Pred viac ako desiatimi rokmi sme mali možnosť v Košiciach si vypočuť prednášku španielskeho emeritného profesora Florentina Garcíu Martíneza, ktorý patrí medzi rešpektovaných a svetovo uznávaných odborníkov na problematiku zvitkov od Mŕtveho mora, keďže bol členom medzinárodného tímu na ich identifikáciu a zverejňovanie.

Profesor Martínez hovoril nielen o kumránskych zvitkoch, ale aj o spoločenstve, vďaka ktorému sa objavené nálezy zachovali. Pred viac ako dvetisíc rokmi žila v Judskej púšti komunita, v ktorej uchovávali rôzne verzie dnešných biblických a nebiblických kníh, venovali sa ich štúdiu a modlitbe.

Letná akadémia mladých 2021 bude o (in)tolerancii

Intelektuálna, interdisciplinárna a duchovná formácia, zakorenená v Biblii a realizovaná v kláštorných múroch, je podobne ako komunitný život kumráncov stáročiami osvedčenou tradíciou, ako napomôcť mladým ľuďom stať sa integrálnymi osobnosťami s čistými charaktermi, chýbajúcimi „frontmenmi“, ktorí sa majú stať soľou zeme a svetlom sveta (porov. Mt 5,13-14).

V Košiciach bolo pred piatimi rokmi založené Centrum pre štúdium biblického a blízkovýchodného sveta (C-SBBS) so zámerom biblickej formácie a popularizácie Božieho slova; v čase, keď Biblia a jej hodnoty prestávajú byť súčasťou spoločnosti. Jedným z kľúčových formačných modulov C-SBBS je organizovanie Letných akadémií mladých (LAM) v súčinnosti s Rehoľou sv. Augustína.

Prvoradým cieľom je zošľachťovanie srdca a mysle mladého človeka a kultivovanie „katolíckosti“ v pôvodnom zmysle slova, teda negovania toho, čo by nás kresťanov mohlo charakterizovať ako elitný uzavretý klub „zasvätených“. Naopak, otvorenosť k dialógu s inými kresťanmi aj nekresťanmi i s moderným svetom nám nesmie byť cudzia.

Hľadanie pravdy a odvaha podeliť sa s ňou by malo byť naším DNA. Prvá Letná akadémia mladých v roku 2018 bola práve o tomto hľadaní: prostredníctvom Gilgameša a jeho hľadania nesmrteľnosti za pomoci Abraháma a jeho hľadania domova i Augustína a jeho hľadania Boha. Hľadanie pravdy sa spája s počiatkami, čo bolo témou nasledujúceho ročníka. Išlo o počiatky pri stvorení v Biblii a mezopotámskej mytológii či o prvopočiatočné stretnutie s neznámym Bohom.

Workshopy, duchovné vedenie i exkurzie napríklad v archeologickom parku či židovskej synagóge vedú počas LAM osobnosti ako Peter Juhás, výskumný pracovník na Inštitúte pre novozákonný textový výskum v Münsteri a člen C-SBBS, Juraj Pigula, prior Rehole sv. Augustína na Slovensku, a benediktín Ján Dolný. Pozvanými hosťami boli napríklad Bohdan Hroboň, riaditeľ Centra kresťanského vzdelávania, Lucia Hidvéghyová, vedúca Katedry biblických a historických vied Trnavskej univerzity či Anabela Katreničová z Katedry klasickej filológie Univerzity Pavla Jozefa Šafárika.

Videopozvánka na Letnú akadémiu mladých 2021.

V „covidovom“ roku sme pripravili LAM 2021 na tému Cesty (in)tolerancie so seminármi: Je monoteizmus (in)tolerantný? Reflexia na základe starovekých prameňov; Vzťah Židov a kresťanov v období neskorého staroveku a Krížové výpravy.

Špecifickým bude workshop s názvom Výtvarné umenie ako nástroj (in)tolerancie historičky umenia a kurátorky Židovského komunitného múzea a Slovenskej národnej galérie v Bratislave Jany Švantnerovej. Jej prezentácia sa zameria na vzťahy väčšinovej kresťanskej populácie k židovskej a moslimskej komunite. Cieľom nie je chronologický prehľad, ale tematické sondy do vybraných aspektov spolunažívania, ktoré sa odrážali vo vizuálnej kultúre. 

