Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Cirkev Svet kresťanstva
16. november 2021

Líder košického Novembra

Slobodu dnes vážim na iných váhach ako kedysi

Rozhovor o slobode, sklamaniach a nádeji novembra ’89 s Ľubomírom Badiarom, aktérom nežnej revolúcie v Košiciach.

Slobodu dnes vážim na iných váhach ako kedysi

Foto – TASR/Diana Semanová

V akej situácii vás zastihol november ’89?

Myslím, že som bol pripravený na rozdiel od mnohých, ktorí v tom čase kachličkovali a sem-tam šibli očkom na televízne správy, že čo je nové. (Úsmev.)

Pred Novembrom som bol aktívny v košickom evanjelickom cirkevnom zbore. Veľmi sme pociťovali limity ateistickej moci a kontroly nad všetkým, čo sa dialo. Nie všetko povolili, a ak áno, nebolo to bez nasadených tajných kontrolórov a agentov. Dnes si už málokto vie predstaviť, že v každom kolektíve máte „napichnutého“ nejakého spolupracovníka a donášača ŠtB.

Bol som tiež v úzkom kontakte s umeleckou obcou. Je prirodzené, že sa vždy trochu stávate takými, akými ľuďmi sa obklopujete a s ktorými máte najaktívnejšie vzťahy. Mňa ako výtvarníka to, samozrejme, ovplyvnilo a pripravilo na explóziu slobody v novembri ’89.

Umelci boli jednou z hybných skupín odporu. Ako ste ich vnímali?

Umelci sú neobyčajní ľudia – vnímaví, tvoriví, a preto citliví na slobodu a jej obmedzovanie. Sú to dosť nekonformní ľudia so sklonmi k rebélii, ak ich niekto chce krotiť a ovládať.

Samozrejme, že boli medzi nimi aj komunisti, napríklad národný umelec sochár Arpád Račko, ktorý bol v tom čase predsedom krajskej organizácie Zväzu slovenských výtvarných umelcov (ZSVU). On bol aj autorom päťmetrovej sochy Lenina, ktorá stála pred Bielym domom v Košiciach.

Boli ste aktívny aj v košickom VPN. Prečo ste sa rozhodli ísť aj takouto cestou?

Bol som vtedy priamo v centre diania, keď sa rozhodlo, že kontakt s verejnosťou bude v našej výstavnej sieni ZSVU. Keďže som tam pracoval, automaticky som súhlasil s prevzatím zodpovednosti za priestory, organizačné fungovanie centra a postupne som sa stal spolu s Marcelom Strýkom štatutárom KC VPN.

Novembrové dni boli veľkým politickým živlom. Zo dňa na deň sa všetko menilo. My sme za pochodu každý deň do noci hasili ten ľudský a spoločenský požiar, ktorý nastal.

Boli sme politickí amatéri nepripravení na takýto priebeh. Bolo mimoriadne ťažké spojiť a koordinovať nadšencov, ktorí denne vstupovali na scénu. Snažili sme sa overovať všetky osoby, pretože nikto nemal istotu, či sa medzi nás neinfiltruje nejaký špiceľ ŠtB.

Ľubomír Badiar vpravo nesie transparent. Foto – archív Ľ. B.

Ako si spomínate na svoje politické začiatky?

Začínali sme ako Občianske fórum, keďže naše prvé kontakty boli priamo s Prahou. Neskôr, v rámci zjednocovania na národnej úrovni, sme sa spojili pod značkou VPN – Verejnosť proti násiliu.

Pochádzali sme z rôznych spoločenských štruktúr – študenti, umelci, novinári, kultúrni pracovníci, právnici, učitelia, členovia košického podzemného hnutia…

Tento prvý front zápasu za slobodu mal jednoduché, no dôležité požiadavky: spustiť otvorenú verejnú diskusiu, v médiách pravdivo informovať o dianí, neskôr kooptovať do riadiacich orgánov štátu a samosprávy nekomunistov, zrušiť v ústave článok o vedúcej úlohe komunistickej strany a priviesť spoločnosť k prvým slobodným parlamentným voľbám.

Prečo ste napokon prestali byť politicky aktívny?

VPN v Košiciach malo svoj podiel na realizovaní zmien v spoločnosti a vybojovali sme na svojom fronte mnoho malých i veľkých zápasov.

Ja osobne som však nemal politické ambície. Chcel som sa občiansky angažovať skôr v cirkevnej, kultúrnej či sociálnej sfére.

Čo pre vás znamená sloboda?

Dnes vážim slobodu na iných váhach ako kedysi. O skutočnej slobode sme v detstve a mladosti vôbec netušili. Keď vyrastáte v nejakých obmedzeniach a režim vám neumožní „slobodu porovnania“ viacerých možností, nemáte problém. A tak sme boli aj vychovávaní.

S pribúdajúcim vekom a prvými „ilegálnymi“ skúsenosťami sme zisťovali, že nám niekto nehovorí celkom pravdu, filtruje informácie, ruší vysielanie západných médií, cenzuruje filmy, kultúru, náboženskú literatúru a ani nedovoľuje vycestovať za hranice republiky. Neskôr sme sa dozvedali o represívnych metódach štátu, ktorými si vynucoval podriadenosť a lojalitu a potláčal slobodu jednotlivca i skupiny.

