Ekumenizmus v praxi Ponoriť alebo poliať. Pred 20 rokmi katolíci a evanjelici zjednotili formu krstu

Pred mesiacom, 4. júna, uplynulo 20 rokov, odkedy predseda Konferencie biskupov Slovenska František Tondra a generálny biskup Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku (ECAV) Július Filo v kaplnke Prezidentského paláca v Bratislave podpísali Dohodu o svätom krste.

„Od nadobudnutia účinnosti dohody badáme, že sa ľudia slobodnejšie rozhodujú pre krst. Nemajú strach, že keď dajú dieťa pokrstiť v niektorej z kresťanských cirkví, bude ich za to niekto brať na zodpovednosť alebo im dá pocítiť, že urobili strašný hriech,“ hovorí pre Svet kresťanstva evanjelický zborový farár v Košiciach Dušan Havrila.

Katolícky kňaz Ľudovít Pokojný, predseda Rady pre ekumenizmus Bratislavskej arcidiecézy, potvrdzuje, že v minulosti boli tendencie k vzájomnému neprijatiu až odsudzovaniu pre inú vieru. „Ak prišiel do rodiny nový člen z inej cirkvi, často nebol prijímaný so svojou vierou, bol len ticho tolerovaný alebo dokonca vysmievaný. Preto sa v takzvaných zmiešaných manželstvách o náboženských veciach radšej nerozprávalo a deti neboli krstené vôbec,“ ozrejmuje Pokojný jeden z praktických dôvodov, prečo sa začalo diskutovať o vzájomnom uznávaní krstu.

Často dochádzalo aj k prekrsťovaniu, čiže k opätovnému pokrsteniu žiadateľa, ktorý chcel prestúpiť do inej cirkvi. „Vnímali sme to na oboch stranách veľmi bolestne, že si ako kresťania neuznávame krst, ktorý nás začleňuje do jedného Kristovho tela,“ hovorí Pokojný.       

Posun v ekumenickej spolupráci

Spoločný dokument medzi katolíkmi a evanjelikmi bol pred dvoma desaťročiami podpísaný po niekoľkoročnej spolupráci na príprave textu dohody. Ten bol zároveň odrazom vzájomného rešpektu a pretrvávajúcich dobrých vzťahov medzi oboma cirkvami.

V dohode o vzájomnom uznávaní krstu vyznali tú istú vieru v trojjediného Boha, ako ju vyjadruje apoštolské a nicejsko-carihradské vyznanie viery, a spoločnú vieru v sviatosť krstu na základe  biblického učenia. „Cirkvi nikdy nerozdeľovala viera v krst, ale spôsob jeho udeľovania,“ povedal pri podpise dokumentu vtedajší spišský biskup Tondra.

Biskupi Tondra a Filo podpisujú Dohodu o svätom krste v júni 2001. Foto: Ústredný archív ECAV

Zástupcovia ECAV a Katolíckej cirkvi oboch obradov sa vzájomne dohodli, že budú krst udeľovať rovnakým spôsobom. Bol to dôležitý posun v ekumenickom zbližovaní, ktoré sa začalo rozvíjať najmä po Druhom vatikánskom koncile.

„Sme vďační Bohu, že sme sa na Slovensku historicky dostali k bodu, ktorý vytvoril platformu jednoty, rešpektu a tolerancie v takej dôležitej kresťanskej oblasti, ako je sviatosť krstu svätého,“ uznáva evanjelický farár Havrila.

Nezostalo tak len pri spoločných stretnutiach a modlitbách, ale urobil sa konkrétny krok k tomu, aby sa ekumenická spolupráca prejavila v praktickom náboženskom živote veriacich oboch denominácií.

Čo ukázala dvadsaťročná prax?  

V Dohode o svätom krste sú jasne stanovené zásady, podľa ktorých sa krst vykonáva: „K platnosti krstu sa vyžaduje úmysel, ktorý sa zhoduje s Kristovým zámerom. Podstatnými znakmi krstu, ktorý cirkev udeľuje, sú ponorenie kandidáta do vody alebo liatie vody na jeho hlavu. Ďalšie jednotlivosti krstného obradu si cirkvi upravujú samostatne.“

Práve liatie vody či ponorenie kandidáta sa v praxi ukázalo v niektorých prípadoch ako problematické. Dušan Havrila poznamenáva, že niektorí duchovní dohodu neprijali. „Jednoducho sa nestotožnili s jej obsahom, a tým je to ťažšie akceptovateľné v krstnej praxi,“ priznáva evanjelický farár.

„Od nadobudnutia účinnosti dohody badáme, že sa ľudia slobodnejšie rozhodujú pre krst. Nemajú strach, že keď dajú dieťa pokrstiť v niektorej z kresťanských cirkví, bude ich za to niekto brať na zodpovednosť alebo im dá pocítiť, že urobili strašný hriech.“
Dušan Havrila, evanjelický farárZdieľať

V ECAV je liatie vody síce jednou z možností, ako sa krst vykonáva, v krstnej praxi však bolo zaužívané kropenie vodou a požehnanie vodou na čelo krstenca znakom kríža. „Teraz sa pokrstenie koná trojnásobným poliatím hlavy dieťaťa vodou. Kňaz naberá vodu rukou z krstiteľnice a pri každom poliatí urobí kríž na čelo dieťaťa. Podmienkou je, aby voda tiekla,“ hovorí Havrila.

V Katolíckej cirkvi sa od počiatku krstí ponorením alebo liatím vody na hlavu. „Vnímame, že musíme mať trpezlivosť so zavádzaním dohody do praxe v niektorých konkrétnych krokoch. Stále sme v akomsi prechodnom období a učíme sa spoločne hlbšie porozumieť zmenám, ktoré nastali vo vykonávaní sviatosti krstu,“ hovorí Pokojný.

Pri prijímaní kandidáta do cirkvi alebo pri vysluhovaní iných sviatostí musí byť vždy istota, že bol krst vykonaný platne. Jednou z podmienok platnosti v Katolíckej cirkvi je, aby sa voda liala, čím sa zmýva z krstenca dedičný hriech.

„Preto ak sú pochybnosti, musíme preveriť tieto skutočnosti. Nie je to však nejaký špecifický postup voči veriacim z iných kresťanských cirkví, aj od našich veriacich vyžadujeme krstný list, ak napríklad žiadajú o sviatosť manželstva,“ vysvetľuje Pokojný.

Keď nie je istota, ako sa krstilo

Dohoda o vzájomnom uznávaní krstu platí dvadsať rokov. Na krsty vykonané pred rokom 2001 sa nevzťahuje. Preto je potrebné, aby sa v prípade potreby preskúmala platnosť krstu či samotný fakt, že bol krst vykonaný.

V Katolíckej cirkvi sa v prípade pochybností krstí podmienečne. Podľa Kódexu kánonického práva „pokrstených v nekatolíckej ekleziálnej spoločnosti netreba podmienečne krstiť, ak po preskúmaní matérie a slovnej formuly použitej pri udeľovaní krstu nie je vážny dôvod pochybovať o platnosti udeleného krstu“ (Kán. 869 §2).

Podmienečný krst sa teda vykonáva len v prípadoch, keď nie je možné doložiť hodnoverné svedectvo o krste alebo sa po dôkladnom preskúmaní zistilo, že nebol krst udelený platne.

V ECAV uznávali platný katolícky krst aj pred podpisom zmluvy, musela byť však istota, že ku krstu naozaj došlo. Záväzné pravidlá pre pastorálnu prax a Agenda ECAV stanovujú podmienky prijatia do cirkvi takto: „Prijatie do cirkvi pokrstených v inej cirkvi sa uskutočňuje v rámci služieb Božích pred záverečnou liturgiou. Pri prijatí do cirkvi musia byť prítomní dvaja svedkovia – členovia ECAV. Prijatiu do cirkvi predchádza dôkladná príprava.“ (Agenda 171)

Ilustračné foto: Ľubo Bechný

Po roku 2001 sa teda prax zjednotila, podmienky sú jasne formulované, a ak sú splnené, nie je nutné na žiadnej strane nič riešiť. „Spoločne veríme, že raz udelený krst neodvolateľne spája pokrsteného s Kristom na celý život. Preto nekrstíme tých, ktorí už raz boli platne pokrstení,“ píše sa v Dohode.

