Odporučiť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Cirkev Svet kresťanstva
01. júl 2020

Augsburské vierovyznanie

Magna charta luteránstva

Augsburské vierovyznanie sa stalo najvplyvnejším zo všetkých luteránskych vyznaní viery a najdôležitejším dogmatickým základom protestantizmu.

Magna charta luteránstva
Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Augsburské vierovyznanie sa stalo najvplyvnejším zo všetkých luteránskych vyznaní viery a najdôležitejším dogmatickým základom protestantizmu.

Už 490 rokov je Augsburské vierovyznanie nosným teologickým základom evanjelikov. Zo spisu, ktorý mal pôvodne slúžiť iba na obhajobu reformných zmien uskutočnených v cirkvi, sa stalo obsiahle konfesionálne dielo. Magna charta luteránstva nielen v Nemecku, ale po celom svete. V súčasnosti sa jeden z článkov Vierovyznania – článok O ospravedlnení z viery – stal východiskom ekumenického dialógu.

Plamienok nádeje

Keď sa cisár Karol V. vracal po deviatich rokoch z bojísk do Nemecka, našiel už celkom inú krajinu. Teologická univerzita vo Wittenbergu sa stala centrom, z ktorého sa šírili myšlienky reformácie. Ľudí sa zmocnila túžba po návrate k čistému Božiemu slovu. 

Čerstvo korunovaný cisár do Nemecka prichádzal s pevným rozhodnutím uhasiť oheň, ktorý sa rozhorel medzi katolíkmi a protestantmi. Ako múdry štátnik rozkol pre vieru nepodcenil. Uvedomoval si však, že myšlienku reformácie už nezastaví mocenským a násilným spôsobom, preto cisárskym dekrétom vydaným v januári 1530 zvolal popredných predstaviteľov ríše na všeobecný snem. Miestom rokovaní sa mal stať Augsburg – druhé najstaršie mesto Nemecka, založené ešte na prelome letopočtov cisárom Augustom. 

Iste, Karol V. ako pomazaný pápežom cítil zodpovednosť za jednotu kresťanstva, no v neposlednom rade išlo aj o finančnú podporu ríšskych kniežat vo vojne proti invázii osmanských Turkov.

Vnútorná nejednota kresťanského spoločenstva ohrozovala vonkajšiu bezpečnosť a politickú stabilitu celej ríše, preto náboženská otázka patrila medzi jeden z dvoch bodov, ktorými sa mal všeobecný ríšsky snem zaoberať. Prívržencov reformácie Karol V. vyzval, aby mu v Augsburgu písomne predložili svoje vyznanie viery, čo bol z jeho strany neočakávaný ústretový krok.

Ríšske stavy spriaznené s Lutherom naplnili nádejou cisárove slová o odhodlaní vypočuť v láske a dobrotivosti „každú dobre premyslenú mienku a názor a porovnať ich s jednotnou kresťanskou pravdou“, aby „sme všetci žili pod jedným Kristom... v spoločenstve cirkvi a v jednote“.

Ešte 1. júna tak mohol Luther napísať do Brém: „Nádej je silná, že cisár sa bude našou záležitosťou žičlivo zaoberať.“ Zmierlivý tón cisárskeho dekrétu však už menej vítala antiluteránska časť katolíckych ríšskych stavov, ktorá túžila spraviť s heretikom Martinom Lutherom krátky proces.

„Heretik“ na Coburgu

Vybavením požiadavky cisára, aby luteráni písomne koncipovali svoje názory k rozporom v cirkvi, saský kurfirst Ján ako jeden z prívržencov reformácie, poveril wittenberských teológov – Luthera a jeho spolupracovníkov Jonasa, Bugenhagena a Melanchthona. Mali zostaviť jasné a biblicky podložené stanovisko, v ktorých bodoch učenia a vonkajších cirkevných obradoch sa rozchádzajú s postojom rímskej cirkvi.

Teológovia nezaháľali a pustili sa do práce, aby už koncom marca v meste Torgav kurfirstovi Jánovi odovzdali náčrt vieroučných článkov, ktoré sa stali známymi ako Torgavské články. Následne sa spoločne s kniežaťom a jeho sprievodom vydali na cestu do Augsburgu, žijúcemu prípravami na nastávajúci snem. 

Luther ešte pred odchodom povzbudzoval členov svojho cirkevného zboru vo Wittenbergu, aby sa modlili za úspešný priebeh ríšskeho snemu, ktorý mal rokovať o tyranii Turkov a falošných sektách, preto sa v konečnom dôsledku „týka nás všetkých“.

Martin Luther, postavený Wormským ediktom mimo zákona, sa na rokovaniach v Augsburgu nemohol zúčastniť osobne. Reformátorovi pod ríšskou kliatbou delegácia nedokázala zabezpečiť úplnú bezpečnosť, keďže mu mohol ktokoľvek beztrestne siahnuť na život. Bolo vylúčené, aby za týchto okolností predstúpil pred cisára.

Pätnásteho apríla ho spolupracovníci vysadili na hrade Coburg – panstve saského kurfirsta, vzdialenom od Augsburgu asi 200 kilometrov. V bezpečí pevnosti a z odstupu mal sledovať priebeh ríšskeho snemu.

Pôvodne zamýšľal každý protestantský ríšsky stav predložiť cisárovi svoje vlastné pripomienky a prípadné vyznanie viery. Časom však prevládol názor, že bude lepšie a pre evanjelikov výhodnejšie, ak podajú spoločné vyhlásenie. Zdieľať

Luther sa snažil svoj pobyt na hrade využiť pozitívnym spôsobom na prekladateľskú a neustále odsúvanú autorskú prácu. K dispozícii mal dve priestranné izby priamo v kniežacom trakte. Na steny pracovne si napísal texty Žalmov ako heslá, ktoré ho povzbudzovali v aktuálnej a ťaživej situácii, napr. Žalm 118,17: „Neumriem, budem žiť a vyrozprávam skutky Hospodina.“

Spoločnosť mu robil aj portrét jeho ročnej dcéry Magdalény od maliara Lucasa Cranacha, ktorý Lutherovi poslala jeho manželka Katarína. Aj keď by bol radšej priamo na rokovaniach, na Coburgu obklopenom majestátnou prírodou sa mu páčilo: „Toto miesto je skutočne pôvabné a príjemné a je veľmi vhodné na štúdium.“

S delegáciou v Augsburgu bol reformátor v neustálom kontakte prostredníctvom intenzívnej písomnej korešpondencie. Chcel byť čo najviac informovaný o tom, ako sa vyvíja situácia na sneme. Denne svojim spolupracovníkom posielal listy plné odporúčaní, napomenutí, ale aj pastorálneho povzbudenia.

Po mesiaci v izolácii na hrade ho začali trápiť zdravotné problémy – slabosť, závraty a hučanie v ušiach. Začiatkom júna ho navyše zasiahla správa o smrti jeho otca. Premožený smútkom sa zavrel do pivnice so svojím žaltárom a plakal tak, až ho na druhý deň bolela hlava. Hlboký žiaľ mu pomohla prekonať istota, že svetu priniesol „svetlo pravdy“ a vďačnosť, že „otec žil až doteraz a toto svetlo uvidel“. Popri osobnom utrpení a odbornej vedeckej práci Luther zo zreteľa ani na chvíľu nestrácal dianie v Augsburgu.

Precízna práca diplomata Melanchthona

Pôvodne zamýšľal každý protestantský ríšsky stav predložiť cisárovi svoje vlastné pripomienky a prípadné vyznanie viery. Časom však prevládol názor, že bude lepšie a pre evanjelikov výhodnejšie, ak podajú spoločné vyhlásenie. Začala sa tak náročná práca na formulácii textu, ktorou poverili Filipa Melanchthona – filozofa, pedagóga, profesora univerzity vo Wittenbergu, Lutherovho blízkeho spolupracovníka a priateľa.

Na jednej strane sa snažil zachovať čistotu evanjelia, ale na strane druhej bral ohľad na zachovanie jednoty celej západnej cirkvi, preto volil zmierlivý tón, text neustále menil a vylepšoval. Prejavil nesmiernu trpezlivosť pri zisťovaní názorov všetkých zainteresovaných strán.

Torgavské články, ako jeden z prameňov, z ktorých vychádzal, poukazovali len na rozpory, a preto nepostačovali. Ak sa malo Augsburské vierovyznanie stať vyznaním všetkých evanjelikov, muselo sa s ním stotožniť čo možno najviac protestantských ríšskych stavov.

Melanchthonovo úsilie bolo úspešne zavŕšené – znenie vierovyznania podpísala väčšina nemeckých kniežat a zástupcovia slobodných kráľovských miest, ktoré sa hlásili k protestantizmu. 


Prednášanie Augsburského vyznania pred cisárom Karolom V. počas ríšskeho snemu v Augsburgu (Christian Beyer, 1530). Zdroj: Wikipedia

Melanchthon udržiaval denno-denný písomný styk s Lutherom, aby s ním konzultoval každé doplnenie a opravu textu. Svoje postoje sa snažil čo najviac zosúladiť s Lutherovými.

Začiatkom mája reformátorovi na Coburg doručili prvý návrh vyznania viery na doplnenie a pripomienkovanie. Po jeho prečítaní reformátor neskrýval radosť: „Som veľmi potešený a neviem ani, ako by som to vylepšil alebo upravil... pretože ja neviem tak nežne a ľahko kráčať.“ Luther tým ocenil diplomatické schopnosti Filipa Melanchthona, ktoré prejavil nielen na ríšskom sneme, ale aj neskôr pri ďalších teologických rozhovoroch.

Luther sa za Augsburské vierovyznanie modlil: „Kriste, náš Pane, pomôž, aby ono prinieslo veľa ovocia, v aké dúfame a o aké prosíme.“ Aj Melanchthon vo svojich listoch reformátora pravidelne prosil o modlitby: „Celá vec je, ako dobre viete, v Božích rukách. Preto sa usilovne modlite, čo vy nepochybne robíte.“

Inzercia

A skutočne, Luther sa za priebeh ríšskeho snemu denne modlil aj tri hodiny. Melanchton nepochyboval o tom, že jeho modlitby mali nesmierny význam pre pamätné udalosti.  

Historická chvíľa

Po zostavení textu vierovyznania sa skončila úloha teológov a štafetu prevzali delegáti z radov kniežat. Cisár Karol V. slávnostne vstúpil do Augsburgu 15. júna a už 20. júna oficiálne svätou omšou a ceremóniou v priestoroch radnice otvoril ríšsky snem. Napätie rástlo, keď pápežov legát predniesol dlhú reč, v ktorej napomenul evanjelikov, aby rátali s cisárovou nemilosťou, ak sa otázkach viery „znovu (ne)vrátia a (ne)obrátia“ k Rímu.

Delegáti snemu sa na návrh evanjelikov dohodli, že budú najskôr rokovať o náboženskej otázke a až následne o tureckej hrozbe.

Luther sa za priebeh ríšskeho snemu denne modlil aj tri hodiny. Melanchton nepochyboval o tom, že jeho modlitby mali nesmierny význam pre pamätné udalosti. Zdieľať

Melanchthon reformátorovi písal o svojich obavách z možných následkov, čo Luther ťažko znášal: „Zo srdca nenávidím tieto obavy..., ktoré ťa trápia. Tvoje srdce neovládol strach z veľkého nebezpečenstva (ktorému čelíme), ale naša slabá viera. (...) Pokiaľ ide o mňa, nie som znepokojený... z nášho prípadu. Práve naopak, mám väčšiu nádej ako kedykoľvek predtým.“ Každodenné dlhé a intenzívne modlitby ho napĺňali istotou, že Boh sa o všetko postará a reformačné snahy privedie k víťazstvu.

Aj keď cisár pôvodne chcel, aby mu Augsburské vyznanie – Confessio Augustana predložili len v písomnej podobe, napokon súhlasil s tým, aby ho aj verejne prečítali. Stalo sa tak 25. júna 1530 v biskupskom paláci, kde bol ubytovaný. Išlo o zámer, keďže do miestnej kaplnky vošlo len dvesto ľudí a nemohla byť prítomná širšia verejnosť.

O tretej hodine popoludní nastala historická chvíľa – keď do dvorany vstúpili dvaja saskí kancelári, jeden s nemeckým a druhý s latinským exemplárom Vierovyznania v rukách. Evanjelické stavy povstali, no na príkaz cisára sa museli opäť posadiť. Vierovyznanie čítali v nemeckom jazyku takmer dve hodiny a tak, že ho počuli aj tí, ktorí stáli vonku. Kým v roku 1521 Luther vo Wormse vyznal svoju vieru a učenie ako jednotlivec, teraz išlo o kolektívne vyznanie viery.

Protestanti vyhlásili, že od tohto vyznania neustúpia. Luther sa tešil, že sa dožil chvíle, „keď Krista kážu jeho verní vyznávači na takom veľkom stretnutí v tomto skutočne najkrajšom vyznaní“! Z Augsburského vierovyznania sa po publikovaní okamžite stalo verejné stanovisko evanjelikov a obsiahly konfesionálny spis.

Snahy o kompromis

Confessio Augustana má celkovo 28 článkov, rozdelených na dve skupiny. Prvá časť je nepolemická – predstavuje učenie protestantov, založené na troch ekumenických ranokresťanských vyznaniach viery. Všetko, čo prekračuje tieto kréda, evanjelici odmietli ako herézu. Tým, že svoju pozíciu odvodili od Apoštolského vyznania viery, nadviazali na ranokresťanskú tradíciu.

Prvých 21 článkov Augsburského vierovyznania je pokladaných za spoločné, a teda „nie sporné“ s rímskou cirkvou. Michal a Katarína Valčovci v kompendiu Teologické posolstvo Lutherovej reformácie poukazujú na to, že Melanchthonovým zámerom „nebolo vytvoriť komplexnú, systematickú teológiu reformácie, ale skôr stručným spôsobom ukázať katolicitu wittenberských reformátorov“ – zdôrazniť skôr súhlas ako nesúhlas s Rímom.

Až zvyšných sedem článkov v druhej časti Augsburského vyznania menuje sporné témy a vysvetľuje špecifické zmeny v teológii a praxi, ktoré boli v rozpore s chápaním rímskou cirkvou: prijímanie Večere Pánovej pod obojakým spôsobom – chleba aj vína, manželstvá kňazov, zrušenie omšovej obete, chápanie úradu biskupa atď. Vierovyznanie definovalo tiež to, v čom sa evanjelici líšia od ostatných reformných prúdov, predovšetkým od radikálnych militantných a entuziastických skupín, ktoré opakovali krst. 

Ilustrácia 21 článkov Augsburského vyznania (Václav Hollar, 17. stor.). Zdroj: Wikipedia

Filip Melanchthon vyhlásil, že evanjelické stavy sú pripravené diskutovať so svojimi názorovými oponentmi o sporných témach na základe Písma so zámerom hľadať názorovú jednotu. Naopak, Luther ďalšie rozhovory odmietal, lebo nevidel nádej na dohodu a vo vieroučných otázkach nepripúšťal kompromis. Dôrazne apeloval aj na Melanchthona, aby zastával svoju líniu a nerobil ústupky, ktoré by oslabili jednotlivé formulácie Augsburského vierovyznania.

Melanchthon bol však väčším optimistom a možnosť kompromisu nechcel vopred vylúčiť, preto opakovane vstupoval do rokovaní s predstaviteľmi cisárstva a pápežskými teológmi. Ako vedec a humanista sa vždy usiloval vypočuť si aj iný názor a preveriť všetky možnosti dosiahnutia dohody. Nakoniec sa však ukázalo, že pravdu mal Luther.

Obrana Augsburského vierovyznania

Rímski teológovia na protestantské vierovyznanie reagovali tým, že predložili Konfutáciu – odmietnutie, vyvrátenie z pozície rímskej cirkvi. Johannes Eck, Lutherov starý protivník, ju 12. júla z poverenia pápežského legáta odovzdal cisárovi. Vyvrátenie však znelo tak nezmieriteľne, že ho museli prepracovať a až 3. augusta 1530 ho čítali na ríšskom sneme.

Vzápätí cisár vyhlásil luteránske stanovisko za vyvrátené a nariadil, aby sa Konfutácii všetci podriadili, a to aj tí, ktorí podpísali Melanchthonovo Vyznanie. Keď si ju prečítal Luther, položil si otázku: „Stačilo, že sme vyhlásili základ viery a ponúkli pokoj, ale ako sme si len mohli myslieť, že ich aj obrátime k pravde?“

Aj keď cisár Karol V. pri zvolávaní snemu prejavil dobrú vôľu, nakoniec sa úplne priklonil k rímskej pozícii. Luteránom nebolo dovolené, aby si zobrali ani len kópiu Konfutácie, pokiaľ ju neboli ochotní akceptovať.

Samozrejme, protestanti panovníkovej požiadavke podriadiť sa Konfutácii odmietli vyhovieť. Ako odpoveď vypracoval Melanchthon z poverenia Saského kurfirstva Apológiu – obranu Augsburského vierovyznania. Keď ju 22. septembra predložili cisárovi, odmietol ju prijať, a tak Wittenberčania z mesta odišli.

Melanchthon však ani na spiatočnej ceste do Wittenbergu nezaháľal – snažil sa prepracovať a vyjasniť Apológiu napísanú pod veľkým časovým tlakom. Robil to s takým nasadením, až mu musel Luther vytrhnúť pero z ruky a napomenúť ho, že Bohu možno slúžiť nielen prácou, ale aj oslavovaním a oddychom.

V kontraste s Melanchthonom vyžaroval z reformátora pokoj a dôvera v to, že Božia milosť nie je závislá od priebehu historicko-politických udalostí, do ktorých protestanti vkladali také nádeje. Vedel, že Božia milosť spočíva len a len na Kristovi, preto bol napriek nepriaznivému vývoju situácie plný dôvery.

Premárnená príležitosť

Fakt, že sa Karol V. postavil za Konfutáciu – vyvrátenie Augsburského vierovyznania, znamenal koniec nádejí na zmierenie medzi luteránmi a rímskymi katolíkmi. Od tohto momentu sa od seba teologicky aj organizačne ešte viac vzdialili. Ríšsky snem premárnil príležitosť, aby vytvoril základ pre náboženský zmier, a situácia uviazla na mŕtvom bode. Čoraz intenzívnejšie sa začalo hovoriť o vojenskej aliancii...

Pozitívne však môžeme hodnotiť, že ríšsky snem v Augsburgu v konečnom dôsledku pomohol stabilizovať luteránsku podobu reformácie a definitívne formulovať luteránske učenie. Augsburské vierovyznanie sa stalo najvplyvnejším zo všetkých luteránskych vyznaní viery a najdôležitejším dogmatickým základom protestantizmu.

J. T. Müller vysvetľuje, čo všetko pre evanjelickú cirkev znamenalo: „... bolo pre ňu práporom, okolo ktorého sa zhromažďovali jej verní členovia; pevným základom, na ktorom sa budovala; ochranným múrom, ktorý ju mal chrániť nielen pred útokom nepriateľa, ale aj sektárov.“

Svoj význam má však Augsburské vierovyznanie dodnes, aj po 490. rokoch – ak cirkev stojí na jeho princípoch, nemôže sa jej stať, že sa odkloní od Božieho slova.

Spracované s použitím viacerých zdrojov. Článok pôvodne vyšiel v týždenníku Evanjelický posol spod Tatier.

Odporúčame

)