Doktorka Švantnerová vychádza z presvedčenia, že výtvarné umenie predstavovalo v minulosti a dnes účinný nástroj propagandy. Symboly a výrazové prostriedky výtvarného umenia sú vlastne cudzím jazykom, ktorý je dobré poznať, aby sme mohli v každodennom živote dešifrovať prípadné manipulatívne a nenávistné tendencie.

Poznanie ciest (in)tolerancie, živené radostnou zvesťou, má viesť proti osobným zápasom, marginalizácii druhých, často slabších, morálnemu zmätku a fragmentácii poznania a, naopak, má viesť k vznešeným cieľom poznania a formácie, založenej na jednote pravdy a v službe osoby a spoločenstva.

Benediktín Ján Dolný o Solovjovovi, de Chardinovi a Petersonovi

Semináre LAM majú vždy interdisciplinárny charakter, o čom svedčí ukážka z prednášky Jána Dolného, OSB, Na počiatku bolo slovo: cesty modernej náboženskej kozmológie (V. Solovjov, T. de Chardin a J. Peterson).

Čo môžu mať spoločné Vladimír Solovjov, Teilhard de Chardin a Jordan Peterson? Títo traja autori žili v rôznych časoch, sú rôznej národnosti a odlišujú sa aj povahou svojej práce a východiskami svojho myslenia. Vladimír Solovjov (1853 – 1900) bol ruský náboženský filozof, jezuita Teilhard de Chardin (1888 – 1955) bol francúzsky paleontológ a teológ a v súčasnosti žijúci Jordan Peterson (*1962) je kanadský psychológ a filozof.

Nič nenasvedčuje tomu, že by de Chardin študoval dielo Solovjova ani že by bol Peterson ovplyvnený dielom prvého či druhého autora. Medzi ich prácou nie je priama nadväznosť. Predsa však majú veľa spoločného, na čo stojí za to uprieť pozornosť.

Za východisko nám môže poslúžiť tvrdenie, že našich troch autorov spája ich osobná láska k múdrosti. Na prvý pohľad sa takéto vymedzenie spoločného presahu diela a myslenia týchto troch autorov môže azda zdať príliš všeobecné a vágne. Je to tak azda preto, že kategórie ako láska a múdrosť nám často pripadajú vágne subjektívne alebo relatívne; radíme ich k slovám, pod ktorými si každý človek predstavuje niečo iné.

Cieľom prezentácie týchto troch autorov je ukázať, že opak je pravdou: v láske k múdrosti týchto troch autorov možno nájsť prekvapivé spoločné kontúry, ktoré sa premietajú aj do ich podobných kozmologických predstáv o pôvode sveta a jeho zmysle.

Vladimír Solovjov (1853 – 1900)

V prípade Vladimíra Sergejeviča Solovjova mala láska k múdrosti naozaj neobyčajný charakter. Zakladala sa na mystických skúsenostiach, ktorých obsahom boli tri stretnutia so Sofiou – božskou múdrosťou (z gréc. σοφία – „múdrosť“), ktorá sa mu zjavila v osobe ženy nadzemskej krásy. Ruský autor opísal túto skúsenosť krátko pred smrťou v básni Три свидания [Tri stretnutia (1898)].

Solovjov je významnou postavou ruskej filozofie, niekedy ho označujú za jej zakladateľa alebo jej najväčšieho predstaviteľa. Okrem toho bol aj blízkym priateľom slávneho ruského spisovateľa Fjodora M. Dostojevského s dôležitým vplyvom na myšlienkový obsah jeho diela. O Solovjovove práce preto má stále veľký záujem nielen hŕstka akademických autorov, ale aj široký okruh čitateľov.

Dá sa povedať, že bez ohľadu na svoj osobný svetonázor medzi komentátormi a čitateľmi Solovjova vládne konsenzus, že Solovjov sám svoje stretnutia s božskou múdrosťou považoval rozhodne za autentické skúsenosti s kľúčovým významom vo svojom živote a diele. Je to očividné napríklad tým, ako Solovjov pozorne študoval všetky dostupné zdroje zaoberajúce sa ideou Sofie – božskej múdrosti, a ešte viac vďaka jeho rozboru idey múdrosti v tretej časti jedného zo svojich vrcholných diel La Russie et L’Eglise universelle [Rusko a univerzálna cirkev (1889)].

