Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Sexuálne zneužívanie

Stojí spovedné tajomstvo nad civilnými zákonmi?

Prípady sexuálneho zneužívania priniesli úvahy o tom, či je na mieste výnimka zo zachovania spovedného tajomstva.

Stojí spovedné tajomstvo nad civilnými zákonmi?
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Prípady sexuálneho zneužívania priniesli úvahy o tom, či je na mieste výnimka zo zachovania spovedného tajomstva.

Takmer v každom našom meste či na dedine, najčastejšie pri rieke či potoku, môžeme nájsť sochu svätého Jána Nepomuckého. Doktor cirkevného práva a generálny vikár pražského arcibiskupa sa dostal do sporu s českým kráľom Václavom IV., ktorý ho dal mučiť a napokon jeho telo hodiť do Vltavy. Dôvodom vraj bola jeho odvážna ochrana spovedného tajomstva, ktoré odmietol prezradiť kráľovi.

Nedávno aj u nás upútalo pozornosť dianie vo Francúzsku, kde po zverejnení súhrnnej správy o prípadoch sexuálneho zneužívania detí v Katolíckej cirkvi nasledovala séria výrokov o spovednom tajomstve. Kým biskupi bránili univerzálnu nedotknuteľnosť, ba nadradenosť spovedného tajomstva nad civilnou legislatívou, minister vnútra navrhol jeho zosúladenie s civilným právom a povinnosťou ohlasovať páchateľa trestnej činnosti.

Má však svetská autorita vôbec uvažovať o prelomení spovedného tajomstva a dožadovať sa jeho vyzradenia? Kde sa vlastne vzalo spovedné tajomstvo a aký je jeho právny rámec? Aký bol v histórii vzťah medzi svetskou autoritou a spovedným tajomstvom? A akým spôsobom v tomto kontexte riešila a rieši Katolícka cirkev delikty sexuálneho zneužívania? Na tieto otázky sa pokúsime odpovedať v nasledujúcom texte.

O podstate sviatosti zmierenia

V jednom staršom českom filme je zvláštna scéna, v ktorej jeden starší chlapec čosi vyvedie. Keď mu to ostatní vyčítajú, on iba sucho poznamená: „Veď ja sa z toho vyspovedám.“ Veľký omyl! Podstatou sviatosti zmierenia je totiž úprimná ľútosť nad spáchanými hriechmi, spojená s predsavzatím neopakovať ich, respektíve aspoň sa o to s Božou pomocou pokúsiť. Spovednica predsa nie je sprchovací kút, v ktorom pustím vodu a automaticky zmyjem zo seba špinu.

Ak sa niekto spovedá z toho, že niečo ukradol, k platnosti spovede a k obsiahnutiu Božieho milosrdenstva je nevyhnuté, aby ukradnutú vec vrátil. Ak sa niekto spovedá z toho, že sa s niekým pohádal, má sa usilovať o zmierenie. Nemôžem predsa myslieť vážne, že niečo ľutujem a sľubujem, že sa polepším, ak nápravu toho, čo som pokazil, nevnímam ako prirodzenú súčasť sviatosti zmierenia.

Rovnaká úvaha musí platiť aj v odsúdeniahodných prípadoch sexuálneho zneužívania. Ak niekto úprimne ľutuje tento čin, akokoľvek hrozný, jeho svedomie mu musí vnukať, aby sa ako prejav pokánia sám vydal do rúk príslušným orgánom. Múdry spovedník by ho mal povzbudiť v tom zmysle, že milosrdný Boh síce odpúšťa kajúcim hriešnikom, ale na druhej strane musí byť učinené zadosť aj svetskej spravodlivosti.

Inými slovami, úvahe o tom, či by azda spovedník mal porušiť sviatostné tajomstvo, musí predchádzať úvaha o tom, že sám kajúcnik má vo svojom svedomí povinnosť hľadať ľudskú spravodlivosť.

Spovedné tajomstvo v kánonickom práve

Spovedné tajomstvo je termín z oblasti katolíckej teológie. Môžeme naň nazerať optikou sviatostnej teológie alebo morálnej teológie, no v tomto texte ponúkame optiku kánonického práva. Kánonické právo je – zjednodušene povedané – právny systém, ktorým sa riadia členovia Katolíckej cirkvi. V priebehu dejín prechádzalo svojím postupným vývojom, reagujúc na aktuálne spoločenské zmeny a potreby jednotlivých katolíkov.  

Prvým systematickým prameňom kánonického práva bol v 12. storočí Gratianov dekrét, súkromná zbierka dovtedajších kánonických dokumentov. O spovednom tajomstve píše toto: „Nech je zosadený kňaz, ktorý sa odváži urobiť známymi hriechy svojho penitenta. Kto by porušil tento zákon, má sa stať celoživotným potupným pútnikom.“

Štvrtý lateránsky koncil v roku 1215 stanovil povinnosť zachovávať spovedné tajomstvo v 21. kánone takto: „Nech si kňaz absolútne dáva pozor, aby slovom, znamením alebo akýmkoľvek iným spôsobom nezradil hriešnika, ale ak by náhodou potreboval múdrejšie rady, nech opatrne hľadá to isté bez akejkoľvek zmienky o osobe. Lebo kto sa odváži odhaliť hriech, ktorý mu bol zjavený na súde pokánia, nariaďujeme mu, aby bol nielen zosadený z kňazského úradu, ale že bude tiež poslaný do kláštorného väzenia, aby robil trvalé pokánie.“

„Múdry spovedník by mal penitenta povzbudiť, že milosrdný Boh síce odpúšťa kajúcim hriešnikom, ale na druhej strane musí byť učinené zadosť aj svetskej spravodlivosti.“ Zdieľať

Je tu zjavná veľká vážnosť spovedného tajomstva, ktorého porušenie je spojené s vopred vynesenou sankciou suspenzie a dokonca väzením. Berie sa tiež do úvahy potrebná formácia spovedníkov, predchádzajúca i permanentná, ktorá môže pomenovať konkrétny hriech, no nesmie ho spojiť s konkrétnym hriešnikom. Teda nejde o vyzradenie spovedného tajomstva, ak si jeden kňaz pýta radu od iného, no vylúči akýkoľvek náznak spojenia hriechu s konkrétnou osobou penitenta.

Samotný obsah spovedného tajomstva sa v dejinách kánonického práva nemenil. Vždy platilo a stále platí to, čo vyjadril v Sume teologickej svätý Tomáš Akvinský, podľa ktorého spovedné tajomstvo nesmie byť nikým a nikdy porušené, keďže je ustanovené samotným Bohom a zároveň jeho zachovanie zabraňuje pohoršeniu, ktoré by mohlo viesť k strate dôvery veriacich vo sviatosť zmierenia.

Spovedné tajomstvo a svetská autorita

Stredoveká právo sa nedelilo na cirkevné a svetské, preto bolo porušenie spovedného tajomstva možné potrestať aj svetskou autoritou. Napríklad zo Španielska máme zachovanú správu, podľa ktorej za kráľa Jakuba I. Aragónskeho, ktorý vládol v 13. storočí, ak by bol kňaz odsúdený za porušenie spovedného tajomstva, bol mu vyrezaný jazyk. Ten istý autor uvádza, že kňazi usvedčení z tohto zločinu boli vydaní občianskej moci na potrestanie smrťou.

Novoveká spoločnosť, ktorá sa začala formovať od 16. storočia, už postupne v jednotlivých štátoch oddeľuje kánonické právo od civilnej legislatívy. Spovedné tajomstvo by sa tak teoreticky mohlo stať v civilnej legislatíve predmetom sporov a civilné autority by mohli žiadať jeho prelomenie, najmä pokiaľ ide o zvlášť závažné delikty.

