. Po „Kňazovi 1“ sa začne spravodlivosti domáhať aj „Kňaz 3“. V liste nunciovi Viganòovi opisuje svoje skúsenosti s bývalým metuchenským biskupom. „Kardinál McCarrick bol sexuálnym predátorom. Ako jedna z jeho obetí som mohol na vlastnej koži zakúsiť, čo to znamená byť kňazom v Amerike,“ píše kňaz pochádzajúci z Brazílie.

Nuncius o kňazovom liste informuje kardinála Marca Ouelleta, ktorý v roku 2010 nahradil na čele Kongregácie pre biskupov kardinála Re. Ouellet následne zasiela Viganòovi presné inštrukcie, ako postupovať: najprv má u generálneho vikára a vikára pre klérus Metuchenskej diecézy preveriť hodnovernosť „Kňaza 3“ a následne má kontaktovať aj samotného kňaza, aby poskytol všetky ďalšie potrebné informácie.

„S generálnym vikárom a vikárom pre klérus, ktorí v tom čase pôsobili v diecéze Metuchen, boli pri príprave správy urobené oddelené rozhovory. Obaja sú si istí, že Viganò ich nikdy nekontaktoval,“ uvádza vatikánska správa. „Nikdy som nedostal odpoveď na svoj list, stále na ňu čakám,“ vypovedal pred autormi vatikánskej správy aj „Kňaz 3“.

Naopak, Viganò zatelefonoval vtedajšiemu metuchenskému biskupovi Paulovi Bootkoskemu, ktorý mu povedal, že „Kňaz 3“ nie je dôveryhodnou osobou. Týmto sa vyšetrovanie McCarricka zo strany Viganòa skončilo.           

Prečo to spomíname? Pretože z vatikánskej správy, ale aj z knihy vatikanistov Tornielliho a Valenteho vyplýva, že tak ako Viganò horlil za potrestanie McCarricka, keď pracoval na vatikánskom štátnom sekretariáte, tak v čase svojho pôsobenia na nunciatúre, keď mohol s prípadom reálne pohnúť, neurobil takmer nič. Naopak, s McCarrickom udržiaval srdečné vzťahy.

Aktívnym začal byť opäť až v čase, keď už bol ako dôchodca v závetrí. V roku 2018 zverejnil v úvode článku spomenuté svedectvo, v ktorom sám seba vykreslil ako hlavného bojovníka za McCarrickovo potrestanie. Jeho 4,5-ročné pôsobenie v USA však svedčí o inom, čo mu v otvorenom liste pripomenul aj kardinál Ouellet.    

Napokon však jeho bezhlavý útok mal predsa len zmysel, pretože vyprovokoval vypracovanie podrobnej vatikánskej správy o McCarrickovej kauze. Aj keď on sám z nej napokon vychádza ako pokrytec.

Trest, proti ktorému niet odvolania

V predposledný februárový deň roku 2013 sa pápež Benedikt XVI. na svojej poslednej generálnej audiencii lúči so všetkými veriacimi. Medzi kardinálmi sediacimi v blízkosti čoskoro emeritného pápeža je aj kardinál McCarrick. Keďže má už 82 rokov, nemôže sa zúčastniť nadchádzajúceho konkláve. Na prípravných zasadnutiach kardinálov však nechýba.

Zo 117 kardinálov-voliteľov, ktorí musia mať menej ako 80 rokov, nepricestujú na konkláve len dvaja: 78-ročný ťažko chorý emeritný arcibiskup Jakarty Darmaatmadja a 75-ročný emeritný arcibiskup Edinburgu O´Brien, ktorý sa účasti dobrovoľne zrieka pre svoje medializované sexuálne škandály z mladosti. V roku 2015 sa zrieka aj kardinálskych práv a tri roky nato zomiera.

S novozvoleným pápežom Františkom sa McCarrick pozná od roku 2004, keď navštívil Argentínu. Neskôr sú len v príležitostnom kontakte. Ako úradujúci pápež mu František udeľuje krátku audienciu v Dome sv. Marty 20. júna 2013, no o obsahu stretnutia vatikánska správa mlčí.

Na druhý deň sa pápež František po prvýkrát stretá s apoštolskými nunciami, medzi ktorými je aj Viganò. O dva dni ho – rovnako ako ďalších nunciov – prijíma na súkromnej audiencii. K ďalšiemu súkromnému stretnutiu pápeža s americkým nunciom došlo 10. októbra toho istého roku. Kým Viganò neskôr vo svojom svedectve napísal, že pápeža upozornil na McCarrickov prípad a označil ho za sexuálneho predátora, ktorý poznačil celé generácie seminaristov a kňazov, František, ktorý tiež vypovedal pred autormi vatikánskej správy, poprel, že by Viganò takýmto spôsobom hovoril o McCarrickovi.

