Ako vnímať Luthera a reformáciu po 500 rokoch

Ako vnímať Luthera a reformáciu po 500 rokoch

Luther na wormskom sneme v stvárnení Antona von Wernera (1843 – 1915). Foto – Wikipedia

Martin Luther bol jednou z najneobyčajnejších osobností v histórii a na rodiacom sa modernom svete zanechal výraznú pečať.

Možno oslavovať rozdelenie cirkvi? Táto boľavá otázka visí ako Damoklov meč nad 500-ročnicou reformácie. Bolo rozdelenie cirkvi na Západe tým, čo reformátor Martin Luther plánoval? Aké dôvody o tom napokon rozhodli? Podarilo sa za tých päťsto rokov postaviť aj zopár mostov, ktoré nás spájajú? Môžu sa vzťahy medzi evanjelikmi a katolíkmi ešte viac zbližovať? A prečo by sa tak vôbec malo diať?

V prvom rade je potrebné zmeniť optiku náhľadu na reformátora Luthera. Na jednej strane ho netreba zatracovať, lebo bol teológom veľkého formátu, ale ani ho na strane druhej nekriticky glorifikovať, pretože mal tiež svoje slabiny.

Medzi silné stránky Martina Luthera možno zaradiť jeho tvrdohlavosť a neústupčivosť. Práve vďaka týmto vlastnostiam zniesol mnohé tvrdé skúšky a tlaky, ktorým čelil. Svoju obhajobu na ríšskom sneme vo Wormse ukončil vyznaním, že jeho svedomie je v zajatí Božieho slova: „Slová Písma ... sú mocnejšie ako ja... Moje svedomie je pripútané k Božiemu slovu. Nemôžem nič odvolať a neodvolám, lebo ísť proti svedomiu nie je správne a ohrozuje spásu. Boh mi pomáhaj...“

Reformátor bol náročný nielen vo vzťahu k svojim oponentom, ale rovnako aj sám na seba. Ako mimoriadne plodný autor takmer každé dva týždne napísal novú knihu, vďaka čomu sa reformácia rýchlo šírila.

Lutherove slabosti

No Luther mal tiež svoje slabiny. Pre jeho živelnosť, výbušnosť a prudké výkyvy nálady s ním nebolo ľahké žiť ani spolupracovať. V mladosti trpel perfekcionizmom a úzkosťami, čo mu spôsobilo nejednu bezsennú noc. Spovedal sa tak často a dôkladne, až to jeho spovedníka privádzalo na pokraj zúfalstva.

Evanjelické cirkvi v západných európskych krajinách sa dnes dištancujú od Lutherových spisov o Židoch – treba ich čítať len s kritickým komentárom a už v žiadnom prípade ich nepoužívať na ospravedlňovanie antisemitských postojov.  

„Som obyčajný drevorubač, čo klčuje les, musím pripraviť a vydláždiť cestu.“
Martin Luther Zdieľať

Ďalšia z vecí, ktorá sa Lutherovi vyčíta, je jeho slovník, ktorý nebol príliš vyberaný, často si nedával servítku pred ústa. To, prečo svoje knihy písal ostrým a bojovným tónom, vysvetlil nasledujúco: „Musím odstrániť polená a kmene, vysekať tŕnie a húštie, vyplniť jamy. Som obyčajný drevorubač, čo klčuje les, musím pripraviť a vydláždiť cestu.“

V každom prípade bol Martin Luther jednou z najneobyčajnejších osobností v histórii a na rodiacom sa modernom svete zanechal výraznú pečať.

Cieľom nebolo rozdelenie

Keď Luther – augustiniánsky mních, profesor novozmluvnej teológie a dobrý katolík – 31. októbra 1517 zverejnil vo Wittenbergu svojich 95 téz, neplánoval zakladať novú cirkev. Tieto tézy mali slúžiť akademickému a vnútrocirkevnému hľadaniu pravdy, čo bol na európskych univerzitách v tej dobe bežný akt – výzva na debatu medzi autorom a akademickou obcou.

Luther zrejme netušil, akú budú mať  jeho tézy odozvu. Na procesy, ktoré sa následne spustili, už možno ani sám nemal dosah. 