Napríklad taliansky právnik Farinaccius, žijúci v 16. storočí, ešte výslovne popiera, že by prípady vážnych zločinov mali akúkoľvek výnimku zo všeobecného a jednotného pravidla o nedotknuteľnosti spovedného tajomstva. Uvádza, že „kňaz nesmie prezradiť priestupky, ktorých sa dopustil spovedajúci, aj keď sú to tie najkrutejšie, aj keby išlo o trestný čin velezrady, ba čo viac, nemôže byť k tomu donútený ani na príkaz samého pápeža“.

Ilustračná fotografia pixabay.com

Vo Francúzsku sa začiatkom 19. storočia udial zaujímavý prípad, v ktorom jeden zlodej vykonal mimo spovede reštitúciu prostredníctvom kňaza. Počas procesu však zlodej uviedol, že rozhovor vnímal ako spoveď, s čím kňaz súhlasil. Súd prvej inštancie rozhodol, že kňaz je v tomto prípade povinný zverejniť meno zlodeja. Druhostupňový súd toto rozhodnutie zrušil s odkazom na existenciu Konkordátu, podľa ktorého spovedníkovi nemožno nariadiť, aby prezradil tajnú komunikáciu, ktorú mal v rámci výkonu svojho povolania, okrem prípadov, ktoré sa priamo týkajú bezpečnosti štátu.

V Rakúskej monarchii podľa Trestného poriadku z 23. mája 1873, ods. 151, určité skupiny osôb nemôžu byť vypočúvané ako svedkovia, a ak by tak mali byť vypočúvané, ich dôkazy budú neplatné. Medzi takéto osoby patria aj duchovní, pokiaľ ide o skutočnosti, ktoré sa dozvedeli pod duchovným služobným tajomstvom.

Občianskym súdnym poriadkom Nemeckej ríše z 30. januára 1877 sú určité skupiny osôb oprávnené odmietnuť vypovedať. Štvrtú triedu tvoria „duchovní vo veciach, ktoré im boli zverené pri výkone starostlivosti o duše“. Rozhodnutím cisárskeho súdu z 8. júna 1883 však bolo stanovené, že ak by duchovný mal oznámiť tretej osobe akúkoľvek vec, ktorá mu bola takto zverená, nebol by oslobodený od povinnosti poskytnúť takýto dôkaz. Právnici Levy a von Wilmowski však vtedy správne namietali, že o tom, či duchovný skutočne môže byť pripustený vypovedať, má rozhodnúť náboženský predpis tej denominácie, ku ktorej duchovný patrí.

Čo presne je spovedné tajomstvo

Svätý Otec František 29. marca 2019 skonštatoval, že sviatosť zmierenia je „dobrom, ktoré cirkev vždy chránila celou svojou morálnou a právnou silou – spovedným tajomstvom. Aj keď moderná mentalita ho často nechápe, ono je nevyhnutné pre svätosť sviatosti a pre slobodu svedomia penitenta; preto si penitent musí byť v každom momente istý, že sviatostný rozhovor ostane tajomstvom spovede. Spovedné tajomstvo je nevyhnutné a nijaká ľudská moc nemá nad ním právomoc ani sa jej nemôže dožadovať“.

Aj Apoštolská penitenciária vo svojej nóte pripomína, že neporušiteľnosť spovedného tajomstva „pochádza priamo zo zjaveného božského práva a má korene v samotnej sviatosti, takže nepripúšťa nijakú výnimku ani v cirkevnej, a už vôbec nie v civilnej oblasti“.

Matéria spovedného tajomstva je aktuálne vysvetlená a regulovaná kánonmi 983 – 984 a 1388 § 1 CIC a kánonom 1456 CCEO a nájdeme ju aj v bode 1467 KKC, kde sa uvádza, že cirkev na základe svojej autority zachovanie spovedného tajomstva „vyhlasuje“, teda nie „stanovuje“, čím ho de facto len berie na vedomie ako nespochybniteľný fakt, vyplývajúci zo samotnej povahy sviatosti zmierenia.