O obsahu stretnutia sa podľa vatikánskej správy v archívoch nenašla žiadna písomná zmienka, ani sekundárna, to znamená, že by ho Viganò spomínal napríklad v nejakej ďalšej korešpondencii s vatikánskymi predstaviteľmi. Nenašiel sa ani žiadny iný písomný dokument, v ktorom by nuncius upozorňoval pápeža na McCarrickove škandály.

Naopak, archivovaných je 17 listov z rokov 2013 – 2017, v ktorých McCarrick píše pápežovi o svojich aktivitách. Doložené sú aj súkromné audiencie, ktoré mu pápež udelil v júni 2013, februári 2016 a februári 2017. Rovnako sa McCarrick stretá aj s vatikánskym štátnym sekretárom Pietrom Parolinom a vzťahy udržiava aj s nunciom Viganòom, ktorý mu na konci svojej diplomatickej misie v apríli 2016 zasiela ďakovný list „za Vašu chvályhodnú službu univerzálnej Cirkvi“.     

 „Až do obvinenia vzneseného Newyorskou arcidiecézou v roku 2017, pápež nebol nikdy nikým informovaný o skutočnosti, že McCarrick mal sexuálne zneužívať alebo napadnúť nejakú osobu,“ konštatuje vatikánska správa. Na druhej strane to, že František mal vedomosť o tom, že počas pontifikátov svojich predchodcov boli voči kardinálovi McCarrickovi vznesené rôzne obvinenia, a preto sa má zdržiavať verejných vystúpení, správa nepopiera.   

„Stále píše. Stále cestuje. Stále sa stretáva s ľuďmi,“ napísal roztrpčený kardinál Parolin pápežovi Františkovi po tom, čo začiatkom roku 2016 kardinál McCarrick opäť raz napísal do Vatikánu o tom, ako sa mu darí v dialógu s čínskymi a moslimskými predstaviteľmi. „Až do jesene 2017 sa už potom touto témou pápež František a kardinál Parolin nezaoberali,“ informuje vatikánska správa.


Pápež František sa zdraví s kardinálom McCarrickom počas návštevy USA v roku 2015. Foto – TASR/AP

V júni 2017 je Newyorská arcidiecéza informovaná o novom obvinení voči kardinálovi McCarrickovi – začiatkom 70. rokov mal obťažovať „Mladistvého 1“ vo veku 16 – 17 rokov. Išlo o vôbec prvé obvinenie kardinála zo zneužívania neplnoletej osoby.

Newyorský arcibiskup Timothy Dolan o veci informuje štátne orgány aj vatikánsky štátny sekretariát. Kým z hľadiska civilnej legislatívy je už prípad premlčaný, takže vyšetrovanie sa ani nezačalo, štátny sekretár Parolin po konzultácii s pápežom Františkom poveruje kardinála Dolana preverením prípadu.

V apríli 2018 Dolan informuje Parolina, že prvotné šetrenie potvrdilo dôveryhodnosť obvinenia, prípad tak preberá Kongregácia pre náuku viery. Kardinál Parolin prostredníctvom apoštolského nuncia Christophea Pierrea v mene pápeža nariaďuje McCarrickovi zdržiavať sa akýchkoľvek verejných vystúpení až do ukončenia vyšetrovania.

Koncom júla 2018 Svätá stolica oznamuje, že kardinál McCarrick sa vzdal členstva v Kolégiu kardinálov a pápež mu nariadil žiť v tichosti, pokání a modlitbách.

V nasledujúcich mesiacoch sa objavujú nové a nové obvinenia o sexuálnom zneužívaní ďalších mladistvých osôb, seminaristov a kňazov. Hovorí sa v nich aj o podávaní alkoholu obetiam, aby boli otupené, o intímnej spodnej bielizni, ktorú si McCarrick obliekal do postele, o nútení k masturbácii... Niektorí však priznávajú, že keď s ním ako deti spávali v jednej posteli, k ničomu nedošlo, a preto sa ani necítili byť jeho obeťami.

V januári 2019 je McCarrick uznaný vinným z „navádzania na hriech v rámci spovede a prestúpenia šiesteho prikázania Desatora s mladistvými i dospelými, s priťažujúcou okolnosťou zneužitia moci“, za čo je potrestaný prepustením z klerického stavu. Bývalý kardinál sa voči rozhodnutiu odvolá, ale neúspešne. V polovici februára Svätá stolica informuje verejnosť o McCarrickovom treste, proti ktorému nie je už možné žiadne odvolanie. 

Bez viny nie je nik

McCarrick nebol len sexuálnym predátorom, ale svojím spôsobom aj pôsobivou osobnosťou a zdatným manipulátorom, ktorý dokázal predať svoje schopnosti a zároveň prekryť všetky podlosti. V tom sa podobá inej neslávne známej osobnosti – mexickému kňazovi a zakladateľovi hnutia Kristovi legionári Marcialovi Macielovi Degolladovi. Aj on si dokázal získať priazeň pápeža Jána Pavla II. a stopku mu vystavil až Benedikt XVI.

Je samozrejmé, že takíto ľudia sa nepohybujú len v cirkevnom prostredí, ale práve tu je ich konanie obzvlášť bolestivé. Ako majú veriť v Boha ako dobrého Otca tí, ktorých zneužili ich vlastní duchovní otcovia?

V prípade McCarricka zrejme niet nikoho, kto postupoval správne. Áno, dá sa prihliadať na to, že doba bola iná, citlivosť na prípady zneužívania nedostatočná a štátna i cirkevná legislatíva deravá. Ale ospravedlňovať sa tým nemožno.

Všetci o páchanom zle čosi počuli, čosi vedeli, ale nikto sa mu nepostavil so všetkou ráznosťou. Niektorí sa pokúsili vzdorovať, ale z rôznych dôvodov to na polceste vzdali. Ťažko sa potom rozhoduje v Ríme, keď informácie z terénu sú nepresné a nastavené procesy ignorované či priamo sabotované.

Áno, pápež ako osoba nemôže mať detailný prehľad o tisíckach biskupov po celom svete. Lenže členov Kardinálskeho kolégia, ktorí sú najbližšími spolupracovníkmi a voličmi hlavy Katolíckej cirkvi, sú dve stovky. A tam sa už na nedostatok informácií od nunciov a biskupských konferencií vyhovárať nedá.

McCarrick a v článku taktiež spomenutý O´Brien nie sú jedinými pochybnými kardinálmi. Len pred niekoľkými dňami Svätá stolica oznámila potrestanie 97-ročného poľského kardinála Henryka Gulbinowicza, ktorý v pondelok zomrel. Kanonicky nepotrestaný, i keď nespochybniteľne vinný zomrel v roku 2003 aj rakúsky kardinál Hans Hermann Groër. Všetkých štyroch si za kardinálov vybral pápež Ján Pavol II., všetci štyria boli pritom páchateľmi sexuálnych deliktov už vo svojej mladosti. Napriek tomu stúpali na vrchol.

Pontifikát Jána Pavla II. trval veľa rokov a veľa bolo aj biskupských nominácií, ku ktorým nemalo nikdy dôjsť. Respektíve mali byť včas ukončené. To nie je znevažovanie pamiatky svätého pápeža, ale fakt, ktorý treba prijať a poučiť sa z neho. Vyhľadávanie falošných ospravedlnení na spôsob, že pápež za nič nemôže, on len podpísal, čo mu iní predložili, je jednoducho urážkou intelektu a rozhodovacích schopností Jána Pavla II.

V niektorých prípadoch dostal nesprávne informácie, a preto sa nemohol rozhodnúť správne. Ale v iných prípadoch boli informácie dostatočné a korektné, ale z rôznych dôvodov zle vyhodnotené. Chyby neboli úmyselné, ale stali sa a treba ich priznať. Ako už zaznelo neraz, personálnych nominácií sa pápežská neomylnosť jednoducho netýka.

Platí to aj o nástupcoch Jána Pavla II., ktorí vedeli, že McCarrick je problém, že si má v tichosti sypať popol na hlavu, no oni sami ho prijímali a potriasali si s ním ruky.

Vatikánska správa o McCarrickovej kauze je tak akýmsi spytovaním svedomia, priznaním si viny a jej oľutovaním. Teraz je dôležité, aby nasledovala zmena zmýšľania a konania k lepšiemu.

Posledné roky, keď boli pravidlá trestania nielen priamych vinníkov, ale aj ich ochrancov i samotné preventívne opatrenia sprísnené a precizované natoľko, ako to nevidieť ani v civilnej sfére, dávajú nádej, že sa tak deje.

Odporúčame

)