Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Cirkev Svet kresťanstva
04. november 2021

Misia v Tanzánii

Nesnažme sa meniť africké deti na európsky štýl

„Afrika nám ukradla srdce,“ hovoria o misijnej skúsenosti dobrovoľníčky, ktoré učili na strednej škole v Tanzánii.

Nesnažme sa meniť africké deti na európsky štýl

Učiteľka matematiky a fyziky Mária Halešová a projektová manažérka Lucia Trnkócyová strávili sedem mesiacov v Afrike. Ako dobrovoľníčky sa zapojili do programu INVYT (International Voluntary Year in Tanzania), ktorý je súčasťou projektu Deti Afriky. Hlavným cieľom je podpora vzdelávania chudobných detí na školách v severnej Tanzánii.

V súčasnosti je pravidelne podporovaných niekoľko stoviek detí na piatich školách. Príležitostne sú podporené školy aj na ďalších miestach.

Čo vás viedlo k tomu, aby ste opustili zabehnutý život v Európe a išli pomáhať na africký vidiek?

Lucia: O Afrike som snívala od malička. Keď som na sociálnej sieti narazila na informáciu o možnosti dobrovoľníctva v Tanzánii, neváhala som.

Veľmi rada cestujem. Bola to pre mňa príležitosť dostať sa do krajiny, do ktorej sa len tak ľahko po vlastnej osi človek nedostane. A určite v tom bola tiež zvedavosť a túžba pomôcť ľuďom, ktorí majú ťažší život ako my doma.

Mária: Nikdy som nemala jasnú predstavu o tom, čo chcem robiť, „keď budem veľká“. Mojou túžbou stále bolo a je byť tam, kde ma Boh chce mať.

Možno to bolo únavou z učenia, možno jednoducho dozrel čas na zmenu. Chcela som sa zdokonaliť v jazyku a byť nápomocná tam, kde je to potrebné.

Po niekoľkomesačnom neúspešnom hľadaní dobrovoľníckej práce cez jednu organizáciu sa ku mne dostal tip na prácu v Tanzánii. V tomto období mi Boh ukazoval, že mám byť otvorená jeho predstavám, aj keď sú iné ako tie moje.

V ktorej časti Tanzánie ste pôsobili?

Mária: Boli sme na strednej škole Yedidia neďaleko dediny Maretadu. Je to asi 5 hodín cesty autom od Arushe, veľkomesta na severe Tanzánie, kde je medzinárodné letisko. Arusha je východiskovým bodom pre turistiku v oblasti Kilimandžára. 

Lucia: V Maretadu nebola elektrina ani vodovod. Elektrinu sme čerpali len zo solárneho panelu, a keď slnko nesvietilo, boli sme bez elektriny. Batéria sa vybila približne okolo siedmej hodiny večer a boli sme tak odkázané na baterky a hviezdy. Vodu nám nosili žiaci na volskom záprahu. Pitnú vodu sme si museli dopredu objednávať.

V Maretadu žijú ľudia kmeňa Iraqw ťažký život. Nemajú takmer nič a sú odkázaní na to, čo si sami dopestujú. Žijú v biede, ale neberie im to radosť zo života.

Čo bolo náplňou vašej dobrovoľníckej služby?

Mária: V Maretadu sme boli my dve prvými dobrovoľníčkami. V neďalekom mestečku Dongobesh pôsobili už aj predtým dobrovoľníci zo Slovenska a Česka.

V prvom rade sme mali urobiť akýsi prieskum života na strednej škole Yedidia. Pred nami tam chodili len krátkodobé návštevy z Európy alebo dobrovoľníci z Dongobesha, čo však nebolo veľmi praktické ani efektívne.

My sme tam boli celých sedem mesiacov, ešte pred pandémiou COVID-19. Snažili sme sa zlepšiť komunikáciu podporovaných študentov s podporovateľmi.

Našli ste si tu svoje miesto?

Mária: Veľmi rýchlo som sa tu „našla“. Dôležitý bol najmä čas po vyučovaní. Hrávali sme športové hry, robili rôzne voľnočasové aktivity, spoločne sa pripravovali na vyučovanie alebo sa zúčastňovali na modlitbových stretnutiach. Mala som z toho veľkú radosť, cítila som, ako mi Pán ukazuje, že tu je moje miesto.

Lucia: Ja som pomáhala s vyučovaním dejepisu a počítačovej gramotnosti. Natáčala som blogy, fotografovala. Tento materiál sa potom využíval pri komunikácii s podporovateľmi.

Obe sme tiež mávali so študentmi hodiny angličtiny. Chceli sme, aby sa lepšie a plynulejšie vyjadrovali. Po kmeňovom jazyku a svahilčine bola angličtina pre nich ďalší jazyk. Aj napriek tomu, že sa na stredných školách v Tanzánii vyučuje v angličtine, študenti majú problém v tomto jazyku aktívne komunikovať. Mnohí z nich totiž absolvovali základnú školu vo svahilčine.

Čo vás najviac prekvapilo?

Mária: Mobilné telefóny. Napriek chudobe a obmedzenému prístupu k elektrine môžete bežne vidieť ľudí s mobilom v ruke. A to aj s lepšími modelmi.

Lucia: Africký prístup narábania s časom. Niekedy boli až extrémne pasívni voči niektorým veciam. My v Európe sme veľmi uponáhľaní, v Afrike akoby zastal čas. Doma nikdy nič nestíham a nemám čas si vydýchnuť. Tam som mala času zrazu až priveľa. Spätne to však hodnotím pozitívne.

Ako ste sa vyrovnávali s tým, že ste nemali zabezpečené také pohodlie, na aké ste boli zvyknuté doma?

Lucia: Pred odchodom vysielajúce organizácie pripravujú dobrovoľníkov na to, čo ich čaká. Priznám sa, že som čakala horšie podmienky. Nejako som to celé prijala tak, ako bolo. Rýchlo som si zvykla. Aj keď boli obdobia, keď sme napríklad nemali vodu a nemohli si ani len ruky umyť. Bolo to náročné, ale zvládli sme to.

Mária: Keď si človek nájde nový spôsob, ako fungovať, od umývania zubov cez základnú hygienu či stravu, dá sa to v pohode prežiť.

Viac som cítila nedostatok v oblasti vzťahov a kontaktov. Chýbali mi moji blízki a moja duchovná komunita.

Veľmi silno sa mi zapísali prvé Vianoce bez rodiny. Učila som sa, že tieto sviatky nie sú len o rodine. Boh mi daroval počas nich dovolenku – v krásnom prostredí banánovníkov, stromov papájí, máng, v útulnom domčeku, kde som mohla sama intenzívne precítiť Božiu blízkosť. Aj keď som nebola so svojimi blízkymi, nepociťovala som smútok. 


Zľava Lucia Trnkócyová, Paulo Bura Hhoko, riaditeľ Yedidia Secondary School v Maretadu, Mária Halešová.

A aké vzťahy mali miestni medzi sebou, prípadne k vám ako cudzinkám?

Lucia: Vzťahy tam nie sú také hlboké ako u nás. Dokonca ani medzi manželmi, je z nich cítiť istý odstup. Neprežívajú lásku tak ako my. Dokonca ani rodičia s deťmi nemajú otvorený vzťah. Deti musia byť k rodičom zdvorilé, dokonca sa im pozdravujú vykaním.

Mária: Deti sú veľmi spontánne. „Mzungu, mzungu (beloch, beloch),“ kričali po nás, pribehli k nám, podávali nám ruky. Chceli sa nás dotknúť. Hlavne na vidieku sme boli „čudo“.

Musím povedať, že voči nám boli priateľskí a ochotní pomôcť. Napríklad na návšteve u starých rodičoch jedného zo študentov sme dostali kohúta. A pritom oni sami boli veľmi chudobní. 

Inzercia

V čom ste vy vnímali najväčší rozdiel medzi tamojšou a našou kultúrou?

Lucia: Afrika je úplne iný svet, to musí človek zažiť. Inak vnímajú čas, peniaze, majú iné hodnoty. Svoje emócie väčšinou nedávajú veľmi najavo, každý si ich rieši sám v sebe. Snažia sa zabezpečiť si základné potreby, jedlo, oblečenie a pocit bezpečia. Neriešia také veci, ako napríklad pocit vyhorenia. Mám dojem, že akoby ani nepotrebovali riešiť nejaké svoje pocity, to, či ich niekto má rád alebo nie.

Mária: Ľudia majú na všetko viac času, napríklad posedieť si pri čaji pod stromom aj počas pracovného dňa. Stávalo sa tiež, že dohodnuté stretnutia sa začali aj o hodinu či dve neskôr.

Počas pobytu som sa dostala k zaujímavému článku o rozdielnych kultúrach. To mi pomohlo trochu lepšie porozumieť Tanzánčanom a viac ich prijímať.

O čo v tom článku išlo?

Mária: Existujú tri typy kultúr, tri spôsoby, ako ľudia nazerajú na svet a vnímajú ho. To ovplyvňuje ich uvažovanie, správanie a reakcie.

My v západnej spoločnosti žijeme kultúru viny a neviny. Snažíme sa dodržiavať zákony, pravidlá, Božie zákony v štáte, na pracovisku, v rodine... Ten, kto ich nedodržiava, je vinný. Nasleduje spravodlivý trest alebo náprava škody, alebo odpustenie. 

Tanzánčania, rovnako ako krajiny Blízkeho východu, žijú kultúru hanby a cti. Snažia sa získať si úctu skupiny, vyhnúť sa zahanbeniu a neprijatiu od komunity.

Tento rozdiel sa prejavuje napríklad aj v pohľade na vykupiteľské dielo Ježiša Krista. V našej západnej kultúre viac rezonuje skutočnosť, že Ježiš zaplatil za naše viny – hriechy, pretože my nedokážeme plniť Boží zákon.

V ich kultúre oveľa viac rezonuje, že Ježiš niesol našu hanbu. My nedokážeme žiť tak, aby sme získali úctu Boha Stvoriteľa. Ježiš bol zahanbený namiesto nás, keď visel na kríži nahý.

Tretím typom je kultúra strachu a sily. Spája sa s kmeňovým životom a rôznymi animistickými náboženstvami. Ich súčasťou sú rôzne magické rituály v snahe postaviť sa voči duchovnému svetu a tak získať moc. Aj toto je prítomné v ich kultúre.

Majú Európania nejaké predsudky voči Afričanom, ktoré nezodpovedajú celkom realite?

Lucia: Veľakrát som počula taký názor, že Afričania len čakajú, kým im niekto pomôže. Celé dni len presedia pod stromom. Áno, sedia, ale veľakrát nemajú čo robiť, aj keby chceli. Jednoducho keď prídete o celú úrodu alebo vám dobytok roztrhajú hyeny a nemáte peniaze, v takýchto prípadoch ste odkázaní na pomoc.

Stretli ste sa s tým, že Afričania riešia aj nejaké širšie spoločenské témy, napríklad starostlivosť o životné prostredie?

Lucia: Starostlivosť o životné prostredie nikto nerieši. Odpadky sú všade, človek dopije vodu a fľašu vyhodí z okna autobusu. Žiadny problém. Avšak keď je napríklad nejaké brigáda okolo kostola, všetci to berú ako svoju povinnosť a pomáhajú.

Mária: Určite sa starajú o svoje políčko, miesto obživy. Bežne však v dedine či meste na ulici vidno špinu, plastové vrecká, fľaše.

Boli ste v chudobnom regióne. Aký vzťah majú miestni k peniazom?

Lucia: Aj napriek svojej chudobe napríklad dokázali dávať príspevok na kostol. Tu bolo vidieť veľkú spolupatričnosť.

Na druhej strane, keď vidia na zemi spadnuté peniaze, nepohrdnú nimi a ani nebudú riešiť, komu asi patria, kto ich stratil. 

Mária: V Afrike vám peniaze vybavia všetko. Korupcia prekvitá. My sme mali skúsenosť najmä s policajtmi. Často zastavovali auto či autobus kvôli pokute. Bežne sa hovorilo o tom, že nás policajti zastavili preto, že sa blíži čas obeda a vraj si potrebujú zarobiť na jedlo.

Lucia, vy ste počas svojho pobytu spolupracovali aj so slovenskou televíziou. O čo išlo?

Lucia: Bola to náhoda. Na sociálnej sieti sa objavila informácia, že hľadajú Slováka v Tanzánii. Napísala som k tomu krátky komentár a napokon z toho vzniklo natáčanie relácie o cestovaní a predstavovaní rôznych krajín.

Videla som v tom príležitosť ukázať ľuďom, ako sa v Tanzánii skutočne žije. Nešlo len o prezentovanie toho pozlátka. V Arushi je veľa turistov, žije sa tu podobne európskemu štýlu. Chcela som však priblížiť aj prostredie vidieka, v ktorom žijú podporovaní študenti.

V čom vidíte význam medzinárodného dobrovoľníctva?

Lucia: V mnohom sú Afričania odkázaní na materiálnu pomoc a sú zvedaví, ako sa žije v Európe. Školstvo je zaostalé, učenie nie je veľmi praktické, skôr teoretické. V tomto sú dobrovoľníci prínosom. Snažili sme sa na školách robiť interaktívne hodiny, čo oni vôbec nepoznajú.

S pomocou sponzorov sa realizujú rôzne projekty, napríklad výstavba kurína pri škole alebo výsadba ovocných stromov. Toto im pomáha v dlhodobom horizonte byť nezávislejšími od pomoci zvonku.

A čo vám osobne priniesla táto skúsenosť?

Mária: Priznám sa, že ešte nevidím všetky súvislosti. Božie cesty sú nevyspytateľné. Môj svet sa zväčšil, rozšíril. Zistila som, akí sme bohatí, že máme pitnú vodu a elektrinu. A tiež to, koľko vecí vlastne ani nepotrebujeme.

V Afrike som sa v praxi učila dôverovať Bohu. Často som bola odkázaná iba na neho. A on sa postaral. Teraz si to pripomínam pri rôznych výzvach, ktoré v živote prichádzajú: „Dôveruj, Pán sa o teba postaral aj v Afrike!“

Lucia: Zmenil sa môj pohľad na rôzne formy pomoci pre Afriku. Nemali by sme sa snažiť meniť miestnych ľudí na náš európsky štýl. My by sme sa mali u nich doma prispôsobiť im a ich kultúre. Ako príklad uvediem fyzické tresty na školách. Zo začiatku som bola výhradne proti tomu, časom som to však musela jednoducho akceptovať.

Afrika je úžasná, ukradla mi srdce. Škola, dobré vzdelanie dokážu africké deti naučiť myslieť inak. Otvárajú im dvere a ponúkajú príležitosť na lepší život. Podporovaní žiaci majú nádej na lepšiu budúcnosť.

Na začiatku som si myslela, že zmením svet. To sa síce nestalo, ale verím, že som sa mohla podieľať na niečom, čo má hlbší zmysel.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.