Problémy evanjelicko-katolíckych manželstiev

Podpísanie Dohody o svätom krste bolo výsledkom úspešnej ekumenickej spolupráce oboch cirkví. „Po rokoch spochybňovania relevantnosti a praxe krstu je to niečo, čo nás posúva ďalej. Právom môžeme mať z toho radosť,“ hovorí evanjelický farár Dušan Havrila.

V podobnom duchu sa vyjadrovali aj účastníci z oboch cirkví na Teologicko-pastoračnej konferencii, ktorú zorganizoval Ekumenický výbor ECAV a Rada pre ekumenizmus Bratislavskej arcidiecézy pri príležitosti 20. výročia vzájomného uznávania krstu: základom všetkého je krst, z neho vychádza predpoklad na budovanie dobrých vzťahov a konštruktívneho dialógu medzi kresťanmi.

Práve potreba spolupráce v pastoračnej starostlivosti o zmiešané manželstvá sa na konferencii vynorila ako naliehavá otázka, ktorú je potrebné riešiť. Málo sa investuje do rodinnej pastorácie, do konkrétnej pomoci manželom, ktorí sú každý z inej cirkvi a riešia krst svojich detí.

Prečo vôbec dochádza v rodinách k hádkam, v akej viere bude dieťa pokrstené? Podľa Ľudovíta Pokojného ide o nepochopenie podstaty krstu.

„Dôležité je, aby dieťa bolo pokrstené, aby semienko Božieho života mohlo v ňom rásť. Hádame sa, kde dáme dieťa pokrstiť, a zabúdame na to, koľko máme možností, ako si pestovať vieru v rodine. Máme spoločný veľký poklad vo Svätom písme – koľko ho v rodinách čítame, koľko sa spolu modlíme, ako žijeme evanjelium v praktickom živote?“ načrtáva otázky, ktoré je potrebné manželom zdôrazňovať.

„V minulosti boli hádky, rozpory, ba niekde tiekla aj krv. Avšak Duch Svätý nás v súčasnej dobe silnejšie vedie k tomu, aby sme objavili bohatstvo iných komunít. Vďaka krstu patríme k sebe.“
Ľudovít Pokojný, katolícky kňazZdieľať

Dušan Havrila poukazuje na skúsenosť, s ktorou sa bežne stretáva. „Pri príprave na krst neraz musím rodičov (jeden katolík, druhý evanjelik) upokojovať, že krst u nás je platný raz a navždy. Majú totiž tendenciu ísť ešte ,pre istotu‘ dať dieťa pokrstiť ku katolíkom. Neviem, asi tam majú inú vodu,“ hovorí s úsmevom.

„Prvoradé je dať dieťa pokrstiť, potom ho vo viere vychovávať a takto vybavené si časom samo vyberie, do ktorej cirkvi chce patriť, aj podľa svojej prirodzenej inklinácii k tej-ktorej farnosti či zboru,“ dopĺňa Ľudovít Pokojný.

Dohoda o vzájomnom uznávaní krstu znamenala pokrok v ekumenizme na Slovensku. Jej dvadsaťročné uplatňovanie v praxi zároveň ukazuje priestor, kde sú ďalšie styčné body spolupráce oboch cirkví. Pápež Ján XXIII. počas Druhého vatikánskeho koncilu povedal, že je viac vecí, ktoré kresťanov spájajú, ako rozdeľujú.

„V minulosti boli hádky, rozpory, ba niekde tiekla aj krv. Avšak Duch Svätý nás v súčasnej dobe silnejšie vedie k tomu, aby sme objavili bohatstvo iných komunít. Vďaka krstu patríme k sebe. A v tejto jednote máme pokračovať v hľadaní toho, ako sa môžeme navzájom oceniť a obohacovať,“ uzatvára Ľudovít Pokojný.