Benedikt a František Prečo niektorí horko zaplačú nad stratou Benediktovho dedičstva

Pápež Benedikt nám zanechal veľké dedičstvo. Zmeny, ktoré dosiahol, sa týkali najmä morálky a liturgie. Najprv ako prefekt Kongregácie pre náuku viery za pontifikátu Jána Pavla II. a neskôr ako pápež dal jasne najavo, že sa od katolíkov očakáva, že budú žiť podľa nemenného učenia cirkvi.

Keď katolíci naliehali na cirkev, aby povolila rozvody a nové manželstvá, Benedikt povedal nie. Odmietol myšlienku, že nová doba si vyžaduje novú morálku.

V liturgických otázkach presadzoval pluralizmus a krásu. To, ako oslovil anglikánov a otvoril sa tradicionalistom, boli najdramatickejšie časti jeho pôsobenia. Bol presvedčený že obe skupiny  ̶  tí, ktorí sú verní Cranmerovým slovám (Thomas Cranmer bol arcibiskup canterburský, ktorý sa zaslúžil o odtrhnutie anglikánskej cirkvi od rímskokatolíckej, pozn. prekl.) aj tí, ktorí sú verní strohej kráse rímskeho obradu  ̶  by mali mať slobodu ich používať. Dúfal, že „vzájomné obohatenie“ umožní všetkým katolíkom zažiť liturgiu, ktorá je krásna.

Takmer od prvého dňa, kedy bol František zvolený za pápeža, je tento Benediktov dvojitý odkaz terčom neustálych útokov. Najjasnejší úder však dostal v piatok, keď František vydal dokument Traditionis Custodes, ktorý zavádza nové obmedzenia pre latinskú omšu.

Už v roku 2007 vydal Benedikt Summorum Pontificum, dokument, ktorý uľahčil slávenie latinskej omše, ktoré bolo po Druhom vatikánskom koncile potlačované. „To, čo predchádzajúce generácie považovali za posvätné, zostáva posvätné a veľké aj pre nás a nemožno to zrazu úplne zakázať alebo dokonca považovať za škodlivé,“ vyhlásil.

František dal teraz jasne najavo, že s tým nesúhlasí. Píše, že latinská omša, tak, ako sa v súčasnosti praktizuje, „narúša jednotu a podporuje rozdelenie“. Pre zdravie cirkvi je podľa neho potrebné obmedziť jej slávenie, najmä medzi mladšími kňazmi. Toto je právne zavŕšenie jeho častých narážok, že tradicionalisti sú zvlášť nepríjemní, márniví a večne nespokojní. Ak je to pravda, tak sú presne takí istí ako všetci ostatní katolíci. A vlastne ako všetci ostatní ľudia.

Čítajte tiež

Pohľad liturgistu Snahu Benedikta XVI. o jednotu niektorí zneužili na cestu k rozdeleniu

Štefan Fábry

Pápež František musel zareagovať. Čas totiž ukázal, že túžba Benedikta XVI. sa nenaplnila a liturgia je niektorými zneužívaná.

Benedikta často nazývajú konzervatívcom a Františka liberálom. Tieto ich charakteristiky nie sú úplne vyhovujúce. Benedikt vedel byť najmä zamlada v teológii veľmi odvážny. A napriek svojej blízkosti k liberálom František často hovorí veci, ktoré sú až zarážajúco spiatočnícke.

Existuje lepší spôsob, ako pochopiť rozdielne prístupy oboch pápežov. Benedikt verí, že katolícka krása a katolícka morálka nie sú mimo chápania bežného človeka. A František, zdá sa, verí v presný opak.

Tento rozdiel sa jasne ukázal po prvýkrát v roku 2016, keď pápež František povedal, že „veľká väčšina našich sviatostných manželstiev je neplatná“, pretože väčšina katolíkov jednoducho nerozumie cirkevnému učeniu. Ak katolíci nevedia, čo je manželstvo, nemôžu doň vstúpiť. Niektorí ľudia Františka obviňovali, že má o manželstve nízku mienku, ale opak je pravdou. Manželstvo stavia tak vysoko, že je pre väčšinu ľudí mimo dosah.

Porovnajme to s Benediktom, ktorého pontifikát vyjadroval dôveru, že katolíci dokážu pochopiť, čo cirkev učí, a žiť podľa toho. Nech sa totiž Benedikt zdal akokoľvek prísny, práve táto dôvera stála za jeho verejnou obhajobou katolíckej pravdy. Títo dvaja muži sa v chápaní manželstva a sexuálnej morálky nijako zásadne nelíšia. Líšia sa len v pohľade na to, či ostatní dokážu pochopiť pravdy, ktorým obaja veria.

Títo dvaja muži sa v chápaní manželstva a sexuálnej morálky nijako zásadne nelíšia. Líšia sa len v pohľade na to, či ostatní dokážu pochopiť pravdy, ktorým obaja veria.Zdieľať

Ten istý rozpor môžeme vidieť aj v prístupe oboch pápežov ku katolíckej liturgii. Benedikta spomedzi všetkých pápežov najviac spájajú s klasickou hudbou. Miluje Mozarta, čo médiá len málokedy zabudli spomenúť, keď ho predstavovali ako komiksového zloducha.

Františkova láska k hudbe je však oveľa sofistikovanejšia. Ukázalo sa to v roku 2013, keď František nielenže vymenoval niektorých svojich obľúbených skladateľov, ale spomenul aj svoje obľúbené nahrávky. Ako poznamenal Damian Thompson (vynikajúci hudobný kritik a zároveň pápežský kritik), tento výber prezrádza znamenitý vkus a nespočetné hodiny pozorného počúvania. Tie hudbe venuje len človek, ktorý si veľmi váži krásu a je oddaný najvyšším štandardom umenia.

A predsa to bol Benedikt, kto venoval najviac úsilia oživeniu katolíckej hudby a propagovaním liturgie. Nie preto, že by miloval hudbu viac ako František (to podľa všetkého nie je pravda), ale preto, že verí, že všetci katolíci môžu a mali by byť zaujatí bohatstvom krásy. František možno vo svojich súkromných komnatách počúva tie najnádhernejšie skladby, ale o podporu liturgického umenia, ktoré by sprístupnilo krásu katolíkom vo všeobecnosti, sa stará oveľa menej.

Obaja pápeži, Benedikt aj František, veria v pravdu, dobro a krásu. Benedikt však verí, že pravda, dobro a krása sú veci, o ktoré sa možno a treba deliť. František, zdá sa, s tým často nesúhlasí. Jeden pohľad je užší, druhý širší.

Tí, ktorí veria, že všetci katolíci sú schopní sa tešiť z bohatstva cirkevného učenia a liturgie, horko zaplačú nad zničením Benediktovho dedičstva.

Pôvodný text vyšiel v The American Conservative. Uverejnené so súhlasom redakcie. Preložila T. Sedláková.