Ako kresťan však dnes vidím slobodu v oveľa širšom kontexte.

V akom?

V prvom rade je to dar Boha Stvoriteľa človeku. V tomto dare sú zadané základné práva, ktoré mu nesmie nikto uprieť. Napríklad spraviť si z neho otroka akýmkoľvek spôsobom.

Sloboda je tiež o spoločnej zodpovednosti – moje hranice sa končia pri tvojich. Nemôžeme žiť na úkor niekoho iného, parazitovať na ňom či vykorisťovať ho.

„Spoločnosť v roku 1989 nebola pripravená na zmeny. A nie je ani teraz. Pokiaľ slobodu neudáva hlboký vnútorný étos, nemožno očakávať veľké zmeny.“ Zdieľať

Sloboda nie je v tom, že všetko môžem. Pretože nie všetko je dobré. A táto hodnota dobra je dnes pre mňa meradlom miery slobody. Hľadám vždy dobrú mieru pre seba i druhých a podľa toho sa tvoria hranice mojej slobody. Toto vyžaduje od človeka, aby mal „vykultivovaný apetít“, čiže pevnú hodnotovú sústavu, ktorá určí ambície mať a dať.

Bola spoločnosť v roku 1989 pripravená na zmeny a na život v slobode?

Nebola. A ani teraz nie je. Slobodu ohraničuje zvonku právny poriadok danej krajiny alebo spoločenstva. A to funguje iba obmedzene podľa toho, aký má kto vnútorný kompas, morálne zásady, charakter.

Pokiaľ slobodu neudáva hlboký vnútorný étos, ktorý sa ukladá v človeku celé desaťročia, nemožno očakávať veľké zmeny. Bude to neustále pokračujúci vnútorný zápas, ktorý musí viesť jednotlivec, skupina, národ.

Je potrebné rásť v správnom „užívaní“ slobody. Nie nadužívaní. Dejiny ukazujú, že týmto smerom sa urobili kroky hrubo za čiaru spravodlivosti, rešpektu a úcty voči slabším a marginalizovaným.

Ako sa pozeráte spätne na udalosti spred 30 rokov? V čom sa naplnili očakávania a v čom nie?

Spoločnosť vždy predstavuje veľmi široké spektrum ľudí. Problémy, ktoré prirodzene vznikajú, sa však riešia zvnútra, nie masovou revolúciou, silou a represiami. To nikdy nevedie k dobrému.

Inzercia

Treba v spoločnosti posilňovať sily, ktoré pôsobia dole a usilujú sa o tie malé dobrá v komunitách, ovplyvňujú otvorenú diskusiu o spoločenských problémoch a hľadajú lokálne riešenia a formy pomoci.

Moje očakávanie rozvoja slobodnej spoločnosti sa naplnili. Dnes sa nemôže nikto vyhovárať, že má málo slobodného priestoru a nemôže ísť svojou vlastnou cestou. Lenže bez rozvoja možností zarobiť si prostriedky na plnenie svojich plánov, bez rovných šancí, bez podpory znevýhodnených, bez stráženia „predátorov“ hľadajúcich „dieru v systéme“ sa méta slobody dosahuje veľmi ťažko.

Toto sa nezmenilo. Naopak, zhoršilo „vďaka“ arogantným elitám, ktoré hranice svojej slobody posunuli na cudzie územia. Takto sa spravodlivosti, ktorá vedie k väčšej spokojnosti a fungujúcej správe vecí verejných, nedočkáme.

Môžeme slobodu opäť stratiť?

Slobodu strácame vždy pri zlých rozhodnutiach. Jej opakom je závislosť. Zo svojej súčasnej praxe môžem povedať, že verní kamaráti každej závislosti sú klamstvo a kradnutie. Systémovú dieru potom treba plátať pofidérnymi záplatami.

Všetci tí skorumpovaní verejní činitelia svoju závislosť zakrývajú striedaním klamstva a sofistikovaného kradnutia. Bez mihnutia oka. Stráž slobody je posvätná. A všetky posvätné veci na tejto zemi boli dané do vienka predovšetkým cirkvi. Je to agenda ľudí, ktorí našli zdroj pravdy a dobra v Bohu.

Žiaľ, cirkev veľmi nepodniká v tejto agende. Nehovorí, ako viesť ľudí k správnemu pochopeniu slobody v osobnom živote a jej uplatňovaniu v komunite či širšej spoločnosti. Namiesto toho sa venuje akejsi teoretickej bibliológii, čo vedie skôr k pestovaniu zákonníckeho spôsobu života a nie k slobode.

V osobnom a v spoločenskom živote nedoceňujeme úlohu slobody. A obávam sa toho, čo príde, ak nás nebude viesť étos slobody správnym smerom.

Hovorili ste, že ste nemali ambíciu politicky sa angažovať, ale pôsobiť skôr v cirkevnej sfére. Čo ste teda robili v cirkvi?

