Slovo kňaza Ako sa Ježiš rozhodol, že viac do synagógy nevkročí

Jednou z ťažkých tém nielen v Katolíckej cirkvi sú škandály súvisiace so sexuálnym zneužívaním. Spôsob konania, ktorý je sám osebe vážnym deliktom z hľadiska trestného práva i ťažkým hriechom z hľadiska morálky, je spojený s následkami, ktoré sa môžu týkať mnohých iných ľudí. Svoje spôsobí aj hlúpa snaha o zametenie týchto prípadov pod koberec.

Jedným z dôsledkov týchto škandálov býva strata dôvery nielen v jednotlivých konkrétnych predstaviteľov cirkvi, ale aj inštitúcie ako celku. Toto má často za následok odchod veriacich z cirkvi. Či už neformálny v podobe zanechania praktizovania duchovného života, alebo aj formálny v podobe oficiálneho vystúpenia z Katolíckej cirkvi.

Domnievam sa, že odchod za týchto okolností je v niečom nepochybne pochopiteľný, pretože sexuálne zneužívanie je niečo odporné. Na druhej strane, predsa len môže ísť o unáhlené konanie, lebo odídený takto nepotrestá ani Boha, ani cirkev, ale len seba samého, a to tým, že si dobrovoľne znemožní prístup k duchovným prostriedkom, ktoré sú dôležité na ceste spásy.

Týmto úvodom smerujem k nedeľnému evanjeliu, ktoré nám približuje situáciu, keď aj sám Ježiš spôsobí svojim pohoršenie. Pohoršenie sa v Ježišovom prípade netýka nejakého jeho zlyhania, lež jeho pôvodu, ktorý je, mimochodom, z rôznych dôvodov aj na iných miestach evanjelia dôvodom na pohoršenie rôznych skupín ľudí.

Ježiš trávil veľa času v Galilei, napokon prežil tam predsa väčšinu svojho pozemského života. Kým v okolí Genezaretského jazera ľudia zvyčajne žasli nad jeho slovami a skutkami, v Nazarete to bolo komplikovanejšie. On sám to vyjadril slovami: „Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti, medzi jeho príbuznými a v jeho dome.“

Ako správny židovský muž sa Ježiš dovtedy bežne zúčastňoval na sobotňajších modlitebných stretnutiach v synagóge. Marek iba skonštatuje, že aj v tú sobotu Ježiš učil a ľudia ho počúvali. Lukáš nám ponúka aj obsah Ježišovej kázne, z ktorého je zrejmé, že kontroverzné reakcie vyvolal ani nie tak samotný výklad textu Izaiáša, ale to, že Ježiš jeho slová vztiahol na seba.

Nazaretská synagóga, v ktorej sa odohrali tieto udalosti, už dávno nejestvuje. Archeologický výskum objavil synagógu z 3. – 4. storočia po Kristovi s kresťanskými nápismi. Tá už bola miestom, kde sa v tom čase stretávala komunita, ktorú by sme dnes označili za mesiánskych židov. Môžeme sa len domnievať, že bola postavená na mieste tej pôvodnej z Ježišových čias.

Z hľadiska Ježišovho verejného účinkovania je zaujímavá tá skutočnosť, že toto je poslednýkrát, čo Ježiš vstúpil do synagógy. Viac tam podľa evanjelií nevkročil, vyučoval už len v prírode, respektíve v Jeruzalemskom chráme. Bolo azda jeho rozhodnutie zanechať bohoslužby v synagóge reakciou na odmietnutie, ktoré sa mu dostalo od jeho rodákov?

Aby sme to lepšie pochopili, vráťme sa ku kľúčovému slovu tohto textu, ktorým je „pohoršenie“. Ako súvisí s pojmom „škandál“? Rovnako ako súvisia pojmy „všeobecná“ a „katolícka“. Sú to viac než len synonymá. Grécke slovo „skandalo“ znamená po slovensky „pohoršenie“. Podobne ako grécke slovo „katholika“ znamená po slovensky „všeobecná“.

V gréčtine jestvuje pojem „skandalon“, ktorý označuje kameň, o ktorý sa človek potkne a dokonca môže aj spadnúť na zem. Nie je náhoda, že v podobenstve o rozsievačovi je použité sloveso „skandalizontai“, ktorým sa označujú tí, na ktorých pre zasiate slovo dolieha súženie, a preto „padajú“, resp. ako máme v slovenčine preložené, „odpadnú“ – čiže „pohoršia sa“.

„Ježiš nikoho nechce nechať ľahostajným a každého provokuje k reakcii, ktorá musí prameniť z najhlbšieho vnútra ľudského srdca.“Zdieľať

Vidíme, že „pohoršenie“ nie je len emočná reakcia na konanie iného človeka. Pohoršiť sa v skutočnosti neznamená len hnevať sa na niekoho pre jeho správanie, ale doslova za ním zabuchnúť dvere. „Pohoršenie“ je teda vo svojej podstate prekážka, na ktorú narazíme, alebo tiež pasca, do ktorej spadneme. Pohoršenie nás konfrontuje a vyzýva nás k nejakej reakcii.

Človek, kráčajúc po ceste, natrafí na „skandalon“ a musí naň nejako reagovať. Môže ho obísť a ísť ďalej, môže sa otočiť a vrátiť sa späť, môže doň kopnúť a zlomiť si nohu alebo si naň sadnúť a začať premýšľať či dokonca plakať. Keď Ježiš o sebe hovorí, že je „kameň úrazu“, má na mysli práve toto. Stretnutie s ním totiž spôsobuje, že človek musí vykonať rozhodnutie.

Ježišovi rodáci v synagóge vykonali úkon vôle v prospech odmietnutia nielen jeho slov, ale aj jeho osoby. Oni totiž nespochybnili to, čo hovoril, spochybnili jeho ako osobu. Skrátka, javilo sa im ako nemožné, že Ježiš, ktorého tak dobre poznajú, by mohol byť ten, za ktorého sa pred nimi sám označil. Dokonca ho chceli preto zabiť.

Nuž a toto je Ježiš: Boží Syn, ktorý každému, kto na neho na svojej ceste životom narazí, pripomína, že je nie len „skandalon“, teda „kameň úrazu“, ale ide ešte ďalej a označí sa za „kameň uholný“. Ježiš nikoho nechce nechať ľahostajným a každého provokuje k reakcii, ktorá musí prameniť z najhlbšieho vnútra ľudského srdca.

Mimochodom, iste si spomíname, ako raz Ježiš povedal: „Blahoslavený, kto sa na mne nepohorší.“ A tiež to bolo v kontexte slov, ktorými dosť brutálne ťal do živého s úmyslom vyvolať reakciu na strane poslucháčov. Takú, ktorej ovocím bude pochopenie a prijatie Ježišových slov a v konečnom dôsledku prijatie jeho samého.

Nuž a pred nami je jedna veľká celoživotná výzva: musíme sa veľmi snažiť, aby sme svoje slová, ktoré iných ľudí konfrontujú, hovorili vždy s láskou a dobrým úmyslom. Presne tak ako Ježiš. Lebo podľa jeho vlastných slov nie je možné kráčať životom bez toho, aby sme nenarážali na rôzne „skandala“. Nemusia nás však zastaviť, môžu nám pomôcť rásť.