Samotné slovo „reformácia“ znamená obnovu pôvodného stavu, nie rozdelenie. Ak hovoríme o reforme školstva alebo armády, myslíme na ich vylepšenie. Reformovať znamená, že základ má ostať nedotknutý, stačí len niektoré veci preusporiadať. Tento zámer Lutherovi – aby cirkev viac korešpondovala s Písmom, žiaľ, celkom nevyšiel.  Podarilo sa mu to čiastočne, no na úkor jej rozdelenia. To, že k tomu došlo, je súhra okolností  a zmes nábožensko-politických dôvodov. V prípade reformácie nešlo historicky o prvé rozdelenie cirkvi v dejinách, spomeňme rozpad cirkvi na východnú a západnú. Vlastne ani raná cirkev nebola monolitná – už z listov apoštolov je zrejmé, že ju tvorili rôzne prúdy.


Martin Luther v roku 1529. Foto – Wikipedia

Veci by sa zrejme boli vyvinuli inak, ak by vtedajšia cirkevná hierarchia brala Luthera aspoň trochu vážne a zaoberala sa jeho požiadavkami. Reformátor bol otvorený ústupkom, ak jeho tézy niekto argumentačne vyvráti Písmom svätým.

Rímska cirkev však namiesto diskusie a zvolania ekumenického koncilu rozhodla ex catedra, nasledovalo pálenie jeho kníh a exkomunikácia. Pápežská bula Luthera označila za „diviaka, ktorý vtrhol do našej vinice“.

Situácia sa vyhrotila, keď aj cisár uvalil na Luthera ríšsku kliatbu – znamenalo to, že ho mohol ktokoľvek bezdôvodne zabiť. Dvere sa zavreli a už nebolo akoby cesty späť. Je to škoda, lebo bolo na čom stavať – Lutherovi nemožno uprieť to, že bral Boha skutočne vážne a nechýbal mu zápal viery.

„Reformovať znamená, že základ má ostať nedotknutý, stačí len niektoré veci preusporiadať.“ Zdieľať

Spočiatku oba prúdy existovali pod jednou strechou – Lutherovi nasledovníci sa považovali za dobrých katolíkov. Až v dôsledku represií postupne začali vytvárať vlastné cirkevno-organizačné jednotky. Na území dnešného Slovenska sa evanjelická cirkev organizačne konštituovala v roku 1610, teda takmer sto rokov po Lutherovom prvom verejnom vystúpení.

Rozdelenie cirkvi napomohla aj spoločenská situácia – ríšske stavy svoju nespokojnosť a výhrady formulovali v Sťažnostiach nemeckého národa, nasmerovaných proti vtedajšiemu pápežovi a nárokom Svätej ríše rímskej.

V Lutherovi našli spojenca, ktorý vznášal v rovnakom čase teologické námietky – hlavne voči odpustkovej praxi, s čím súviselo učenie o ospravedlnení z viery. Dúfali, že mladého cisára Karola V. získajú na svoju stranu, aby spolu prinútili Rím uskutočniť cirkevnú reformu. Tá bola nevyhnutná a Luther nebol zďaleka jediný, kto ju žiadal (spomeňme humanistu a intelektuála Erazma Rotterdamského).

Habsburg však chcel ako hlava vládnuť nad kráľmi partikulárnych štátov a k tomu potreboval podporu rímskej cirkvi. Boli to dva rôzne koncepty, ktoré na seba narazili.

Inšpirácia pre dnešok

Čím môže byť pre nás Luther dnes inšpiráciou? Už len tým, ako dokázal vyťažiť a na dobro premeniť čas veľkej tiesne, keď sa skrýval na hrade Wartburg. V samote a neustálom ohrození života neprepadol zúfalstvu, ale preložil Novú zmluvu do nemčiny.

Písmo vykladal Písmom, ktoré má podľa neho stáť ako autorita nad každou tradíciou: „Písmo bez akýchkoľvek glos je slnkom a súhrnom svetla, z ktorého všetci učitelia dostávajú svoje svetlo, a nie naopak.“

Dnes, keď sa tak často skloňuje pojem „kríza rodiny“, môže byť Luther inšpirujúcim príkladom. Oženil sa a nadovšetko miloval svoju ženu aj deti, hlavne dcéru Magdalénku, s ktorej smrťou sa nikdy nezmieril. Jeho rodina bola neodmysliteľnou súčasťou jeho poslania.

