Husitský biskup Dovala: Ak budeme sedieť v kostoloch, ujde nám vlak

Husitský biskup Dovala: Ak budeme sedieť v kostoloch, ujde nám vlak

Narodil sa v katolíckej rodine, vyštudoval pravoslávnu teológiu a dnes je husitským biskupom. „Boh je jednoducho veľký humorista,“ myslí si básnik, hudobník a biskup Československej cirkvi husitskej Juraj Jordán Dovala.

Ako je vôbec možné, že katolík, ktorý vyštuduje pravoslávnu teológiu, je dnes husitským biskupom?

Naša rodina je katolícka, kam pamäť siaha, viera bola u nás vždy praktikovaná. Keď som pobýval pred dvadsiatimi rokmi v Izraeli, rozhodol som sa, že pôjdem študovať teológiu ako laik, katechéta. Bol som sa informovať na katolíckej fakulte, ale keď ma pani na študijnom oddelení uvidela v lesných maskáčových nohaviciach, s vlasmi do pol chrbta a s dlhočiznou bradou, tak ma srdnato vyprevadila a zabuchla dvere. Skúsil som to teda na pravoslávnej fakulte. Ortodoxia ma oslovovala, východná spiritualita, púštni otcovia, mystika a apofatická cesta k Bohu, to všetko bolo môjmu srdcu blízke. Dodnes si veľmi vážim, že ma vzali bez akýchkoľvek predsudkov. Päť rokov som prežil v pravoslávnom prostredí, čo bolo veľmi obohacujúce.

To však stále nebol koniec vašej cesty...

Po skončení fakulty nastal problém. Katolík, ktorý vyštudoval pravoslávnu teológiu – to bola stigma. Z katolíckej strany sa so mnou nikto ani nebavil, hneď prišla zamietavá odpoveď. V pravoslávnom prostredí by som ako katolík tiež ťažko hľadal uplatnenie. Robil som teda na stavbách, potom som griloval kurčatá v jednom bare a prosil som Boha, nech mi ukáže cestu, ktorou mám ísť. Po roku a pol vnútorných zápasov som ju uvidel v Cirkvi československej husitskej. Bolo to Božie vnuknutie. Od roku 2002 pôsobím ako husitský kňaz. No a pred vyše dvomi rokmi ma v Brne zvolili za biskupa. Boh je jednoducho veľký humorista.

Máte dve krstné mená – ľudia vás viac poznajú ako Jordána než Juraja. Za akých okolností ste k tomuto menu prišli?

Dostal som ho v tábore Katarínka a tak so mnou zrástlo, že ho mám už aj v pracovnej zmluve. Katarínka je krásne, Bohom požehnané miesto v západných Karpatoch. Podľa dochovaných správ sa tam kedysi zjavovala svätá Katarína Alexandrijská. V 17. storočí tam vznikol františkánsky kláštor, ktorý však po zákaze Jozefa II. zanikol. Až v polovici 90. rokov minulého storočia sa rozhodla partička mladých vysokoškolákov, že ruinu kláštora zakonzervujú, aby zabránili jej ďalšiemu chátraniu. Tak vznikol tábor Katarínka, ktorý má originálny kolorit stredovekého života. Účastníci chodia štrnásť dní vo vrecovine, bez mobilov a hodiniek. Murujú, prevádzajú archeologické práce a potom sa zabávajú a celý čas sa snažia žiť podľa reguly Františka z Assisi. Je to úžasný priestor pre tvorenie, zábavu aj rozvoj spirituality.

Tu, v ruinách kláštora, pod holým nebom, ste mali s manželkou Andreou aj sobáš. Prečo ste si vybrali práve toto miesto?

Na Katarínke sme sa zoznámili, preto sme tam chceli aj spojiť svoje životy. Bolo to tajuplné – len my dvaja, svedkovia a kňaz. Za tie roky, čo sme tam chodili, sme zažili mnoho, ticho a múdrosť starých múrov, hviezdne noci, živý oheň, umývanie v prameni, vôňu lesných jahôd... Človeku sa musí duša rozochvieť. S manželkou tam vždy začiatkom leta chodievame, už aj s deťmi.