Podľa kánonického práva spovedník nesmie nikdy slovami ani nijakým iným spôsobom, ani z nijakého dôvodu, ani len čiastočne prezradiť kajúcnika a je mu tiež zakázané použitie poznatku získaného zo spovede, ktorý priťaží kajúcnikovi, aj keď je vylúčené akékoľvek nebezpečenstvo odhalenia. V prípade spovedného tajomstva, ktoré má zachovať spovedník, používame tiež termín „spovedná pečať“.

Predmetom spovedného tajomstva, respektíve spovednej pečate, sú všetky hriechy penitenta, či už ťažké, alebo ľahké, skryté, alebo verejné, keďže boli vyjavené v poriadku rozhrešenia, a teda spovedník sa o nich dozvedel z moci sviatostného poznania. Spovedná pečať sa tak týka všetkého, čo kajúcnik priznal aj v prípade, keď spovedník nemohol udeliť rozhrešenie. Teda aj keby bola spoveď neplatná alebo z nejakého dôvodu nebolo udelené rozhrešenie, spovedné tajomstvo musí byť zachované.

„Ak si náhodne vypočujem spoveď iného človeka, keď povedzme hovorí príliš nahlas, viaže ma vo svedomí povinnosť zachovať spovedné tajomstvo.“ Zdieľať

Spovedné tajomstvo však musí zachovať aj tlmočník, ak sa na spovedi riadne zúčastní, ako aj ktokoľvek iný, kto by sa akýmkoľvek spôsobom dozvedel o hriechoch zo spovede. V tomto prípade nejde o spovednú pečať, ako je to v prípade spovedníka. Ak si teda z nejakého dôvodu náhodne vypočujem spoveď iného človeka, keď povedzme hovorí príliš nahlas, viaže ma vo svedomí povinnosť zachovať spovedné tajomstvo.

Inzercia

K požiadavkám prirodzeného zákona patrí tiež nezverejňovanie slov spovedníka zo strany samotného kajúcnika či tretej osoby. Táto povinnosť má charakter morálneho záväzku. Zverejnenie spovede zo strany penitenta nepodlieha kánonickému trestu, je však prehrešením sa voči morálke.

Absolútny zákaz vyplývajúci zo spovedného tajomstva bráni kňazovi hovoriť o obsahu spovede mimo sviatosti zmierenia aj so samotným penitentom okrem jeho výslovného súhlasu. Je však lepšie nežiadať si o tento súhlas. Spovedné tajomstvo sa vymyká aj spod právomoci penitenta, ktorý po vyslúžení sviatosti už nemá moc zbaviť spovedníka povinnosti zachovať tajomstvo.

Napríklad v kauzách manželskej nulity, ktoré riešime na cirkevných súdoch, sa občas stane, že stránka navrhne ako svedka v kauze svojho spovedníka. Je správne, ak spovedník odmietne svedčiť sám od seba, pretože si uvedomuje nedotknuteľnosť spovedného tajomstva tak, ako je uvedené vyššie v tomto texte.

Delikty sexuálneho zneužívania

Nás však v tomto texte zaujímajú predovšetkým prípady sexuálneho zneužívania, pretože práve tie sú vzhľadom na ich vážnosť dôvodom úvah o výnimke zo zachovania spovedného tajomstva. Cirkev si vždy uvedomovala vážnosť týchto deliktov, čo sa premietalo aj do kánonického práva.

Prvýkrát sa tento problém objavuje v kánonickom práve už okolo roku 300, keď sa konal koncil v španielskej Elvíre. 12. kánon tohto koncilu trestal rodičov a všetkých ostatných kresťanov, ktorí by dávali svoje alebo cudzie deti „k dispozícii“, zákazom prijímania Eucharistie, dokonca aj v hodine smrti. V 18. kánone stanovil rovnaký trest pre klerikov, ktorí by sa akokoľvek previnili proti sexuálnej morálke. Napokon 71. kánon stanovuje rovnaký trest pre každého, kto by sa dopustil sexuálneho zneužívania chlapcov.