Pri podrobnejšom štúdiu jeho diela sa vynára úzka spojitosť Solovjovovho chápania božskej múdrosti s jeho filozofickou víziou všejednoty, ktorá je základom jeho filozofického systému i ekumenických spisov a spoločenskej kritiky. Dá sa plne súhlasiť so švajčiarskym teológom Hansom Ursom von Balthasarom, ktorý Solovjovov filozofický projekt charakterizuje týmito slovami:

„Postupné eschatologické stelesnenie božskej idey v realite sveta; pečať bezhraničnej plnosti a určitosti Boha v priepasti potenciálnosti univerza… Takto je stanovený celkový cieľ evolúcie sveta pre budúcnosť: vývin ľudstva a celého sveta do kozmického Kristovho tela, uskutočnenie eschatologického vzťahu vzájomnosti medzi Vteleným Slovom a Sofiou, ktorá prijíma skrze Slovo svoje konečné stelesnenie ako jeho Telo a Nevesta.“

Balthasarov sumár Solovjovovho diela sa bezprostredne dotýka kozmologických úvah o pôvode sveta, jeho evolúcie a cieľa tejto evolúcie. Solovjov chápe Božiu múdrosť ako Božiu personifikovanú víziu dokonalého ľudstva. Táto vízia stojí na počiatku stvorenia ako Boží zámer so Slovom, skrze ktoré Boh tvorí svet. Tento zámer sa postupne realizuje v dejinách ako vývin smerom k stále väčšej harmónii, jednote ľudí s Bohom i medzi sebou prostredníctvom vteleného Slova.

Jednota je synonymom lásky a láska je vzťah: Sofia teda predstavuje protipól osobnej Božej lásky, toho Druhého, Iného Ja, ktorého tvár sa postupne formuje (t. j. vyvíja)  v celom ľudstve obnovenom skrze Kristovo vykúpenie.

Dnešnému človekovi sa môžu zdať Solovjovove myšlienky príliš abstraktné, idealistické či teologické, teda v každom prípade vzdialené a nepraktické. Aký konkrétny vplyv môžu mať na každodenný život úvahy o vízii Božej lásky na počiatku stvorenia, ktorá sa završuje prostredníctvom histórie, tak či onak zložené iba z fragmentov ľudských životov, aký je život každého z nás? Môže takéto poznanie niečo zmeniť na našej existenciálnej situácii?

Na obranu Solovjova treba uviesť, že nebol akademickým filozofom, ale svoje poslanie chápal ako prácu spoločenského reformátora. V Božej múdrosti videl konkrétny program celospoločenského vývinu k náboženskej a politickej integrácii. Z tejto perspektívy dokázal formulovať napríklad vynikajúcu a stále aktuálnu kritiku nacionalizmu a s obrovskou vervou sa zasadzoval za prekonanie stáročnej schizmy medzi kresťanským Východom a Západom.

Solovjov vkladal veľkú nádej do potenciálu ľudskej spoločnosti k prekonávaniu rôznych rozdelení a uskutočneniu ideálu univerzálnej teokracie. Táto vízia viedla k jeho veľkej osobnej kríze na sklonku života a k prepracovaniu pohľadu na históriu. Vzdal sa viery v lineárny progres ľudských dejín k Božiemu kráľovstvu na zemi a zakomponoval do svojho chápania histórie biblickú víziu apokalyptického zápasu so zlom, podľa ktorej zavŕšenie dejín príde až konečnou porážkou Antikrista. 

Z hľadiska našej témy je dôležité zdôrazniť Solovjovovo presvedčenie, že svet má svoj cieľ a zmysel, ktorý je vopred daný ako počiatočné slovo (Logos), ktoré sa v histórii ľudstva rozvíja do svojej plnosti, podobne ako sa počiatočné DNA rozvíja do plného živého organizmu. Keďže je celý tento veľkolepý proces uskutočňovaním Božieho plánu lásky a láska je vzťah, Logos predpokladá odpoveď lásky, ktorú predstavuje Sofia ako ženský princíp v stvorení.

Pierre Teilhard de Chardin (1888 – 1955)

Pierre Teilhard de Chardin sa vo viacerých črtách svojho myslenia ponáša na Vladimíra Solovjova. Na prekvapujúcu podobnosť ich myšlienok poukazuje aj spomínaný Hans Urs von Balthasar. Teilhard bol francúzsky jezuita, ktorý originálnym spôsobom dokázal skĺbiť katolícku vieru s evolúciou a zmyslom pre históriu a pomohol tak mnohým kresťanom v západnom svete premostiť náboženský svetonázor s moderným vedeckým pohľadom na svet.