Asi všetko. (Úsmev.) S manželkou sme sa ešte počas totality venovali práci s deťmi. Neskôr sme vytvorili spolu s viacerými laickými spolupracovníkmi komunitu vysokoškolákov a pracujúcej mládeže. Založili sme Rodinné spoločenstvo v Košiciach a postupne aj na celom Slovensku.

„Cirkev neučí, ako správne chápať slobodu. Namiesto toho sa venuje akejsi teoretickej bibliológii, čo vedie skôr k pestovaniu zákonníckeho spôsobu života a nie k slobode.“ Zdieľať

Pripravovali sme ľudí na misiu vo svete v rámci anglikánskeho modelu The Order of Mission, snažili sme sa o kultúrnu evanjelizáciu podľa zborov Willow Creek v USA, ponúkali formáty nedeľných spoločenstiev s hudbou, videom, divadlom, osobnými svedectvami pripravované mimo kostola v kinosálach a divadelných sálach v Košiciach. A veľa iného.

Pri všetkom sme sa inšpirovali príkladom zo Skutkov apoštolov a budovali cirkevnú komunitu podľa vzoru ranej cirkvi. Snažili sme sa urobiť z cirkvi skutočnú rodinu.

A čomu sa venujete teraz?

Stal som sa plnohodnotným dôchodcom, čo pre mňa znamená vstup do finálnej fázy života. Už nepotrebujem ísť na výkon do rôznych projektov a reforiem. Zameral som sa na službu v Centre pomoci bezdomovcom Samaritán. Vidím v tom zmysluplnú službu a zanedbanú oblasť kresťanskej dobročinnosti, najmä v protestantizme.

Hrdo vyhlasujeme, že sme cirkvou slova, hovoríme o viere, jej raste, veľkosti a dôležitosti. Avšak akosi zabúdame na to, že viera bez skutkov – a ja dodávam ešte bez milosrdenstva – je mŕtva. 

Moje miesto je dnes medzi „lúzrami“ tohto sveta. Lúzer je pre mňa ten, kto sa v živote stratil. Mojím poslaním v tejto službe nie je robiť sudcu – prečo sa to stalo či akou mierou si to zavinil sám. Chcem dostupným spôsobom sprostredkovať Božie dobro.

Cirkev na Západe, ktorého súčasťou sme sa postupne stali, uviazla v mainstreame kultúry príjemných a bezpečných aktivít. V našom centre chceme nielen prakticky pomáhať tým najnúdznejším, ale aj motivovať k praktickému milosrdenstvu ľudí navôkol. Bez ohľadu na to, či sú veriaci alebo ateisti.

Ak sa nasťahuje nezištné a obetavé dobro medzi ľudí, prinesie im pokoj a pohodu a zároveň bude navigovať k zdroju toho dobra.

Ľubomír Badiar v súčasnosti vedie službu pomoci ľuďom z ulice – centrum Samaritán v Košiciach. Foto – archív Ľ. B. 

S cirkvou ste dlhé roky veľmi úzko prepojený. Ako vnímate jej cestu počas uplynulých 30 rokov?

Ako aktívny člen cirkvi pôsobiaci v mnohých funkciách nevidím veľký posun. Cirkev potrebuje prejsť reformou. Naďalej sme prevažne kostolnou cirkvou a aj preto mladí odchádzajú do menších „rodinnejších“ spoločenstiev, za vzťahmi blízkosti a prijatia.

Cirkev musí byť primárne o prijatí každého prichádzajúceho zvonku. O službe navonok ani nehovorím. Pravdepodobne začneme hľadať nové cesty až po vyprázdnení kostolov a odumretí mnohých farností, ako to vidíme vo veľkých cirkvách v západnej Európe.

V súčasnosti je spoločnosť rozoštvaná, mnohí sú nahnevaní, frustrovaní, unavení… V kontexte udalostí novembra ’89 vidíte v diaľke nejaké svetielko?

Verím vo vyššie ideály, ale zároveň vnímam a poctivo sledujem, kam sa ľudstvo posúva. Vždy ma veľmi zaujímalo, na aký kopec sa človek vlastne štverá.

Ak nás prestáva zaujímať vyššia autorita a odmietame ju rešpektovať vo všetkých oblastiach života, dopúšťame sa fatálnych chýb. Šliapeme si po vlastnej slobode, keď ju zapredávame za plytký zisk materiálneho blahobytu. Hnaní za vyššími výkonmi si potom k lepšej kondícii pomáhame nelegitímnymi cestami. Zabúdame, že tento náš jedinečný život je školou hodnôt, okrem iných aj slobody.

A čo znamená byť slobodný? V prvom rade byť závislý od zdroja života a zároveň byť nezávislý od všetkého, čo ma zbavuje vlastnej jedinečnosti a odkláňa od naplnenia zmyslu bytia. Veď hriech je vlastne minúť cieľ. A potom sa tu rodí a množí nesloboda v mnohých agresívnych podobách závislostí, ktoré človeka zbavujú ľudskosti a dôstojnosti.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.