Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Cirkev Svet kresťanstva
06. august 2021

Dominikán turistickým sprievodcom

Aj to je cesta, ako byť bližšie k ľuďom, ktorí za nami do kostola neprídu

Po Červenom Kláštore sprevádza rehoľník. Prehliadky dominikána Rafaela Marka Tresu sú obľúbené u veriacich aj neveriacich turistov.  

Aj to je cesta, ako byť bližšie k ľuďom, ktorí za nami do kostola neprídu

Foto - Šimon Pavlišin

Marek Tresa, rehoľným menom Rafael, s rodičmi často navštevoval počas výletov do Tatier aj Červený Kláštor. Už ako dieťa ho fascinovalo toto miesto a chcel sa o ňom dozvedieť čo najviac.

„Nemal som vtedy nejaké odborné znalosti, ale postrehol som, že vo výkladoch sprievodcov zaznievali zavádzajúce a často hlúpe informácie o rehoľnom živote, o cirkvi a svätých,“ spomína si páter Rafael na prehliadky kláštora, ktoré absolvoval ako mladý turista.

Ako roky plynuli, stal sa dominikánom a stále v ňom kdesi driemal sen z detstva – byť sprievodcom na Červenom Kláštore. História ho vždy zaujímala, cirkevným veciam rozumel, tak prečo nie?

„Nie je toto pre mňa – ako kňaza z rehole kazateľov – cesta, ako oslovovať ľudí? Ako kázať, ako byť blízko pri tých, ktorí neprichádzajú s nami inak do kontaktu, ktorí neprídu do kostolov na naše kázania?“ kládol si páter Rafael otázku. 

„Vnímam to ako svedectvo o tom, že aj rehoľník je normálny človek a že sa rozhodol pre niečo, čo aj v dnešnej dobe mladých priťahuje.“ Zdieľať

Nezostal dlho len pri premýšľaní. Napísal riaditeľovi múzea, čo by povedal, keby ako rehoľník prišiel do Červeného Kláštora sprevádzať turistov. Riaditeľ bol touto myšlienkou nadšený. A v tomto roku si dominikán odškrtol už desiatu turistickú sezónu.

Rehoľník ako turistická atrakcia

Turisti si často počkajú aj dve hodiny, aby sa dostali do skupinky, ktorú vedie páter Rafael. Chýr o tom, že po kláštore sprevádza skutočný rehoľník, sa však nie vždy dostane ku všetkým návštevníkom.

„Niektorí si myslia, že som herec v kostýme. A potom sú veľmi milo prekvapení, keď zistia, že rehoľné rúcho je moje skutočné oblečenie. Pre mnohých je toto jediný kontakt so živým rehoľníkom a som rád, keď aj takouto formou môžem búrať predsudky,“ teší sa páter z možnosti evanjelizovať.

Život rehoľníka sa podľa jeho slov často vníma skreslene. A zrazu, keď sú ľudia reálne konfrontovaní s mladým človekom, ktorý sa rozhodol pre takýto spôsob života, ktorý sa smeje, je komunikatívny a radostný, sú nútení poopraviť svoj obraz. „Vnímam to ako svedectvo o tom, že aj rehoľník je normálny človek a že sa rozhodol pre niečo, čo aj v dnešnej dobe mladých priťahuje,“ hovorí mladý dominikán.

„Vždy sa snažím do svojho historického výkladu vsunúť aj nejakú duchovnú myšlienku, ktorá veriacim i neveriacim návštevníkom pomôže pochopiť širší kontext. Napríklad nehovorím len, že sa miestni mnísi prísne postili, že vstávali vždy o polnoci na modlitby, ale chcem aj vysvetliť, prečo takto konali,“ hovorí páter Rafael, ktorý sa zatiaľ nestretol so žiadnou negatívnou reakciou na svoju misijnú aktivitu.

Rastie záujem o duchovno

Rokmi sa z turistického sprievodcu v rehoľnom rúchu stal aj duchovný sprievodca pútnikov. Niektorí návštevníci sa zaujímajú nielen o historický objekt, ale chcú viac vedieť aj o rehoľnom živote, o rozpoznávaní duchovného povolania a tiež hľadajú hlbšie duchovné rozhovory.

V popise práce má páter Rafael teda nielen sprevádzanie po múzeu, ale aj animáciu duchovného života. Návštevníci tak majú možnosť ísť na svätú omšu, zúčastniť sa na rôznych modlitbách, adorácii či pristúpiť k sviatosti zmierenia.

Turisti tieto duchovné aktivity vo veľkom využívajú. A dokonca aj kúpeľní hostia z neďalekých kúpeľov Smerdžonka v hojnom počte chodia duchovne pookriať na tieto starobylé kláštorné miesta. S pátrom sa liturgiu hodín chodí pravidelne modlievať tunajší kňaz a s ním aj niektorí jeho farníci.

