Výtvarník a syn prenasledovaného kňaza Ján Krlička Priťahujú ma biblické motívy, moja Posledná večera visí vedľa Marca Chagalla

Keď sa niekto narodí pod šťastnou hviezdou, ešte to automaticky neznamená, že bude mať ľahký život. Rezbár a výtvarník Ján Krlička (69) síce dostal od Boha do vienka umelecké nadanie, ale ako syn perzekvovaného gréckokatolíckeho farára to nemal jednoduché.

Napriek všetkému prešovský výtvarník nezatrpkol. Na jeho obrazoch i reliéfoch drevorezieb dominuje láskavý pohľad na svet i ľudí.

Pod to, kým sme, sa podpisuje zázemie, z ktorého sme vzišli. Kedy a za akých okolností sa teda začal písať príbeh vzťahu vašich rodičov?

Mamka je Prešovčanka a pracovala ako učiteľka. S otcom sa zoznámila, keď štu­doval teológiu na gréckokatolíckej bo­hosloveckej fakulte v Prešove. Patril medzi troch študentov, ktorých vyhodi­li z fakulty za to, že presadzovali poslo­venčenie liturgického obradu. Štúdium teológie preto ukončil v Užhorode.

Kde otec začínal ako gréckokatolícky farár?

V Šemetkovciach pri Svidní­ku. Neskôr sa stal farárom v Helcma­novciach na dolnom Spiši. Mal to tam rád a veľmi si to pochvaľoval. Mama pracovala ako učiteľka na miestnej zá­kladnej škole.

Keď vypukla druhá svetová vojna, rodičia na fare v Helcmanovciach ukrývali Ži­dov. Bolo to nebezpečné, keďže v tom čase na Spiši žila početná nemecká ko­munita a mohol ich ktokoľvek udať. Vo farskej pivnici prežila prakticky celú voj­nu rodina Benedekovcov. Starý pán Be­nedek predtým pracoval na prešovskom bitúnku ako zverolekár. Neskôr ma na priemyslovke učil dejepis jeho syn, kto­rý sa na fare ukrýval spolu s rodičmi.

Potom však prišiel rok 1950 a vášho otca komunisti zavreli v rámci akcie Prešovský sobor, zameranej na likvidáciu gréckokatolíckej cirkvi. Čo sa dialo s jeho manželkou a piatimi malými deťmi?

Keď otca zavreli, mama sa načas vrátila do rodičovského domu v Prešove a pra­covala v uhoľných skladoch. Potom však dostala rozhodnutie o nútenom vysťa­hovaní. Prišli si po ňu uprostred noci, musela zobudiť deti. Autami ich viezli do Kysaku na stanicu. Mama vtedy prežila ťažké chvíle. Nevedela, kam ich vedú. Modlila sa, aby sa vlak pohol smerom na západ a nie na východ – bála sa, že ich vyvezú do Ruska.

Veľmi sa jej uľavilo, že vlak smeroval na Margecany. Inter­novali ich až na Sudety. Mama a súro­denci vystúpili na železničnej stanici v Hostinnom nad Labem v Podkrko­noší. Policajti ich dočasne ubytovali v chátrajúcom hoteli. Po týždni-dvoch sa presťahovali do domu uprázdneného po internovaných Nemcoch.

V akom stave bol dom, v ktorom mali bývať?

Bol v strašnom stave. Nachádzal sa priamo na autobusovej stanici, kde sa sústreďovali utekajúci Nemci. Od­tiaľ ich vyvážali za hranice autobusmi a nákladnými autami. Na prízemí do­mu, ktoré slúžilo ako čakáreň, boli do­konca ešte pokladne. Posledný autobus však neprišiel, a tak jedenásť Nemcov na povale domu, v ktorom sme mali bývať, spáchalo hromadnú samovraž­du. Obesili sa.

Kedy prišiel na Sudety aj váš otec, krivo označený za nepriateľa štátu?

Vo väzení strávil rok. Nebol ani odsú­dený. Z väzby sa vrátil na invalidnom vozíku – mal po výsluchoch rozkopa­né nohy a chrbticu. V Hostinnom sa zamestnal v invalidnom družstve, kde vyrábal prívesky a suveníry. Mučenie pri výsluchoch mu podlomilo zdravie. Mama, aj keď bola povolaním učiteľ­ka, zbierala a umývala poháre v špina­vej krčme.

Pod Krkonošami ste v roku 1954 prišli na svet aj vy ako šieste dieťa do rodiny. Aké spomienky máte na detstvo?

Mám pekné spomienky. Do­konca aj rodičia, i napriek okolnostiam. Pred odsunom v mestečku žili dve treti­ny Nemcov. Za komunistického režimu tam z celých Čiech nazvážali nepriate­ľov štátu – fabrikantov, anglických let­cov, kňazov, jednoducho inteligenciu. Rodičia mali preto dobrú spoločnosť. Väčšina internovaných sa zamestnala v miestnych papierňach.

Kedy ste sa opäť vrátili na Slovensko?

Povolenie na návrat sme dostali v roku 1963. Otec v žiadosti uviedol, že chce, aby jeho syn chodil do slovenskej ško­ly. Označili ho za buržoázneho naciona­listu. Neskôr sa však pomery uvoľnili a súhlas na návrat dostal.

Duchovnú službu však vykonávať nemohol, keďže od­mietol prestúpiť do pravoslávnej cirkvi. Robil v Prešove na železnici za poklad­ňou, neskôr zásobovača v depe. Mamka sa zamestnala ako úradníčka v domá­cich potrebách. Ani ona nedostala sú­hlas na výkon učiteľského povolania. Mali ťažký život, ale nezlomilo ich to.

Podarilo sa otcovi lokálpatriotizmus preniesť aj na vás?

Otec bol hrdý Slovák. Pochádzal zo stred­ného Slovenska z Dolnej Bane a študo­val na prvom slovenskom katolíckom gymnáziu v Kláštore pod Znievom, na čo bol vždy patrične hrdý. V roku 1968 sa pridal k akčnému výboru na obnovu gréckokatolíckej cirkvi. Podarilo sa im presadiť liturgický bohoslužobný obrad v slovenčine. Staroslovienčina dnes v gréckokatolíckych kostoloch znie zvy­čajne už len na sviatky.

Otec bol síce patriot, ale nie nacio­nalista. A keďže som s ním trávil veľa času, vychovával ako patriota aj mňa. Dlho mi trvalo, kým som sa z toho vy­manil. Po čase som pochopil, že viac ako na národnosti záleží na charaktere človeka – a je jedno, či je Slovák alebo Maďar. Národnosť sa dnes často zne­užíva. A nacionalisti, ktorí sa klaňajú slovenskej vlajke, sú väčšinou obme­dzení ľudia.

Vrátil sa váš otec ešte niekedy na faru?

Po uvoľnení a páde režimu pôsobil na fa­re v Michalovciach. Ako deti sme už boli vtedy dospelí. Bol som búrlivák a otra­vovalo ma, že musím víkendy a prázd­niny tráviť na fare. (Smiech.)

Foto: Emília Mihočová

Patríte k talentovaným slovenským drevorezbárom. Kedy ste objavili čaro ceruzky a rezbárskeho dláta?

Ku kresleniu som mal vzťah odmalička. Otec mal v Čechách kamarátov Kafkov­cov, ktorí sa venovali reštaurovaniu. Sta­rý pán Kafka bol sochár a kamenár. Po ich dielňach som chodil s otvorenými ústami. Ako chlapec som v Hostinnom stále čosi vyrezával, pre seba aj kama­rátov. Najmä loďky z borovicovej kôry, sem-tam figúrky.

Viedli vás k umeniu aj rodičia?

Mama aj otec boli milovníci umenia, veľa som od nich čerpal. Keď sme sa presťaho­vali do Prešova, v nedeľu sme po kostole zašli aj do galérie, keď tam inštalovali no­vú výstavu. Galéria bola povinná jazda. Otec ma zobral aj do Levoče a Spišskej Kapituly.

Rodičia boli tiež znalci klasic­kej a opernej hudby, mali asi 900 platní. Otec sa stále zlostil na hudbu, ktorú som počúval – mám rád džez, blues, reggae... Keď som mu však čosi pustil, sú­hlasne prikývol.

Pocítili ste aj vy osobne následky toho, že ste synom údajného „nepriateľa štátu“?

Keď som chcel ísť na umeleckú prie­myslovku, tak ma súdružka učiteľka výtvarnej výchovy zámerne neklasifiko­vala. Písal sa rok 1969, Československo obsadili vojská Varšavskej zmluvy a pri­šlo vhod „kopnúť si“ do farárovho syna. A ukázať tak lojalitu voči režimu. Riadi­teľ základnej školy sa vyhol tomu, aby mi musel napísať do posudku, že nemô­žem študovať na umeleckej škole, lebo pochádzam z rodiny odsúdeného kňaza.

Ako ste na tento podraz reagovali?

Úplne som na tvorbu zanevrel. Až kým sme si s manželkou nekúpili chatu na Sigorde uprostred Slanských vrchov, mal som vtedy štyridsať rokov. Našiel som tam drevo, ktoré mi padlo do ruky a z ktorého som vyrezal prvé Ukrižova­nie. A odvtedy vyrezávam stále.

Miesto, kde stojí naša chata a dielňa, je na ma­pe zakreslené ako Čertov dol. Vraj tu žil uhliar, veľmi dobrý človek, ktorý pálil uhlie. A keďže bol stále od sadzí, vola­li ho čert. Možno je to príroda a genius loci toho miesta, ktoré na mňa blaho­darne zapôsobilo a vďaka ktorému som sa mohol vrá­tiť k tomu, čo som mal rád v detstve.

Pre umelecké stredné školy ste boli persona non grata. Kam vás napokon prijali?

Vyštudoval som stavebnú priemyslov­ku, vďaka známostiam rodičov. Síce som zmaturoval, ale štúdium ma nebavilo. Na vysokú školu ma, samozrejme, ne­zobrali. Mám odložený list, v ktorom sa uvádza, že nie je v záujme štátu, aby som študoval na vysokej škole a už to­bôž nie v niektorom zo sochárskych ate­liérov Vysokej školy výtvarných umení.

Ujal sa ma prešovský výtvarník Dušan Pončák. Atmosféra v jeho sochárskom ateliéri bola fascinujúca. Chodievali k nemu na kus reči mnohí umelci. Raz mi Dušan povedal, že som mal vlast­ne šťastie – aspoň ma škola nepokazila. (Smiech.) Mohol som sa dostať do rúk umelca komunistu, ktorý by ma bol na­vigoval k tvorbe v duchu socialistické­ho realizmu.

Kde ste sa po skončení školy zamestnali?

Po maturite som robil grafika v Sloven­skej knihe, neskôr na železnici v sta­vebnom oddiele. Odkiaľ som odišiel do pridruženej výroby, kde sa dalo dobre zarobiť a mal som veľa voľného času.

Rok som prežil v Líbyi – ako strelmaj­ster v kameňolome. Sovietsky zväz a je­ho satelity vtedy podporovali Kaddáfího režim. V pohorí Atlas sú vápencové ho­ry, ktoré sme odstreľovali, zo sutiny sa vyrábali piesky a štrky. Je to nebezpeč­ná práca, no počas môjho ročného pô­sobenia neprišlo k žiadnej nehode. Ale keby som bol pochybil a pri niektorom odstrele by zahynulo niekoľko robotní­kov, nič by sa nebolo stalo, ľudský život tam nemal žiadnu cenu.

Keď sme mali voľno, vybrali sme sa medzi miestnych. Bolo desivé vidieť, keď aj deti gestikulá­ciou naznačovali, že si želajú našu smrť. Dávali nám najavo svoju nenávisť.

Foto: Dušan Majerník

Ako drevorezbár – absolútny samouk máte svoj nezameniteľný rukopis, robíte najmä insitné umenie. Postavičkám dávate nádych grotesky, aby ste odľahčili ťažké témy. Aké motívy sa vo vašej tvorbe najčastejšie objavujú?

Keďže som veriaci, rád pracujem s biblic­kými motívmi zo Starej zmluvy (Adam a Eva, Jonáš a veľryba, udatná Judi­ta...), ale aj z Novej zmluvy (Posledná večera, Ukrižovanie). Vyrezávam však i hudobníkov, keďže mám rád muziku. Vyhýbam sa hlavne folklóru. Práve teraz však vyrábam betlehem, na ktorý vyre­žem pastierov v slovenských krojoch. Objednal si ho jeden znalec a zberateľ umenia – novinár, ktorý žije v Amerike, ale jeho predkovia sú pôvodom Slováci.

Je mi cťou, že práve moja Posledná ve­čera visí v jeho galérii v Denveri hneď vedľa litografie Marca Chagalla.

Medzi vaše posledné práce patrí drevorezba Poslednej večere osadená v kaplnke diakonického domova Elim. Ako sa vám na nej pracovalo?

Je to veľmi pekná téma, zvlášť keď sme ju mohli prepojiť so symbolom studne uprostred púšte – na základe teologické­ho zadania, ktoré som dostal od bisku­pa Východného dištriktu ECAV Petra Mihoča.

Keď som ráno vstal, tešil som sa na prácu v dielni. Drevorezbu verejnosť prvýkrát videla na posviacke sociálneho zariade­nia. Evanjelický obrad, na ktorom sme sa s manželkou zúčastnili prvýkrát, sa nám veľmi páčil.

Aký má syn gréckokatolíckeho farára vzťah k protestantom?

Len pozitívny, rovnako ako môj otec, ktorý mal dobrého kamaráta reformo­vaného farára. Asi pred tromi rokmi nás navštívil írsky protestantský kaza­teľ, aby si kúpil moju drevorezbu. Je aj na obálke knihy – Sny v Biblii, ktorú ne­dávno vydal. Pri odchode sa opýtal, či sa za nás môže pomodliť. Samozrejme, súhlasili sme. Bola to zvláštna chvíľa, keď mi tiekli slzy z očí. Mali sme sil­ný zážitok Božej prítomnosti.

Ako žije Ján Krlička dnes a aké má plány?

S manželkou Evkou žijeme už celo­ročne na chate na Sigorde, kde mám aj dielňu – dcéry Judita a Eva študu­jú v zahraničí. Súčasťou našej rodiny sú knihy, obrazy a pes Félix, s ktorým denne chodíme na prechádzky do prí­rody. Nie sme sami, často nás navšte­vujú priatelia a známi. Tento rok budem mať 70 rokov, takže v Prešovej plánujem dve výstavy.

 Rozhovor pôvodne vyšiel v mesačníku Evanjelický východ, preberáme ho so súhlasom redakcie.