Medzi veriacimi je rozšírený názor, že sobotná omša s nedeľnou platnosťou je určená pre tých, ktorí musia nedeľu stráviť v práci alebo sa z iného, vážneho dôvodu nemôžu zúčastniť na bohoslužbe v nedeľu. Je to však naozaj tak? Kedy môžeme vynechať omšu v nedeľu? 

Pýtali sme sa Vladimíra Kiša, ktorý vyučuje liturgiku na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave a Petra Juhása z Trnavskej arcidiecézy, ktorý dokončuje v Ríme doktorandské štúdiá zamerané na morálnu teológiu a sociálnu náuku cirkvi.

Na náboženstve nás učili, že ak nemôžeme z vážnych dôvodov ísť na svätú omšu v nedeľu, môžeme ísť v sobotu večer s platnosťou na nedeľu. Môžeme však ísť na sobotnú omšu s nedeľnou platnosťou, aj keby sme na druhý deň mohli ísť do kostola?

Vladimír Kiš na úvod priznáva, že ľudia sú naučení práve na morálny pohľad, ktorým sa pozerajú na tých, čo idú v sobotu, ako na špekulantov s nedeľou, a zabúda sa na múdrosť a krásu toho liturgického.

„Vec sa má tak, že v sobotu večer je už nedeľa, ako keď aj slávnosť sa začína večer predchádzajúceho dňa,“ vysvetľuje liturgista. Ide o súvis so židovským vnímaním času, kde sa deň začína večerom predchádzajúceho dňa. „Jednoznačne to vidíme aj na prípade určenia začiatku období – napríklad Advent sa začína prvými vešperami Prvej adventnej nedele, podobne Vianoce a Veľká noc,“ dodáva.

Peter Juhás dopĺňa poukázaním na kánonické právo, ktoré v kánone 1248 hovorí: „Prikázaniu zúčastniť sa na omši zadosťučiní, kto je prítomný na omši, kdekoľvek sa slávi v katolíckom obrade, buď v sám sviatočný deň, alebo večer predchádzajúceho dňa.“

Povedzme príklad. V nedeľu chcem ísť od skorého rána na turistiku a v takom prípade budem večer na svätej omši veľmi unavený, a preto sa rozhodnem ísť radšej v sobotu večer. Je to v poriadku?

Svätiť nedeľu je zákon daný Stvoriteľom, ako by nám podľa Juhása pripomenul aj svätý Tomáš Akvinský. „Lex divinitus posita je daný najvyššou autoritou a je zakotvený vo Svätom písme, ale tiež zapísaný v ľudskej DNA. Človek potrebuje oddych a potrebuje mať vyhradený čas na oslavu Boha,“ hovorí Juhás.

Navyše, cirkev špecifikuje, akým spôsobom sa má sviatočný deň svätiť: „V nedeľu a v iné prikázané sviatky sú veriaci povinní zúčastniť sa na (svätej) omši; okrem toho sa majú zdržiavať takých prác a činností, ktoré prekážajú vo vzdávaní kultu Bohu, v radosti vlastnej Pánovmu dňu alebo potrebnému duševnému a telesnému oddychu.“ (1247 CIC)

„Čiže ak napríklad turistika neprekáža vo vzdávaní kultu Bohu a prispieva k odpočinku, je v poriadku. Pri posudzovaní skutkov je tiež veľmi dôležitý aj úmysel konajúceho. Ak by sa chcel niekto vyhnúť nedeľnej liturgii alebo by chcel ,utekať‘ pred Bohom, tak by som ho pozval zamyslieť sa nad vnútornými pohnútkami a rozlišovať,“ pokračuje Juhás.

Podľa neho ak človek napríklad ,pozve‘ na turistiku alebo k inej činnosti so sebou aj Boha a pri ceste prírodou rozjíma o kráse stvorenstva, prežíva aj duchovnú púť v Božej prítomnosti a zúčastní sa na vigílnej svätej omši, neprekračuje Božie a cirkevné prikázania.

„Celú problematiku musíme vnímať aj v kontexte prvých dvoch prikázaní. Kto dá Pána Boha na prvé miesto v živote, dáva aj ostatné veci na to správne miesto. Je tiež dôležité sa spýtať, ako konkrétna aktivita ovplyvňuje môj vzťah s Bohom a blížnym. Ak napomáha lepšiemu prežívaniu vzťahu s Bohom, môžeme povedať, že ide o prospešnú aktivitu, ak nie, tak by bolo pravdepodobne lepšie, ak máme inú možnosť, takej aktivite sa v budúcnosti vyhnúť,“ dopĺňa Juhás.

Prečo je však u mnohých tá morálna neistota, keď by s účasťou na sobotnej svätej omši s nedeľnou platnosťou nemal byť problém?

Vladimír Kiš si myslí, že hlavným dôvodom je prerušenie kontinuity slávenia ,Pánovej večere‘, z ktorej sa stali skôr ,Pánove raňajky‘. „Čo nie je priamo zlé, ale úplne sa tým prerušilo slávenie svätých omší v sobotu večer, dokonca aj veľkonočná vigília sa slávila v sobotu dopoludnia,“ reaguje.  

Postupná reforma Veľkého týždňa a následne aj svätej omše a liturgického roka obnovila večerné slávenia Eucharistie. „Bol to akoby nový prvok – hoci starobylý –, ktorý bol prijímaný s opatrnosťou, a tá sa prejavila práve v morálnej oblasti,“ vyjadril sa Kiš.

Môžeme sa teda úplne slobodne rozhodnúť, kedy pôjdeme na „nedeľnú“ omšu?