Kánonické právo v ďalšom období spomína sexuálne zneužívanie v súvislosti so zvádzaním penitenta k hriechu proti 6. prikázaniu zo strany spovedníka. Pápež Pius IV. v liste Cum sicut nuper z roku 1561 vyzýva kňazov, aby takto nekonali. Ak by sa toho dopustili, mali byť považovaní za heretikov a vydaní na potrestanie svetskej moci.

Rovnakým deliktom sa zaoberá Gregor XV. v apoštolskej konštitúcii Universi gregis z roku 1622, na ktorú sa neskôr odvolávajú ďalšie dokumenty Posvätného ofícia, osobitne dekrét z roku 1661.

Nové spracovanie témy prináša Benedikt XIV. v apoštolskej konštitúcii Sacramentum poenitentiae z roku 1741, kde okrem definície deliktu a trestu za jeho spáchanie zavádza povinnosť penitenta do jedného mesiaca oznámiť miestnemu ordinárovi alebo Posvätnému ofíciu meno kňaza, ktorý sa takto previnil. Ak by poškodený/á následne pristúpil/a k spovedi u iného kňaza, ten má zasa povinnosť upozorniť ho/ju pod vážnym záväzkom svedomia na povinnosť nahlásiť delikventa. Vyšetrovanie tohto deliktu bolo vyhradené Posvätnému ofíciu.

Táto právna úprava sa dostala aj do Kódexu kánonického práva z roku 1917, pričom zákonodarca stanovil sankciu exkomunikácie poškodeného/nej na základe vopred vyneseného rozsudku, ak si nesplní povinnosť nahlásiť meno spovedníka (kán. 2368 §1-2).

Súčasný Kódex kánonického práva z roku 1983 preberá delikt i s trestom, no nie je v ňom už povinnosť poškodeného/nej nahlásiť spovedníka, a teda ani povinnosť druhého spovedníka upozorniť na ňu.

Ilustračné foto: Flickr.com/Emilio Labrador

Okrem toho CIC 17 trestal nielen klerikov a rehoľníkov, ale aj laikov, ktorí sa dopustili deliktu proti 6. prikázaniu s maloletými. Rôzne prísne tresty boli tak dané za akékoľvek sexuálne zneužitie osôb mladších ako 16 rokov.

V roku 1922 bola vydaná inštrukcia Posvätného ofícia o sexuálnom zneužívaní, ktorej cieľom bolo zosúladiť dovtedajšie kánonické normy v tejto oblasti. Obsahovala procesné normy v kauzách zvádzania penitentov, homosexuálneho správania klerikov a sexuálneho zneužívania nedospelých. Vážnou povinnosťou miestnych ordinárov bolo zabrániť takýmto deliktom a v prípade ich spáchania ohlásiť delikventov Posvätnému ofíciu.

Skutočnosť, že tieto delikty mali byť riešené podľa trestných noriem kánonického práva, teda vnútri Katolíckej cirkvi, však neznamená, že by azda tie delikty, ktoré postihovalo aj civilné právo, najmä sexuálne zneužívanie (a v tom období aj sodomia), mali ostať neoznámené svetským autoritám. Ak teda v jednotlivých prípadoch prichádzalo v tomto zmysle k ich utajeniu pred svetskou spravodlivosťou, bolo to vážne ľudské zlyhanie.

Je teda priestor na kompromis?

Z pohľadu Katolíckej cirkvi je spovedná pečať i celé spovedné tajomstvo vnímané ako záležitosť Božieho a prirodzeného práva. Z pohľadu civilnej autority môže byť vnímané ako vnútorný predpis občianskeho združenia, ktorý by mal byť v súlade so štátnou legislatívou. Ak by sme chceli hľadať prienik týchto dvoch pohľadov, treba ostať v rovine prirodzeného práva, ktorá je pochopiteľná pre obe strany.

