Slovo kňaza Naše rozhodnutia sú našou zodpovednosťou

Boh posiela do nášho života ľudí, prostredníctvom ktorých nám chce dačo dôležité predložiť. V Starom zákone to boli proroci. Keď prišla plnosť času, on sám stal človekom. Ako svojich nasledovníkov si vybral učeníkov, ktorým poslal Ducha Svätého.

Úlohou starozákonných prorokov i Ježišových učeníkov bolo hlásať Slovo a vyzývať k pokániu. Zanechali svoje dovtedajšie povolanie a dali sa do služby Bohu a ľuďom.

Dnešná nedeľa nám ako príklad ponúka proroka Amosa, ktorý bol pôvodne pestovateľ fíg. Viacerí z apoštolov boli zasa rybári z okolia Genezaretského jazera. Dalo by sa povedať, že všetci mali svoje živnosti, svoje rodiny a svojím spôsobom pokojný a pohodlný život.

Zanechať to a vybrať sa na náročnú misiu, ktorá bude spojená s neúspechom, sklamaním, frustráciou... to chce nielen dostatok odvahy a vnútornej slobody, ale predovšetkým istoty, že povolávajúcim do služby je naozaj Boh a možno mu dôverovať.

Starý zákon je plný príbehov prorokov, ktorí skončili veľmi zle, lebo hovorili to, čo Boh chcel, aby hovorili. Väčšinou to bolo upozorňovanie na zlý spôsob života a výzva k zásadnej zmene, teda k pokániu, návratu k Bohu.

Oveľa väčší úspech mali medzi ľuďmi falošní proroci, ktorí hlásali to, čo ľudia chceli počuť. A hlavne ich nechali žiť ich životy, o ktorých dobre vedeli, že nie sú správne, no priazeň ľudí bola pre nich viac ako ich dobro.

Mnohí proroci sa preto zdráhali ohlasovať Boha, lebo vedeli, že ľudia neradi počúvajú pravdu, ktorá ich konfrontuje. Sami boli z toho neraz veľmi frustrovaní a chceli svoju službu zanechať a v rozhovore s Bohom hľadali dôvody, prečo sa vyhnúť tomuto náročnému poslaniu.

Máme veľký problém akceptovať vo svojom živote ľudí, ktorí nás s dobrým úmyslom upozornia, že nie sme takí, akí si naivne myslíme, že sme. Radšej máme tých, ktorí nás cynicky potľapkajú po pleci a s úsmevom nám povedia, že všetko je v pohode.Zdieľať

Kto pracuje s ľuďmi, vie, aké je to ťažké a vyčerpávajúce. Pretože sme všelijakí, máme svoje očakávania, svoje muchy, svoje slabosti a nedokonalosti. Máme tiež svoje predstavy o tom, ako by to malo byť, svoje pravdy, ktoré ostatní prehliadajú, svoje presvedčenie, že nikto to neurobí lepšie ako my.

Máme preto veľký problém akceptovať vo svojom živote ľudí, ktorí nás s dobrým úmyslom upozornia, že nie sme takí, akí si naivne myslíme, že sme. Radšej máme tých, ktorí nás cynicky potľapkajú po pleci a s úsmevom nám povedia, že všetko je v pohode.

No napriek tomu sa Boh nikdy neunaví v úsilí pritiahnuť nás bližšie k sebe prostredníctvom tých, ktorých do nášho života posiela. Aj keď ich my odmietame počúvať a neraz ich pošleme tam, kam podľa nášho pyšného úsudku patria.

Na margo takýchto situácií Ježiš pripomína Dvanástim, aby sa nenechali odmietnutím znechutiť a išli ďalej. A zároveň ich povzbudzuje, aby dali odmietajúcim jasne najavo, že robia chybu, ktorá je na ich vlastnú škodu.

Túto skutočnosť Ježiš vyjadruje výzvou: „... straste si prach z nôh na svedectvo proti nim.“

Nešlo o nič zvláštne. Zbožní Židia boli totiž známi tým, že pri odchode z nejakého pohanského mesta vždy vytrepali svoje rúcho, akoby sa tak symbolicky chránili pred kontamináciou falošnou vierou.

Potriasaním prachu zo svojich nôh majú Dvanásti ukázať, že aj tí Židia, ktorí odmietajú Ježišovo evanjelium, sú rovnako stratení ako pohania, ktorí Boha vôbec nepoznajú. Toto gesto má svedčiť o tom, že poslucháči si dobrovoľne vybrali inú cestu a Dvanásti nie sú za ich voľbu zodpovední.

V Skutkoch apoštolov čítame, že Pavol a Barnabáš toto gesto vykonajú v Pizídii (13, 51) a Pavol si vytrasie šaty aj vtedy, keď ho znevážia Židia v Korinte (18, 5 – 6).

V duchovnom živote podľa falošných prorokov za naše slabosti a nedokonalosti môže diabol, ktorý nás zvádza, nie my, ktorí s jeho vábením súhlasíme. Dokonca hodíme vinu na svojich predkov, keď nám iný falošný prorok začne kázať o akýchsi rodových záťažiach.Zdieľať

Vraví sa, že každý je strojcom svojho šťastia. V každom prípade platí, že každý musí niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia a nemôže ju hádzať na iných. A práve preto sú falošní proroci takí úspešní: hovoria nám, že za naše problémy môže niekto iný.

V duchovnom živote podľa falošných prorokov za naše slabosti a nedokonalosti môže diabol, ktorý nás zvádza, nie my, ktorí s jeho vábením súhlasíme. Dokonca hodíme vinu na svojich predkov, keď nám iný falošný prorok začne kázať o akýchsi rodových záťažiach.

V politike sú to kadejakí populisti, ktorí sa vraj neriadia prieskumami verejnej mienky, no v skutočnosti jej prispôsobujú každú svoju vetu. Kalkulujú s našou nevedomosťou a strachom a predávajú nám ich nádherne zabalené v nerealistických očakávaniach.

Pritom by pri našom rozhodovaní o tom, koho počúvať a koho rázne odmietnuť, stačilo uvedomiť si, že veriť tým, ktorí nás majú za blbcov, ktorí sa cynicky bavia na našej nevedomosti, ktorí manipulujú s našimi obavami, je na našu vlastnú záhubu.

Dopredu nás ako jednotlivcov i ako spoločnosť posunie, ak prijmeme slová tých, ktorí apelujú na našu zodpovednosť, ktorí nás upozorňujú na to, čo robíme zle, ktorí nám ponúkajú reálnu víziu toho, kam by sme sa mali posunúť.

Ježiš posiela svojich apoštolov s jasnou víziou: treba robiť pokánie! Teda treba sa obrátiť k Bohu a dať ho vo svojom živote na prvé miesto. Ak je Boh na prvom mieste, všetko ostatné je na správnom mieste.

Je na nás, koho počúvame a ako sa rozhodujeme. Majme však na pamäti, že za každé svoje rozhodnutie ponesieme zodpovednosť. A nielen tú bezprostrednú.