Latinská omša Kardinál a biskup, ktorí to chápu

Kardinál Robert Sarah uverejnil dojemnú esej, v ktorej vyzýva biskupov celého sveta, aby ustanovenia motu proprio Traditionis custodes, ktorými pápež František reguluje slávenie tradičnej latinskej omše, uplatňovali v duchu rešpektu voči „posvätnej kontinuite“ liturgie cirkvi. Sarah píše: „Ak biskupi, ktorí majú na starosti spoločné prebývanie a vzájomné obohacovanie oboch liturgických foriem, nebudú vykonávať svoju autoritu týmto spôsobom, vystavujú sa nebezpečenstvu, že nebudú vnímaní ako pastieri, ako strážcovia viery, ktorú prijali, a oviec, ktoré im boli zverené, ale ako politickí lídri: viac ako komisári aktuálnej ideológie než ako strážcovia večnej tradície. Riskujú, že stratia dôveru ľudí dobrej vôle.“

Sarah zakladá svoju výzvu na povahe poslania cirkvi, ktorá pred celým svetom vydáva svedectvo viery prijatej od Ježiša Krista: „Cirkev nemôže ponúknuť žiadnu inú posvätnú skutočnosť než svoju vieru v Ježiša, Boha, ktorý sa stal človekom. Jediným jej cieľom je umožňovať ľuďom, aby sa stretli s Ježišovou osobou. Prostredím a prostriedkom tohto zásadného a posvätného stretnutia je morálne a dogmatické učenie a mystické a liturgické dedičstvo. Z tohto stretnutia sa rodí kresťanská civilizácia. Jej plodmi sú krása a kultúra.“

Sarahove postrehy prenikajú do jadra toho, prečo musia biskupi sveta pristupovať k tejto otázke s veľkou opatrnosťou a pastoračnou citlivosťou: rešpekt, ktorý patrí veriacim naviazaným na predchádzajúce liturgické formy, nie je len neochotným ústupkom voči nerozumným požiadavkám problematických ľudí – ktorí možno sami majú problémy a – ktorí nostalgicky lipnú na minulosti, namiesto toho, aby sa stretli s Kristom v obnovenej liturgii a zbavili sa duchovne nebezpečnej fascinácie prežitými rituálmi. Nie, liturgické dedičstvo rímskeho rítu bolo, je a vždy bude posvätnou skutočnosťou, ktorá „ľuďom umožňuje stretnúť sa s Ježišovou osobou“.

Tí, ktorí jasne objavili, že starobylý obrad svätej omše je duchovne plodným zážitkom stretnutia s Kristom prostredníctvom ctihodnej liturgickej formy, ktorú cirkev predkladá po celé stáročia, a tak podporuje svätý cieľ jednoty s Bohom, ktorý sa stal človekom, si zasluhujú rešpekt. Tento rešpekt posilní vieru u všetkých katolíkov, lebo ukáže, že biskupi chápu, že ich úlohou je byť „otcom, [ktorý] nemôže zasievať medzi svoje veriace deti nedôveru a rozdelenie. Nemôže niektorých ponížiť tým, že ich postaví proti iným. Nemôže ostrakizovať niektorých svojich kňazov. Pokoj a jednota, o ktorých cirkev tvrdí, že ich ponúka svetu, sa najprv musia žiť vo vnútri cirkvi.“

Keď sú biskupi naďalej ochotní podporovať u veriacich tieto legitímne duchovné preferencie, aj keď ich ten či onen konkrétny pastier cirkvi s nimi možno nemá spoločné, je to znakom toho, že hlbšie pochopili svoju úlohu pastierov oviec. Toto žiadal od svojich bratov biskupov pápež Benedikt XVI., keď uvoľnil obmedzenia pri používaní Rímskeho misála z roku 1962. Nechcel iba čisto arbitrárnym spôsobom využiť svoju pápežskú autoritu, aby presadil vlastné pochopenie hodnoty tradičnej latinskej omše. Naopak, apeloval na otcovský zmysel biskupov, že majú byť otcami v Kristovi, ktorí udržiavajú a uvádzajú do života dedičstvo cirkvi. Sarah cituje Benediktovu múdru radu: „To, čo bolo pre predchádzajúce generácie posvätné, zostáva posvätným a vznešeným aj pre nás, a nemôže byť odrazu úplne zakázané či priam odsúdené ako škodlivé. Pre všetkých je dobré, keď sa bohatstvá, ktoré vyrástli z viery a modlitby cirkvi, uchovajú a keď sa im dá správne miesto.“

Pápež Benedikt si uvedomoval, že nie všetci biskupi boli štedrí pri uplatňovaní predchádzajúcich a obmedzujúcejších predpisov pre slávenie tradičnej latinskej omše, ktoré vydal pápež Ján Pavol II. Zrušil tak požiadavku, že kňazi potrebujú na slávenie tejto formy omše či už verejne (ak jestvovala stála skupina veriacich, ktorí by sa na nej zúčastňovali), alebo súkromne povolenie od svojho biskupa. Pápež František to, žiaľ, zrušil a teraz má biskup právomoc zakázať slávenie tradičnej latinskej omše každému jednému kňazovi vo svojej diecéze. Preto kardinál Sarah vyzýva biskupov k štedrosti ducha pri vedení ich stáda, v ktorom, samozrejme, môžu byť aj ovce, ktoré hľadajú útechu a posilu v liturgickom dedičstve cirkvi.

Starosť pápeža Františka o jednotu je spoločná všetkým, ktorí milujú cirkev, vrátane veľkej väčšiny tých, ktorí sa zúčastňujú na tradičnej latinskej omši. Ich stále väčšia prítomnosť v ich vlastných farnostiach (a nie v kaplnkách, ktoré spravujú kňazi Spoločnosti sv. Pia X. či iní kánonicky neregulárni kňazi) počas všetkých tých rokov, odkedy Benedikt vydal Summorum pontificum, je živým svedectvom toho, že sa snažili zúčastňovať sa na bohoslužbe v plnej jednote so Svätou stolicou.

Táto túžba po jednote, ktorá obsahuje rôznorodosť liturgických foriem, je tu stále a biskupi cirkvi by ju mali oceniť. Biskup Frank J. Caggiano z Bridgeportu v Connecticute preukázal túto veľkodušnosť v liste veriacim svojej diecézy z 15. augusta. Poznamenáva:

„Je smutnou skutočnosťou, že jestvuje niekoľko nepočetných hlasov… ktoré využili slávenie formy omše predtým známej ako mimoriadna na rozsievanie rozporov a rozdelenia medzi veriacimi.“ Potom vyjadruje to, o čom som si istý, že je realitou vo väčšine diecéz: „Takéto hlasy možno nájsť v našej diecéze iba zriedka a ja som hlboko a osobne vďačný za vašu vernosť cirkvi, jej učeniu a nášmu Svätému Otcovi. Namiesto toho, aby som medzi tými, ktorí sa v našej diecéze zúčastňujú na usus antiquior, videl ducha rozporov, mal som možnosť priamo zažiť Vašu úprimnú túžbu po osobnej svätosti, angažovanosť vo Vašej farnosti a Vašu štedrosť.“

Svoj list uzatvára konštatovaním: „slávenie svätej omše podľa misála z roku 1962 bude v našej diecéze i naďalej zdrojom výživy a duchovného rastu pre Vás i Vaše rodiny.“

Na toto hovorím: Amen! Aleluja!

P. Gerald E. Murray J.C.D. je kánonický právnik a farár vo farnosti sv. Rodiny v New Yorku.

Pôvodný článok: A Cardinal and Bishop Who Get It. Preložil: Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.