Katolícka cirkev má pripomínať spovedníkom, že ani v prípade hriechov, ktoré napĺňajú skutkovú podstatu trestného činu, nikdy nie je dovolené uložiť penitentovi ako podmienku rozhrešenia povinnosť odovzdať sa civilnej spravodlivosti. No povzbudiť penitenta k takémuto naplneniu pokánia sa javí ako veľmi vhodné z prirodzeného poriadku a je už na jeho svedomí, ako sa k tomu postaví.

Zároveň je nemysliteľné, aby spovedník povzbudzoval páchateľa trestnej činnosti k mlčaniu, pretože by tak postavil hrádzu nielen ľudskej spravodlivosti, ale aj Božiemu milosrdenstvu.

„Spovedné tajomstvo je termín, ktorý presahuje rámec práva.“ Zdieľať

Kedykoľvek ide o penitenta, ktorý je obeťou sexuálneho zneužitia, má sa spovedník postarať o to, aby obeť informoval o jej právach, ako aj o konkrétnych právnych nástrojoch, ktoré môže využiť na ohlásenie tejto skutočnosti na príslušnej civilnej i cirkevnej autorite pre dožadovanie sa spravodlivosti.

Civilná autorita má zasa rešpektovať vnútorné pravidlá cirkví, ktoré majú vo svojom práve zakotvený inštitút spovedného tajomstva a vnímať ho ako súčasť prirodzeného práva. Každá politická aktivita alebo legislatívna iniciatíva zameraná na prelomenie spovedného tajomstva totiž predstavuje neakceptovateľný útok na slobodu cirkví, ktorá v niektorých štátoch môže byť ukotvená aj formou dvojstrannej zmluvy a/alebo civilnej legislatívy.

Takýto zásah do práv cirkví by predstavoval porušenie náboženskej slobody, ktorá právne zakladá aj ďalšie slobody vrátane slobody svedomia jednotlivých veriacich, či už kajúcnikov, alebo spovedníkov.

Kedykoľvek sa obeť sexuálneho zneužitia obráti na príslušný orgán činný v trestnom konaní, vyšetrovateľ i sudca môže vykonať dostatok dôkazov aj bez toho, aby muselo prísť k porušeniu spovedného tajomstva. Konanie v tejto veci predsa nestojí na tom, že páchateľ deliktu sa zo svojho činu vyspovedal.

Spovedné tajomstvo nad civilnými zákonmi?

Ak by sme ostali pri spovednom tajomstve ako čisto právnom termíne, potom treba skonštatovať, že kánonické právo nie je nad civilnými zákonmi. Nemôžeme argumentovať tým, že kánonické právo je univerzálne, a teda presahuje hranice pôsobnosti právnych systémov jednotlivých štátov. Kánonické právo v súčasnosti jednoducho rieši vnútorné záležitosti Katolíckej cirkvi, teda má celkom iné pole pôsobnosti ako civilné právo.

No spovedné tajomstvo je termín, ktorý presahuje rámec práva. Je záležitosťou vzájomnej dôvery, ktorá vzniká v okamihu spovede medzi kajúcim hriešnikom a slúžiacim spovedníkom. A malo by byť aj záležitosťou dôvery medzi cirkvou a občianskou spoločnosťou, ktorá naň nebude nazerať s podozrením, ale s porozumením jeho významu a dôležitosti.

Boží Syn sa stal človekom, aby nás spasil, a rozhodol sa ako nástroj zapojiť do tohto diela spásy cirkev a v nej tých, ktorých si vyvolil, povolal a ustanovil za svojich služobníkov. V tomto zmysle slova je spovedné tajomstvo nielen nad civilnými zákonmi, ale aj nad samotným kánonickým právom. Spása človeka je predsa najvyšší zákon.

Odporúčame

)
Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.