Príroda je piate evanjelium

Istý čas ste strávili v Izraeli, v samote Negevskej púšte. Čomu vás naučila táto skúsenosť?

Púšť je skutočne fenomén. Kto ju nezažije na vlastnej koži – ale nie deň, dva, musia to byť mesiace – nepocíti dary, ktoré dáva. Je to mesačná krajina ticha a posvätnej bázne. Niet na svete miesta, kde by človek lepšie spoznal sám seba. Pokiaľ sa pustovník uchýli do samoty lesa a prírody, ešte vždy tam má zmyslové vnemy. Zelená tráva, lúka plná pestrých kvetov, spev vtákov, stromy, vône, šum vetra a horských potokov. Ale v púšti nie je nič. Len človek sám a Boh, inak prázdno, čistý priestor. To je príležitosť na odomknutie dverí, odhrnutie pavučín a zostup do seba.

Druhá vec, ktorú nenájdete nikde na svete, len v púšti, je všadeprítomné ticho. Ticho púšte je iné ako ticho sveta. V meste, aj keď sa zamknete do izby, do samoty a dáte si na hlavu tri vankúše, nezažijete to ticho, ktoré panuje v púšti. Nečudujem sa prvým kresťanským askétom, že sa uchyľovali do púšte. Aj Kristus trávil čas v púšti, každý veľký prorok miloval púšť. Mohol som sa trochu dotýkať tohto posvätného daru, ktorý oni vnímali naplno. Púšť duchovne preteká životom. Ráno vstávať a večer usínať a zhovárať sa s púšťou, to je taký malý pozemský raj.

Ste bylinkárom, aj svoje deti liečite bylinkami. Považujete ich za alternatívnu náhradu klasickej medicíny?

Príroda je piate evanjelium, ktoré napísal sám Boh. Dal nám ju vo svojej milosti ako otvorenú knihu života. Len ľudstvo si zle vysvetlilo sentenciu z knihy Genezis: podmaňte si ju. To neznamená Zem drancovať, ale s láskou sa o ňu starať. Bylinky som začal zbierať, lebo sme mávali často choré deti. Hovoril som si: predsa nemôžu brať trikrát za zimu antibiotiká a k tomu ďalšie chemické doplnky do krku, do nosa, do uší. Veď z nich spravíme invalidov. Nabehli sme naplno na bylinky a prírodnú liečbu a deti odvtedy nepoznajú lekára.

Venujete sa tiež meditácii. Paradoxne ju čoraz viac vyhľadávajú úspešní podnikatelia. Prečo?

Človek je psychosomatická bytosť. Tak ako potrebujeme jesť a piť, aby sme žili, potrebujeme prijímať aj duchovnú potravu, inak naša duša umiera. Vnútorná modlitba a meditácia sú najlepším pokrmom, ktorými nás napája Duch Svätý. Našťastie, niektorí ľudia po konzumnom maratóne pomaly zisťujú, že hromadenie hmoty má svoje definitívne limity. A že trvalé šťastie nikdy nenájdu v materiálnych pôžitkoch. Preto navštevujú kláštory, aby sa dotkli ticha a Božej prítomnosti. Chodia tam aj podnikatelia a manažéri.

Niektorí mladí si zase kupujú domy na lazoch, na dedinách, skúšajú žiť ako naši starí otcovia, kosia trávu, chovajú ovce, kozy, vyrábajú syry. Hľadajú múdrosť v prírode a jednoduchom žití, ktoré je ohľaduplné k matke Zemi. Snažia sa pátrať po hlbšom zmysle života a uznávajú, že je nad nami vyšší zákon než ten, ktorý si vytvoril človek. To ma napĺňa optimizmom. Sám robievam na Zaježke na strednom Slovensku víkendovky kresťanskej meditácie a vždy tam prídu aj ľudia hľadajúci, pochybujúci a takzvaní nezaradení. Všetci odchádzajú naplnení.

Luther bol väčší teológ ako Hus

Ako husitský biskup ste jedným z najpovolanejších k hodnoteniu prínosu Majstra Jána Husa, ktorého 600. výročie upálenia sme si pripomenuli v tomto roku. Čo ovplyvnilo jeho verejné vystúpenie?

Neutešený stav v cirkvi. Hus bol doslova frustrovaný z toho, kam pápežská schizma – trojpápežstvo, skorumpovanosť a nemorálnosť duchovného stavu doviedli Kristovo stádočko. Nebol sám, už pred ním sa objavili ľudia podobného ducha ako František z Assisi, Pierre Valdés, Jan Milíč z Kroměříže a iní.

O akú podobu cirkvi Husovi išlo?

O čistú a pokornú. Jeho obľúbeným prirovnaním bolo ono pavlovské: cirkev – Kristova nevesta alebo Kristovo telo. Hus hovorieval: Buď více člověkem. Tým myslel aj „poľudštenú“, láskavú tvár cirkvi. Hus bol vlastne priekopníkom laického živlu, ktorý bol prítomný v prvotnej cirkvi a potom až v novoveku. Medzi ľudom a klérom nerobil rozdiely. Zo strany protivníkov bol obviňovaný, že cirkev nazýva congregatio fidelium, teda spoločenstvo veriacich, ktoré okrem kléru zahrnuje aj ostatných ľudí, chudobných, žobrákov, „outseidrov“. Túto Husovu prozreteľnosť si naplno uvedomili moderní katolícki teológovia, preto ho niektorí začali nazývať predchodcom Druhého vatikánskeho koncilu.

Husa značne ovplyvnil Wycliffe, anglický reformátor, no neprijímal ho nekriticky. V ktorých bodoch sa najväčšmi rozchádzali?

Čo sa týka politických a filozofických názorov Wycliffa, tie Husovi imponovali a bol s nimi stotožnený. Čiže vyznával spolu s Wycliffom zásadu, že svetská moc má právo zasahovať do cirkevných záležitostí, pokiaľ klérus koná v rozpore s evanjeliom. Panovník má dokonca právo odobrať nadmerné cirkevné majetky a trestať morálne prehrešky kňazov. Dnes by sme sa tomu netešili. Ale vo všetkých teologických názoroch sa s ním rozchádzal. Prijímal ich len v náznakoch, inšpiroval sa nimi a vytváral vlastné konzekvencie. Hus napríklad netvrdil, že kňaz žijúci v smrteľnom hriechu koná sviatosti neplatne – ako mu bolo vytýkané. Aj pápežský primát prijímal, „jestliže náměstník Kristův žije podle evangelia“. Obvinenia, že je wykliffistom, Hus vnímal vždy ako nespravodlivé.

Na Husovi je sympatické, že sa nebojí verejne obnažiť, keď tvrdí, že sa kňazom stal preto, aby bol ctený a vážený. Kedy v jeho živote nastal zlom?

Áno, je známy jeho citát, kde sa vyznal, že šiel študovať teológiu, aby mal dobré bidlo a požíval pocty. Hus sa z toho neskôr kajal. Neváhal verejne priznať svoje mladícke pohnútky a ísť pred svojimi nepriateľmi aj v tomto smere s kožou na trh. V čase svojich betlehemských kázní rád tieto maniere kritizoval a nabádal kňazov k väčšej pokore.

Jána Husa si zvyčajne predstavujeme ako prísneho, vážneho človeka, moralistu... Korešponduje táto predstava s realitou a tým, aký Hus naozaj bol?

Určite nie. Hus bol mnohovrstevná osobnosť. Samozrejme, bol moralistom, bola to jedna z jeho čŕt, okrem klasických prehreškov kritizoval napríklad tanec alebo hranie šachov. No na druhej strane bol nesmierne ľudský a snažil sa v duchu Augustína odsudzovať hriech, nie človeka. Mňa osobne veľmi zaujíma Husov humor a jeho nadhľad. Vo svojich kázňach tvoril vtipné metafory. Hus si často uťahoval aj sám zo seba, dokonca v listoch z Kostnice, keď mu naozaj nemohlo byť do smiechu. To nerobia rigoristi. Na Husove kázne chodili aj tri tisícky ľudí, mali ho radi, radi ho počúvali a on ich s láskou prijímal. Nebol to nudný suchár.

V čom bol Hus iný ako napríklad Martin Luther, ktorý prišiel o storočie po ňom?

Luther Husa určite prekonáva teologicky. Luther vytvoril úplne novú teológiu, Hus tieto ambície nemal. Hus sa stále považoval za pravoverného kňaza, ktorý sa dožaduje nápravy v duchu Kristovho evanjelia. Neviedol boj teologický, ale morálny. Netvrdil ani, že pravda je na jeho strane, ale že pravda je u Krista a jedine v ňom ju môžeme spoločne hľadať. U Husa obdivujem, že sa zastával aj heretikov. Odmietal, aby boli trestaní a aby bolo na nich vyvíjané násilie. Na koncile mu to bolo vytknuté a použité proti nemu ako jeden z bodov obžaloby. Pokiaľ viem, Luther nemal problém, aby inoverci boli násilím privedení k pravej viere.

Hus uznával aj kresťanskú tradíciu, nielen Písmo, Luther učil sola scriptura. Hus považoval skutky lásky za neodmysliteľnú súčasť kresťanskej praxe, Luther hlásal sola fide. Luther bol určite precíznejší v teologických formuláciách, bol to pán teológ. Obom týmto veľkým mužom išlo o dobrú vec.

Chýba mi vyznanie: ty si môj brat

Vyrovnala sa husitská cirkev s husitským hnutím, ktoré odštartovalo Majstrovo upálenie? Vieme, že je to príbeh plný násilia a preliatej krvi...

Radikálni husiti napáchali veľa zla a Husovmu posolstvu neprospeli. Aj keď na ich obranu musím povedať, že najskôr váhali, či môžu za Boží zákon pozdvihnúť zbrane. Až keď sa do Čiech valila krížová výprava, ktorá bola v niekoľkonásobnej presile a chystala sa vyhladiť všetko, čo jej príde do cesty, Žižka a spol. sa rozhodli konať. Jednoznačne odsudzujeme násilie, ak nemá čisto obranný charakter. Naša cirkev nadväzuje ideovo na utrakvistov, „církev podobojí“, umiernených husitov, ktorí vojny neviedli.

V roku 1950 mala husitská cirkev 1,5 milióna členov, dnes je ich 39-tisíc. To je alarmujúci prepad, neľakáte sa týchto čísel?

Nie, všetko je v rukách Božích. V Česku je situácia iná ako na Slovensku. Aj katolíci a evanjelici zaznamenali oproti minulosti obrovské prepady. To nás však vedie k tesnejšej spolupráci a k reálnej ekuméne. Môžeme sa pasovať do rolí, akých chceme, vždy sme len kresťania, ktorí chcú slúžiť Kristovi. Kňazi majú byť prospešní celej spoločnosti a hľadať cesty k ľuďom na okraji. Ak budeme sedieť v našich poloprázdnych kostoloch, ujde nám ďalší vlak. Ježiš chodil do terénu a nečakal, kým za ním niekto príde.

Myslíte si, že sme sa poučili a dnes vieme lepšie viesť dialóg s tými, ktorí rozmýšľajú inak než my?

Kresťanské spoločenstvo je dnes určite tolerantnejšie ako v stredoveku. Už sa navzájom neupaľujeme, dokonca sa spolu modlíme a robievame ekumenické bohoslužby. Stále mi ale chýba úprimné objatie a vyznanie: ty si môj brat. A to nielen vo vzťahu ku kresťanom, ale aj k moslimom, budhistom, ateistom. Nestvoril Boh aj ich? Sú na svete nejaké národy či kmene, ktoré nevyšli z Božej dielne? My sme bratia a sestry a pokiaľ Boh týmto ľuďom udelil dar života, kto som ja, aby som ich posudzoval a neprijímal ako svojich blížnych? Pán Ježiš sa raz bude pýtať: čo ste učinili týmto mojim najmenším? Ako ste sa na nich pozerali, ako ste k nim pristupovali, veď ja som bol v každom z nich.

Na Husovom príklade môžeme vidieť, že úprimnosť je síce krásna vec, ale niekedy sa príliš nevypláca a môžeme naraziť. Stojí napriek tomu za to byť úprimným a otvoreným?

Chýba mi základný etický rozmer nášho každodenného žitia, Kristov kódex pre každodennosť. Viac lásky, viac súcitu, viac empatie. Kto, ak nie my kresťania, môžeme spoločnosť zásadným spôsobom zušľachťovať a christianizovať? Učme sa opäť starším ľuďom preukazovať rešpekt, veď sú to vzácni ľudia. Ženám preukazovať zdvorilosť, deťom nehu. V čase, keď hordy fanatických vrahov podrezávajú hrdlá nevinným ľuďom, znásilňujú a zotročujú ženy, musíme ako kresťania žiť autenticky. Len tak svet pochopí, ktorá cesta je správna.

Ďalšia naliehavá vec, prírodu si ľudstvo ničí priamo pod nohami. Dnes má každé dieťa nejakú alergiu. Pred sto rokmi to bola úplná vzácnosť. Výskyt leukémie a rakoviny u ľudí, už u malých detí, z roka na rok stúpa. Ako sa tomu dá zabrániť, keď pijeme kontaminovanú vodu, jeme chémiou napichané kurčatá a dýchame otrávený vzduch? Človek sa musí navrátiť k Bohu a Božiemu plánu.

Žije podľa vás ešte Husov odkaz v dnešnej spoločnosti?

Hus nás učí: Kristus je pravda, nechajme v posvätnej bázni a s tichým chvením vládnuť vo svojom srdci Krista. A v Kristovej moci majme odvahu sa vzoprieť tam, kde cítime a vnímame, že sa pácha zlo. My dnes stojíme bezradne, nadávame na korupciu, ale sami ju prakticky podporujeme, nemáme radi lži, ale sami ich používame, trasieme sa, či prijať pár stoviek ľudí, ktorí utekajú pred vojnou a násilím. Riešime, či máme podať pomocnú ruku. Veď v každom človeku je ukrytá tvár Krista.

Rozhovor pôvodne vyšiel v mesačníku Evanjelický východ. Publikujeme so súhlasom redakcie, text bol mierne krátený.

Foto: Ľubo Bechný

Juraj Jordán Dovala sa narodil v roku 1974 v Žiari nad Hronom. Istý čas žil, pracoval a meditoval v izraelskej Negevskej púšti. Teológiu vyštudoval na Pravoslávnej teologickej fakulte v Prešove. V roku 2002 vstúpil do Cirkvi československej husitskej. Ako kňaz pôsobil v Lounech, Košiciach, dnes slúži vo farnosti v  Hodoníne. V roku 2013 bol zvolený a ordinovaný za brnianskeho biskupa CČSH. Je členom rádu „katarínkovcov“, ktorý vznikol na záchranu ruín františkánskeho kostola v Západných Karpatoch, kde prijal meno Jordán. Je ženatý s „katarínkou“ Andreou Alexiou, spolu majú štyri deti – Jerguša, Adama, Dorotu a Kláru. Popri farárskej službe prednáša, píše knihy, organizuje literárne a filozofické večery.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo