Max Kašparů Spyšneli sme. Korona nám zrazila hrebienok, učí nás stať sa pokornejšími ľuďmi

V našom rozhovore spred niekoľkých mesiacov ste povedali, že koronakríza je veľká výzva – ako pre jednotlivca, tak i pre spoločnosť. Môžeme po druhej vlne a v očakávaní tej ďalšej skonštatovať, že sme naozaj prijali túto krízu ako výzvu?

Niekto áno, niekto nie. Niektorí to síce berú ako výzvu, ale tak po svojom. Sú medzi nami „borci“, ktorí bojkotujú akékoľvek protipandemické opatrenia, ktorí sa dokonca verejne chvália tým, že ich nedodržujú. Ukazujú, že na nich nemá nikto, ani vláda, ani koronavírus. A bezohľadne tak ohrozujú ostatných. Teraz je situácia lepšia, ale ľahko sa môže stať, že sa vrátime naspäť a ešte do horšej situácie.      

Čiže môžeme očakávať ďalšie podobné výzvy?

Mám dojem, že sme ako ľudstvo veľmi spyšneli. Musíme si začať uvedomovať, že nie sme pánmi všetkého a nerozumieme všetkému. Pred koronou sme si hovorili, máme vedu, techniku, biochémiu, máme všetko vo svojich rukách, no prišiel vírus a ukázal, že to síce máme, ale nie je to stopercentne účinné. Padol nám hrebienok. Prišla výzva stať sa pokornejšími ľuďmi.

Veriť vede znamená byť pyšný?

Nie, ale treba si uvedomiť, že krízu za nás nevyriešia vakcíny. Tie nám môžu pomôcť a vďaka za ne. Veda však tie problémy, ktoré koronakríza odhalila, za nás nevyrieši, s nimi si musíme poradiť sami. Je pomýlené myslieť si, že som zaočkovaný a opäť si môžem robiť, čo len chcem a ako chcem, veď veda problém vyriešila. My musíme vidieť širšie súvislosti.

„Vakcíny krízu nevyriešia, tie nám môžu len pomôcť. S problémami, ktoré korona odhalila, si musíme poradiť sami.“ Zdieľať

Aké? 

Niektorí si to interpretujú tak, že toto všetko na nás dopustil Boh a necháva tomu takýto priebeh za trest. Ja by som to však vôbec nehádzal na vyššiu mocnosť. Podľa mňa je dvojaké vysvetlenie: buď je vírus z laboratória, kde ho vyrobil človek, alebo je z prírody, ktorá sa takto bráni proti násiliu, ktoré na nej ľudstvo pácha. Prírodu sme nedostali ako majetok, ale do správcovstva. A správame sa voči nej veľmi zle. Možno nám chce povedať: Ľudia, dosť už, dávam vám výzvu, aby ste sa stali pokornejšími!

Nemáme teda v tom hľadať nič nadprirodzené?

Ľudia, ktorí sa za mnou prídu poradiť ako za duchovným, často očakávajú, že im dám nejakú duchovnú radu: Pomodlite sa to a to, choďte do Litmanovej, do Šaštína, zapáľte tam sviečku, kúpte si obrázok a koronavírus vás bude obchádzať, pandémia sa skončí. My sa však musíme vrátiť k tomu, čo je prirodzené.

Svätý Tomáš Akvinský povedal veľmi múdru vetu: Milosť predpokladá prirodzenosť. A čo je prirodzené? Obyčajná slušnosť – poprosiť, poďakovať, pomôcť, rešpektovať druhého, zbaviť sa sebectva, nebyť pyšný. To nie sú náboženské pojmy, to sú všeobecné ľudské hodnoty, ktorých je čím ďalej tým menej. A pokiaľ sa k nim nevrátime, skolí nás buď vírus, alebo spáchame akúsi kontinentálnu samovraždu. 

Musel prísť koronavírus, aby sme sa navrátili k slušnosti?

Prísť nemusel, ale keď už prišiel, tak nám chce niečo povedať. Využime to a zmeňme svoje správanie. Všetko je to o správaní – k prírode, k sebe, k druhým ľuďom. 

A myslíte, že ho týmto smerom začíname meniť? Skôr badáme tendencie k agresívnejšiemu správaniu...