Mimoriadne obľúbené sú modlitby o polnoci. „Netreba robiť nič špeciálne. Len dať ľuďom priestor modliť sa – v tichu pred Pánom. To prenikanie svetla a tmy, ticha a spevu sústreďujú pozornosť človeka na to najdôležitejšie,“ hovorí a sám je prekvapený, ako ľudí priťahuje jednoduchosť.

Inzercia

Čím si vysvetľuje rastúci záujem o duchovné aktivity? „Žijeme dobu, ktorá je plne medializovaná a všetko, čo chce človek ponúknuť, musí vedieť odieť do poriadnej reklamy. Musí všakovakými spôsobmi presvedčiť, že je to fakt dobré. My tu chceme ponúknuť dobro v tej najčistejšej podobe, ukázať skutočnú krásu tohto miesta. Kláštor nebol vybudovaný na to, aby sa tu pobehovalo a všetko fotilo. Bol postavený na to, aby sa tu oslavoval Boh, a to aj ponúkame,“ poznamenáva dominikán.   

Odkaz kartuziánov a kamaldulských mníchov

Založenie kláštora spadá do 14. storočia a spája sa s odpykávaním trestu za vraždu. Mnísi sa mali modliť za dušu zavraždeného šľachtica. Usadili sa tu kartuziáni zo Skaly útočišťa v Slovenskom raji, ktorí vybudovali nádherné priestory.

„Neskôr museli kartuziáni pre nepriaznivé podmienky odísť a asi sto rokov po ich odchode sem prišli kamalduli zo Zobora, ktorí tu pôsobili až do zrušenia reholí Jozefom II.,“ stručne opisuje páter Rafael bohatú históriu kláštora.

S pôsobením kamaldulov sa spájajú dve významné osobnosti. Prvým bol Romuald Hadbavný, ktorý prekladal Písmo z latinčiny do reči ľudu.

„Tento počin považujeme za pokus o prvú kodifikáciu spisovnej slovenčiny ešte pred Antonom Bernolákom. Po nútenom odchode kamaldulov z kláštora sa však preklad kamaldulskej biblie stratil a nové pravidlá jazyka sa nemohli šíriť,“ vysvetľuje dominikánsky sprievodca.

Ďalšou známou postavou je fráter Cyprián, ktorý sa stal námetom aj pre filmovú tvorbu. „Tu však žil trochu iný Cyprián, ako bol umelecky stvárnený vo filme. Bol veľmi vzdelaný a označuje sa ako majster tisícich umení. Zostavil najstarší herbár na Slovensku, v ktorom sa napríklad nachádza prvá písomná zmienka o používaní zemiakov na našom území,“ prezrádza zaujímavosti, o ktorých sa málo vie.

A v čom vidí páter Rafael odkaz kartuziánskych a kamaldulských mníchov pre dnešného človeka? „Keď nastala akákoľvek ťažkosť, mnísi sa nesnažili hneď meniť systém, meniť ľudí. Snažili sa meniť seba. A toto je začiatok každej poriadnej reformy – začať od seba. A čo robíme my? Keď vznikne problém, hneď riešime, meníme, vyhadzujeme. A to si môžeme premietnuť do každej oblasti – či už osobnej, rodinnej, spoločenskej, cirkevnej alebo politickej. Nezačínajme zmeny od druhých, ale od seba.“

Ovocie vytrvalej práce

Páter Rafael pôsobí na Červenom Kláštore len pár týždňov počas leta. Je však veľmi vďačný aj za tento krátky čas, ktorý môže venovať návštevníkom, nech už prichádzajú na toto miesto z akýchkoľvek dôvodov.  

„Keď nastala akákoľvek ťažkosť, mnísi sa nesnažili hneď meniť systém a ľudí. Snažili sa meniť seba. A toto je začiatok každej poriadnej reformy – začať od seba.“ Zdieľať

Nad otázkou, či by v Červenom Kláštore nechcel pobudnúť dlhšie, sa len pousmeje. Je rehoľník viazaný poslušnosťou. Nie všetci sa s touto jeho aktivitou stotožňujú.

„Náš provinciál mi dáva požehnanie a podporuje ma v tom, ale nie je to len o ňom. Na druhej strane sú aj moje ľudské limity. Program je skutočne nabitý, dokonca aj v noci, som na to sám. Je potrebné dbať o takú rovnováhu, aby som sa úplne nevyčerpal a mal z čoho ľuďom dávať. Keď vidím, aké to má ovocie, rád by som tam pobudol čo najviac. Je to v Božích rukách. Možno o niekoľko rokov už nebudem v kláštore sám a aj duchovná ponuka bude ešte bohatšia a dlhodobejšia,“ načrtáva možnosti ďalšieho pôsobenia na Červenom Kláštore.

Pútavý výklad pátra Rafaela o histórii Červeného Kláštora a o živote kartuziánov a kamaldulských mníchoch si vypočujte v tomto podcaste:

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva