Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Príroda Svet kresťanstva
18. november 2020

Kresťan na vidieku

Naši predkovia lokálnosť ani zero-waste nemuseli riešiť, oni to žili

Iniciatíva Kresťan na vidieku prepája ľudí, aby sme lásku k prírode a lásku k Bohu nemuseli žiť ako dve oddelené priehradky.

Naši predkovia lokálnosť ani zero-waste nemuseli riešiť, oni to žili

Foto: Archív Kresťan na vidieku

Ľudia z iniciatívy Kresťan na vidieku spomínajú na začiatky. Na stretnutia s kresťanmi, ktorí chceli žiť viac s prírodou. Chceli sa vzdelávať v permakultúre, v ekologickom hospodárení, ale rýchlo zistili, že kurzy tohto typu rozvíjajú zatiaľ najmä sekulárne organizácie. No a tie sa občas spájajú s panteizmom či východnými náboženstvami.

To bola pre kresťanov výzva. Vytvoriť niečo podobné, ale zároveň odlišné. Ambíciou hnutia je vytvoriť komunitu, ktorá má rovnaké hodnoty: tie ekologické aj tie kresťanské ‒ možno aj v zmysle Benediktovej voľby.

Rozbehli teda vlastné permakultúrne semináre s názvom „Zdravá záhrada, dobrý život“. Prihlásené mali desiatky účastníkov. Koronavírus však fyzické stretávanie znemožnil, no iniciatíva Kresťan na vidieku pokračuje v sieťovaní ľudí, ktorí na vidieku žijú a takúto zmenu zvažujú. Alebo len jednoducho chcú žiť bližšie s prírodou.

„Bolo fascinujúce vidieť, ako fungujú podobné programy v Afrike, Južnej Amerike či Ázii. Videli sme to, keď sme boli na celosvetovom stretnutí kresťanských vidieckych hnutí v Senegale. Potreba stretávať sa a pomáhať si je tam obrovská: niekedy len spoločnou snahou vznikne nová cesta do dediny, lepší prístup k vzdelávaniu či zdravotnej starostlivosti,” hovorí Tomáš Kuzár z Fóra kresťanských inštitúcií, ktoré hnutie Kresťan na vidieku zastrešuje.

Aj keď je situácia u nás výrazne odlišná, túžba prepájať a rozvíjať život tých, ktorí fungujú mimo veľkých miest, je rovnaká. „Keď sme spoznali nemeckú verziu Kresťana na vidieku, ktorá pôsobí už niekoľko desaťročí, vznikol nápad priniesť podobnú štruktúru aj na Slovensko.” Po rokoch diskusií, návštev zahraničných partnerov či stretnutí so slovenskými biskupmi tak v roku 2018 vznikla iniciatíva Kresťan na vidieku. Má už svoj web, newsletter, živú facebookovú komunitu a prepája záujemcov o túto tému zo všetkých sfér.

Ako to vyzerá na slovenskom vidieku

Tomáš Kuzár hovorí, že pri rozbiehaní projektu veľmi skoro prišli na to, že západonemecký či španielsky, francúzsky aj taliansky kontext je veľmi odlišný. „Oni nezažili komunizmus. My máme veľké farmy zaberajúce desiatky tisíc hektárov, na ktorých hospodári relatívne málo ľudí. Mnohí síce na vidieku žijú, no reálne pracujú v meste. To výrazne zmenilo charakter nášho vidieka,” pokračuje Tomáš Kuzár. Kým na Západe je veľa rodinných fariem, ktoré sa dedia z generácie na generáciu, u nás je podobných rodinných hospodárstiev veľmi málo. Vidiek sa postupne vyprázdňuje a čím ďalej od hlavných uzlov, tým je to citeľnejšie. Napríklad na východnom Slovensku dnes máme vyľudnené dediny a miesta takmer úplne bez infraštruktúry.

No nejde len o menšiu intenzitu vidieckeho života, mení sa aj jeho charakter. V obciach blízko miest vznikajú satelity. „Ľudia, ktorí sa prisťahovali z miest, si postavia pekné domy s vysokými plotmi a pekným trávnikom. V niektorých obciach tlačili na zákaz chovu zvierat: prekážalo im ranné kikiríkanie kohúta či vôňa kôz alebo prasiat pri domoch. Prisťahovalci s pôvodnými obyvateľmi často vôbec nekomunikujú a nevedia sa dohodnúť, ako život v obci organizovať. Ľudia sa tak uzatvárajú medzi štyri steny svojho domu a pozemku ‒ a čo je mimo neho, to ma nezaujíma, to nech rieši starosta.”

Nefungujú normálne susedské vzťahy, chýba kultúrny či duchovný život. Ani mnohí vidiečania nežijú komunitným životom, práve naopak, mnohí fungujú individualisticky, hoci práve silná komunita by mala byť najväčším benefitom života na vidieku.

Ivana Németová spolupracuje s Fórom kresťanských inštitúcií a väčšinu svojej energie venuje práve iniciatíve Kresťan na vidieku. Vysvetľuje, že sedemdesiat rokov komunizmu narušilo aj náš vzťah k pôde. „Pôda sa dnes už dedí len málo ‒ a ak áno, silné prepojenie medzi majiteľom a jeho kusom zeme sa z rodičov na deti neprenesie. Ľudia si tak pôdu menej chránia a sú schopní urobiť takmer všetko, aby z nej vyťažili maximum. Bez ohľadu na to, čo bude potom.”

Iniciatíva chce, aby ten, kto sa rozhodne pre život na vidieku, tam mohol prežiť plnohodnotný život. Je jasné, že na miestach, kde nie je škola ani škôlka, zdravotná starostlivosť, obchod ani práca, je život veľmi ťažký. No stále je dosť ľudí, ktorí túžia fungovať viac s prírodou alebo pracovať v poľnohospodárstve či turizme.

Podľa Ivany Németovej vychádzajú aktivity Kresťana na vidieku priamo z jeho názvu: „Vidiek symbolizuje akési ústranie či vnútorné stíšenie sa, viac času s prírodou a s Bohom. Tento pohľad zo zátišia, obohatený o kresťanskú vieru a hodnoty chceme priniesť všetkým ľuďom, veriacim aj neveriacim. Tým, ktorí žijú na vidieku, aj tým z mesta.”

Permakultúra nie je new-age

Náplňou seminárov, ktoré rozbehli, je spoznávanie a praktizovanie permakultúrnych princípov. Vďaka nim môžu účastníci vytvoriť alebo oživiť svoju vlastnú záhradu či farmu. Pripravujú aj špecializované semináre zamerané na ovocinárstvo či včelárstvo, kde účastníci získajú zručnosti, ktoré by sa kedysi naučili od svojich rodičov, no dnes ich mnohí nemajú kde dostať.

Permakultúra sa neviaže na žiadne náboženstvo či filozofiu, vysvetľuje Ivana Németová: „Je to vedecký súbor princípov a postojov, ktoré kopírujú prírodné ekosystémy. Dajú sa využiť v každej oblasti života, nielen v záhradke, ale aj v stavebníctve, ekonomických systémoch, školstve či sociálnej práci a dokonca aj v duchovnom živote.”

Princípy permakultúry súvisia priamo s tradíciou, nie je to žiadna novovymyslená vec. „Permakultúra nadväzuje na to, čo robili naši predkovia,“ hovorí Tomáš Kuzár. „Oni vedeli, že rastliny treba striedať a že niektoré vedľa seba nemôžu byť. V nejakom zmysle permakultúra hovorí to, čo tu už vždy bolo. Až s príchodom supermarketov a lacného dovozu sme si odvykli pestovať a chovať doma. Je to veľa práce a zdá sa, že to nemá ekonomický zmysel. Tí, čo takto žijú, oceňujú, že aj ako kresťania hovoríme o návrate k tradícii. Že môžeme zasadiť zemiaky a prikryť ich slamou a kopec ďalších dobrých rád našich starých rodičov.”

Inzercia

Aj Ivana Németová tvrdí, že naši predkovia fungovali permakultúrne. „Lokálnosť ani zero-waste nemuseli riešiť, oni to žili. Permakultúra je v prvom rade vzťah k pôde a naši predchodcovia ho mali, lebo boli od nej závislí. Aj naše prastaré mamy sadili takzvané smraďošky, čiže aksamietnice do zeleninovej záhradky. Dnes máme vedecky potvrdené, že tieto kvety odháňajú háďatká, ktoré škodia najmä paradajkám. V permakultúre sa snúbi tradícia, ktorú tu žili ľudia pred nami, s odborným vedeckým poznaním a výdobytkami techniky.”

Malí podnikatelia aj duchovné potreby

Iniciatíva Kresťan na vidieku mapuje aj malých lokálnych farmárov a výrobcov, začali v okolí Popradu. Viacerí rýchlo prišli na to, že dostať svoje produkty k ľuďom je ťažké. Existujú síce lokálne systémy „debničiek“, no veľkú časť zisku si berie distribútor. „Keď je lokálnych výrobcov viac a poznajú sa, môžu si urobiť asociáciu či družstvo a v distribúcii si pomôžu. Napríklad v rámci kresťanského vidieckeho hnutia v Južnej Kórei každý víkend produkty dovezú na faru, kde s predajom pomáhajú dobrovoľníci. Všetky prostriedky z predaja idú výrobcovi, ktorý zabezpečuje najnáročnejšiu časť celého procesu. Preto nám ide najmä o prepájanie: základ je, aby sa malí výrobcovia poznali medzi sebou.”

Kresťan na vidieku je ekumenická iniciatíva. Náboženský život človeka na vidieku sa podľa slov organizátorov často začína a končí pri nedeľnej návšteve bohoslužby. Chcú preto pomôcť ľuďom napríklad zavolať si zaujímavého rečníka, zorganizovať duchovnú obnovu či vytvoriť modlitebnú skupinu. „V meste sa tieto veci dejú bežne, na vidieku je ťažšie sa k nim dostať alebo je o ne malý záujem. Chceme viesť laikov aj kňazov k tomu, aby spoločne rozvíjali duchovné možnosti.”

Iniciatíva vychádza aj z pápežskej encykliky Laudato Si: „ Ako hovorí pápež František, je tu volanie zeme a chudobných, ktoré je stále hlasnejšie. Zatiaľ si to na Slovensku uvedomujeme len málo. No naším každodenným životom, ktorý je často nezodpovedný, spôsobujeme mnohé škody. Preto sa zameriavame na vzdelávanie v ekologických otázkach, udržateľnosti a sebestačnosti,” hovorí Ivana Németová.

Kresťan na vidieku na svojej webstránke uvádza, že kresťania nerobia z ochrany prírody Boha. Tomáš Kuzár vysvetľuje: „Ako kresťania dávame dôraz najmä na ochranu života, teda človeka. Nemôžeme chrániť orlie vajíčka a pritom zabúdať na ľudský život. To nám pomáha mať veci v rovnováhe. No od Laudato Si ubehlo niekoľko rokov a myšlienky pápeža Františka sa do života dostávajú len veľmi pomaly. Ako kresťanom je nám vyčítané, že sa o globálne problémy a životného prostredie zaujímame málo.”

Spolupracovníčka Ivana hovorí, že pápež František načrtol úžasný koncept integrálnej ekológie. Keď jej rozumieme správne, nemôžeme zanedbať Boha na úkor ekológie, no ani naopak. Stojí na troch pilieroch: Boh, ľudia ‒ teda najmä chudobní ‒ a príroda. „Nemôžeme sa zamerať len na jeden z nich. Aj preto sú otázky komunity, medzigeneračného dialógu, generačnej chudoby a spolužitia, napríklad s rómskou menšinou, súčasťou našej iniciatívy.”

Kvapky v mori a zázrak fotosyntézy

Ku koncu leta zorganizovalo hnutie Kresťan na vidieku výzvu „40 dní s Laudato Si“. Každý deň zverejnili ponuku na konkrétnu aktivitu a účastníci mohli komentovať, ako im ide. Tie ľahšie vyzývali účastníkov napríklad sledovať, koľko plastov míňajú, prvýkrát separovať alebo nekúpiť si jogurt v plaste. Pokročilejší mali skúsiť použiť domáci jogurtovač alebo vyrobiť si vlastné mydlo či šampón. Do výzvy sa zapojilo viac ako 500 ľudí. Postupne tak vznikajú prepojenia v reálnom aj online priestore, kde sa ľudia navzájom povzbudzujú.

Iniciatíva Kresťan na vidieku každý rok usporadúva konferenciu, ktorá sa tento rok uskutoční v online priestore od konca novembra.

Ivana aj Tomáš vysvetľujú, že podujatia Kresťan na vidieku nie sú duchovnou obnovou. „Je pre nás dôležité, aby boli odborné a kvalitné. No keď spoločne žasneme nad fotosyntézou, môžeme slobodne hovoriť o tom, že jej pôvodcom je Boh.” A naopak, niekedy Boží poriadok najlepšie ilustrujú princípy, ktoré odpozorujeme v prírode ‒ ako biblické podobenstvá o horčičnom zrnku, viniči alebo figovníku.

Komunita okolo iniciatívy sa postupne rozrastá. „Kvapkou v mori, ktorá nás však napĺňa radosťou, sú jednotlivé príbehy. Pani, ktorá prišla na náš seminár, hoci ekológiu dovtedy nikdy neriešila, tak v priebehu roka pestuje jahody so skorocelom. Už nie je háklivá na každú burinu, ktorú vidí, a dnes nám pomáha so sieťovaním producentov. Mnoho ľudí, ktorí videli lásku k prírode a lásku k Bohu ako dve oddelené priehradky, nám hovoria, že dnes môžu slobodnejšie žiť svoju vieru a zároveň aj vzťah k prírode.”

 

 

 

 

Odporúčame