Agresivita tu bola vždy. Patrí k pudu sebazáchovy. Ak je človek ohrozený, volí jednu z dvoch možností – útek alebo útok. Som však zdesený z toho, ako u nás rastie agresivita u detí, šikanovanie na školách. Je to alarmujúce. Sme na seba agresívni na diaľniciach, vo virtuálnom priestore, v médiách.

Korona agresivitu ešte podporila a presunula ju do rodín. A to nielen verbálnu, ale aj brachiálnu, telesnú. Takže áno, je to tak, ako ste naznačili, ale zase si musíme uvedomiť, že pred koronou sme neboli až takí svätí. Vírus len odhalil, čo je v nás. 

Zvláštne je, že sa agresivita prejavila aj v duchovnej oblasti.

V ekonomike tomu hovoríme voľná tvorba cien. V duchovnej oblasti sa zase rozvinula voľná tvorba viery. Každý si ako remeselník vyrobí vieru podľa seba. A začína sa zmätok, vzájomné výčitky – ty si bol v kostole a nemusel si ísť, ty si nebol v kostole a mal si byť, ty si prijal takým spôsobom prijímanie, ty si si vybavil spoveď a podobne.

„Pred koronou sme neboli až takí svätí. Vírus len odhalil, čo je v nás.“Zdieľať

V psychológii sa výčitka definuje ako agresivita slabocha. Ten, kto vyčíta, nemá argumenty, len svoj názor. To je dnes v móde, mať na všetko svoj vlastný názor, nevedieť ho síce presne definovať, ale presvedčivo tomu druhému hovoriť, že je hlupák. A takto sa debata presúva z vecnej roviny do osobnej. Nevynímajúc ani náboženskú oblasť.

Zrejme tomu nepomohli ani neustále meniace sa nariadenia okolo bohoslužieb a vysluhovania sviatostí. Vy ste sa vyjadrili, že naše kresťanstvo nemá byť len kostolné. Stojíte si za tým aj po takom dlhom období zatvorených kostolov?

Niektorí si až priveľmi zvykli, že majú možnosť pozerať bohoslužby cez obrazovku, a vytvorili si svoju osobnú domácu duchovnú atmosféru. Veď je to to isté, argumentujú. Tak ja sa pýtam: Stačí vám, keď sa pôjdete pozrieť k mäsiarovi do výkladu, čo to tam má za klobásky, šunku, škvarky? Najete sa z toho?

Pozerať sa na niečo ešte neznamená, že to aj reálne prežijem. Môžeme si v televízii vypočuť Božie slovo, ale nestretneme sa osobne s Kristom v Eucharistii. A o to tu ide. Takže všetkých povzbudzujem, nepozerajme sa do výkladu, poďme do kostola.

Čo hovoríte na to, že zákaz bohoslužieb je porušením práva na náboženskú slobodu?

Dnes je porušením práva úplne všetko. To slovo „právo“ nemám veľmi rád. Mali sme tu dve diktatúry – fašizmus a komunizmus –, ktoré pošliapavali ľudské práva. Tie sú preč, vďaka Bohu. Avšak teraz tu máme diktatúru ľudských práv.

Odvšadiaľ neustále počúvate, ja mám na to neodňateľné právo, mám občiansku slobodu. Keď vám potom šestnásťročný chlapec závislý od drog pri terapii povie, že je jeho právo užívať, čo chce, lebo jeho telo je jeho majetok, len sa mi potvrdzuje, že so všetkými tými právami musíme narábať opatrne.

Rozhovor s Maxom Kašparů si môžete pozrieť aj ako video.

Spomenuli ste svoju psychiatrickú prax. Pribudlo za uplynulý rok psychiatrických pacientov?

Pribudlo, ale nie až tak veľa pacientov so psychiatrickými diagnózami ako skôr nešťastných ľudí. Sú nešťastní z toho, že sa nevedia vyrovnať so stratou blízkeho, so stratou zamestnania, s ponorkovou chorobou v rodine, s krízou v manželstve a podobne.

Viete, my chceme problém vyriešiť rýchlo a hneď. Taká je dnes doba. Očakávame, že psychiater po jednom sedení vysype z rukáva hotovú odpoveď, predpíše lieky a bude dobre. Nemáme čas pracovať na svojom probléme, nie sme trpezliví s druhými ani so sebou. Hľadáme instantné a bezbolestné riešenia, a keď to nejde rýchlo, sme nešťastní ešte viac.

A sú toto prípady pre psychiatra?

Nie. Sú to prípady pre ľudské uši. Známi, príbuzní či priatelia často dokážu veľmi dobre poradiť, lebo poznajú dotyčného lepšie ako ja z polhodinového rozprávania. V takýchto prípadoch „predpisujem“ zdieľanie sa s niekým blízkym. Naozaj v mnohých prípadoch stačí byť „len“ vypočutý. Každý máme dve uši a len jeden jazyk. To znamená, viac počúvajme, ako dávajme rady.

Avšak vy by ste nám ako profesionál mohli dať nejakú dobrú radu, čo robiť napríklad so strachom, ktorý v tomto období premkne asi každého.

Strach je nebezpečný spoločník. Strach môže byť pre ľudskú psychiku horší ako koronavírus. Ja by som odporúčal dať si načas mediálny pôst. Toľko rôznych informácií sa na nás valí z novín, televízie, internetu, od známych, od odborníkov. Čím viac informácií máme, tým menej vieme, kde je pravda. Je to paradox. Zahlcujeme sa však informáciami, ktoré nevieme vyhodnotiť, ktoré nás zneisťujú a napĺňajú strachom.

A ešte jedna vec stojí za povšimnutie. Popri celom tom naháňaní sa za informáciami o víruse, najnovšími výskumami a opatreniami zabúdame normálne žiť. Moja rada teda znie, nebojte sa a žite. 

Pociťujete strach aj vy?  

Bol by som falošný hrdina, keby som povedal, že nepoznám strach a úzkosť. Nemám však obavu o svoj život. Keby som dnes zomrel, nesmútil by som za ďalšími desiatimi rokmi, čo by som mohol prežiť tu na zemi. Veď čo je to desať rokov oproti večnosti.

Mám však strach za tých všetkých, ktorí sú mi zverení do duchovnej či lekárskej starostlivosti. Ja ten ich strach prežívam s nimi. V Písme sa píše: Neste si vzájomne bremená a tak naplníte Kristov zákon. Čo by som bol za kňaza, ktorý by bral svojich veriacich len ako kus materiálu bez akéhokoľvek vzťahu? Čo by som bol za lekára, keby som necítil zodpovednosť za svojich pacientov? Keď pociťujete zodpovednosť, cítite aj strach.

Myslíte si, že sa budeme vedieť vymotať z tejto krízy a bez strachu čeliť už spomínaným výzvam?

Koronakríza prišla ako eso ku krízam, ktoré zažívame už dlhšie – máme krízu ekonomickú, ekologickú, kultúrnu, etickú, duchovnú... Točíme sa v takom bludnom kruhu a už to konečne musíme preťať, musíme sa začať pozerať na veci v širších súvislostiach a skutočne aj hľadať, ako z toho von. Lebo ak sa budeme točiť dlho stále dookola, môžeme skončiť ako osol v južných krajinách.

A to je ako?

V chudobných oblastiach sa voda zo studne ťahá tak, že osol chodí s brvnom napojeným na studňu stále dookola, a tým čerpá vodu zo studne. Večer, keď ho odvádzajú do stajne, nevie chodiť rovno. A ja mám obavu, že keď pominú všetky tieto pandemické problémy, v ktorých sa stále točíme dookola, nebudeme vedieť chodiť rovno.    

Rovno za čím?

Za výsledkami, ktoré si zoberieme ako ponaučenie. Ak to ešte stále nevidíme a nebudeme na to primerane reagovať, tak sme jednoducho nepoučiteľní.

Lenže nie je to pre každého subjektívna záležitosť, ako si to vyhodnotí? Nemal by byť východiskom z kruhu nejaký objektívny bod?

Tým je praobyčajná slušnosť. Môžeme mať každý svoj názor, svoj pohľad, svoje argumenty a východiská. To sú kamene, ktoré môžeme na seba či vedľa seba ukladať. Ak však nepridáme maltu, stavba dlho nevydrží. A tou maltou sú pravdivé medziľudské vzťahy, vzájomná úcta a rešpekt.    

Foto: Andrej Lojan