Podľa Teilharda evolúcia nie je slepý a náhodný proces, ale proces so stanoveným cieľom, ktorým je jednota stvorenia s Kristom, tzv. bod omega dejín. Významným medzníkom v evolúcii sveta je noosféra – t. j. stupeň ľudského vedomia. Od nej evolučný proces v stále väčšej miere zahŕňa spoluprácu slobodnej ľudskej vôle na zjednocovaní vedomia.

Teilhard nazýva tento evolučný proces kristogenézou, jeho zavŕšením je premena materiálneho a duchovného sveta v duchovný organizmus Kristovho Tela. Obraz Cirkvi ako jednoty Kristovho tela používaný Apoštolom Pavlom má v Teilhardovom chápaní nielen ekleziálny či mystický, ale v pravom zmysle slova kozmický – univerzálny charakter; je to vízia vyššej formy jednoty, ktorá zahŕňa celé stvorenie.

Prekvapujúce paralely Solovjovovho a Teilhardovho chápania sveta ako postupujúceho vývinu stvorenia k vyššej duchovnej jednote obsahujú aj paralelu ženského princípu múdrosti a krásy, ktorý akoby predstavoval metafyzickú alebo metahistorickú inšpiráciu či intuíciu vyššej formy jednoty „zakódovanej“ vo svete od samého počiatku stvorenia. Pripomeňme si v tejto súvislosti slová knihy Príslovia, ktoré sú vložené do úst biblickej Múdrosti:

„Pán vládol nado mnou od počiatku svojich ciest, prv ako stvoril odpradávna čokoľvek. (…) Keď zhotovoval nebesia, bola som tam, keď odmeriaval klenbu nad priehlbinami morskými, (…) ja  som bola uňho chovankou, bola som deň po deň jeho rozkošou a hrala som sa pred ním v každý čas; hrávala som sa na okruhu jeho zeme a moja rozkoš je byť medzi synmi ľudskými“ (Prís 8, 22.27.30-31).

V Teilhardovom ponímaní, ktoré rozpracoval vo svojom poetickom diele L’Éternel feminin [Večná ženskosť (1918)], vystupuje tento ženský princíp najprv ako prapôvodná matéria, nekonečný potenciál, z ktorej sa rodia formy všetkých jestvujúcich vecí, potom ho predstavuje žena ako matka žijúcich, až je napokon stelesnený v Márii, Matke Bohočloveka a Matke Cirkvi. Logos – Slovo, ktoré bolo na počiatku – vytvára jednotu v mnohosti, nachádzajúc odozvu na volanie lásky v ženskom princípe, ktorý zosobňuje stvorenie – Mária – Cirkev.

Hoci sme si myšlienky Teilharda de Chardina predstavili iba vo veľmi hrubých rysoch, ich prienik so Solovjovovou náboženskou filozofiou je očividný. Podobne ako Solovjov Teilhard chápe svet ako evolučný proces zjednocovania, ktorého zmysel a cieľ (Logos) má veľa dočinenia s nami, ľudstvom, ktoré má byť zbožstvené zavŕšením dejín v Kristovi.

Jednako sa nám dnes s odstupom času môže zdať Teilhardova i Solovjovova veľkolepá vízia zastaraným spôsobom myslenia, ktorý osvetľuje viac zmysel sveta ako našu situáciu vo svete. Teologické a kozmologické úvahy o procese evolúcie, christogenéze, sa nám môžu javiť ako kozmický rýchlik, ktorý sa ženie do svojej konečnej stanice a zatiaľ my zostávame v neistote svojho každodenného rozhodovania, v ktorom sa často nevieme poľahky zorientovať. Aký majú tieto úvahy súvis s otázkami, kto som a čo mám robiť?

Jordan B. Peterson (*1962)

Odpoveď sa nám možno podarí objaviť v poslednom členovi našej trojice autorov, súčasnom intelektuálovi Jordanovi Petersonovi. Peterson si získal celosvetovú popularitu prostredníctvom svojich filozofických prednášok voľne dostupných na internete. Petersona samého prekvapil fenomén ich popularity ako zdroja doslova masovej inšpirácie.

Táto istá skutočnosť zákonite priniesla Petersonovi status kontroverznej osobnosti. Časť ľudí ho prudko odmieta; z prevažnej väčšiny ide o ľudí na ľavej strane spoločenského a politického zmýšľania, čo nie je prekvapenie, pretože terčom Petersonovej zdrvujúcej kritiky sú často práve ľavicové ideológie.

Čo teda tvorí obsah Petersonových prednášok? Peterson v nich vychádza zo svojho profesionálneho zamerania ako pedagóg a psychológ, ktorý sa usiluje pomôcť poslucháčom k správnym životným postojom. Okrem psychologickej a pedagogickej praxe Peterson veľa čerpá aj zo svojho intenzívneho neurovedeckého výskumu ľudského vedomia. A napokon, Peterson hľadá odpovede na skúsenosť s realitou zla v našej nedávnej histórii v podobe miliónov obetí ideologických režimov v 20. storočí.

So svojou výbavou psychológa, pedagóga, neurovedca a filozofa sa Petersona pred niekoľkými rokmi pustil do nanajvýš zaujímavej série prednášok o knihe Genezis, ktorá je začiatočnou knihou Biblie. Peterson k Biblii pristupuje ako k určitému pokladu poznania a skúsenosti, dokumentu s úžasnou históriou a vplyvom v dejinách ľudstva – ako by podľa môjho názoru mal k Biblii pristupovať každý rozumný človek, či je veriaci, alebo neveriaci.

Peterson sám osciluje kdesi na hrane viery v Boha; jeho biblické prednášky sú azda fascinujúce práve nezaťaženým pohľadom vedca a psychológa nachádzajúceho v Písme v obraznej reči mnohé z tých právd, ku ktorým dospel svojím celoživotným úsilím pochopiť ľudské vedomie.

Peterson vo svojom myslení nadväzuje na kategórie archetypov a ich univerzálnych symbolov v diele švajčiarskeho psychológa Carla Junga, ktorými si pomáha dešifrovať posolstvo biblických príbehov. Z hľadiska našej témy sú nanajvýš zaujímavé jeho úvahy o primáte vedomia.

V biblickom naratíve o stvorení sveta Peterson poznáva odraz situácie ľudského vedomia vo svete, ktoré v živote každého jednotlivca stojí pred neustálou výzvou vniesť poriadok do chaosu okolo seba. Peterson uvažuje nad začiatočným výrokom Jánovho Evanjelia Na počiatku bolo slovo (Jn 1,1) v zmysle „kognitívneho procesu, ktorý z neobývateľného chaosu vytvára obývateľný poriadok“.

Primát vedomia znamená, že svet okolo nás nejakým spôsobom predpokladá existenciu vedomia, v ktorom sa premieta jeho skutočnosť. Bez existencie vedomia by svet nebol svetom, nebolo by toho, kto by ho vlastne pomenoval ako svet; bol by podľa Petersona podobne irelevantný ako film bez existencie diváka.

Peterson následne dokáže obdivuhodným spôsobom spracovať náboženské pravdy, ako napríklad viera v prvopočiatočný logos v podobe zmysluplného vysvetlenia štruktúry nášho vedomia. Svet má logos, pretože samo ľudské vedomie pristupuje k realite sveta ako potenciálnosti usporiadania, ktoré skutočnosti vedomie vtláča.

Predstava o logu, z ktorého sa odvíja zmysel dejín, má odhliadnuc od svojej hodnoty ako objektívneho pomenovania skutočnosti pre nás význam ako definícia nad-osobného (transcendentného, alebo ako Peterson hovorí, „transpersonálneho“ – presahujúceho jednotlivé vedomia ako ich spoločný menovateľ) charakteru ľudského vedomia.

Inými slovami, dôležité je to, čo pre nás, pre náš spôsob myslenia vyplýva z pravdy Na počiatku bolo slovo. Výzva chaotickej skutočnosti, pred ktorou stojíme, nás núti vyhodnocovať alternatívy, vytvárať autentickú hierarchiu priorít, núti prijímať zodpovedné rozhodnutia. Len takto môžeme vytvárať okolo seba svet zmysluplných vzťahov, ktorý je skutočne ľudským, humánnym svetom.

Podľa Petersona sú pravdy tradované náboženskou skúsenosťou ľudstva – ak nič iné – tak aspoň nanajvýš cenným nástrojom pri poľuďšťovaní nášho života a sveta, ktorý okolo seba vytvárame.

Múdrosť, ktorá v Solovjovovom a Teilhardovom myslení figuruje ako kozmologický princíp, ktorý slúži na vysvetlenia sveta, sa v Petersonovom myslení akoby prevtelila do princípu pre pochopenie nášho vnútorného a morálneho sveta. Spoločným odkazom našich troch autorov teda môže byť výzva načúvať Logos preto, aby sme lepšie porozumeli sebe.