Slovo kňaza Chlieb, ktorý môžeme nosiť hoci aj vo vrecku

Už tretiu letnú nedeľu po sebe máme možnosť zamýšľať sa nad Ježišovými slovami o chlebe života, čiže o Tóre, respektíve o Slove. Aj vďaka Benediktovi XVI. môžeme lepšie pochopiť to, čo chcel Ježiš v tejto 6. kapitole Evanjelia podľa Jána povedať.

Ak niekto uprednostňuje povrchný pohľad na tento text, môže byť výkladom niekdajšieho prefekta Kongregácie pre náuku viery zaskočený a ostane pri tradičnom vnímaní tejto kapitoly. Postaviť sa do radu na prijímanie je totiž menej náročné, než žiť podľa Božieho Slova.

Niekedy je to dokonca menej náročné, než s pokorou sa podriadiť autorite súčasného Svätého Otca, pápeža Františka. No to je trochu iná téma.

Takže šomranie. V pokračovaní textu evanjelia čítame, že Ježišovi poslucháči začali na jeho slová šomrať. Teda začali si čosi mrmlať, reptať na Ježiša, šeptom medzi sebou vyjadrovali nestotožnenie sa s tým, čo Ježiš hovorí.

Predmetom ich šomrania je osvedčená forma osobnej diskreditácie toho, kto niečo tvrdí. Poznáme to nielen z čias Ježišovho verejného účinkovania, ale i zo súčasnosti. Keď dochádzajú argumenty, príde osobný útok. Niekedy sa argumentmi ani neobťažujeme a rovno zaútočíme.

V tomto prípade prišla už osvedčená pesnička, ktorú poznáme aj z textov synoptikov: „Nie je to ten, ktorého pôvod a rodinné zázemie poznáme...?“ Jasné! Čo nám tu ide teraz rozprávať svoje múdroslovia? Nech sa vráti do svojej tesárskej dielne.

Na rozdiel od Nazaretčanov, ktorí chceli Ježiša po podobnom šomraní zhodiť zo skaly, je dav na brehu Genezaretského jazera pokojnejší. Ježiš vidí šancu k nemu prehovoriť a neváha ju využiť: „Nešomrite medzi sebou!“

Ako dobrý pedagóg Ježiš nadviaže na posledné rozumné slová, ktoré od tohto zástupu zazneli a voľne cituje proroka Izaiáša: „Všetkých bude učiť sám Boh.“ Je to provokácia podobná tej z nazaretskej synagógy.

Ak totiž Ježiš v týchto momentoch konštatuje, že on sám je naplnením proroctiev, je to pre jeho súčasníkov príliš silná káva. Je to skutočná provokácia, rozhodujúci kameň úrazu, moment, keď poslucháč musí urobiť pozitívny úkon vôle: chcem Ježiša nasledovať alebo chcem Ježiša odmietnuť. A v závere kapitoly k tomu naozaj príde.

Ale nepredbiehajme. Ježiš totiž ide v provokácii ešte ďalej. Syn človeka hovorí, že videl Otca.

Znova si pripomeňme, že jedine Mojžiš videl Boha, aj keď len od chrbta. A tvár mu žiarila. Ježiš ako nový Mojžiš však Otca počuje a vidí z tváre do tváre.

Áno, znova nám samotný text evanjelia potvrdzuje, že rozprávanie 6. kapitoly Jána je o paralele medzi Mojžišom a Ježišom, a teda je o najväčšom dare, ktorý dal Boh svojmu ľudu cez Mojžiša a ktorý Ježiš neprišiel zrušiť, lež naplniť.

A sám Ježiš o tomto dare povie: „Ja som chlieb života.“ A my? Znova utečieme od textu Písma pred osvedčený katolícky bohostánok s Oltárnou sviatosťou. Lebo veď, haló, Ježiš povedal slovo „chlieb“, tak čo iné to môže byť, ak nie Oltárna sviatosť?

Nechajme odpovedať samého Ježiša, prítomného vo všetkých bohostánkoch sveta: „Vaši otcovia jedli na púšti mannu a pomreli.“ A prečo utekali tie zástupy za Ježišom? Lebo sa zadarmo najedli. Čo bola manna na púšti? Jedlo zadarmo.

Benedikt XVI. nám vo svojom Ježišovi Nazaretskom pripomína, že manna nebola nebeský pokrm, ale len pozemský chlieb pre telesné nasýtenie šomrajúceho hlavného davu putujúceho do zasľúbenej zeme. Bola len náhradným telesným pokrmom, kým nedôjdu na úrodnú pôdu, kde si v pote tváre budú svoj chlieb vyrábať sami.

Tým skutočným chlebom z neba, ktorý dal Mojžiš ľudu, je Tóra. Ona je ten „chlieb, ktorý zostúpil z neba a dáva život svetu“. Zachovávanie Božieho zákona napísaného v Tóre je zárukou života. Kto Tóru nezachováva, ten zomrie. A Ježiš dodáva: „Ja som ten chlieb.“

Tóra sa stala osobou, alebo inak: „Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami.“ To je predsa hlavná myšlienka prológu i celého Evanjelia podľa Jána! Aj so smutným konštatovaním o odmietnutí, ktoré vrcholí v tajomstve kríža.

Až posledná časť tejto kapitoly, keď sa Ježišovo nadčasové rozprávanie o význame Tóry, Božieho zákona, pretne s udalosťou ukrižovania, ktorá má svoje pevné ukotvenie v čase i priestore, nám naplno odhalí, čo znamená živiť sa chlebom z neba. 

Ale to si nechajme na budúcu nedeľu. Na dnes nám postačí, keď sa pokúsime prijať to, čo sa Ježiš pokúšal vysvetliť nielen tomu zmätenému davu v Galilei, ale i nám, zmäteným ľuďom v jazere.

Ak sa budeme denne sýtiť Božím Slovom, ak ho budeme ako Panna Mária „zachovávať vo svojom srdci“, potom „budeme mať v sebe život“. Budeme mať v sebe živého Krista a budeme ho môcť sprostredkúvať aj svojim bratom a sestrám.

Tento chlieb je dnes dostupnejší než kedykoľvek predtým. Každý z nás ho dnes môže mať pokojne aj vo svojom mobile. Stačí ho len vybrať z vrecka a jesť.