Úplne menil pohľad na postavenie muža v rodine – tvrdil, že nestratí na dôležitosti, ak pomôže s praním plienok. Mal rád hudbu a spoločnosť – dom Lutherovcov  bol vždy plný. Asi aj preto sú dodnes evanjelické fary miestom otvorených dverí v kontrapunkte so súčasným trendom, keď si každý úzkostlivo stráži svoje súkromie.


Lutherova manželka Katharina von Bora (1526). Foto – Wikipedia

Luther je podnetný aj tým, aký dôraz kládol na pokánie, čo môžeme označiť za súhrn jeho 95 téz. Pokánie znamená prestať ukazovať prstom na iných, ale pravdivo sa pozrieť na seba v zrkadle Božieho slova. Nie je to niečo, čo sa udeje jednorazovo pri spovedi, ale ide o nepretržitý každodenný proces.

Reformátor vychádzal z poznania svojej nedostatočnosti pred Bohom, ako to neskôr vyjadril Paul Tillich: „Boh nás prijíma napriek tomu, že sme pre neho neprijateľní.“ Preto rezolútne odmietal, aby sa Božia milosť spájala s kupovaním odpustkov – veď milosť je nám cez Kristovu obeť na kríži daná zdarma, ak cítime úprimnú ľútosť.

Prečítajte si aj
Luther nebol revolucionár Zdieľať

Reformátor sa zasadzoval o oddelenie cirkvi od štátu – cirkev sa nemá miešať do politiky, ale má sa venovať svojmu prioritnému poslaniu: zvestovať evanjelium a byť soľou zeme. Vidíme, že tomuto pokušeniu cirkev ťažko odoláva aj dnes – jej predstavitelia nemajú sedieť v prvých radoch s politikmi, aby vzájomnými dohodami upevňovali svoje pozície, ale majú byť ich prvými kritikmi v kauzách, keď je spravodlivosť slepá. Kto iný, ak nie cirkev, bude ich svedomím?

Tak ako v spoločnosti zarezonovalo, keď sa otec gréckokatolícky pomocný biskup Milan Lach zastal zdravotných sestier počas ich štrajku.

Pred pár rokmi ešte nikto netušil, že jedným z najväčších problémov súčasnej spoločnosti bude náboženský fundamentalizmus, ktorý ústi do extrémizmu. Riešením je vzdelaná viera, ktorá má priestor klásť otázky a pochybovať – to je Lutherova cesta, ktorá viedla až k súčasnému historicko-kritickému skúmaniu Písma.

Tak ako si reformáciou prešlo kresťanstvo, potrebuje ňou dnes prejsť aj islam – aby jeho vyznávači boli schopní čítať svoje posvätné texty so zdravou mierou kritického odstupu.

Ekuména „zdola“

Dôvodom na oslavu pri 500. výročí reformácie je fakt, že posun vo vzťahoch medzi katolíkmi a evanjelikmi je markantný. Je na mieste klásť si otázku: ak by Luther žil dnes, v čase, keď je pápežom František, vyjadroval by sa na adresu pápežstva tak radikálne? A ktovie, či by vôbec došlo k rozdeleniu cirkvi. Určite by ho tešil posun po Druhom vatikánskom koncile – už len bohoslužby v jazyku, ktorému bohoslužobné zhromaždenie rozumie.

Významným medzníkom vo vzájomných vzťahoch je Dohoda o ospravedlnení z viery podpísaná predstaviteľmi oboch cirkví v Augsburgu roku 1999, ako aj neskôr dohoda o vzájomnom uznaní krstu.


Stretnutie Luthera s kardinálom von Kajetanom v Ausburgu v roku 1518. Foto – Wikipedia

Nádejou je, že rok reformácie vo švédskom Lunde 31. 10. 2016 otvoril spolu s predstaviteľmi luteránskych cirkví aj pápež František. Odporúčal, aby výročie reformácie katolíci a evanjelici slávili spolu. Neviem, či a nakoľko táto výzva zarezonovala aj na Slovensku.

Okrem bilaterálnej úrovne je tu ešte ekuména „zdola“, ktorá vyplýva z každodenného spolužitia a má mnohoraké podoby. Nedávno som sa zúčastnila na službách Božích v evanjelickom kostole pri slávnostnom posvätení reformačného zvona. Keď evanjelickí duchovní spievali pri oltári Otčenáš, kňazi rímskokatolíckej a gréckokatolíckej cirkvi si spontánne pokľakli. Nemuseli, ale chceli, a bol to dojímavý moment, silnejší ako slová.

Prínosom sú taktiež komentáre k biblickým knihám, na ktorých pracuje ekumenický tím pod vedením Bohdana Hroboňa, riaditeľa Centra kresťanského vzdelávania v Martine, pod záštitou Trnavskej univerzity.

Sme na začiatku cesty

Vzťahy medzi konfesiami však majú ešte stále dosť priestoru na vzájomné zbližovanie. Nie sme na konci, ale na začiatku cesty.

Konfesionálne zmiešané páry sa opakovane pýtajú na možnosť uzavretia manželstva ekumenickým spôsobom.

Nedávna „kauza“ kazateľa Cirkvi bratskej Daniela Pastirčáka, ktorý pristúpil k Eucharistii v katolíckom kostole, keď sprevádzal hudobníka Mariána Vargu, otvorila otázku spoločného slávenia Eucharistie.

Je dobré, že sa to pri výnimočných príležitostiach už aj prakticky deje. Nie je to práve Eucharistia, ktorá má byť vyjadrením jednoty tela Kristovho? Podľa čoho sa majú neveriaci ľudia orientovať, ak vidia medzi nami takú rôznosť, ba až roztrieštenosť?

„Ak by Luther žil dnes, v čase keď je pápežom František, vyjadroval by sa na adresu pápežstva tak radikálne? A ktovie, či by vôbec došlo k rozdeleniu cirkvi.“ Zdieľať

Dôvodom, pre ktorý by sme mali svoje hranice vo vzájomnom zbližovaní viac posúvať, je aj zmenený spoločenský kontext. Za tých 500 rokov sa toho veľa zmenilo – v Lutherovej dobe bol veriaci prakticky každý a patril do cirkvi, no dnes sú kostoly v západnej Európe prázdne. Pálčivú stredovekú otázku „Aký Boh je?“ nahradila otázka „Je vôbec nejaký Boh?“.

Ľudia vo všeobecnosti nerozumejú rozdielom medzi nami a ani ich popravde až tak nezaujímajú. Zmenený spoločenský kontext a nové otázky, ktoré dnes s rozvojom vedy a techniky prichádzajú, by mohli byť impulzom pre to, aby cirkvi pokračovali v zbližovaní a hľadaní spoločných východísk, napr. v bioetických otázkach.  

Kiežby sme k tomu opäť nemuseli byť dotlačení vonkajšími okolnosťami, ako sa to dialo za bývalého režimu – keď až vo väzenskej cele brat spoznal brata.

Emeritný trnavský arcibiskup Róbert Bezák na diskusii o reformácii na tohtoročných Misijných dňoch v Starej Ľubovni vyslovil krásnu myšlienku: „Mám ťa rád sa dá povedať v mnohých jazykoch, a predsa je to vždy to isté.“

Reformácia je aktuálna aj dnes – veď ako píše apoštol, Boh je tajomstvo a mnohé veci vidíme nejasne, len akoby v zrkadle. Spoločne stojíme pred výzvou objavovať Božie zámery v dobe, v ktorej žijeme. 

Na jednej výtvarnej vernisáži inštalovanej pri 500-ročnici reformácie ma zaujal prázdny rám voľne opretý o stenu. Chvíľu som uvažovala nad tým, či tým chcela kurátorka niečo naznačiť... Bol to jeden z tých momentov, pri ktorých vás zamrazí. Lebo presne to sa môže cirkvi stať – ostane jej pekný rám, ale stratí obsah, ak jej nepôjde o Krista a stále len o neho.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo