Svätý Ján Krstiteľ Aj my máme rovnako ohlasovať Krista, umenšovať sa, aby on mohol rásť

„On musí rásť, no mňa musí ubúdať“ (Jn 3, 30). Toto sú posledné a pokorné slová najväčšieho „muža narodeného zo ženy“, Jána Krstiteľa, ktoré permanentne svedčia každému z nás, mužom a ženám ako nasledovníkom Krista.

Narodený zo ženy je semitizmus pre človeka (por. Gal 4,4; Jób 14,1). Dátum Jánovho narodenia (24. jún) však súvisí s letným slnovratom, ktorý tento rok u nás už nastal 21. júna o 5:33 h. a ohlásil začiatok leta.

Severná pologuľa sa priblížila najbližšie k slnku a vďaka tomu sme mali najdlhší deň a zároveň najkratšiu noc v roku. Oficiálne sa začalo astronomické leto. Letný slnovrat sa preslávil aj pálením svätojánskych ohňov: chcelo sa nimi potiahnuť svetlo a teplo Slnka do noci a premôcť nimi tmu a chlad noci.

Dátum narodenia Jána teologicky súvisí predovšetkým s poslednými slovami Krstiteľa o Ježišovi, ktoré nájdeme v Jánovom evanjeliu: „On musí rásť, no mňa musí ubúdať“ (Jn 3,30 v novom preklade Jánovho evanjelia).

V kontexte Jána ako ženíchovho priateľa Ježiša, protipól rásť – ubúdať/umenšovať sa pravdepodobne pochádza z oblasti astronómie a naráža na vychádzanie a zapadanie nebeských telies, pravdepodobne slnka.

Ján je akoby zapadajúce slnko, po ktorom vychádza nové slnko – Ježiš. Po letnom slnovrate skutočne zo svetla najdlhšieho dňa ubúda a tak Ján pomyselne necháva priestor Ježišovi, ktorý o šesť mesiacov pri oslave narodenia 25. decembra zažiari práve v čase zimného slnovratu.

Pozoruhodne sa tak liturgia snúbi s astronomickým pozorovaním, čo úžasne odkazuje na teologický fakt, že spása v Ježišovi Kristovi súvisí s celým stvorením, čo rozpracujú hymny v Pavlových listoch.

Dátumy narodenia Jána Krstiteľa i Ježiša sú teda symbolické a viazané na pohyb vesmíru. Zásadným však zostáva teologická pravda, že spása sa viaže na fascinujúci stvorený svet.

Úlohou Jána Krstiteľa bolo vytvoriť priestor pre Ježiša, pripraviť Pánovi dokonalý ľud a obrátiť srdcia otcov. Ján je vykreslený ako reprezentant proroka monoteizmu Eliáša, ktorý prichádza obrátiť Izrael k Bohu pred Pánovým príchodom.

Obaja, Ján aj Ježiš, veľmi úzko súviseli a všetky evanjeliá i Skutky apoštolov to potvrdzujú najmä pri udalostiach krstu pokánia. Jána si nevieme predstaviť bez Krista ani Krista bez Jána. Pri krste menší krstí väčšieho a obaja súvisia aj so začiatkom Ježišovej verejnej činnosti.

Ján je zatvorený do väzenia a jeho štafetu preberá Ježiš (por. Lk 3,20). Lukášovo evanjelium však tento súvis vyjadrí po literárno-teologickej stránke ešte silnejšie a totiž už pri počatí oboch detí Jána aj Ježiša.

Lukáš je tak nadčasovo pro-life: „Alžbeta počala syna v starobe“ (1,36) a to „dieťa v jej lone poskočilo“ (1,41 v novom preklade Lukášovho evanjelia). Pri začiatku novej etapy spásy započatej Ježišom sú počaté a narodené dve deti.

Lukáš vo svojich dvoch kapitolách Lk 1 – 2 tvorí verný svojej kompozičnej tradícii tzv. σύγκρισις (synkrisis „porovnanie“) paralelne vedľa seba dva literárne diptychy. Prvý diptych zvestovania Jána a Ježiša na jednej strane (Lk 1,5-56) súvisia s diptychom narodenia a obriezky Jána a Ježiša (Lk 1,57-2,21) na strane druhej.

V oboch diptychoch je dosť podobností. Pri Jánovi aj Ježišovi nachádzame zvestovanie anjelom Gabrielom ich rodičom (Lk 1,5-24 a 1,26-38). U obidvoch je pri zvestovaní povedané o ich budúcom poslaní a obidvom posol určuje mená (Lk 1,13 a 1,31). Obidve deti sa počnú v ľudsky nemysliteľnej situácii (Ján sa narodí starým rodičom a Ježiša, toho počne dokonca panna).

V oboch situáciách sa spomína činnosť Ducha Svätého, Moci Najvyššieho, Božej sily (Lk 1,15 a 1,35), ktorý je opakovane aktérom stvorenia už v Starom zákone. Obaja adresáti zvestovania, Zachariáš aj Mária, zaspievajú chválospev (Benedictus a Magnificat). O obidvoch chlapcov sa stručne, kvázi identicky a realisticky povie ako vyrastali („Chlapec rástol a mocnel na duchu a žil na púšti...“ Lk 1,80; „Ježiš sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i ľudí...“ Lk 2,52). Pravdou je však aj to, že Ježiš presahuje Jána.

Pri narodení Jána sa na ôsmy deň odohrajú mimoriadne veci. Susedia sa už pri narodení tešili, že Alžbeta porodila dieťa vďaka milosrdenstvu Boha. Teraz mu matka ide dať meno Ján, čo nikto neočakával. Bežne sa dávalo meno chlapcovi nie po otcovi, ale po starom otcovi, no tu, keďže Zachariáš bol už starý, by mal chlapec dostať meno po ňom.

Avšak meno chlapca, Ján, ktoré spoznal už jeho otec pri zvestovaní, no aktuálne je hluchonemý (pýtajú sa ho posunkami), z ničoho nič zrazu určí jeho matka. Nastáva tu cenná zhoda v poznaní Božej vôle oboch starcov. Meno chlapca je programové, vystihuje totiž to, čo robí Boh: Jochanan (24-krát v Starom zákone, napr. 2 Kr 25,23; Ezr 8,12; Neh 6,18; Jer. 40,13.15; 41,11.16; 42,1; 43,2.4.5) po hebrejsky znamená: Pán je milostivý.

Pomenovanie v Písme je ako nominácia do istej úlohy v rámci Božieho plánu. Rodičia sa zázračne zhodujú v Božej vôli ohľadom mena ich dieťaťa. Je to skvelý predobraz výnimočného plnenia Božej vôle zo strany dospelého Jána Krstiteľa v budúcnosti.

Otče, na začiatku mesiášskeho veku je dieťa Ján. Jeho meno fakticky odráža tvoju dobrotu ponúknutú v celostnej záchrane ľudí. Daj, aby sme i my svojím menom kresťan a najmä svojim konaním zviditeľňovali tvoju dobrotu a Božiu vôľu, ktorá záhadne spočíva v obdivuhodnej pokore a zameraní na Boha, ktorý je Vychádzajúcim slnkom z výsosti.