Keďže nedeľa je liturgicky už od sobotného večera, sme podľa Kiša slobodní sa na omši zúčastniť kedykoľvek v danom rozpätí – od sobotného večera až po nedeľnú polnoc.

„Avšak sloboda, kedy ísť na svätú omšu, naozaj nemá byť príležitosťou len na splnenie si povinnosti, za ktorou nasleduje kresťanská ľahostajnosť,“ odpovedá Kiš. Ako negatívny príklad uvádza, keď ideme napríklad v sobotu večer alebo hoci aj v nedeľu ráno na omšu len preto, aby sme mohli celú nedeľu pracovať. „Pokiaľ je to nutná práca, je to v poriadku, no pokiaľ je to ľahostajnosť k nedeli ako dňu odpočinku, je to neúcta k Bohu nezávisle od toho, kedy som si splnil ,povinnosť‘ ísť na svätú omšu,“ upozorňuje liturgista.

K tejto téme ešte patrí aj dovolenie cirkvi, aby sa nedeľná platnosť vzťahovala aj na sobášne omše, ktoré sú pomerne skoro v sobotné popoludnie. A tiež aj prípad, keď by podľa prednosti slávení mal byť formulár svätej omše zo slávnosti, no uprednostní sa omša, ktorá zaväzuje z hľadiska povinnosti zúčastniť sa na nej, teda z nedele.

Keď v nedeľu pripadne prikázaný sviatok, je sobotná svätá omša večer platná pre nedeľu aj sviatok?

Ak na nedeľu pripadne prikázaný sviatok, sobotná svätá omša večer je vlastne už „liturgickou nedeľou“ a je teda platná pre nedeľu aj sviatok, dopĺňa Juhás.

Kde má korene omša s nedeľnou platnosťou?

Po Druhom vatikánskom koncile bolo prijaté rozhodnutie zakotviť starobylú tradíciu „vigílnych“ svätých omší v kánonickom práve. Druhý vatikánsky koncil a pápež Pavol VI. však nie sú prví, ktorí zavádzajú túto zmenu v novodobých dejinách cirkvi. Podľa viacerých liturgistov je to pápež Pius XII. apoštolskou konštitúciou Christus Dominus z roku 1953. Ďalšie ustanovenia boli uvedené v motu proprio Sacram communionem z roku 1957, z ktorého cituje Peter Juhás:

„Ak to okolnosti nevyhnutne vyžadujú, povoľujeme miestnym ordinárom, aby povolili slávenie svätej omše večer (doslovne počas hodín vešpier), ktorá sa však nemôže začať pred šestnástou, na prikázané sviatky, nevynímajúc tie, pred ktorými majú prednosť prvé piatky v mesiaci, a pri iných veľkých slávnostiach, ktoré sa oslavujú s veľkou účasťou ľudu; a jedenkrát počas týždňa.“

Tento dokument ustanovuje novú prax eucharistického pôstu, ale povoľuje aj sväté omše v inom čase ako ráno. Pápež vysvetľuje aj motiváciu týchto zmien, píše:

„Musíme však uznať, že konkrétne podmienky doby, v ktorej žijeme, priniesli mnoho zmien v spoločenských zvykoch a v bežnom živote, takže by nastali vážne ťažkosti, ktoré by mohli ľuďom brániť v účasti na božských tajomstvách...“

V úvode dokumentu sa Pius XII. odvoláva aj na starovekú židovskú tradíciu paschálnej sederovej večere, kde „Božský Vykupiteľ na túto poslednú veľkonočnú (paschálnu) slávnosť, pri ktorej sa jedol Baránok podľa židovského obradu, chce nahradiť novou Paschou...“

Paschálna večera sa slávila v noci ako vigília alebo bdenie – stráž či očakávanie. Odvoláva sa aj na tradíciu prvých nedeľných vešpier, ktoré sa slávia tiež v sobotu večer. Hebrejský nový deň sa nezačínal po polnoci ako u nás, ale s východom prvej nočnej hviezdy.

Aký zmysel má vigília? Je to plnohodnotná liturgia v porovnaní s omšou slávenou „vo dne“?

Cirkev nevymyslela slávenie sviatku, z nášho pohľadu v „predvečer nasledovného dňa“. V starovekom svete nemerali čas chronometrami, ktoré máme k dispozícii dnes. Neurčovali našich 24 hodín. Deň bol rozdelený na štyri nočné hodiny – vigílie alebo stráže, a štyri hodiny dňa (keď bolo svetlo), pričom ako začiatok dňa je považovaná prvá nočná stráž – vigília.

Táto prax má podľa Juhása aj biblické základy. Podľa židovských zákonov „šabbat“ je deň odpočinku a slávenia, ktorý sa začína v piatok pri západe slnka a končí sa v sobotu po zotmení. Jedno z odôvodnení tejto praxe pochádza z tradície hebrejskej Paschy. Reforma Pavla VI., ktorá nadväzuje na toto veľmi starobylé používanie, sa vracia do situácie, keď cirkev začína nedeľu slávením prvých vešpier.

Podľa liturgistu Maria Righettiho zmätok nastal aj zvykom kvalifikovať eucharistickú slávnosť v sobotu večer ako „predsviatočná“, ako píše v druhom zväzku diela História liturgie, čo nie je chybné označenie, ale môže nepriamo uviesť do omylu. Tento spôsob slávenia nedele, ako dokladá Righetti, pretrváva stáročia, o čom svedčia Theodolfo (Capitula, 24) aj Amalario (De officiis ecclesiae, IV, 7) a iné pramene.